|
Moskovského priekopníka a kultovú postavu internetového umenia Alexeja Šulgina dnes najskôr uvidíte na turné s dobovým poèítaèom - 386-kou, ktorá nôti veselým strojovým hlasom slávne hity od Mamas & Papas a Sex Pistols až po Nirvanu. Alexej sa po úspechu legendárnych net.artových projektoch ako Form Art (stránky poskladané z prvkov štandardných webových formulárov) a založení Moscow WorldWideWeb Art Centre teraz uspokojil s rolou kyberpunkového dídžeja - v kožených nohaviciach a batikovanom trièku na pódiu, s klávesnicou okolo krku riadi videoprojekciu a prepína MIDI súbory. Stretli sme sa s ním na berlínskom Transmediale, kde okrem iného moderoval prezentáciu mladých tvorcov ruského mediálneho umenia.
Na zaèiatok by ste nám mohli poveda, preèo ste zaèali robi umenie pomocou internetu a èo bolo predtým. Prišli ste z umeleckej oblasti, èo pri tvorcoch pracujúcich s novými technológiami nebýva pravidlom - typický net.artista má skôr technické zázemie..
Nuž, nie je to celkom tak. Nikdy som nechodil do žiadnej umeleckej školy, som vyštudovaný poèítaèový inžinier. Ale keï som bol na vysokej škole technickej v Moskve, zistil som, že ma to ve¾mi nebaví. Hoci, programoval som rád, predtým som dokonca študoval na známom moskovskom matematickom gymnáziu. Potom išli všetci moji priatelia a kolegovia na vysoké školy a myslím si, že 80 % z nich teraz žije v zahranièí a majú dobré zamestnanie, uèia matematiku alebo pracujú na vysokých pozíciách v dobrých firmách... Ja som síce tiež programoval a dokázal som v tom nájs isté èaro, ale nieèo mi chýbalo. Možno nejaká metafyzika, iracionalita... Programovanie bolo len o tom, ako poskytnú spoloènosti nejaký racionálny prínos a ja som v to neveril. A tak som sa rozhodol, že sa dám na intuitívnejšiu èinnos, akou je umenie.
Moje prvé práce sa týkali tradiènej fotografie, s klasickým aparátom a èiernobielym filmom som sa snažil „nieèo” intuitívne zachyti. Najviac ma inšpirovala americká a francúzska fotografia 30., 40. a 50. rokov. A tak bol pre mòa neskôr posun k mediálnemu umeniu svojím spôsobom prirodzený - vïaka môjmu vzdelaniu a fotografii, ktorú tiež môžeme v urèitom zmysle považova za mediálne umenie. Prostredníctvom fotografovania som sa stal súèasou miestnej a neskôr medzinárodnej umeleckej scény, èomu tiež napomohol ten „perestrojkový blábol” a záujem západných inštitúcií o ruské umenie. Zaèal som cestova do zahranièia a zúèastòova sa rôznych výstav, dokonca som sa tým zaèal živi, predával som svoje fotky rôznym galériám. Ale v istom bode som si uvedomil, že ma to už nezaujíma, pretože celý ten systém bol ve¾mi skorumpovaný, bolo to ako nejaký „trh márnosti” - nie o schopnostiach, ale o tom, ako stretnú tých správnych ¾udí... Preto som sa rozhodol, že to už ïalej nechcem robi. A potom sa v mojom živote objavil internet, takže opä nastala istá zhoda okolností. Keïže som už mal nejaké skúsenosti s tvorbou a prácou na rôznych projektoch, zaèal som sa zaobera internetom a skúma, èo sa dá s týmto médiom urobi, v èom je iné ako tie ostatné, aký estetický potenciál sa v òom ukrýva, o èom je komunikácia. Vïaka tomu som stretol množstvo ¾udí z rôznych krajín, všetky tie ve¾ké mená raných hrdinov net.artu a zaèali sme spolupracova, vznikla životaschopná komunita. Pre mòa bolo obrovskou ú¾avou to, že som unikol tomu pôvodnému mechanizmu. Teraz som však svedkom toho, že to znova prichádza, pretože mediálne umenie a net.art sa stávajú súèasou globálneho systému umenia - takže svojím spôsobom zaèínam ma podobné problémy. Hoci, tentoraz som na tom lepšie, pretože mám iný status, som už vlastne uznávaným umelcom..
