Antropocén: Exkurz do dejín súčasnosti cez mediálnu teóriu


Tento článok v základných obrysoch opisuje jednu z historických trajektórií, ktorou mediálna teória vytvorila humanitným vedám priestor pre odsun z ich silne zakorenených pozícií humanizmu. Táto línia je kontrastovaná s aktuálnym naratívom prírodných vied, v ktorých sa človek paradoxne dostáva do centra pozornosti – ako hlavný hýbateľ chodu planéty.

Antropocén

Pojem antropocén  bol spopularizovaný v dvojstranovom článku The „Anthropocene“ atmosférického chemika Paula J‑Crutzena a geobiológa Eugena F. Stoermera pre časopis komunity geovedcov v máji 2000. Jeho hlavnou tézou je, že človek sa stal dominantnou geologickou silou na Zemi, väčšou než príroda sama. V priebehu ďalších desiatich rokov sa o téze diskutovalo primárne v kontexte geovied, hydrológie a klimatológie, no následne sa rozšírila aj do ďalších oblastí vedy,umenia a celkovo do spoločenskej predstavivosti.

V pozadí tohto záujmu pracuje skupina niekoľkých desiatok geológov na formovaní odborného slovníka, výskumného rámca a zhŕňaní dôkazového materiálu pre posúdenie Medzinárodnou úniou geologických vied, ktorá má rozhodnúť, či sa nachádzame v novej zemskej epoche, v prostredí geobiochemicky radikálne odlišnom od toho, ktoré charakterizovalo holocén. Ak sa geológom podarí dohodnúť, o niekoľko rokov nebude z antropocénu na celú ďalšiu večnosť úniku. Keď sa geológovia dohodli naposledy, koncom 19. storočia na holocéne, umiestnili sa kamsi do jeho pokojného priebehu, keďže mal začať 11 tisíc rokov pred nami. Pri datovaní začiatku antropocénu sa nejaký čas vážne debatovalo o industriálnej revolúcii a roku 1800, no čoraz širší konsenzus si získava začiatok tzv. atómového veku, datovanýprvým testom výbuchu nukleárnej bomby v roku 1945 v Novom Mexiku, ktorého niektorí pamätníci sú dokonca stále medzi nami.

Antropocén pritom nie je iba iné pomenovanie pre globálne otepľovanie alebo zmenu klímy. Rozširuje záber z atmosféry aj na zem a oceány. Vo vede prebieha tento spojený výskum  pod hlavičkou systémových vied o Zemi od 80. rokov, kedy skupiny vedcov začali raziť argument, že tieto tri dovtedy disciplinárne oddelené „sektory“ sú vo svojej hĺbke plne prepojené. Nejde ich zodpovedne skúmať oddelene. Škálu zmien môžeme pozorovať na rôznych miestach planéty – na ostrovoch plastu v Oceánii, dierach v ozónovej vrstve a najnovšie napríklad v jamách na severe Sibíri – no pre identifikovanie súvislostí medzi nimi je potrebný celostný prístup. Ten si od vedcov vyžaduje vypracovávať modely, ktoré simulujú priebeh vybraných faktorov v čase.

Nikoho dnes neprekvapí, že na „antropocénickú“ Zem sa človek nepozerá ako na modrú planétu z kozmu, ale ako na softvérový model, v ktorom sú zemské procesy „preložené“ do algoritmov. Zábery na majestátne prejavy týchto zmien sú pre verejnosť sprevádzané vedeckými vysvetleniami vo forme vizuálov, ktoré obvykle reprezentujú vstupné dielčie dáta ich softvéru – ako krivky v dvojrozmerných grafoch. Samotná disciplína systémovej vedy o Zemi je prezentovaná modelom pripomínajúcim softvérové moduly, medzi ktorými tečú dáta.

To, čo vie veda povedať o situácii Zeme, je v princípe naratívnou interpretáciou algoritmických modelov. Hlavnú rolu v takto formovanom naratíve antropocénu charakterizovanom katastrofickým rútením sa do záhuby, hrá človek. Geológovia hovoria, že človek dnes ročne prenesie viac sedimentu (zeme a kamenia) ako všetky rieky dohromady, že produkuje nové typy minerálov a zlúčenín, ktoré doteraz Zem nepoznala, napríklad plasty alebo silikón; alebo nové typy kameňa, napríklad cement alebo tehly. Čo nám ale nepovedia je, ako človek niečo takéto dokáže. Ako to teda dokáže? Holými rukami asi nie; na mieste je otázka, či vôbec rukami, a ak nie rukami, tak čím potom. Ak ide o niečo, čo nie je on sám, čo to potom je a ako je možné, že „to” robí niečo, o čom si myslíme, že to robí človek?

Antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby. Idea pôsobí napohľad samozrejme a v podstate jednoducho, no zdá sa, že kondenzuje zaujímavé otázky. Otázkou pre nás je, ktoré z nich sú relevantné pre umenie a humanity. Pokúsim sa teraz rozmotať toto klbko tajomstiev a primárne jeho tri nite: 1. ponímanie človeka ako hlavného/ústredného hýbateľa sveta; 2. postavenie vedca/výskumníka ako privilegovanej pozície pre interpretáciu pozorovaní do faktov a poznania (v kontraste s fikciou alebo názormi), s ktorými sa spoločnosť musí vysporiadať (ako napríklad že žijeme v novej geologickej dobe a môžeme si za to sami); a 3. pozíciu sveta ako pozorovaného objektu.

Mojou tézou je, že nech sa na antropocén pozrieme z ktorejkoľvek z týchto troch strán, vynoria sa druhé dve. Ak skúmame človeka ako hýbateľa, ostáva nám skúmať aj vedu, prostredníctvom ktorej skúma, a Zem, ktorá je predmetom jeho pozorovania. Ak skúmame vedu, tak aj človeka a Zem; a ak Zem, tak človeka aj vedu.

Pre začiatok sa odoberieme na koniec 18. storočia do východopruského Königsbergu a odtiaľ potom do niekoľkých iných miest v iných obdobiach, aby nám vyvstala trajektória formujúca jednu z perspektív pre odpovede na tieto otázky. Nebudem sa pokúšať vysvetľovať jednotlivé pojmy do hĺbky/šírky, ale len do miery, v ktorej sa ukáže, ako spolu súvisia. Nebudem hovoriť o žiadnych zánovných objavoch, čo bude snáď „nové” je ich kontextualizácia a z nej plynúce závery.

Subjekt-mysliteľ

Immanuela Kanta zamestnával počas jeho 11-ročnej publikačnej odmlky v 70. rokoch 18. storočia dvojitý paradox. Ako môžeme uvažovať o človeku vrhnutom do sveta podliehajúcemu abstraktným mechanickým pravidlám fyziky, ktoré paradoxne objavil svojimi obmedzenými zmyslami, a zároveň nechať ho prijať osobnú zodpovednosť za činy, ku ktorým je vedený svojimi vlastnými presvedčeniami, a teda nielen zákonmi fyziky? Inými slovami, hľadal cestu ako sa vysporiadať s troma filozofickými naratívmi svojej doby: s vtedy už takmer storočie starou a dlho etablovanou newtonovskou prírodnou filozofiou klasickej mechaniky, v ktorej pohyb telies bez výnimky podlieha jednoduchým exaktným a univerzálnym zákonom kauzality; ďalej s tézou anglickej filozofie empiricizmu (Locke, Hume), vtedy už tiež so storočím tradície, že človek môže rozumieť svetu len prostredníctvom svojej osobnej skúsenosti, čo znamenalo koniec filozofie ako špekulatívneho skúmania, teda Kantovho fachu; a nakoniec s filozofiou osobnej slobody Jean-Jacquesa Rousseaua, v ktorej je človek sám strojcom svojho osudu (a ktorá mala čoskoro znateľný podiel na Francúzskej revolúcii). Ako ich spojiť dohromady?

V priebehu 80. rokov Kant publikoval tri state, ktoré natrvalo zmenili tvár západného myslenia a mali markantný podiel na formovaní a formalizovaní štúdií človeka do rýchlo sa množiacich a fragmentujúcich sa humanitných a sociálnych disciplín.

