|
Spomínate si ešte na devädesiate roky? Zvonové nohavice, revivalové kapely, všetko èo najviac retro. Teraz sa píše rok 2001, parfum populárneho èeského speváka sa volá Online a najväèším Baovým hitom sú ružovo-strieborné topánky v kyber-štýle. Dobre sa predávajú aj tašky a kombinézy androidných strihov. Vrážame do presklených fasád, ktoré sa vymkli z rúk svojich architektov, tvoriacich s pomocou 3D softvéru: sú to zhmotnené dôkazy vplyvu poèítaèovej vizualizácie na ¾udskú predstavivos. Toto nie je budúcnos, ale prítomnos.
Fascinácia minulosou donedávna neobišla odievanie ani dizajn. Skrýval sa za òou istý sentiment: nie taký, kvôli ktorému dnes vlhnú pamätníkom oèi pri spomienkach na staré èasy, ale bol to akýsi vírus všeobecne rozšírenej clivoty, ktorý nakazil celú kultúru. Metaforická túžba po návrate minulosti padla aj na tých, ktorí na vlastnej koži nezažili èasy predvojnovej typografie a šelakových platní s foxtrotmi, na ktoré tancovali naši prarodièia. Retro-mániu spôsobovali aj úžitkové predmety, a to èím ïalej tým nedávnejšej výroby: obaly od èokolád, dobové reklamy, bakelitový trabant, socrealistické súsošia. Milú obsesiu popkultúrnymi artefaktami uplynulého storoèia pestoval napríklad èasopis Retro, ktorý však prestal vychádza práve vèas, aby uvo¾nil miesto miléniovým ohòostrojom. Paradoxne, k tomuto magazínu sa už dalo dosta iba cez internet.
Teraz to vyzerá tak, akoby už módny retro príliv opadol a pozornos vyèerpanej kultúry sa obracala opaèným smerom: alergická reakcia na pretechnologizovanú prítomnos je za nami a retro-záchvat strieda nová vlna – všeobecná fascinácia budúcnosou. Už nás ve¾mi nezaujíma to, èo bolo, a dokonca nás nebaví sledova ani to, èo práve je. Nuž, má to istú logiku: kým sa k nám informácie dostanú, pri dnešnom rýchlom vývoji sú už beznádejne neaktuálne. Svet sa mení tempom, ktoré zaruèuje akú-takú hodnotu len tomu, èo ešte len príde. A tak kedysi ob¾úbené punkové heslo “No future!” už striekajú po múroch iba deti a starci.
Podvedome zdie¾ané kolektívne emócie a akési imaginárno hýbali kultúrou aj predtým, a tak neèudo, že sú stále v pozadí. Po strávení recyklovanej potravy v podobe pozostatkov minulosti sa témou kultúry stala opä nostalgia. Ibaže, tentoraz paradoxne, nostalgia za budúcnosou. Nakoniec, poznáme to aj z vlastnej skúsenosti: túžime vždy po tom, èo práve nie je. Prítomnos je nudná, tak preèo ju nieèím neozvláštni? A tak sme opä pod¾ahli (rafinovanej? zdanlivej?) iracionalite: oslovuje nás pôvab všetkého, èo zaváòa tajuplným “budúcnom”. Otázkou samozrejme zostáva, do akej miery sa na masovom vkuse podpísali mozgy z reklamných agentúr a dizajnérskych centier. Žijeme však nepochybne v prítomnosti a budúcnosti zároveò, prièom hranica medzi nimi je neurèitá. (Angliètina má na vystihnutie tohto stavu dokonca aj špeciálny èas; možno ho budeme onedlho potrebova aj my.)
Ako vyzerá nostalgia za budúcnosou? Cnie sa nám za technológiami, ktoré ešte neboli vynájdené. Priemyselnému dizajnu i móde dominuje strieborná farba a hladké “future” tvary, architektúre sklo, kov, zrkadlá a vyblýskané plochy, v oblasti komunikácie badáme spájanie všetkých druhov informaèných sietí do skutoèného globálneho kyberpriestoru. Androidné bytosti sa síce ešte medzi nami nepohybujú, ale pri efektných kybernetických performanciách Austrálèana Stelarca sa zaèínajú vynára pochybnosti: èo ak...? Dej ktoréhosi pokraèovania Terminátora sa odohrával v roku 1997!