Vlastne staršia generácia.. (smiech)
Hej. Ale je dobré, že na to, aby som tento status dosiahol, som nemusel akceptova to¾ko kompromisov, ako by bolo nutné v tradiènom systéme.
Ako sa však dá pod¾a vás vyrieši tento problém inštitucionalizácie spoèiatku undergroundového net.artu? Pôvodne to bola slobodná iniciatíva nieko¾kých umelcov, komunita a teraz sú tu ve¾ké festivaly ako Ars Electronica èi Transmediale, ktoré net.artu venujú ve¾kú pozornos.
Net.art sa prirodzene rozdelil na dva prúdy. Jeden tvoria diela a umelci èakajúci na výstavy, kurátorov, festivaly - zameriavajú sa na túto sféru a robia projekty, ktoré sú „festival-friendly“ alebo „curator-friendly” a ktoré sa dajú na takýchto akciách bez problémov vystavova. Druhý prúd sa stiahol do úzadia, ich už táto inštitucionalizovaná hra nezaujíma. Robia si svoje veci, a preto sú nevidite¾ní, nie sú organizovaní. Sú tu a pracujú, no nikto sa o nich nezaujíma, pretože je tu tá druhá skupina hlásajúca èosi ako „toto je net.art”, a všetci sú radi, že majú takýto „výstavný” net.art a môžu ho prezentova. Takže sa to rozdelilo a myslím si, že v súèasnosti sú to už dva rôzne svety.
Pokia¾ ide o mòa, znova som v zložitej situácií, pretože som na tejto scéne známy a všade ma pozývajú, ale na druhej strane sa už nevenujem net.artu. Možno to budem niekedy robi, ale bude to nieèo celkom iné ako èistý net.art, pretože to, èo sa dnes oznaèuje týmto názvom, je už celkom inštitucionalizovaná záležitos. Mám dojem, že dnes už každý používa internet a èoko¾vek robíte s internetom je net.art alebo môže by považované za net.art - ale to už nie je moja staros..
Má ešte vôbec zmysel nazýva net.art umením? Zdá sa, že tu nastal posun od zobrazovania ku komunikácií, èo môže ma aj politický dosah - dnes už nepotrebujete inštitúcie: to, èo chcete vyjadri, môžete poveda ¾uïom priamo..
Ale tu sa vynára otázka: O èom budete hovori a èo chcete poèu? Pretože v ranom štádiu bolo všetko to vzrušenie spôsobené už len samotnou skutoènosou, že je možné komunikova. Skvelé, môžete v reálnom èase komunikova s niekým, kto sedí v New Yorku alebo v Londýne... Avšak to už je za nami, žili sme pre to v minulosti a èo ïalej? Keïže ¾udia žijú vo ve¾mi odlišných realitách spojených len sieou, niekedy sa jednoducho nemajú o èom rozpráva, pretože ich skutoèné svety sú ve¾mi rozdielne. Teraz sme svedkami krachu všetkých tých utopických predpovedí o splynutí kultúr, medzinárodných sietí.. Pretože je tu stále Východ a Západ, stále sú tu bohatí a chudobní a je len málo vecí, o ktorých by sa mohli spolu rozpráva. Net.art a mediálne umenie ako také je extenziou západného sveta. Technológia prichádza zo Západu, civilizácia - tá dominantná civilizácia - prichádza zo Západu a mediálne umenie prichádza takisto zo Západu... Èo s tým môžeme robi?
Na vašich veciach sa nám páèi humor a irónia (ve¾mi zábavný je napríklad projekt hardvérového rozhrania na virtuálny sex FuckU-FuckMe) - sú celkom iné ako ve¾ká èas akademickej tvorby, èi technoromantické vízie prorokov budúcnosti. Akoby ste aj pri využívaní nových technológií mali od nich stále zdravý odstup.
