|
Výstava Bez soucitu atd. sa uskutoènila na prelome septembra a októbra v bratislavskej Galérii Priestor for Contemporary Arts v kurátorskej koncepcii Juraja Èarného. Išlo o reprízu projektu po prvýkrát predstaveného v Špálovej galérii v Prahe: v malom podzemnom priestore Priestoru boli na stenách nainštalované ve¾koformátové digitálne manipulované fotografie plaèúcich politikov a náboženských vodcov. Nezainteresovanému divákovi by to ani nemuselo pripada zvláštne, veï na dojemne plaèúcich politikov sme na Slovensku od èias Meèiarovho úèinkovania na politickej scéne zvyknutí. Keï už však plaèe Putin, èi Usáma bin Ládin, zaèneme tuši nieèo podozrivé. Oproti pražskej výstave, bola bratislavská doplnená filmom zachycujúcim umelecký striptíz Marilyn Monroe, premietaným na stenu v druhej miestnosti.
Èeský výtvarník Jiøí David (1956) sa v svojej tvorbe venuje ma¾be, inštaláciám, fotografii a videu. Médium fotografie využil už pri komponovaní svojich predchádzajúcich cyklov. V cykle Skryté podoby /1991-1995/ vytvoril z fotografii známych osobností dvojportréty dokomponovaním identických polovíc oboch èastí tváre. V ïalšom cykle Moji rukojmí /1998/, kde tematizuje násilie na deoch, predstavil fotografie zviazaných malých chlapcov v maskách. Verejný ohlas vzbudili jeho dve dimenziálne preexponované práce: tàòová koruna nad pražským Rudolfinom /Žiara, 2001/ a neónové srdce na Bazilike sv. Jiøí /Srdce na hradì, 2002/.
Výber plaèúcich politikov je pod¾a Davidových slov nezaujatý a nehodnotiaci. Proklamovaná nehieratickos pripomína dielo Gerharda Richtera 48 portrétov z roku 1972. Richter vtedy ved¾a seba zoradil portréty osobností európskej kultúry prema¾ovaných pod¾a dobových fotografií – postavil ved¾a seba ¾udí, ktorí boli vystavení útlaku a zároveò ¾udí, ktorých myšlienky tento útlak spôsobili. Takýmto spôsobom ironizoval objektivitu historickej reprezentácie doby, klamlivos navonok objektívneho konštruovania histórie.
Jiøí David si však kladie iný cie¾: slzami odpláca politikom manipuláciu, apeluje na ich ¾udskos, pokúša sa v nich vyvola súcit v tomto rýdzo úèelovom svete. Sám o tom hovorí: „Politika, ekonomika, média, násilí, manipulace... pøesto jsem se chtìl nìjak k tomu všemu vyjádøit. Jednoznaènì, avšak ne prvoplánovì. Aby ta vìc mìla silný emotivní podtext a zároveò byla sdìlná, umožòovala širší obsahové ètení. A aby ji pochopili i lidé, kteøí jinak na výstavu nepøijdou.“ Keïže si nerobím nároky na vynesenie objektívneho súdu, dovolím si pochybova o naplnení autorovho úmyslu neby prvoplánový. Tým, že výstava mala by všeobecne pochopite¾ná, stratila pod¾a mòa èaro z h¾adania. Chýba tu isté znepokojenie. Jednoducho, muži, ktorí v médiách neplaèú, tu plaèú...
Tušený ïalší význam je možno naznaèený v spojení s filmovým striptízom Marilyn Monroe, akejsi paralely obnažovania sa mediálne známych osobností. Je to tiež jediná žena medzi Davidovým výberom mocných tohoto sveta. Zaujímavým je aj fakt, že sú to autorove vlastné slzy, digitálne prenesené na tváre politikov – bol to teda práve plaè umelca, ktorý ich rozplakal. Tento neintenciálny rozmer však výtvarník popiera vyjadrením, že ide o symbolické slzy nás všetkých.
Diskusia o jednorozmernosti Davidovho diela vznikla aj pri nainštalovaní èerveného neónového srdca na vežu Baziliky sv. Jiøí v Prahe, ktoré sa na dobu nieko¾kých týždòov stalo výraznou dominantou panorámy Hradèian. Toto dielo bolo venované Václavovi Havlovi a jeho zhasnutie bolo spojené s odchodom prezidenta z funkcie. Srdce ako jeden z najèastejšie používaných symbolov, tak bohaté na možnosti interpretácie, sa v súèasnej dobe stalo vyprázdneným a v spojení s neónom pripomína skôr noèný klub. Proklamovaný politický podtext dostalo toto dielo možno až v spojení s akciou organizácie Greenpeace, ktorá doò umiestnila transparent s nápisom WAR? ako protest proti Havlom schva¾ovanej vojne v Iraku.
Neónové srdce však nebolo prvým politicky motivovaným umeleckým dielom vo verejnom priestore v areáli Pražského hradu. Len nieko¾ko mesiacov predtým bola totiž na nádvorí zakázaná a zrušená inštalácia umeleckej skupiny Pode Bal, ktorá sa zaoberala odsunom sudetských Nemcov. Pozostávala z nápisu Zimmer frei a nafukovacích balónov potlaèených fotografiami opustených libereckých domov. Pode Bal teda uskutoènili plánovanú inštaláciu ako akciu, ktorú prerušil príchod príslušníkov polície. Je nesporne zaujímavé sledova, aký typ umenia je štátna moc ochotná tolerova.
Aj keï diela Jiøího Davida neprovokujú, ako jeden z mála si vôbec trúfa kriticky sa vyjadrova k spoloèenskej a politickej situácii. To, èo je v západných krajinách bežné už nieko¾ko desaroèí, je na èeskej a slovenskej umeleckej scéne reflektované len pomaly. Upozorni na túto polohu súèasného umenia mala aj prednáška èeských aktivistických umeleckých skupín Pode Bal a Rafani, ktorá sa pri príležitosti výstavy Jiøího Davida z iniciatívy kurátora Juraja Èarného uskutoènila na VŠVU. To, že nielen umelci samotní, ale ani širšia verejnos na tento druh umenia ve¾mi nereagujú, dokázala však aj nízka návštevnos prezentácie. Pri staršej generácii výtvarníkov a divákov je to možno dané pretrvávajúcim znechutením z povinne angažovanej tvorby v období komunizmu, v prípade novej generácie snáï strachom pred obvinením z moralizátorstva, èo sa v postmodernej dobe pluralizmu takmer rovná nadávke.
|