Nové, digitálne médiá vytvárajú nové svety. A tak ako sa tieto médiá prelínajú, splývajú aj svety – virtuálne s reálnym. Vzah medzi médiom a skutoènosou môžeme prirovna k baudrillardovskému simulakru – obsahom média je prelud, ktorý od “skutoènej” skutoènosti nemáme ako rozozna. Preto v spoloènosti, presýtenej bombastickými správami o tom, èo všetko sa už podarilo zostroji, môže fungova zaujímavý jav: akonáhle sa v niektorom z médií (v televízii, ale ešte skôr na kedyko¾vek dostupnej internetovej stránke) èosi objaví, zaèína to svoju plnoprávnu existenciu. Nezáleží na tom, èi ide o výmysel alebo skutoènú udalos: v japonských hitparádach napríklad bodujú aj speváèky, existujúce len virtuálne. Vizáž, ktorou disponujú, bola vytvorená pomocou grafických programov na poèítaèi. Môžeme o niekom takom poveda, že skutoène jestvuje? Nuž, preèo nie...? Pravda už zjavne nie je niekde mimo média, ktoré by ju zobrazovalo, ale nachádza sa v òom samom. Preto sa nám len ažko darí rozlišova medzi tým, èo je skutoèné, “pravdivé” a èírou fikciou. Podobne staèí, ak je kyber-realita (èi jej èas) najprv iba opísaná ako výplod imaginácie – a už nemá ïaleko od toho, aby sa stala akceptovanou skutoènosou. Tým skôr, že dnes èasto nie jasná hranica medzi tým, èo súèasné technológie naozaj dokážu a na èo si ešte budeme musie chví¾u poèka. Situácia sa znejasòuje, jedno je však zrejmé: kým najprv bol kybersvet len utópiou, onedlho už nikoho neprekvapuje, že v òom žijeme.
Keïže sa zmenili podmienky, muselo sa zmeni aj písanie o nažívaní s novými technológiami. Kedysi podobnú úlohu plnila najmä – èasto nie celkom vážne braná – sci-fi literatúra. Rojèenie, únik z všednej reality, ale niekedy aj kvalitná beletria s vedeckými základmi. No medzièasom sa svet zmenil a niektoré, kedysi možno vizionárske sci-fi knižky, dnes už vnímame iba ako obyèajný opis skutoènosti, aspoò pokia¾ boli založené práve na fascinácii technikou. Prezieravejší autori sci-fi, ktorí sa nechcú blamova tým, že by meniaca sa skutoènos predbehla ich najodvážnejšie fantázie, dnes optiku zaostrujú skôr na prítomnos a trebárs tvorba viacerých literárnych “kyberpunkerov” progresívne technológie berie ako prirodzenú súèas života. Rôzne stránky spolunažívania s technikou ako je šifrovanie dát, prienik do informaèných sietí globálnych koncernov, èi virtuálne svety, v ktorých môžete fungova s ¾ubovo¾nou identitou, nám už vôbec nepripadajú ako nieèo kuriózne. Isteže, sem-tam si spisovate¾ nieèo primyslí, ale ako témy defilujú v podstate reálne problémy života so Sieou a existencie vo virtuálnych svetoch. Tuším aj guru kyberpunkovej literatúry William Gibson sa kdesi vyjadril, že píše knihy o súèasnosti. Sci-fi teda zostáva nažive, mení sa však doba, v ktorej sa odohráva.
Hranice medzi novými technológiami, vedou a umením sa tiež akosi prelínajú. Nebolo by na tom možno ani niè zvláštne, keby ¾udská iracionalita v spojení s výdobytkami techniky a tradíciou sci-fi písania neviedla k zaujímavému javu: americký teoretik nových médií Peter Lunenfeld ho oznaèuje ako “technomysticizmus”, popisujúc tak hysterickú reakciu na prienik nových technológií do našej každodennosti. Nie ve¾mi šastný výrok “culture is just bad science”, ktorý sa podaril Marvinovi Minskému, niekomu možno vyrazí dych; ale je fakt, že aplikovanie výdobytkov vedy a techniky na kultúru môže skonèi aj zahmlievaním obrazu skutoènosti. Technomysticizmus, to je emocionálne nezvládnutie nostalgie za budúcnosou, spoèívajúce v oslave technológií a vonkajškovej fascinácii tým, èo všetko dokážu. Väèšinou bez preniknutia do skutoènej podstaty veci a odhalenia naozajstných možností i rizík digitálnych médií. Dochádza k budovaniu kultu techniky: podozriví prorokovia kyberkultúry a futurológovia-amatéri sa pokúšajú uchváti publikum víziou radikálne “iného”, fantastického sveta, aj za pomoci brakovej literatúry a “pokleslej” vedy.