Áno, to je presne ono. Niektoré s mojich projektov boli inšpirované predtuchou toho, èo sa deje na scéne mediálneho umenia, kde umelci bojujú o špièkové technológie a prístroje a najnovší softvér... Ja si naozaj myslím, že mediálne umenie nie je o tom, je skôr o nástrojoch na kritizovanie týchto procesov. A keïže tu máme tieto technologické preteky, znamená to, že neexistuje žiadny stabilný kontext. Bez stabilného kontextu nemôžeme vyvinú niè, èo by malo skutoènú hodnotu. Preto som sa èasto vrátil o krok spä a pracoval som s primitívnou technológiou, ktorá dosahuje urèitý stabilný stav. Používal som jazyk, ktorý bol okolo nej vyvinutý - HTML, pomerne jednoduché užívate¾ské technológie, hardvér typu PC radu 386 a podobne.
Žijete v Rusku, ktoré - v porovnaní so svetom najmä za bývalého režimu a celým východným blokom - technologicky výrazne zaostávalo. Aká bola vaša situácia, neobmedzoval vás nedostatok špièkových technológií pri tvorbe?
Keï som zaèínal, mal som skutoène problém s technikou: spomínam si, že môj prvý poèítaè PC 486 som si kúpil z peòazí za predané fotografie.. Teraz však tomu neprikladám ve¾kú váhu. Nemyslím si, že je nutné využíva hi-tech. Pozrite sa na množstvo projektov, hlavne z oblasti nových médií, ktoré majú obrovský rozpoèet. Vystavia ich na nejakom festivale a neskôr na ne všetci zabudnú. Nie je to flexibilné, potrebujete ve¾a technikov, ktorí sa o to vedia stara, a na to nemáte peniaze. Môžete to urobi raz, nainštalujete to na Ars Electronice.. Je to príliš elitné a je to skôr o demonštrovaní toho, že máte prístup k technológiám, že máte moc, že vám na to ¾udia dajú peniaze, že ste na vrchole a vy môžete poveda „Aha, mám takúto moc, toto som schopný urobi.”
Preto sa vo svojich projektoch snažíte využíva minimálne množstvo prostriedkov?
Áno, to je jedna stránka veci. A tiež je tu rýchlos, s akou sa nové technológie vyvíjajú. Práca na nejakom technologicky nároènom projekte vám väèšinou zaberie rok. Potom píšete žiados o grant, èakáte na peniaze a kým je všetko hotové, situácia je už celkom iná. Raz som bol v ktoromsi centre súèasného umenia, kde mali v pivnici staršie zariadenie vytvárajúce virtuálnu realitu. Po troch rokoch zastaralo a neskôr sa stalo celkom nepoužite¾ným.
Programujete si aj vlastný softvér?
Neprogramujem, pretože sa bojím príliš intenzívne zaobera nejakou technológiou alebo postupom. Ak sa totiž do nieèoho príliš zahåbite, èi už do ma¾by alebo programovania, zaènete rozmýš¾a v kategóriách toho média a postupne stratíte širší poh¾ad na vec. Preto sa nikdy príliš nezaoberám nejakou technológiou. Napríklad robím hudbu, ale viem o nej len málo, nehrám na žiadnom hudobnom nástroji.
Vnímate to teda ako riziko, že ak si osvojíte nejaké techniky, prestanete robi veci intuitívne?
Svojím spôsobom áno. Stratíte nadh¾ad. Ak už nieèo viete, máte urèité poznanie a schopnosti, investovali ste množstvo èasu a peòazí, kus svojho života, tak to musíte aj využíva, pretože je to vaše „dedièstvo” a nemôžete to jednoducho zahodi. A tak sa z vás stane videoumelec a robíte to po celý zvyšok svojho života, èo by som nerád.
