Bratislava xx rokov na scéne (O Bratislavskej alternatívnej scéne)


Sme v roku 1998. Slovensko sa pomaly uvoľňuje z tiesnivej nadvlády mečiarizmu. Bratislava je v tom čase šedivé provinčné mesto, ľudia sa radi vracajú k prvorepublikovému pomenovaniu: predmestie Viedne.

S Viedňou má dlhodobo veľa spojení, historicky a kul­túrne možno ešte viac ako so sesterskou Prahou. Tak ako kedysi prešporáci chodievali električkou na kávu do Viedne a Viedenčania do Prešporku na bály a plesy, tak táto výmena tu nejako podvedome funguje stále. V osemdesiatych rokoch sa dá v okrajových častiach mesta chytiť signál rakúskych rádii a televízie, ktoré vy­sielajú hudbu zo západu, ku ktorej sa bežný smrteľník tak ľahko nedostane. Od polovice deväťdesiatych rokov túto funkciu zastáva viedenské rádio FM4.
Bratislava v týchto rokoch vôbec nie je taká šedivá, ako sa na prvý pohľad zdá. Medzi fialovými a tmavoze­lenými sakami miestnych podnikateľov a zbohatlíkov sa pohybuje veľa mladých, ktorí vidia možnosti no­vého sveta ktorý sa im otvára. Niektorí sa z neho vrátili, a niektorým sa už nechce unikať a chcú si žiť svoj život vo svojom meste, ktoré ponúka množstvo príležitostí, len ich treba správne uchopiť.

Alternatíva a komercia sú v tých časoch základné rozlišujúce znaky. Alternatívne krídlo už niekoľko rokov zažíva svoju konjunktúru: má svoje lokálne rádio ktoré spája väčšinu hudobných subkultúr, má kluby a solitérne akcie, a ľudí ktorí sa neboja volať sem umelcov s hud­bou, ktorú tu nikto predtým nepočul (rozumej: nedá sa nikde počuť ani kúpiť).
Bratislava v tomto čase na rozdiel od porevo­lučne svetobežníckej Prahy nie je odbytiskom agentúr usporadúvajúcich koncerty rockových dinosaurov. Najväčším bol snáď koncert Metallicy na poloprázd­nom futbalovom štadióne v roku 1993. Ďalej Faith No More, neskôr Chumbawamba v dnes už neexistujúcom amfiteátri — a to je všetko. Ešte nepodarený festival Hurytan, ktorý nasľuboval The Prodigy, vtedy na vr­chole svojej popularity, tesne po vydaní albumu Fat of the land, a tí… neprišli. Na Multimediálnych party, neskôr na Nu Jazz Days sa pravidelne stretáva rodiaca sa komunita otvorených hudobných fanúšikov, ktorá počíta desiatky ľudí.
U.club a bratislavská technoscéna sú známe po celej Európe, tu sa rodí unikátna skupina poslucháčov, ktorú si rezidentní DJs a hostia zvučných mien z celého sveta vychovávajú ku zvedavosti a hudobnej otvorenosti.

Tu sa na prelome tisícročí otvára priestor vyskúšať na miestnom publiku nové formáty hudobných akcii. Takto vedľa seba idú ruka v ruke halové techno, ale aj festival Wilsonic, ktorý je vždy minimálne dva kroky popredu pred ostatnými. Z komorného podujatia pre hŕstku najvernejších sa z neho stáva festival svetového mena, ktorý v rebríčkoch Resident Advisor pravidelne poráža iba Sónar.

Ale fungujú a žijú aj iné hudby: na autentické pun­kové a hardcorové koncerty sa chodí na Garáže, na big­bít do Stoky či do Propeleru. Rozdrobené umelecké spolky a aktivity sa združujú v roku 2004 do asociácie A4. Jednou z takých aktivít je festival experimentálnej hudby NEXT, ktorý si za mnoho rokov svojej existen­cie vybudoval slušné medzinárodné renomé.
Pamätníci spomínajú na porevolučnú eufóriu, v kto­rej bolo všetko akési jednoduchšie a príležitosti ležali doslova na ulici. Jednej z takýchto príležitostí sa chytili študenti žurnalistiky, ktorí mali zrazu možnosť praco­vať v lokálnom rádiu. Pridali sa skúsení amatéri z in­ternátneho rádia IRŠ TLIS a o alternatívnom zame­raní nového Rádia Ragtime bolo okamžite rozhodnuté. Vysielanie spočiatku nemohlo byť iné ako „punkové“, pokusné a nadšenecké. Po čase sa Ragtime profesiona­lizuje, zlepšuje pokrytie Bratislavy a okolia a aj záso­bovanie hudbou, ktorá sa hrá vo svete, ale nikde inde na Slovensku. Na prelome tisícročia však rádio nezvláda tlak mediálneho trhu a zaniká. V generácii dnešných tri­dsiatnikov si však dodnes drží kultový status. Pre mňa je Ragtime symbolom deväťdesiatych rokov v Bratislave. Ragtimom prešla kompletne celá prvá generácia brati­slavských hudobných nadšencov, DJov, a organizátorov podujatí: Daniel Baláž, Branislav Bezák, Tibor Holoda… Každý, kto vtedy robil niečo s hudbou v Bratislave, tu zanechal svoj odtlačok.