Kant súhlasí s empirikmi: človek je pri svojom myslení odkázaný na vlastnú skúsenosť, no pre neho (Kanta aj človeka) z toho ďalej vyplýva, že jeho poznanie a možnosti poznania sú podmienené spôsobmi, akými svoju skúsenosť sveta prijíma. Podmienkami umožňujúcimi skúsenosť sveta sú podľa neho jednak naše subjektívne vnímanie času a priestoru,  jednak univerzálne organizujúce kategórie (,(syntetické) a priori koncepty’) ako kauzalita, podstata, kvalita (akosť), či kvantita (početnosť). Prírodné zákony ako také podľa neho nepoznávame prostredníctvom svojich zmyslov a nemáme ich možnosť zažiť – majú pôvod v ustanovujúcej činnosti univerzálneho subjektu (transcendentálneho subjektu). Čo môžeme vnímať zmyslami, sú prípady a „dôkazy”, že tieto zákony platia,a to jednoducho preto, lebo je nimi podmienená samotná možnosť vnímať. Newtonovská prírodná filozofia je teda u Kanta metafyzikou ľudského vnímania a myslenia. Kantove odkazy pre ďalšie storočia sú pre nás teraz zaujímavé dva: jednak že myslenie a vnímanie sú navzájom podmienené, nemáme k nim prístup oddelene; jednak koncept (ľudskej) subjektivity povstávajúcej z prírodných zákonov, ktorá dáva človeku privilégium  myslenia a tvorby ideí (poznania). Transcendentálny subjekt Kantovi zároveň poslúžil k obhájeniu slobody konania, keďže kauzalita, čas a priestor naňho a na človeka nepôsobia ako sily zvonka, ale formujú ho ako vnímajúci-mysliaci subjekt.

Pred a po Kantovi

V čom sa táto predstava líšila od iných? Osvietenci pred Kantom predpokladali, že idey pochádzajú z objektov, reprezentujú ich a nemajú zásadnú rolu v kauzálnych sieťach prírodných alebo ľudských svetov. Kantovi súčasníci túto predstavu začali spochybňovať. Argumentovali, že idey samotné sú historickými skutočnosťami bez ohľadu na objekty a mysle a pochádzajú z jazyka (Herder). Kant ale vypracoval teóriu, v ktorej idey pochádzajú z ľudskej mysle. Bol to predovšetkým tento svetonázor, v ktorom sa v človeku zlučuje príroda a slobodné konanie a ten povstáva zo sveta ako autonómny subjekt, ktorý získal na vplyve a formoval ďalšie myslenie. Netrvalo ale dlho, snáď storočie, než sme boli svedkami zásadnejšieho sproblematizovania kantovskej pozície tvrdením, že jazyk nie je podriadený ideám, ale je autonómnou realitou. Literatúra a texty tu nie sú doslova ničím iným než jazykom, hovoriacim pre seba a o sebe, teda situáciou, v ktorej odpoveďou na otázku „kto hovorí?,“ je „jazyk sám.“ Človek je tu odsunutý do pozície epistemologického konceptu.

Štruktúry

To je v princípe téza knihy, ktorej slovenský preklad vyšiel pod názvom Slová a veci. Vo francúzskom origináli sa kniha Les mots et les choses objavila v roku 1966, v momente považovanom za vrchol tzv. štrukturalizmu, na ktorom mala nemalý podiel. Prečo sa jej autor, Michel Foucault, rozhodol venovať Kantovi a čo má spoločné so štruktúrami? K tomu potrebujeme poznať určitú trajektóriu z Moskvy a Petrohradu 10., cez Prahu 20. a Brno 30. po New York 40. a 50. rokov 20. storočia.

Po nej môžeme sledovať vznik a etablovanie nového prístupu v analýze a teórii literatúry, pre jednoduchosť v postave Romana Jakobsona. Ten sa ako tínedžer pohyboval v kruhoch ruských futuristov, ktorí vydávali bohato ilustrované básne typické prácou so slovníkom, gramatikou a syntaxou ohýbajúcimi reč tak ako neskôr dadaisti a najmä – organizovali čítačky po anarchistických vieskach. To, čo by sa snáď pre nedostatok fantázie mohlo považovať za hovorovú reč, pritom jemne povytiahnuté z rôznych kontextov, sa tu stávalo mocnou a radikálne novou poéziou. Z tohto milieu pochádzali Chlebnikov i Majakovskij, no tiež bolo živnou pôdou pre mladých literárnych teoretikov, ktorým analyzovanie rôznych symbolík, významov a štylistických krasotín v básňach a v próze nestačilo. Uvažovali o literatúre v kontexte jazyka ako takého a pýtali sa jednoduchú otázku: čo robí poéziu poetickou? Ktorá črta je pre poetický jazyk špecifická, ktorá ho sprítomňuje často i v beletrii a každodennej reči?

