|
Je to zvláštny pocit, rozpráva sa s niekým, kto pred dvadsiatimi rokmi zaèínal písa dejiny hnutia nazvaného kyberpunk. Meno Bruce Sterling sa vyslovuje spolu s menami William Gibson a John Shirley. Spolu s Gibsonom dokonca Sterling napísal román Different Engine (1990), ešte predtým však zaujal vizionárskou knihou Schismatrix (1988) a ako editor k¾úèovej antológie kyberpunkových poviedok Mirrorshades (1986). Píše beletriu, eseje a rôzne èlánky, prednáša, zaoberá sa hnutím slobodného softvéru a dizajnom. Nebola náhoda, že keï sa rozbiehal kultový èasopis Wired a ponúkol nieko¾kým osobnostiam priestor na pravidelné písanie, nemohlo tam chýba ani jeho meno (a po svete dnes nechodí ve¾a ¾udí, ktorí môžu blogova priamo na stránke Wired).
Hoci èerstvý pädesiatnik už má zagu¾atené bruško a jeho názory už zïaleka nemajú takú razanciu a vplyv ako kedysi, rozhodne nepôsobí dojmom èloveka pasívne vegetujúceho z minulosti. Plne si užíva život v 21. storoèí a èulo sa zaujíma o nové veci, ktoré ho zásadne ovplyvòujú. To bol aj dôvod, preèo sa minulý rok zúèastnil na konferencii o digitálnej kultúre, kde nám za pivo venoval polhodinu svojho èasu a nieko¾ko ironických hlášok.
T oveR/crack
F ??
Sme vo Viedni, kde prednášate na konferencii o digitálnej kultúre na tému slobodný softvér. To je teraz to, èím sa zaoberáte?
¼udí z hnutia šírenia slobodného softvéru sledujem už dlho. Je ve¾mi ¾ahké poveda: „Bill Gates je zlý, je to škodca,“ pretože, samozrejme, tak to je. Je však omnoho provokujúcejšie poveda „váš názor v mnohom pripomína organizovaný zloèin,“ lebo sú tu isté veci, ktoré oni robia tiež, ako napríklad softvérové pirátstvo. Je to druh obrátenia rovnakej metódy organizácie. Myslím, že je potrebné pozrie sa veci na rub. Slobodný softvér nie je utopický softvér. Je to iný, alternatívny spôsob produkcie a distribúcie. Výraz alternatívny však nie je to isté slovo ako lepší a iný nemusí nevyhnutne znamena lepší. Je iba jednoducho iný.
Minulý rok vám vyšla kniha Tomorrow Now, John Brockman v rovnakom èase urobil knihu na rovnakú tému Envisioning Next 50 Years. Zdá sa, že texty o predpovedaní budúcnosti sú opä v móde.
Poznám Johna, haha. Uverejnil pár mojich textov na svojej stránke www.edge.org. A poznám ¾udí, ktorí poznajú ¾udí, ktorí poznajú Johna Brockmana, ale skutoène som mu nerozprával, že píšem knihu o najbližších pädesiatich rokoch, rovnako ako on so mnou nepreberal túto tému. Myslím, že to, èo máme spoloèné, je problém predpoveda, èo sa stane o šesdesiat rokov. Máme totiž podozrenie, že niekde medzi rokmi 2050 -- 2060 sa nieèo fakt zvláštne stane, ale nevieme to popísa ¾udským jazykom. Myslím, že vznikne skutoène silne neriadená situácia, keï sa vývoj v kybernetike a v biológii zlúèi s vývojom v kognitívnych vedách. Skôr èi neskôr tieto oblasti zaènú objavova svoje spoloèné prvky. V tom bode sa ¾udský mozog stane záležitosou priemyslu, otvoreným priestorom na industriálny, èi presnejšie post-industriálny rozvoj. Je ve¾mi ažké snaži sa niekomu s neprestaveným mozgom opísa, aký bude život ¾udí budúcnosti, ktorí skutoène dokážu zmeni štruktúru synapsií a neurónov svojho mozgu.
Veríte tomu, že ¾udia si uvedomia aj isté nebezpeèenstvá spojené s rozvojom vedy a techniky?