Záludnos technomysticizmu spoèíva v tom, že je lákavé mu pod¾ahnú. Kým predtým boli “sci-fisti” považovaní za neškodných rojkov a tým sa stali bezpeène izolovanými, dnes je niekedy ažké rozlíši seriózne poh¾ady na nové technológie od nostalgického blábolu. A tu je jeden z problémov pri uvažovaní o nových technológiách, médiách a ich presahoch do každodenného života, ale aj do súèasného umenia: sci-fi rétorika a fikcia sa prelínajú so zdaním vedeckosti, no niekedy aj so skutoènou vedou. Okrem èistokrvného technomysticizmu (trebárs v podobe “kybernetických” básní a poviedok, ktorí ich autori väèšinou ukajú ešte na písacom stroji), sa èasto stretávame aj s podobným nepochopením nových médií, ktoré bývajú napåòané starými obsahmi. Všimnite si napríklad konzervatívne vysielania ve¾kého množstva internetových rádiostaníc. Alebo dôsledne “nehypertextové”, zato však internetové èasopisy. Online galérie, vystavujúce namiesto net.artu modernistické ma¾by. Atakïalej.
Ako prekona technomysticizmus jeho vlastnými prostriedkami? Dá sa to napríklad triezvym písaním o vplyve nových technológií na dnešný život. Postriebrená kyber-romantika tu síce ide bokom, no netreba si zato zúfa. Skutoènos je ešte ove¾a vzrušujúcejšia. Živnou pôdou pre archeológov budúcnosti-prítomnosti je napríklad americký Massachusetts Institute of Technology s mediálnym laboratóriom a pridruženým knižným vydavate¾stvom, ktoré pravidelne zásobuje svet erudovanými sondami do málo preskúmaného digitálneho terénu. Tu kdesi sa zrodil aj pojem nostalgie za budúcnosou, ktorou trpia všetci, venujúci sa takzvaným novým médiám – ibaže v prípade vedcov ide našastie len o nevinnejšiu formu vírusu.
Už spomínaný Peter Lunenfeld je riadite¾om Inštitútu pre technológiu a estetiku. Po zborníku The Digital Dialectic: New Essays on New Media, ktorý pred èasom zostavil, prišla minulý rok pre zmäteného obyvate¾a planéty v novej ére užitoèná užívate¾ská príruèka: sprievodca po digitálnom svete s názvom Snap to Grid – A User’s Guide to Digital Arts, Media and Cultures. Už pri prvom prelistovaní je jasné, že napriek titulu nejde o slovník ani o encyklopédiu. Hoci jej medzièasom kritici stihli vytknú aj isté nedostatky, je významným príspevkom do diskusie o vpáde poèítaèov do bežnej i umeleckej reality.
Lunenfeld vysvet¾uje, že s príchodom nových médií sa èomsi pohlo nielen v umení a kultúre, ale musí sa zmeni aj prístup ¾udí. Namiesto “scifizujúceho”, špekulatívneho poh¾adu na vývoj možných budúcich svetov a paralelné vesmíry sa treba porozhliadnu okolo seba a nepod¾ahnú pritom prehnaným emóciám. “Snap to grid” je príkaz, ktorý má v grafických poèítaèových programoch “na starosti” prispôsobenie kresby pravouhlej mriežke. Umelci ho väèšinou pri práci vypínajú, aby pravé uhly neobmedzovali ich fantáziu, no Peter Lunenfeld tento pokyn vložil do názvu svojej knihy: tvrdí totiž, že vystihuje spôsob, akým uvažujeme o elektronickej kultúre. Knižka má by pokusom o premietnutie nesústredeného a náhodného vnímania vplyvu nových technológií na kultúru cez mriežku kritickej teórie. Prelínanie èasových rovín nastáva, keï teoretik skúša uvažova dynamicky, vytvára poh¾ad, pohybujúci sa medzi viacerými èasovými rovinami: hyperestetika osciluje nielen medzi prítomným a budúcim, ale nezabúda ani na minulos. Ak je napríklad reè o novom médiu – sieti World Wide Web, stojí pisate¾ jednou nohou v prítomnosti a druhou už v jednej z možných budúcností. No zároveò stíha sledova aj korene, z ktorých sa tieto komunikaèné kanály vyvinuli – kto dnes napríklad vie, že v dávnych èasoch búrlivého rozvoja telekomunikácií existovalo aj èosi ako telefonická opera?! Autor prichádza s názorom, že o digitálnom umení treba teoretizova v reálnom èase, kopírova jeho dynamickos a premenlivos. Internetové diskusné fóra a mailing listy sa tak stávajú možno vhodnejším a výstižnejším nástrojom na skúmanie digitálnej skutoènosti, ako obsiahle vedecké práce.