Odpoveď na ňu získavala v rukách Jakobsona svoju definitívnu podobu počas vyše štyroch dekád. Jej východiskom bola nutnosť identifikácie intencionality hovoriaceho subjektu. Ak mu ide čisto o praktický cieľ komunikovať nejaké posolstvo, lingvistické komponenty sú tu preň zúčelnené, nemajú teda žiadnu autonómnu hodnotu. Sú ale prípady, kedy rečník komponentom ako zvuky, morfológia atď., pridá na dôležitosti a praktický cieľ ide do úzadia. To nám dáva dve odlišné funkcie, komunikačnú a poetickú, ktoré sa síce úplne navzájom nevylučujú, no vždy je jedna z nich v prevahe. Takto môžeme pristupovať k jazyku v akomkoľvek kontexte a i moment v bežnom rozhovore na ulici, v ktorom človek znenazdajky vyriekne sťaby verš z piesne, môžeme označiť za poetický. Rozhodujúcou pre identifikáciu poetického výroku je orientácia rečníka na slovo a jazyk a tým pádom ústup efektivity komunikácie do pozadia. V priebehu ďalších rokov Jakobson identifikoval ďalšie štyri funkcie, ktoré pre prednášku na univerzite v Indiane v roku 1958 spojil do modelu.

kontext

správa

hovorca ————————– adresát

kontakt

kód

 

referenčná

poetická

emotívna ––––––––––––––––––konatívna

fatická

metajazyková

Ako príklad spoprednenia expresívnej v kombinácii s komunikatívnou (resp. referenčnou) funkciou má Jakobson vo výslednom texte príklad herca, ktorý bol na konkurze do Stanislavského divadla v Moskve vyzvaný vytvoriť 40 rôznych správ z frázy „dnes večer“ obmenami jej expresívneho zafarbenia, kým jeho herecké kvality boli hodnotené obecenstvom, ktoré malo u každej z nich identifikovať implikovanú situáciu. Jakobson potom experiment v čisto lingvistickej rovine úspešne opakoval cez pásový magnetofón.

Štrukturalistická lingvistika sa teda vydala hľadať univerzálnu charakteristiku jazyka a našla ju v prístupe k rečovým aktom ako štruktúre navzájom previazaných funkcií, ktorých hierarchie sa menia podľa kontextu a zámeru hovoriaceho subjektu.

Tabu

Ako sa ale štruktúry dostali do Francúzska k Michelovi Foucaultovi a jeho súčasníkom? Cez Ameriku. Počas druhej svetovej vojny dostal Jakobson, podobne ako desiatky ďalších frankofónnych akademikov, prácu v newyorskej École Libre des Hautes Études, kde spoznal mladého antropológa Claude Lévi-Straussa, ktorého fascinovala jeho štrukturalistická metóda. Lévi-Strauss vtedy spracovával výskum základných charakteristík príbuzenských zväzkov v rôznych kmeňoch.

Podobne ako štrukturalistickí lingvisti, rozhodol sa hľadať univerzálnu konštantu, v jeho antropologickom prípade v praktikách reproduktívnych zväzkov naprieč diverzitou ľudských spoločností. Podarilo sa mu nájsť princíp, ktorým dovtedajšie predstavy o príbuzenstve pripravil o ich biologické a moralistické základy. Lévi-Strauss pozoroval, že manželstvá medzi súrodencami navzájom a tiež medzi prvými bratrancami a sesternicami sú zakázané/tabu prakticky bez výnimky, kým manželstvá medzi bratrancami a súrodencami manželstvom (cousins by marriage) sú často pravidlom. Zákaz incestu tak mohol interpretovať nie ako negatívny fakt, ale pozitívny fenomén – išlo o spoločenskú transakciu. Zákaz incestu preňho vyjadroval prechod od prírodou danej skutočnosti príbuzenstva ku kultúrnej skutočnosti spojenectva/aliancie, čo znamenalo, že bol rozhodujúcim zásahom v zrode spoločenského poriadku. Tým, že šlo o základný princíp, nebol len súčasťou prírodného poriadku, alebo len súčasťou kultúrneho poriadku, ale oboch, bol priesečníkom medzi prírodou a kultúrou. Štruktúry otvorili skúmanie človeka v lingvistike a antropológii dovtedy nepoznaným územiam.