Hudobný projekt 386 DX bol skutoène šokujúcim prekvapením. Aký bol váš pôvodný zámer? Mysleli ste 386 DX ako konkurenciu ¾uïom ako David Bowie, ako prvú „kyberpunkovú” kapelu?
(Smiech) Bolo to takto: Rozmýš¾al som o mediálnom umení a dnešnej spoloènosti, o poèítaèoch, ktoré by zabávali ¾udí. Ve¾a sa hovorí o umelej inteligencii, o tom, že poèítaèe raz nahradia ¾udí, preberú ich prácu... Jedného dòa ma napadlo, že spravím poèítaè - žobráka, ktorý by stál na ulici, prosil okoloidúcich o peniaze, ma¾oval by, spieval a recitoval poéziu. Triosemšestka to všetko dokáže. Tak som zaèal pátra po vhodnom softvéri na túto inštaláciu. Zhodou okolností som naò narazil okamžite. Bol to ten program, ktorý väèšinou dostanete k zvukovej karte, a keï som sa pozrel do súboru Help, zistil som, že má jednu špeciálnu funkciu, pomocou ktorej bude po menších úpravách schopný spieva. Najprv som urobil len malú inštaláciu na ulici -„chladný” poèítaè, ktorý sa rozpráva s ¾uïmi, kreslí obrázky, robí mediálne umenie a spieva. Ale to všetko bolo oddelené. Na internete som našiel ve¾a MIDI súborov, ktoré znejú dos zábavne, poznáte to - všetky tie klasické rokenrolové hity - tak som si povedal: preèo ich neskombinova s digitálnou a animovanou reprodukciou hlasu? Dostal som nápad spoji tieto dve veci a zaèal som na tom pracova. Od zaèiatku to znelo perfektne, tak som urobil dve verzie - stojaceho žobráka a koncertnú kapelu. Bolo to nieèo nové a ¾udí to zaujalo, vybral som pre nich nejaké známe skladby. Páèilo sa mi to ove¾a viac ako internet, pretože to bola priama komunikácia s ¾uïmi, bola to hudba, a nie iba jednotky a nuly. ¼uïom sa to páèilo tiež, spievali a tancovali, èo bolo prekvapujúce.
Väèšina mediálneho umenia je dos nudná, nedokáže prekroèi obmedzenia dané softvérom a hardvérom. Poznáte to - máte nejaký program, s ktorým pracujete a neprekonáte jeho obmedzenia. A to isté platí o hardvéri. Pre mòa bol tento projekt ve¾mi dôležitý, pretože sa mi podarilo prekona limity, ktorými vás výrobcovia softvéru a hardvéru nútia používa poèítaèe a technológie len urèitým špecifickým spôsobom. Ak by ste chceli robi nieèo, èo je mimo ich systému, mali by ste ažkosti. Je jasné, že technológia prináša ve¾a výhod, napríklad teraz je tu ve¾a takzvaných „laptopových hudobníkov” - zdanlivo je to dobré, pretože máte malý prístroj, v ktorom je všetko. Ale neviete, èo je vnútri, len to zapnete, inštalujete softvér, multimédiá ... To všetko mi pripadá ve¾mi obmedzené, pretože aj keï z toho vychádzajú výborné zvuky, tieto prístroje majú svoju vlastnú logiku, ktorej sa musí umelec prispôsobi.
Na koncerte kombinujete hudbu s vizuálnou projekciou. Na to vám slúži poèítaèová klávesnica, zavesená okolo krku?
Áno, keï stlaèím gombík, musím nieèo robi, nemôžem len tak stá na pódiu. Niè nepredstieram, naozaj nieèo robím, miešam vizuálne èasti, aby bolo moje vystúpenie atraktívnejšie. Je to improvizácia založená na existujúcom softvéri. Môžem mixova rôzne prvky alebo ich znásobova - staèí, keï stlaèím tlaèidlo na klávesnici môjho poèítaèa.
Vaša kapela akoby sa posmievala vizionárskemu prístupu niektorých kyberpunkových spisovate¾ov, ktorí sa tešia na nové technológie a ich prepojenia s ¾udským telom. Mám na mysli technoromantizmus, vytváranie atmosféry, akoby sme stále èakali na nejaký nový svet, ktorý má prís.