Pokia¾ ide o zmeny v dianí okolo umenia, všimnime si spôsob, akým je dnes tvorivá èinnos súvisiaca s poèítaèmi prezentovaná: žiadne obrazy, rozvešané po stenách, ani sochy, zdobiace interiéry – rýchla doba sa nerada prezentuje statickými objektmi. Základom novej, kyberkultúrnej estetiky, zvanej príznaène “Demo or Die”, je predvádzanie. Aj bežné poèítaèové programy sa objavujú najskôr ako demá, ktoré musia presvedèi užívate¾a o zaplatení poplatku za plne funkènú verziu. Dôraz sa presunul na predvádzanie zrejme kvôli efemérnemu charakteru digitálnych “produktov”, ktoré sú v podstate len množinou jednotiek a núl na harddisku multimediálneho poèítaèa. Užívate¾ je postupne zasväcovaný do tajov aplikácie… Pri digitálnom umení takéto “demá” èasto zastupujú klasické portfólio. “Pre úspešnú kariéru neodmyslite¾ný rituál sugestívneho predvádzania sa rozvinul okolo tohto momentu, spolu s improvizáciou, elektrifikovaným obecenstvom, wagnerovskou grandiozitou a freudovskou technoúzkosou.”, píše Lunenfeld. Projekt musí pri predvádzaní zauja, uchváti, vnáša kúsok budúcnosti do každodennej reality. Pozornos publika je nemilosrdná; ak sa ju nepodarí behom krátkeho èasu zauja, stráca umelec, ale aj softvérový inžinier, finanènú aj inú podporu. Je to predsa len trochu iná situácia – predtým záležalo najmä na výsledku samotnom. Do hry teraz okrem dynamického aktu predvádzania vstupuje aj prvok interaktívnosti. Návštevník virtuálnej galérie internetového umenia sa tak podobá užívate¾ovi, pracujúcemu s ktorýmko¾vek iným softvérom. Dokonca sa nájdu aj umelci (programátori?), ktorí vytvárajú podivuhodné diela-programy, mätúce bežných používate¾ov svojou nekonvenènosou.
Do širokej kategórie zvanej nové médiá Peter Lunenfeld zaraïuje viaceré výdobytky posledného obdobia. Napríklad hypertext, ktorý spôsobil skutoènú zmenu v prístupe k informáciám. Nové možnosti literatúry tu urèite niekde ležia, hoci vydarených umeleckých diel v podobe hypertextovej beletrie je poskromne. Vyzerá to tak, že literáti (vrátane kyberpunkových zvestovate¾ov) dávajú ešte stále prednos konvenènému papierovému médiu.
Digitálna fotografia sa už tiež stala bežnou súèasou života. Nie všetci sa však pri cvakaní spúšou zamýš¾ame nad tým, ako sa zmenilo postavenie fotografie samotnej, a to najmä pokia¾ ide o jej vzah ku skutoènosti. Kým prednedávnom sme fotku mohli považova vo väèšine prípadov za vernú reprezentáciu reality, pri možnosti ¾ahkej manipulácie s digitálne zakódovaným obrazom sa vlastnos “objektívneho” dokumentu stráca. Fotografia sa stáva len symbolom skutoènosti, ktorý berieme s istou rezervou – podobne ako ním bola pred vynájdením fototechniky ma¾ba. Odkazuje síce na realitu, ale umelci dnes ukazujú, že môže pokojne ís aj o ilúziu: “nafotenie” pôsobivých záberov obrovského hmyzu, požierajúceho panelák, dnes nie je vôbec žiadny problém. Je trochu škoda, že sa v Lunenfeldovom výpoète nových médií neocitol aj ditálny film, ktorý je predsa len nieèím viac, ako len pohyblivou fotografiou.
