|
Háfid Bouazza (1970) je potomkom marockých prisahovalcov v Holandsku. Jeho poviedky, v ktorých sa s úplnou samozrejmosou dejú tie najzvláštnejšie veci, sú plné humoru, namiereného proti skostnateným tradíciám a pokryteckej morálke. Ako napríklad v poviedke Satonovo vejce, kde miestny imám z dôvodov, ktoré netreba azda bližšie špecifikova, zakáže pôžitkárskym vidieèankám predáva uhorky a baklažány…
Na univerzite v Amsterdame vyštudoval arabský jazyk a knihy píše v holandèine. Debutoval v roku 1966 zbierkou poviedok Abdulláhovy nohy, ktorá získala cenu Eduarda du Perrona za zásluhy o zbližovanie rôznych kultúr na území Holandska. Pri príležitosti uvedenia èeského prekladu “nôh” vydavate¾stvom Labyrint som Háfida Boazzu poprosila o rozhovor. Zároveò som ho upozornila, že bude tak trochu deformovaný mojou profesiou etnologièky. Na to sa však Háfid len usmial a povedal, že inšpiráciu na knihu Abdulláhove nohy mu priniesla práve antropologická kniha o sexuálnom živote imigrantov.
Mnohí literárni vedci majú problém so zaraïovaním vašej tvorby. Ste Maroèan, píšete holandsky a Vaša literatúra má nádych Orientu. Vy však prehlasujete, že pre vás nemá zmysel hovori o tom, èi patríte k Západu alebo Východu, pretože vaša literatúra stojí za týmto vymedzením a nie je subkultúrna, ale celosvetová.
To má ve¾a spoloèného s mojím detstvom. Boli sme jediná marocká rodina v èisto holandskej dedine a naša matka dávala pozor, aby sme nevyrastali mimo ostatných detí. Súhlasím s výrokom Salmana Rushdieho – ktorý je už takmer ikonou – keï hovorí, že sa nachádza v akejsi diere, kde na neho tlaèia z dvoch strán. On však hovorí: “Ja si nechcem vybera”. Som za syntézu oboch kultúr namiesto antitézy. Naopak, myslím si, že mám akési privilégium, veï si môžem vybera z oboch kultúr.
Aká literatúra Vás najviac ovplyvnila?
Asi najviac som ovplyvnený starou arabskou poéziou a Nabokovom. Na arabskej poézii ma najviac upútalo ako pracuje s predstavami a metaforami. Toto skúmanie bolo pre mòa akýmsi h¾adaním, musel som sa z nej ve¾a uèi, aby som pochopil, èo stojí za mojou kultúrou. Literatúra je pre mòa vždy akýmsi objavovaním a to v oboch prípadoch – v západnej aj východnej. Nie nachádzaním kultúrnych aspektov, ako pre antropológa, ale jej literárnych kvalít. Som presvedèený, že literatúra môže transcendova kultúrne rozdiely.
Editor na obálku napísal, že je to kniha bez akéhoko¾vek politického apelu. Píše sa v nej však o smrti tradície orientálnej spoloènosti. A takéto prehlásenie už predsa len zaváòa politikou.
Moja kniha nie je klasickým typom politickej kritiky spoloènosti. Je to kniha o niekom, kto už nie je srdcom spojený s jeho kultúrou a preto má ve¾a možností ako to s nadh¾adom ironizova. Všetko to je o slobode, o slobode kultúrnych aspektov a náboženstva. Práve dejiny arabskej literatúry nám ukazujú, že literatúra sa môže spája s náboženstvom – príkladom je stará arabská poézia, ktorá je ve¾mi homoerotická.
Uznávam, že existujú autori ašpirujúci na to, že svojimi knihami nieèo zmenia, ale to nie je môj prípad. Ak moje knihy môžu nieèo zmeni, tak práve mentalitu ¾udí, pretože pre mòa je najdôležitejší aspekt “robenia predstáv”.
Vo svojej kritike islamských spoloèností èasto hovoríte o tom, že im chýba sebareflexia.
Áno, myslím si, že v islamských spoloènostiach nie je miesto pre slobodné kritizovanie islamu a jeho vlastnú vnútornú kritiku. Mali by sa uèi z histórie, keï mnoho uèencov poskytovalo iné poh¾ady na interpretáciu islamu, na proroka Muhammada a robili to celkom slobodne. Mali by zabudnú na hagiografiu a na božské veci. Mali by zauja celkom inú perspektívu. Na druhej strane možno pochopi, že sa bránia nánosu iných hodnôt z európskej a hlavne americkej kultúry.