V tomto nie som optimista, ani pesimista. Nemyslím si, že to je správny spôsob, ako o veci uvažova. Skúste to skôr vidie z historickej perspektívy. Ak chcete by v premýš¾aní o budúcnosti skutoène seriózni, musíte sa vzda emocionálnych postojov. Podobne naivné by bolo, ak by ste mi dali otázku, èi mám optimistický alebo pesimistický názor na 18. storoèie. Spýtali by ste sa historika „Myslíte si, že to bola dobrá alebo zlá doba?“ Ok, niektoré obdobia sú horšie, ako napríklad 14. storoèie, keï masy ¾udí umierali na choleru, no naozaj nemôžete o tom vynáša morálne súdy typu „Dokelu, 14. storoèie sa nikdy nemalo kona“. Bez neho by ¾udstvu bolo lepšie, ale ak by v 12. storoèí naši predchodcovia urobili niektoré veci rozumnejšie, mohlo to skonèi inak.
Ešte jedna vec na margo hnutia slobodného softvéru: je tu istý námet, informova ¾udí o nových nebezpeèenstvách, ale i možnostiach…
Toto hnutie má už takmer dvadsa rokov. Vždy ma zaujímalo, pretože mám rád umelcov. Myslím, že Richard Stallman je ve¾mi významná postava. Nieko¾kokrát som ho stretol a hoci by som ho neopísal ako príjemného spoloèníka, je to ve¾mi neobyèajný èlovek. Nie je svätý ako Gándhí, ale má isté Gándhího kvality. To, že nie je mnohým po chuti, ich znepokojuje. Hovorí ve¾mi jednoduché veci, ktoré vás nútia myslie. Je maximálne úprimný, jeho slová majú príažlivos a okolo nich sa vznáša istá dôstojnos. Je typom èloveka, ktorý ve¾a vecí u¾ahèil, je charizmatický – a nie konvenèným spôsobom. Netára, nie je splašený, nejako si vynucuje si rešpekt. Priahuje na seba pozornos, za èo som ho už trochu kritizoval. Po dlhých rokoch sledovania Stallmanovho úsilia však musím poveda, že už ma omnoho viac zaujímajú konkrétne veci okolo open source.
Èo konkrétne myslíte?
Môžete urobi prakticky èoko¾vek, èo dokáže komerèný softvér, bez toho, aby ste za to museli plati, a bol to skvelý výkon, ale otázka stojí teraz inak: Èo s tým urobíme? To nie je chví¾a na barikáde, kedy si poviete: „Aké skvelé, teraz som slobodný“. Okey, ale èo urobíte o týždeò, o mesiac èi o desa rokov? Richard má absolútnu pravdu, že ¾udia pri moci budú bojova za monopolizáciu celého systému, pokúsia sa každý poèítaè a mobil na svete èo najviac kontrolova, a to je nemožné. Je to ruské, stalinistické, totalitné riešenie, ktoré násilne zavádza nezlomný, absolútny dozor nad každým zariadením a strojom. Cíti v tom nebezpeènú megalomániu.
Tomu všetkému môže èiastoène zabráni aj hnutie za slobodný softvér, nie?
Odkedy som sa zaèal zaobera otázkami free softvéru, myslel som si, fajn, ak oni prehrajú, pre mòa nastane deò, keï ako spisovate¾ budem ma zakázané ukáza svoje veci ¾uïom, kým mi najskôr nezaplatia. Nebudem jednoducho schopný poveda vám o veciach, dajú ma do nejakého spisovate¾ského zväzu, ktorý bude od vás požadova peniaze za moje slová. Po rokoch písania som si uvedomil, že najlepšie práce, ktoré som urobil, nevznikli s vidinou honorárov. Kritiky, úvody ku knihám mojich priate¾ov, príspevky do internetových fór, fanzinov – všetko veci bez copyrightu. Bol by to ve¾mi efektívny útok na mòa a moju úlohu v spoloènosti, keby moje autorské práva boli úplne „rešpektované“. Inými slovami, je to jednoducho spôsob, ako mi zavrie hubu. A nielen to, znamenalo by to, že by som bol predražený. Niekto by jednoducho povedal: „Viete, Bruce Sterling je skutoène ve¾ký autor a preto musíte vycálova pädesiat dolárov, sto dolárov alebo tisíc dolárov, aby ste mohli poèu èoko¾vek, èo povie“. V tomto bode by som bol efektívnejšie vymazaný, než to predpovedal Orwell v románe 1984, kde všetky veci konèia v diere pamäti a fyzickou likvidáciou. Môj hlas by mohol by nahradený na trhu podobnými majetkovými šablónami. A to je omnoho radikálnejšia vec, než akú by bol ktoko¾vek z komunity free software hnutia schopný urobi èi na òu pomyslie. Ich vzopretie je provokujúcim druhom panickej reakcie z možnej sily a je ve¾mi desivé. Je to nepríjemné a treba tomu odporova.
