|
John Oswald sa preslávil kauzou v roku 1990, keï na nátlak ve¾kej vydavate¾skej firmy musel zošrotova celý náklad svojho CD Plunderphonic. To totiž obsahovalo (okrem iných) aj nieko¾ko úprav skladieb Michaela Jacksona. Špeciálna zá¾uba v originálnom narábaní s hudbou ikon populárnej a klasickej hudby však tohto žoviálneho Kanaïana neopustila.
Je pravda, že ste hudbu nikdy neštudovali?
Nikdy som hudbu neštudoval úspešne v škole. Môj uèite¾ gitary a klavíra mi po pár lekciách povedal “už sa nevracaj”, na strednej škole ma vyhodili z tamojšieho bigbandu... všetci uèitelia skrátka tvrdili, že som absolútne zlý hudobník bez talentu.
Zdá sa, že na formálne hudobné vzdelávanie máte vlastný názor.
Záleží na ¾uïoch a na okolnostiach: niekto sa v uèite¾skom povolaní jednoducho nenájde, a potom s ním majú študenti problémy. Ak máte dobrého uèite¾a a zlú školu, môže to by ešte zaujímavé. Ani jedna z týchto možností však nebol môj prípad.
To ešte nikto netušil, že budete robi hudbu úplne inak ako všetci ostatní. Vymysleli ste si plunderfóniu, pretože ste nevedeli poriadne hra na žiadny nástroj?
Termín “plunderfónia” som vytvoril na základe postrehov z toho, èo sa dialo v hudbe na prelome 70. a 80. rokov. Presnejšie, èo zaèali robi ¾udia ako Christian Marclay, David Toop èi Steve Beresford. Ide o radikálne transformácie notoricky známej hudby, ktoré nemusia by nevyhnutne jej paródiou. Namiesto klasických nástrojov pri nich používam kazetový magnetofón alebo sampler.
Z poh¾adu Európana sa zdá, akoby plunderfónia mala korene na zaèiatku 20. storoèia v dielach výtvarníkov. Ideové východiská tohto konceptu sa dajú nájs aj v prácach teoretikov – najmä Lévi-Straussov pojem brikoláž èiže vytvorenie diela výluène z už existujúcich, hotových štruktúr.
Áno, napríklad Duchampove ready mades sú založené na podobnom princípe. Z jeho diel ma špeciálne zaujímali tie, v ktorých známe objekty dáva do nových kontextov – napríklad, keï Mone Lise prikreslil fúzy. Èo sa týka Levi-Straussa, znie to zmysluplne, ale neèítal som ho.
Tieto idey sa analogicky prejavili v rôznych umeniach. Sú samozrejme spojené aj s technológiami, pretože vaša hudba by asi bez nich neexistovala.
Aj hra na elektrickú gitaru súvisí s technológiou. Z istého poh¾adu sa dokonca aj ¾udský hlas môže javi ako technológia, s ktorou sa dá pracova netradiènými spôsobmi. A o to ide.
Myslíte, že má zmysel robi takéto skladby po celý život?
To už vyzerám ako starý muž? (smiech)
Nie, ale máme na mysli možnosti používania len jednej kompoziènej techniky.
Pre mòa je kazetový magnetofón tým, èím je pre väèšinu ¾udí klavír. V súèasnosti však ve¾a cvièím na klavír, organ aj èembalo a vïaka ovládaniu rôznych techník sa mi otvárajú nové možnosti. Existuje istá obmedzená tradièná množina vecí, ktoré sa dajú robi na klavíri a niektorí ¾udia sa s tým uspokoja po celý svoj život. Neviem, ako dlho ešte budem robi “plunderfonické” skladby, hoci sa mi zdá, že ešte aj po dvadsiatich rokoch sa týmto spôsobom dá prís k zaujímavým výsledkom.
Myslíte si, že na tradièných akustických nástrojoch sa už nedá zahra niè nové?
Nie, niektorým ¾uïom to ide dos dobre. Nemusím to robi tiež, pretože také skladby si predsa môžem vypoèu. Mám isté vlastné predstavy a tie sa snažím zrealizova. Iste, niekedy sa stane, že urobím nieèo, èo už urobil niekto iný predo mnou. Ja hrám hudbu. Mojím ob¾úbeným spolupracovníkom je režisér Michael Snow, ktorý natoèil množstvo inovatívnych filmov. Vždy, keï niekto nieèo urobí, iný má tendenciu komentova to slovami typu “ale toto sa robilo už v roku 1959!”. Väèšinou má skutoène pravdu. Aj mne to pri komponovaní èasto prichádza na rozum, len si na rozdiel od neho nemyslím, že opakovanie èohoko¾vek musí by zákonite nudné. Môj prístup je podobný jazzmenom – “just play”.
Do akej miery pri komponovaní postupujete intuitívne?
Ve¾a mojich vecí je empirických èi intuitívnych a zvyèajne zahàòa množstvo experimentovania, no èasto narábam aj s nejakou racionálnou ideou, konceptom. Niekedy mi prvotný nápad poskytne aj materiál, s ktorým idem pracova. Napríklad pri poèúvaní Dolly Parton som si uvedomil, že keby som spomalil rýchlos jej pôvodných nahrávok, jej hlas by znel úplne ako z hrdla nejakého drsného muža. Potom som urobil nieko¾ko skladieb, kde som to skúšal aj naopak – z mužov sa zrýchlením stali ženy.