Myslím si, že to je celé propaganda, výroba komerèných mýtov. Ve¾mi ma to nezaujíma.
Prestavte si, ko¾ko ¾udí trávi celé hodiny na internete a v zásade len premiestòujú dáta z jedného miesta na druhé, z jednej formy do druhej. Energia mnohých ¾udí nikam nesmeruje. Je to nový spôsob usporiadania vecí, ktorý ten systém spôsobuje. Nejdete do ulíc, aby ste protestovali proti skutoène dôležitým veciam, ste šastní. Svojím spôsobom majú takéto kyberpunkové vízie pravdu, ale príliš to romantizujú. V skutoènosti sú to všetko hraèky pre ¾udí a všetky sú ve¾mi tradiène prispôsobené zákazníkom. Ak chcete, môžete by hackerom alebo sa môžete hra sprosté hry alebo pozera porno... Pre každého nieèo. Mojou myšlienkou bolo trávi menej èasu s poèítaèom.
Tak èo budete teraz robi? Už ste unavení zo života s novými médiami?
Viete, nedávno som sa oženil s O¾gou, takže naším plánom je teraz ma rodinu.. Keï strávite denne za poèítaèom desa hodín, je vám z toho zle, máte v hlave skutoène zvrátený obraz sveta, dostanete strach, všetko sa vám zdá také zlé, je to neuverite¾né. A potom ste pár dní bez poèítaèa a vidíte, že slnko svieti, takže možno to nie je až také zlé. Je to podobné ako pozera správy v televízii, všetko je také strašné.. Áno, veci sú zlé, ale tento strach vás paralyzuje. A poèítaè vás v mnohých prípadoch paralyzuje tiež.
Okrem vlastnej tvorby ste robili aj kurátora viacerých umeleckých projektov. Pod¾a akého k¾úèa ste ich vyberali?
To je dobrá otázka, pretože na òu neviem odpoveda. Nieèo v tých projektoch jednoducho spustí èosi v mojom srdci, v mojej duši, neviem, èo to je. Ve¾a projektov je napríklad v oblasti modifikácie softvéru. Ale z nejakého dôvodu ma osloví len ve¾mi málo vecí. Je to vtedy, keï vidím, že je to nieèo skutoèné, èosi, èo funguje a prekraèuje moje oèakávania. Retro prístup, projekty od Jodi, samozrejme.. Ale na viac si už nespomeniem. Vo sfére modifikácie softvéru sú skutoène diela, ktoré ma oslovujú, napríklad IOD, Webstalker alebo Auto Illustrator. Problém s posudzovaním mediálneho umenia je však v tom, že digitálne médium je založené na nulách a jednotkách, na logických schémach. A ve¾a ¾udí ho aj posudzuje z h¾adiska logických schém. Ale ako vidno, takto to nefunguje. Niektoré veci majú nieèo, èo sa ma dotýka, èo neviem vysvetli. Keï zaènem uvažova racionálne, nevidím rozdiel medzi dielami od Jodi a ostatných. Ten istý systém, materiál, prístup, no výsledok je akosi.. Naozaj to neviem poveda, možno vy to viete. (smiech) Je to otázka, o ktorej som dlho rozmýš¾al a na niè som neprišiel.
V každom prípade je zábavné, že ¾udia èasto využívajú zložité technológie na to, aby komunikovali o ve¾mi jednoduchých veciach..
No, to je už iná záležitos. Alebo o nièom, hej. Technológia totiž nemá obsah, je bezobsažná. Na mnohých výstavách sú ¾udia vzrušení, keï vidia roboty alebo nieèo trojrozmerné. A to je jediný obsah, ktorý funguje. Dokonca aj keby umelci chceli ís ïalej a zrealizova myšlienky, ktoré majú hlbší zmysel, ¾udia to jednoducho nechápu. Sú takí fascinovaní technológiou, že nevidia každodenný život.
|