Raz ste napísali, že ak by ¾udia dokázali predpoveda budúcnos, bol by to koniec literatúry science fiction. Minulý rok ste dokonèili knihu prognózujúcu najbližších pädesiat rokov, znamená to, že ste so science fiction skoncovali?
Nie, nie, aj tu vo Viedni zbieram materiál na novú knihu. Chcem napísa science fiction román, ktorého dej sa bude odohráva v roku 2060 práve preto, že Tomorrow Now je len o najbližších pädesiatich rokoch. Musím ís ïalej. Chcem si predstavi veci, ktoré som si nemohol predstavi a chcem ich posunú èo najviac. Dostal som nieko¾ko nových nápadov, myslím skutoène nových nápadov, ktoré nie sú v tej poslednej knihe, ale vychádzajú z ideí, ktoré sa tam popisujú. Vzrušuje ma a som šastný, že som v Európe, èím narušujem svoju rutinu a prichádzam na nieèo nové. Myslím, že urobím knihu, ktorá môže vzniknú iba v 21. storoèí. To bol sèasti aj môj úmysel – napíšem nieèo naozaj novátorské, založené na úplne nových konceptoch a prístupoch.
Takže písanie science fiction je pre vás ešte stále výzvou?
Jasné. Umenie je veèné a život strohý.
Èo si myslíte o tom, ako debaty okolo science fiction ovplyvòujú realitu?
Existujú najrôznejšie druhy vplyvu technológií a rozhodne ich neriadi iba literatúra science fiction, ale aj filmy, televízia, tínedžerky, trh, vládne nariadenia, ve¾ký vplyv na ïalšie generácie majú univerzitní profesori, uèebnice, svoj podiel na tom majú všetci a všetko. Autori science fiction radi ukazujú vyfarbenú verziu tohto problému. Stále nájdete ulice èi lode pomenované po Julesovi Vernovi, je to sladké a roztomilé. Fakt si však nemyslím, že to je úlohou spisovate¾ov. Našou úlohou je skôr rozširova limity vnímania a poznávania. Umožni ¾uïom rozmýš¾a o veciach, ktoré doteraz neboli myslite¾né.
Rozmýš¾a v predstihu pred realitou?
Nie nevyhnutne. Skôr roztlaèi hranice imaginácie a zvýši senzibilitu ¾udí s istým druhom mrazenia, iba metodicky. Èítam mnoho literatúry science fiction, ale najviac svojich najlepších nápadov získavam z diskurzov ktoré nie sú primárne zo science fiction, ale napríklad z teórie reèi, iných kultúr, technických diskurzov, skrátka vecí, ktoré nevznikajú ako literatúra. Zatiahnutie týchto vecí do literárneho diskurzu je ve¾mi vzrušujúce. Nemusí to by science fiction: dej novej knihy Williama Gibsona Pattern Recognition sa odohráva v roku 2002. Hoci je posadený do súèasnosti, je to jedna z jeho najlepších vecí vôbec. Èíta sa podobne ako cyberpunkový román v roku 1984. Všetok ten opisovaný softvér je bežne dostupný, namiesto Ono Sendai cyberspace 7 (pozn. red.: používaný hlavnou postavou v Gibsonovom kultovom románe Neuromancer) tu narazíte na notebook znaèky Macintosh a mobil Nokia, ale je to nastavené ako budúcnos 80. rokov, stane sa to iba ako nedávna minulos. Je to ve¾mi efektívny spôsob písania – tá kniha je v literárnom zmysle ve¾mi dojemná a hlboká.
Kyberpunk bol výhradou Amerièanov. Zaujímalo by nás èo si myslíte o dielach Poliaka Stanislawa Lema.
