Bolka


Spoznali sme sa tuším pred niekoľkými rokmi v bratislavskej A4-ke, kde sa Matúšovi Kobolkovi podarilo zorganizovať aj pár skvelých, energických noise-rockových koncertov. V tej dobe ešte nikto nevedel, že čoskoro sa z aktívneho “ítečkara” s neodmysliteľnou šiltovkou, pôvodom z Prievidze, stane Bolka – jeden z najosobitejších zjavov na našej rozrastajúcej sa experimentálnej scéne. Dnes študuje Bolka čosi ako elektroakustickú hudbu v Haagu na slávnom Institute of Sonology a občas ho môzeme vídať aj na Slovensku – naposledy riadne rozvíril prach s novým duom HRB/BOL na festivale NEXT 2015. Jeho sólové performance bývajú orgiami chrumkavých a delikátnych digitálnych zvukov, uhnietených za pomoci vlastného softvéru ovládaného v reálnom čase bezdrôtovými kontrolermi.

 

Si “pôvodom” programátor –ako si sa dostal k hudbe a k “experimentálnej elektronike”?

Pamätám si koncert MOHA! ešte v starej Áštvorke, kde mi tá kombinácia divokého noise rocku a surovej elektroniky otvorila dokorán ústa a do hlavy vštepila náznak záujmu o počítačovú hudbu. A neskôr dopomohol album Beatiful Seizure zoskupenia volcano!, ktorý bol nasiaknutý tak čarovným digitálnym hlukom, že som si okamžite stiahol Pure Data a začal veľmi pomaly študovať obsiahlú knihu Millera Pucketta The Theory and Technique of Electronic Music.

Vnímaš vo svojej tvorbe posun? Odkiaľ kam?

Vnímam. Wiička som odložil do skrine, opustil som vody “digitálneho maximalizmu” a dnes sa snažím robiť takú veselšiu a ľahšie stráviteľnú hlukovú hudbu. Tých pár miniatúr, čo mám zavesené na soundcloude tak trochu vystihujú moje súčasné ašpirácie. Tento rok by som už chcel konečne vydať niečo nové ako Bolka, takého hudobného trójskeho koňa. Bude sa volať Smutné Stropy.

Aké idey/koncepty ťa zaujímajú pri práci so zvukom?

Dnes ma baví pracovať s očakávaním, resp. s jeho nenaplnením a s napádaním toho, čo je zaužívané a etablované (aj v experimentálnej hudbe) stratégiami, ktoré možno nazvať postmodernými.

Prezraď niečo o spôsobe, akým pracuješ. Ako vytváraš zvukový materiál, nástroj/ovládanie, aký je podiel improvizácie, atď?

To záleží na tom o čo sa práve pokúšam, ale takmer vo všetkom, čo robím má nejaký podiel SuperCollider, čo je velmi šikovné programovacie prostredie na prácu so zvukom v reálnom čase. Oprášil som sound fonty, hrám sa s MIDI orchestrom a hlukový materiál občas ladím autotuneom. Pracujem tak, aby výstup neniesol stopy nástroja ktorý ho dal dokopy. Improvizácie je pomenej.

Pred časom si prišiel na takmer utajenej performance “sprejovať” zvukom na výklad bratislavskej budovy Kunsthalle. Aká myšlienka bola za bombingom? Malo to mať politický rozmer?

Vôbec nie, ale tušil som, že výber miesta, teda výklad Kunsthalle, bude zvádzať k takejto nadinterpretácii. Keď som minulú zimu prechádzal okolo, bolo tam vystavené krivé auto Erwina Wruma a ja som ho túžil na chvíľu zatrieť velkým neviditeľným B O L K A. Sebastredne mu tak odhryznúť z času. Formálnou rovinou projektu I Am Out To Bomb Like Vietnam je prezentovať hudbu a autorský štýl prostriedkami iného kreatívneho žánru, s ktorým mám tak trochu trápnu osobnú skúsenosť. Chcel som si ju pripomenúť. Toy 🙂

Povedz viac o novom projekte HRB/BOL, s ktorým ste hrali na ZVUKU a na NEXTe.

Projektu predchádzala sólo performancia s názvom Laptop Is A Percussive Instrument,kde som bubeníckou paličkou búchal po povrchu laptopu, ktorý snímal kontaktný mikrofón a údermi tak prechádzal sekvenciami vopred pripraveného materiálu. Mal to byť príspevok do diskusie o tom, či počítač možno považovať za hudobný nástroj (v budúcnosti určite vyskúšam robiť jednoduché účtovníctvo na rytmičáku :). Takto vystupovať a redukovať “virtuozitu” na jedno gesto sa mi zapáčilo, no samému býva človeku na pódiu smutno a tak sme s DJ BOL založili duo HRB/BOL. Laptopy teda prášime spoločne. HRB/BOL vnímam ako vďačný formát pre žánrové presahy, hudobné skice, žarty, extramuzikálny hluk a performatívne experimenty.

Ako vidíš scénu a podmienky pre novú, tvorivú hudbu a jej vnímanie či publikum na Slovensku? V čom je to iné pri porovnaní napríklad s Holandskom?

Scény sú porovnateľné a drobná komunita ľudí, ktorá sa teší z novej, tvorivej hudby je tu aj tam. Haag sa môže na prvý pohľad javiť ako nesmierne nudné mesto, no pod jeho povrchom je neskutočne živo. Na Slovensku mi budú chýbať obývačkové koncerty, squaty a plodná družba umeleckej scény s radikálnou ľavicou. Bude to vyznievať naivne, ale po návrate by som rád usiloval o niečo podobné doma :).

Momentálne žijem v dome bývalej ambasády Konga, kde zdieľam priestor s ďalšími desiatimi tvorivými ľudmi. Je veľmi príjemné natrafiť na niekoho v dome po nočnej toalete a riešiť do rána v obývačke estetiku. Pravidelne tu organizujeme koncerty a Villu K. si už stihol všimnúť časopis Wire.

V čom je dobrá škola, kde si teraz a ako tam prebieha výuka?

Konzervatórium má tri kreatívne katedry – Sonology, kompozícia a Art Science (nové média), má medzinárodný charakter, združujú sa tu podivínky a podivíni zo všadiaľ a Holandania sú tu vo výraznej menšine. To inšpiratívne prostredie, ktoré vytvára považujem za jej najväčší prínos. Program je kvalitný, technické predmety striedajú tie, ktoré sa týkajú kompozície, teórie hudby či umenia. S istými inštitucionálnymi dogmami tu človek musí prirodzene zápasiť a tak to niekedy pripomína cirkevné gymnázium, ktorému sa darí vychovávať ateistov. 🙂

Aká hudba ťa v poslednej dobe zaujala?

Dokola si púštam šašovské nončertá skladateľa Richarda Ayresa, páči sa mi MonoNeon a nezrozumitelný rap Young Thuga. A v tejto chvíli počúvam Françoise Hardy.

Kategórie