Poèas bratislavského workshopu ste spomenuli, že sa vyhýbate sebaopakovaniu...
Ako každý, aj ja sa niekedy opakujem zámerne. Dostávam sa do ažkostí, keï vedome plánujem, ako idem urobi novú skladbu. Keï niekto dostane zákazku, spravidla povie: “O.K., spravím to do ôsmich hodín a rád by som mal generátor partitúr”. A ja hovorím, že nikdy neviem èo urobím, pretože mám pocit, že som schopný vždy zaèa úplne od zaèiatku. Keï sa mi podarí urobi nieèo, èo sa mi páèi alebo pri komponovaní èoho som sa dobre bavil, èasto si poviem, že by som mal urobi ïalšiu skladbu ako je táto.
Takže opakovanie rovná sa matka úspechu?
Znie to ako dobrá idea, ma továreò na hudbu, podobne ako napríklad Philip Glass. Páèi sa mi, že napríklad moje nedávno dokonèené transformácie Bachovho prelúdia by mi niekto vyrobil v ïalších kópiách. Poslucháèi èasto od hudobníkov žiadajú rovnako pekné veci, aké už poèuli. Nemám však, žia¾, ve¾a spoloèného s Glassom (smiech). Mal som na mysli, že sa málokedy opakujem, pretože ma zaujíma používa isté technológie vždy iným spôsobom. A po èase vždy prídu nové technológie, software.
To sa naozaj realizujete len pri práci s cudzou hudbou?
Je mi v podstate jedno, akú èas skladby som “vytvoril” ja a ko¾ko percent tam vložil niekto iný. Keï som napríklad pracoval so známym Èajkovského klavírnym koncertom, nemal som potrebu príliš meni pôvodnú hudbu a tak som len povedal klaviristovi, že bude miestami na základe nieko¾kých pripravených pokynov improvizova. Tá idea bola jednoduchá a poradil mi ju Michael Snow. Dielo dostalo názov Prvý klavírny koncert Johna Oswalda pod¾a Èajkovského, ako mu to odporuèil Michael Snow – 1 v b-moll. Takže celá idea je skrytá už v názve.
Máme tomu rozumie tak, že v súèasnosti už nemá zmysel hovori o autorovi diela?
Väèšina skladate¾ov by vám urèite povedala “ja som vytvoril väèšinu skladby, ja som autor”. Pre mòa sú to však len konvenèné pojmy a kategórie.
Akým spôsobom si vyberáte materiál pre transformácie? Zapnete náhodou rádio, kupujete si CD alebo nejako úplne inak?
Býva to väèšinou vec úplnej náhody. Napríklad Dolly Parton mi odporuèili priatelia, ktorí si mysleli, že aj z primitívnych vecí sa predsa musí da nieèo urobi. V tom je základ: musím ma alebo získa istý vzah k originálu a bavi sa už pri jeho poèúvaní.
Akú hudbu vlastne poèúvate? Nie ste náhodou rovnaký typ poslucháèa ako John Zorn, ktorý o sebe tvrdí, že má rád takmer všetky žánre a druhy hudby a práve preto ich mieša dokopy?
Tiež poèúvam rôzne veci, dokonca podobne ako John aj ve¾a židovskej hudby. Práve pri poèúvaní dostávam tie rozhodujúce impulzy: už po pár sekundách so skupinou Metallica sa mi ve¾mi páèil ich zvuk, ale to, èo robil bubeník, ma teda fakt otrávilo. Zatúžil som po výmene, a tak som pomocou technológií jeho part vystrihol a nahradil “vlastným” bubeníckym štýlom. To som pri skupine Pantera robi nemusel.
Aj niektorí estetici tvrdia, že iba umenie je schopné urobi nieèo dobré zo zlého materiálu. Vy vlastne zachraòujete hudobnú surovinu pomocou cover verzií. Tomu by sa dalo hovori ekológia.
Celá moja hudba je akási zbierka “plunderfonických” CD, ktorá pod¾a niektorých poukazuje na to, aká zlá je pôvodná hudba. Ja si to však nemyslím, poslucháèsky úspech plunderfónie je v tom, že si vyberám veci, o ktorých si myslím, že by mohli by dobré.
bio
John Oswald (1953) je skladate¾, saxofonista a v súèasnosti riadite¾ výskumu audiovizuálneho Mystery Laboratory v Toronte. Netradièné riešenia sú typickým znakom všetkých jeho diel, èi už sa venuje transformáciám známych skladieb alebo “serióznym” projektom. Jeho hudobným transformáciám neunikli Stravinskij, James Brown, Dolly Parton, Bruce Springsteen, Metallica èi už v úvode spomínaný infantil s najväèším poètom plastických operácií medzi spevákmi. Ambície iného druhu si Oswald vybíja v množstve filmových hudieb alebo napríklad v autorskej rádiovej hre, ktorej dej sa odohráva paralelne v štyroch svetových jazykoch. Množstvo ïalších cenných informácií sa o òom dozviete aj z knihy Arcana, ktorá prináša texty nieko¾kých k¾úèových osobností scény tzv. newyorského downtownu.
|