Je to zvláštny týpek, je fakt zaujímavým druhom postavièky svojho druhu. Raz som bol v Po¾sku, na stretnutí miestnej science fiction komunity. Bolo ve¾mi zaujímavé sedie medzi Poliakmi a hovori im o Lemovi: „Tak vy ste Poliaci, chlapci. Lem! Musíte by na neho ohromne hrdí!“ Oni ho nenávidia. Nemôžu ho vystá. Nemohol som nájs jediného èloveka, ktorý by o Lemovi povedal nieèo milé. Bol som šokovaný. „Žije vo Viedni,“ „má žltý Mercedes,“ a podobne. Závidia mu a neznášajú ho. Ale má peknú webstránku, ktorú mu spravuje syn.
Možno aj to je èiastoène jeho problém – niekde raz napísal, že nemôže vystá internet a nevidí na òom niè zaujímavé.
On je už starý. Je to èlovek, nie èarodejník.
Niektorí ¾udia, ako napríklad Timothy Leary, si zachovali sviežos myšlienok aj v starobe.
Odpoviem vám toto: Jednou z najdôležitejších technických vymožeností v najbližších 25 rokoch bude nieèo, o èom ste nikdy nepoèuli a nemáte jazyk, ktorým by ste to mohli pomenova, ani aby ste to vynašli. Predstavte si, že sa píše rok 1975 a poèujete takýto dialóg:
„Èo bude v najbližších rokoch fakt dôležité? Budeme to nazýva internet a bude to existova na serveroch, oznaèované ako .com alebo .org a slúži na skladovanie TCP/IP.“ To je úplný blábol! Niè by ste vlastne tomu chlapíkovi nepovedali, pretože by vám nerozumel ani slovo. Boli by to pre neho iba táraniny. Keby sa tu objavil niekto z roku 2028 a zaèal rozpráva o svojej dobe, môže tvrdi èoko¾vek a nebudeme ma poòatia, o èom to, dopekla, drísta.
Myslíte, že prvý matrixový film odštartoval nieèo ako novú “cyber” éru v kimematografii?
No, ten film sa mi páèil, ale nebol nový. Bol len prvou èasou komerènej trilógie. Ak chcete hovori o novej ére v kinematografii, èo ma berie sú nízko rozpoètové bollywoodske filmy, ktoré natáèajú Indovia v angliètine, to je teraz nieèo nezvyklé. Pozeráte ich a èudujete sa, o èom dopekla sú? Nový iránsky film, poviete si ÈO? Ten represívny teokratický režim, v ktorom ženy nesmú ani zloži pokrývku z hlavy, produkuje skvelé filmy? ¼udia v Cannes plaèú do vínových pohárov: „Je to také zmysluplné“.
Èo váš projekt Dead media, ešte sa ním stále zaoberáte?
Venoval som mu štyri roky a potom som ho stopol, pretože som prišiel na to, èo v skutoènosti zabíja médiá a to bolo jeho cie¾om. Veril som, že pochopím, preèo niektoré médiá vymiznú a iné pretrvajú. Teraz tomu už rozumiem a odpoveï nie je príliš zaujímavá. Nemá to niè spoloèné s médiami, ale s fyzickým základom, ktorý je ich nosite¾om.
Fyzickým základom?
Napríklad èarovné lampáše umierajú, pretože ¾udia už nepoužívajú petrolej. Chápete, v obývaèke máte dymiaci komín a kàmite ho petrolejom. Stále síce na trhu nájdete napodobeniny starých petrolejok, ale už nikto si nekúpi do obývaèky klasický lampáš, pretože mu celá izba bude smrdie a sèernie. V èasoch plynového osvetlenia to nebol problém, všetci si natreli stropy naèierno. Myslím, že to zabil horiaci petrolej. Nemôžete da niekomu do domu horiaci petrolej a nazva ho „médiom“. To je to, èo nazývam teória mlieènych produktov màtveho média. Boli èasy, keï mliekár prichádzal pred domy na konskom povoze s tými ve¾kými galvanizovanými prepravkami na mlieko, zobral prázdne sklenené f¾aše vyložené pred dvermi k vozu, naplnil ich, položil naspä a potom to isté zopakoval u susedov. Dnes to ¾udia nerobia.