Ïalší magnet dnešnej doby – virtuálna realita – je lákadlom pre všetkých kyberpunkerov, no napriek tomu sa okrem poèítaèových strie¾aèiek typu Doom zatia¾ v bežnom živote ve¾mi nestretávame s realistickým umelým prostredím, porovnate¾ným s tým skutoèným. Nieèo iné sú však dnes pomerne rozšírené textovo orientované internetové MUDy (Multi User Domain = mnohoužívate¾ský uzol, rozhranie), kde môžete chatovaním trávi viac èasu ako v skutoènom svete, stretáva sa so svojimi známymi, no tiež zažíva rôzne príhody (asi najznámejším slovenským MUD-svetom je server atlantis.sk – môžete tu by napríklad pod¾a èasu, stráveného za pripojeným poèítaèom, povýšení z otroka na obèana, èím narastá vaša moc v Atlantíde – no v zásobe sú aj honosnejšie tituly).
Internet, teda predovšetkým World Wide Web je novým médiom, ktoré potvrdzuje teóriu o obrazovej podstate súèasnej kultúry. Net.art v rôznych podobách však necíti potrebu vonkajškovej fascinácie používate¾a možnosami techniky. Niekedy sa dokonca pôsobivého grafického prostredia zámerne vzdáva, aby podèiarkol to, èo sa skrýva za ním – príkladom sú èasto spomínané, na textovom režime založené pôsobivé práce známej net.artovej dvojice Jodi, ktoré neobchádza ani Lunenfeldov sprievodca.
Niektorí teoretici vyèítajú tejto knihe chýbajúcu ústrednú tézu novej estetiky, ako aj fakt, že autor vynechal celý rad festivalov, diel a undergroundových umelcov, ktorí pomáhali objavova možnosti digitálneho veku. Možno však žiadna ve¾ká téza okrem “ve¾kej zmeny” neexistuje a naozaj jediným východiskom zostáva “teoretizovanie v reálnom èase”.
MIT Press sa prièinilo aj o vznik èerstvej publikácie net_condition – art and global media, ktorá odha¾uje aj stránky nových technológií, schopné nastavi èastokrát zrkadlo ¾udskej obmedzenosti. Základom pre knihu bol mohutný projekt, ktorý prebehol v rokoch 1998–2000 na viacerých miestach sveta (Barcelona, Graz, Tokyo). Jeho hlavným zmyslom bolo ukáza, ako médiá (predovšetkým tie nové) vytvárajú a rekonštruujú realitu, v ktorej žijeme. Neobvyklos podujatia spoèívala v snahe prezentova mediálne výtvory v ich vlastnom prostredí – multilokálna a multimediálna udalos sa odohrávala v globálnom informaènom priestore. Teda tam, kam technomystici zvyknú lokalizova tajomný kybersvet. Tento projekt však jasne dáva najavo svoju aktuálnos a tvrdí – kyberpriestor naozaj existuje, je prepojenou sieou viacerých médií!
V rámci “výstavy v mediálnom priestore” sa filmy púšali v kinách, televízne programy bežali v televízii, “netové umenie” bolo vystavené na internete – všetky médiá koexistovali ved¾a seba, vzájomne sa dopåòali, ba aj zrkadlili. Zaujímavé konfrontácie poh¾adov zo strany umelcov, ale aj teoretikov umenia a médií, sociológov, ekonómov a ïalších boli ukonèené vo februári minulého roka v centre pre nové médiá ZKM v Karlsruhe, kde sa pozornos sústredila na médium internetu.