Subjekt-objekt

Dostávame sa naspäť k Foucaultovi. Päť rokov po tom, čo na Sorbonne obhájil svoj doktorský titul prácou o Kantovi, Foucault publikuje svoju v poradí piatu knihu, Slová a veci“, s podtitulom Archeológia humanitných vied, ktorej hlavnú tézu sme už spomínali.Teraz je nám zreteľnejší štrukturalistický prístup, ktorým Foucault identifikoval mechanizmus emergencie subjektu. Jednou z vecí, v ktorých sa metodologicky líši od Lévi-Straussových elementárnych štruktúr je, že štruktúry identifikuje ako historicky ukotvené – nehovorí iba o jednej.

To má svoje dôvody vo vplyve dvoch Foucaultových učiteľov, ktorí z pozícií historikov vedy reformovali historiografické metódy.

Prvým z nich je Gaston Bachelard, ktorý odmietal zažité predstavy o dejinách vedy ako lineárnom kontinuálnom progrese argumentom, že pre vedu je z historického hľadiska príznačnejšie vytváranie a zavádzanie nových teórií, ktoré následne katalyzujú identifikáciu nevedomých predsudkov dovtedy prítomných vo výskume, čo vedie k všeobecnému prijatiu týchto teórií. Po príklad sa dá vrátiť k zavedeniu neeuklidovskej geometrie, ktorá napriek pôvodnému odporu integrovala euklidovskú do širšieho rámca, v ktorom napríklad nebolo pravidlom, že súčet uhlov v trojuholníku je 180 stupňov, pretože ten môžeme narysovať na guľu, kde vychádzajú iné súčty – euklidovský priestor sa tak stal jedným prípadom z mnohých. Bachelard takéto zmeny pomenoval a prišiel s pojmom epistemologického zlomu. Druhý z nich, Georges Canguilhem zase razil metódu historizovania konceptov namiesto historizovania veľkých objaviteľov.

Odkazom Foucaultovej knihy bolo toto. Moderná filozofia od čias Kanta má hlavnú otázku: Ako je možné, že ja, teda moje vedomie, je zároveň empirickým objektom reprezentácie a transcendentálnym pôvodcom reprezentácií? Podľa Foucaulta nám dejiny ukázali, že to možné nie je – a táto nemožnosť znamená kolaps modernej epistémy. Knihu uzatvoril prirovnaním ľahkosti eventuálneho konca človeka k zmazaniu tváre v piesku na pobreží.

Program

Foucault nám otvára cestu k „médiám”, ako ich poznáme z mediálnej teórie,  konkrétne v práci Aufschreibesysteme 1800/1900 nemeckého literárneho vedca Friedricha Kittlera. Kittlerova teória radikalizuje Foucaultovu cez dve miesta jeho epistemologických zlomov. Predstava o človeku ako autonómnom sebaurčenom ľudskom subjekte, ktorý vykonáva zodpovedné činy a produkuje zmysluplné texty nevyvstala okolo roku 1800 vďaka konceptuálnej sile jedného Kanta (1K), ale ako následok zmien vo výchove čítania, písania a osvojovania si jazyka na pozadí byrokratizácie inštitúcií moderného (nemeckého) štátu a konsolidácii nukleárnej rodiny. Ten, identifikujúc sa so svojim vnútorným hlasom, nadobudol predstavu o sebe ako o autorskom subjekte. No len čo sa okolo roku 1900 objavili nové techniky vyjadrovania a pamäte ako gramofón, film a písací stroj, myšlienka Človeka, podobne ako všetky iné myšlienky, bola podmienená a sprostredkovaná/mediovaná technikami mimo plnej ľudskej kontroly.

Kým pre Foucaulta boli zodpovedné za premostenie vnútorného pohľadu na Človeka okolo roku 1900 štrukturálna lingvistika, psychoanalýza a etnológia prostredníctvom„návratu jazyka“ako vonkajšieho prvku, Kittler poznamenáva, že si nevšimol inovácie v informačných technikách. Boli to ony, ktorých pravidlá/princípy sprvu skúmala psychoanalýza v slovníku elektro-mechaniky a ktoré sa formulovaním matematickej informačnej teórie v priebehu druhej svetovej vojny stali výpočtovým problémom. Tvorba poznania sa v 20. storočí v Kittlerovom ponímaní riadi pravidlami digitálnej, teda výpočtovej techniky, ktorá má svoj prvotný model v Turingovom stroji – sérii číslic obnášajúcich jednak program, jednak dáta.