To je jasné, nepotrebujeme ve¾ké cínové veci, ani chlapíka ruène plniaceho f¾aše a nemáme kone, ktoré by ahali naše vozy. Ale mlieko je tu predsa stále.
Ak sa pýtate, preèo mlieko zabilo konské povozy, formulujete problém nesprávne. Mlieko existuje v nových formách ako pasterizovaný syr, jednotlivo vyklepané plátky syra, jogurt s ovocím na dne, taliansky syr, grand mozzarella a teraz si uvedomte, aké obrovské žiarenie vzniká pri ich balení. A vy si myslíte, toto je zlatý vek mlieka! Pozrite na to všetko mlieko, sila tohto mlieka je fantastická! To však vôbec nie je fantastické. Èo je naozaj fantastické, je distribuèný systém, rozmanitos konzumného výberu a paberkovanie ¾udí ochotných trochu priplati za jahodu na dne ich osobného kartónu jogurtov. Všetky tieto veci podliehajú spoloèenským vplyvom, distribuènému systému, výberu jednotlivca, demografii, faktu, že ¾udia žijú osamelo a podobne. To sú všetko vzájomne nesúvisiace faktory.
Ako sa to týka médií?
CD, CD-ROM, DVD - preèo je to taký dobrý biznis? Teraz môžem pozera filmy na mojej holke (ukazuje na notebook). Preèo nepozerám filmy s tristo ïalšími ¾uïmi v gigantickom chlieve? Krik¾avom, fantastickom, s uniformovanými biletárkami chodiacimi s baterkami hore a dolu, dvojicami muchlujúcimi sa v zadných radoch? Preèo sú notebooky malé, maluèké megaplexy pre pä až pätnás ¾udí s malými obrazovkami? Je to o filmoch? Robia sa ešte filmy správnym spôsobom? Je to médium filmu, ktoré zlyhalo? Nie, žijeme iba v ove¾a atomizovanejšej spoloènosti. Nemáme rados z toho, vyrazi si naraz s tristo ¾uïmi. V zlatej ére filmu by sme vyšli von a spievali s filmami! Kedysi boli kiná jediné budovy v meste s klimatizáciou, vonku bolo horúco a okrem pozerania filmov sa tam dalo aj lacno najes. Dnes idete do kina, kde majú drahé jedlá a klímu už nájdete hocikde. Takže ak chcem konzumova film, radšej miniem pár dolárov na DVD a pozriem si sám, napríklad v lietadle: „Aha, môj ob¾úbený film. Nemám rád túto èas - bum do klávesy! Táto pasáž sa mi páèi, musím si ju spomali, klik. Mám to! Klik, zoom, odmailujem.“ Vzniká úplne zvláštny vzah k médiu, ktorý nemá niè spoloèné s Charliem Chaplinom a jeho podobnými úmyslami. Bolo to celé o tomto prístroji. Stlaèím toto – a stane sa toto. Aj keï dvakrát pozerám rovnaký film, vnímam ho inak.
Takže veríte, že budúcnos bude v znamení éry jednotlivca?
Nie. Ak by som predpovedal budúcnos len pre filmy, povedal by som, že sa pravdepodobne odvrátia od individualizmu naspä k istému druhu masovej záležitosti. Povedzme, že na oblohe uvidíme projekcie ve¾kých hologramov alebo sa filmy budú masovo distribuova cez internet. Mohlo by to vyzera a znie ako film, no už nikto to filmom nebude nazýva. Môže to by pre nich vzrušujúce: „Od èias, keï som bol malé diea, pozerával som tie malièké veci v mojom laptope, a aké úžasné je vyrazi si s obrovským zástupom a zaspieva si. My spievame!“ Bola by to pre nich istá novota, chápete, už by to nebolo ako predtým.
Èo si myslíte o vzahu medzi konformizmom, individualizmom a svetom korporácií?