Toto ve¾kopodujatie okrem iného ukázalo, že médiá konštruujú nielen našu históriu, ale aj budúcnos: boli by sme bez nich asi bezradní, ak by sme si mali predstavi, ako bude vyzera svet o pár rokov... Tak, ako v spoloènosti prežívajú a pôsobia dávne mýty, existuje zrejme aj èosi ako mýtus o podobe našej budúcnosti – a práve v tejto oblasti sa dobre darí technomysticizmu. Lenže umelci ukázali, ako je jednoduché takéto mýty dekonštruova a vystreli si z tých, ktorí isté veci berú príliš vážne.
“Poèítaèovo-elektronické” vizuálne spracovanie zborníka/katalógu, ktorý zostavili Peter Weibel (šéfoval aj festivalu Ars Electronica) a Timothy Druckrey (správca knižnej edície Electronic Culture v MIT Press), je tiež poznaèené miernou nostalgiou za budúcnosou, no v každom prípade zostáva pôsobivé. V jednom úryvku Jürgen Habermas tvrdí, že od kultúry, kriticky reflektovanej publikom, teraz prechádzame ku kultúre konzumovanej. Preèo by aj toto nemohlo by umeleckou inšpiráciou? Každé médium sa skôr èi neskôr sa stáva svojím predmetom aj obsahom, “požiera samo seba”; fascinácia technológiami a rôzne mýty sa preto takisto stávajú vïaèným námetom tvorivej práce. Umelci pracujúcimi s novými médiami využívajú námety, ktoré pramenia práve zo vzahu technológií a spoloènosti: napríklad Alexej Shulgin a jeho kultové neexistujúce kompjútrové sexuálne zariadenie FuckU-FuckMe (viï tiež èlánok o net.arte v minulom èísle), ktoré môžete pripoji k poèítaèu a nerušene sa oddáva rozkošiam ospevovaného kybersexu. Mystifikácia je ¾ahko prehliadnute¾ná, no napriek tomu plná vtipu – hra a opä balansovanie na pomedzí fikcie a reality. Na margo boomu digitálnej techniky ktosi vtipne poznamenal, že nové technológie prinášajú nové riešenia problémov, ktoré dovtedy neexistovali..
Zaujímavý je napríklad i kolektívny výtvor – hrací automat Linx3D, ktorý namiesto obligátneho strie¾ania umožòuje prechádzku skutoèným-neskutoèným trojrozmerným labyrintom, zostrojeným z farebných fragmentov textov a neskutoèných plôch z poèítaèových ASCII znakov. Nápadité sú práce, narábajúce s konštrukènými prvkami užívate¾ského rozhrania (trebárs navigaèných líšt a okien grafického prostredia) ako s materiálom (projekt Ricarda Iglesiasa References). Alebo skvelá hraèka, známa už z festivalu Ars Electronica 1995: projekt ARSDOOM Orphana Kipcaka, ktorý bol jedným z prvých diel, umožòujúcich naozajstnú interaktivitu na úrovni poèítaèovej hry. V tejto z¾ahka absurdnej sieovej “gamese”, ktorá akoby z monitora vypadla nezabudnute¾nému Doomu, si môžete zastrie¾a na umelecké diela, vystavené vo virtuálnom múzeu. V katalógu však nájdete ïalších vyše sto projektov èi komentárov na tému vzahu umenia, spoloènosti a globálnych médií: Viedenèanka Heidi Grundmann píše o internetovom rádiu, Dan Schiller o vplyve globálnej telekomunikácie na reorganizáciu produkcie, Pierre Bourdieu o televízii, Florian Rötzer o pozornosti v mediálnom veku, Timothy Druckrey o vzniku pojmu net.art.
V zásade platí, že v umení využívajúcom nové technológie nie je èastokrát vôbec prive¾a ohurovania nablýskaným vizuálom, ale zato viac novej podstaty, ktorú technomystici nevidia. Umelci vzdorujú všeobecne rozšírenej a prehnanej nostalgii za budúcnosou klasickými demystifikujúcimi prostriedkami – vtipom a iróniou. Komu sa vyjadrenia ako ”Internet nie je high-tech úlet, ale vec, ktorá dramaticky mení naše životy” zdajú by trápne, nech ich radšej preskoèí a prezrie si trebárs internetové práce umelcov, ktorí pomocou nových technológií komentujú a opä pretvárajú realitu. Skutoènú, nie virtuálnu. Obávaný šok z budúcnosti nám však asi nehrozí, lebo už v nej žijeme.
>> End of file. Interaktívny generátor textov SK v. 1.0
|