Všetky ženy vo vašej knihe sa volajú Fátima. Hovorí to snáï nieèo o ich skrytej, nevidite¾nej identite a rodovom postavení žien v tradièných islamských spoloènostiach?
Áno, presne. Sú bez identity. Jediná žena, ktorá stojí mimo, je Batul. Ku nej ho viažu city. Je pre neho nedostupná, je iba v jeho predstavách. V momente, keï ju vidí milova sa s jeho priate¾om, stane sa len jednou z mnohých. Mnoho žien v Holandsku si myslelo, že som napísal knihu, ktorá je nepriate¾ská voèi ženám. Ja som však písal o tom, že vyrastajú v tradícii, ktorá vyde¾uje chlapcov a dievèatá. Sú tak pod náboženským tlakom, ako aj pod tlakom sveta vlastných predstáv. A ich predstavy nie sú až tak ve¾mi známe.
Mòa osobne najviac zaujala poviedka Appolena, erotika nie je v nej taká prvoplánová, ale trochu ukrytá v texte...
Appolena je pre hlavného hrdinu – marockého prisahovalca – spoèiatku len akýmsi dievèaom z Playboya, príliš neskutoènou osobou. Ale práve cez òu, ako cez symboliku Západu, si uvedomuje svoju tradíciu. Keï sa však Appolena vydá sama do Maroka spoznáva jeho kultúru, zistí, že bola len akýmsi klamlivým zjavením. Keï vystúpila z tejto hranice Playboya, stala sa realitou a on už vedel, že ju môže nájs aj v iných – reálnych ženách.
Opä som pri škatu¾kovaní: Môžeme vaše poviedky zaradi k literatúre magického realizmu?
To skutoène neviem. Ja sám svoje poviedky považujem skôr za akési rozprávky, vyrastal som na rozprávkach Tisíc a jednej noci. Moje poviedky sú plné démonov. A nie je to len fantázia, aj v súèasnosti sa v tradièných moslimských spoloènostiach obviòujú ženy za to, že ich posadol démon a v samotnom Holandsku je jeden muž, ktorý lieèi sexuálne choroby moslimov práve vyháòaním démonov z tela chorého. Pravdaže mnoho vecí zo sociálnej reality vytrhávam. Pre mòa je fantazírovanie všetko to, èo presahuje náš svet.
* * *
Láska pod olivovníkem
Já s Khadrunem a Muhandem jsme byli chlapci ve vìku ovládaném sexuální posedlostí. Soustøedìním podmraèený Muhand se pøes poèítající rty nadechoval – jeho funìní dosud zøetelnì slyším. Khadrun je však jen šumivou pøítomností, zakukleným olivovníkem. Biblické poèty si žádají tøetí osobu. Já byl nejmladší a nejmenší z trojice. Na pohled ovšem nikdo z nás nevypadal dìtsky. V marockém klimatu chlapci rychle stárnou. Pozbyli jsem hebkosti, tolik oblíbené imámem v mešitní škole a mladíky z vesnice, kteøí mìli vìk na ženìní. Odrostli jsme klínu imáma, jenž nás mìl nauèit arabskou abecedu a nìkolik veršù z koránu. Na klínì jeho ne vždy zcela neposkvrnìné džilláby, která kdysi nosívala naše hýždì, teï sedìli jiní hoši, jimž jeho tichá extáze stimulovala pamì. Pro mladíky nastal èas vìnovat se na manželském loži druhému pohlaví. Jelikož jsme byli tak èasnì vystaveni tìlesným potøebám, není divu, že jsme se již jako deseti-, dvanáctiletí stali obìtmi nesnesitelného svrbìní.
Muhandova sestra jménem Batul, pøedèasnì vyzrálé dìvèe, mírnì øeèeno, již dlouho svými bujnými òadry a lyrickými boky vládla našim snùm. Ty sporé dotyky, které nám (vèetnì svého bratra) dovolila, byli ve srovnání s našimi monstrózními sny beznadìjnì nehmotné. Neèekané návaly se sublimovali do obscénností o Batul a jejích ne zcela vymyšlených pøestupcích s Muhandem a do našeho pøípadného zápasení s ní - bude-li nám svìt naklonìn a ve chvíli rajských možností se s hvízdáním laskavì podívá jinam. Již záhy jsem zjistil, že erekce pochází z nitra.
Úryvok z poviedky z knihy Abduláhhovy nohy (Labyrint, Praha 2002). Preložila Veronika Havlíková.
|