Ve¾mi sa mení. Mám mnoho kamošov, ktorí sa tým zaoberali a ve¾mi sa ich dotýkal beztvarý, korporátny, post-národný, všetko si podrobujúci trhový stroj. Teraz majú omnoho väèší strach z vlády Spojených štátov než z Coca Coly èi McDonaldu. Obe firmy mali nieko¾ko zlých rokov a nijak extra sa im nedarí. Sú za svojím vrcholom a dobou ve¾kej predajnosti. Koho už dnes zaujíma McDonald’s? Nie je to vzrušujúce miesto na jedenie a v USA je navyše momentálne trh s jedlom v kríze. Coca Cola sa snaží bojova - Vanilla Cola, Diet Cola. Minerálky s príchuami a energetickými nápojmi jej však dáv
To je pravda, skôr než ve¾ké nadnárodné korporácie sa dnes stáva hlavným terèom aktivistov politika. Amerika, vlastne aj celý svet, je spolitizovaný.
Éra 90. rokov bola príliš pokojná a jemná v porovnaní s vyspelým, paranoidne zabezpeèeným štátom, akému èelíme dnes. Najhoršie, èo sa mi kedysi mohlo sta, bolo, že mi obchodník predal nieèo, èo som pravdepodobne nemal jes. Nikdy však na mòa nemierila Coca Cola vzdialenou raketou dlhého doletu. Nikdy ma nezavrela so zaviazanými oèami za ostnatý drôt do tábora na Kube.
V USA sa teraz ve¾a diskutuje o programoch umožòujúcich sledovanie ¾udí. Aj vy máte pocit, že v dôsledku obáv z teroristických útokov sa obmedzujú osobné slobody obèanov?
Je to ohavné. Najhoršie, èo som kedy zažil. Pripomína to éru mccarthizmu (pozn. red. prenasledovanie ¾avièiarov v USA v 50. rokoch minulého storoèia); je tu hystéria na všetkých stranách. Nie je to celkom zlé, pretože sa nepodarili poriadne rinèiace protiteroristické útoky. Je tu tak ve¾a nezodpovedaných otázok: Kde je Usáma bin Ládin? Kde sú anthraxoví travièi? A najväèší otáznik visí nad vetou: Ako dopekla naloži s Irakom? Fajn, dobyli sme ich, ale èo s nimi teraz urobíme? Nemajú niè, èo chceme. Nechceme naftu, je myslím omnoho lacnejšie iba ju nakúpi od niekoho, ako sa snaži ovládnu jeho školy a vymeni vládu. Nemajú to¾ko nafty, aby sme ich okupovali. Nikto ich nechce okupova!
No, v praxi to tak príliš nevyzerá.
Keï lietadlá zvalili v New Yorku budovy Svetového obchodného centra, nikto nepovedal „Preèo neokupujeme Stredný Východ?“. To je šialené riešenie, nemá to s tým žiadny súvis. Bol to ažký omyl. ¼udia si uvedomujú neobhájite¾nos toho skutku, je to ako vo sne. Akoby mal niekto alkoholické okno, zobudil, obul si rôzne topánky, vypadol z okna a teraz je na ulici. Nie je to cesta ako naklada s ve¾kou silou. V našej vláde sedia fakt èudné typy. Je to najradikálnejšia administratíva, akú si pamätám. Dávajú hlavy dohromady, keï chcú èoko¾vek urobi, no s inými zrejme vôbec nediskutujú. Sú dos konšpiraèní a èudní, ako v nejakej banánovej republike. Pritom disponujú obrovským vojenským aparátom.
Ste vplyvný spisovate¾, preèo neprotestujete proti vláde v médiách?
Aký protest? Vláda sa musí zmeni. Musíme sa jej zbavi hlasovaním vo vo¾bách, zbavi ju moci a nahradi inými ¾uïmi, ktorí nie sú šialení. Treba voli! Hej, som mienkotvorný publicista a je množstvo vecí, o ktorých treba písa. Nemyslím si však, že posielanie demonštratívnych pokynov vás niekam dostane. Èo naozaj potrebujeme, je iný minister obrany, ktorý nie je „divný“.
Najbližšie vo¾by v USA budú však až v novembri. Èo sa dá robi dovtedy?
Vidím v tom aj isté pozitíva. Najlepším z nich je, že iné vojny sa skonèia. Je mi naozaj ¾úto, že Amerièania sú blázni. Tvoria však len šes percent svetovej populácie. Ak je tu nejaká nádej, je to tých zvyšných 94 percent. Majú ideálny èas, aby sa prejavili.
pozn. Ïakujeme Ericovi Smilleymu za pomoc pri prepise anglického originálu.
|