Neskôr to zhrnul Kittlerov prekladateľ a vykladač Geoffrey Winthrop-Young takto:

… to neznamená, že počítače sú umelé ľudské mozgy, ani že digitálne stvárňujú špecificky ľudské spôsoby myslenia. Skôr optimalizujú niektoré modely spracovania informácií, ktoré boli tiež uvalené na človeka, ale následne omylom považované za vrodené ľudské vlastnosti. Tam, kde boli subjekty, prišli programy–pretože programy tam boli už od začiatku.“ (2000: 397)

Záver

Naprieč týmito troma perspektívami môžeme pozorovať priebeh akejsi humanistickej degresie, v ktorej človek ako tvorca poznania vychádzajúceho z empirickej skúsenosti podmienenej súborom kategórií konzistentnými s prírodnými zákonmi, sa najprv zmrštil na jeden z prejavov jazyka operujúceho (nevedomými) mechanickými pravidlami a napokon na výpočtový problém. A s ním aj svet a poznanie.

Ľudia, ktorí poznajú Kittlera ako chladnokrvného teoretika, horúci tajfún, ktorý zmyl akékoľvek stopy po známej tvári v piesku na pobreží a pretavil ho na silikónové čipy, sú často prekvapení poetickou silou jeho textov. Netreba sa nechať pomýliť, Foucaultovi a Kittlerovi nešlo o elimináciu ľudstva ako takého. Zaoberali sa primárne epistemologickými otázkami v kontexte a tradícii humanitných vied, ktoré v priebehu posledných dvoch storočí budovali a velebili „ó, ľudské“—humanistickú zvrchovanosť človeka nad dianím a životom na planéte a vesmíre vôbec. Zvrchovanosť, vyplývajúcu z privilégia schopnosti myslieť (a reči). Z odsunu z antropocentrických pozícií začali humanity a umelci len nedávno vyvodzovať širšie spektrum následkov, a aj preto získavajú ekologické témy a antropocén na takej rezonancii. Zdá sa, že prírodné vedy nás budú potrebovať.

Text je upravenou verziou  prednášky prezentovanej na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rámci predmetu Dejiny nových médií a na Masarykovej univerzite v Brne v rámci odboru Teorie interaktivních médií v roku 2015.

Titulná fotografia: Jeden zo sibírskych kráterov. Následkom dvoch teplejších letných sezón (2012–13 v priemere o 5 °C) došlo k roztopeniu permafrostu okolo 70 m hlboko v zemi a uvoľneniu vysoko koncentrovaného metánu (9,6 %, kým vzduch ho bežne obsahuje 0,000179 %), ktorého tlak v jeden moment vypudil vrstvy zeme nad sebou. Ide o príklad „geologického“ fenoménu, pre ktorý bolo treba „atmosférické“ vysvetlenie. Autor fotografie: Vasily Bogoyavlensky.

 Zdroje k antropocénu

  • Paul J. Crutzen a Eugene F. Stoermer, „The ‚Anthropocene“, 2000, PDF. Dvojstranový článok zavádzajúci pojem „antropocén” do vedeckej komunity.
  • The Anthropocene Project, HKW Berlin, 2013–14. Výskumno-umelecký projekt so sériou konferencií, výstav a diskusií, má bohatú dokumentáciu online: webstránka s desiatkami videí, textov a dokumentácie / webstránka kurátorskej platformy.
  • Skupina geológov, ktorí zbierajú dôkazy o tom, že žijeme v antropocéne („Anthropocene Working Group“), mala svoje prvé fyzické stretnutie na jeseň 2014 v berlínskom HKW (v rámci tamtoho projektu). Videá z ich prezentácií sú online, sú v jazyku prístupnom širšej verejnosti (v hľadisku sedeli aj novinári, kurátori, umelci, atď), za pozornosť stoja snáď dve: v prvej robí predseda skupiny (anglický geológ s poľskými koreňmi) všeobecný prehľad o antropocéne (LINK), v druhej hovorí o ďalších aspektoch predseda IGBP (LINK). IGBP je organizácia fungujúca od 80. rokov, ktorá mala v podstate až do minulého roka medzinárodnú záštitu nad výskumom v rámci systémových vied o Zemi. (Tento rok bola zlúčená s niekoľkými ďalšími do novej organizácie Future Earth.)

Výber z použitej literatúry

  • Michel Foucault, The Order of Things, London, 1970, PDF; slovenský preklad: Slová a veci, Bratislava, 2000.
  • Friedrich Kittler, Discourse Networks 1800/1900, Stanford UP, 1990, Anotácia a PDF; nemecký originál: Aufschreibesysteme 1800/1900, Munich, 1985.