Ragtime pretlačil na verejnosť množstvo domácej hudby, o ktoré v predinternetovej dobe žiadne iné mé­dium nemalo záujem. Pre mňa je najvýraznejšou posta­vou až nedávno uznaný génius a enfant terrible domácej alternatívnej scény, Martin Burlas. Kariérou hudobný skladateľ, alternatívny rocker, lo‑fi elektronik s veľmi špecifickou poetikou a opäť hudobný skladateľ.

Do Bratislavy začína vďaka distribučnej spoloč­nosti Wegart prúdiť hudba z vydavateľstiev ako 4AD, Crammed discs, Warp či Ninja Tune. Hudobní fanú­šikovia tak už nie sú odkázaní nakupovať vo Viedni. Cena hudobných nosičov je pre mladého človeka na tú dobu neúmerná: CD zahraničného interpreta stojí aj 700 korún, kým pivo v krčme 20, vstup na väčší kon­cert 100 Sk. V tej dobe fungujú minimálne tri obchody s „dobrou hudbou“ a nájde sa aj špecializovaný vinyl­shop pre DJov.
Ako to už býva, všetci, čo sa vo vymedzenom priestore usilujú o spoločnú vec, sa nejako poznajú. Ragtime bol úzko prepojený s divadlom Stoka a kníhku­pectvom Artforum a nakoniec sa všetci stretli v pia­tok v noci v Galerke, Umelke či v UW café, tí vytrvalejší v U.clube pri bare.

Niekoľko generácií tvorcov bratislavského kultúrneho diania sa formovalo v študentskom rádiu TLIS, ktoré dodnes vysiela zo študentského mestečka v Mlynskej doline. Počas svojej vyše tridsaťročnej existencie pra­videlne zásobuje Bratislavu entuziastami, ktorí ne­ustále zasahujú do kultúrneho diania v tomto meste. TLIS je akási spiaca krásavica, ktorá sa občas na chvíľu prebudí, pekne sa usmeje a potom znova zaspí. Čaká na svoje ráno, ktoré možno ani nikdy nepríde. Vysielacie štúdio si dodnes zachováva pôvodného ducha, vyba­venie a interiér ktorý odzrkadľuje históriu rozhlasového vysielania posledných troch dekád. Keď budete mať príležitosť, určite sa zájdite pozrieť.

Kvitne aj nezávislé divadlo. GUnaGU funguje dodnes, prívlastok kultové si však drží divadlo Stoka. Mladí divadelníci sa usádzajú tesne po revolúcii v priesto­roch bývalých mestských skladov v brownfieldoch pri prístave. Granty na činnosť či európske fondy vtedy takmer neexistujú a tak divadlo zápasí od počiatku až do konca o prežitie. Odjakživa tiež bojuje s mestom o svoje priestory (toto sa stalo akousi povinnou jaz­dou pre väčšinu kultúrnych spolkov v Bratislave). Popri divadle vzniká aj rovnomenná krčma. Stoka sa stáva útočiskom pre mladých autorov a v divokých časoch mečiarizmu aj silnou základňou alternatívnej kultúry a myšlienok. Stoka ponúkla množstvo autorských hier, častokrát oceňovaných na medzinárodných fórach, len na domácej scéne mala štatút nechceného die­ťaťa. Ako to už býva, aj Stoka „postihla“ svojich čle­nov a priaznivcov, ktorí chodia dodnes s nápisom Stoka napísaným na čele. Vzniká tu pár hudobných skupín, z nich najznámejšie sú Živé kvety. Celá priemy­selná štvrť, kde sa nachádzala aj Stoka bola zrovnaná so zemou, aby uvoľnila miesto — ako to už v Bratislave býva — obchodnému centru.

Pár desiatok metrov odtiaľ dodnes funguje Štúdio 12. Budova, v ktorej sídlil už v dvadsiatych rokoch rozhlas, je doteraz sídlom Divadelného ústavu a jej krásna sála zvádza organizovať tu koncerty. V deväťdesiatych ro­koch bola sídlom klubu Rock Pop Jazz, v ktorom sa konal rovnomenný festival, na ktorom vystúpil (hoci v exte­riéri) napríklad aj Peter Gabriel. Z veľkých mien treba spomenúť Cannibal Corpse, či neskôr Tujiko Noriko na jednom z koncertov združenia Atrakt Art, organizá­tora festivalu NEXT. Predstavte si maličký divadelný bar a reštauráciu v ktorých zaspal čas — a máte ďalšie iko­nické miesto.

Keď zatvárali v Stoke, všetci vlasáči a dreďáci sa húfne presúvali po Starom moste (ktorý už tiež neexistuje) do Propeleru. Unimobunka na petržalskom brehu Dunaja s dokonalým výhľadom na centrum bola krčmou, ktorá v týchto časoch, žiaľ, už nemá svoje miesto s modernej Bratislave. Stretávali sa tu punkeri, bigbiťáci, hipisáci a metalisti a robili sa koncerty nezávislých a amatér­skych kapiel. Keď bola vonku zima, v búde sa pilo a vy­hrávalo do rána. Keď bola veľká zima, postavil sa šiator, v ktorom búchalo tekkno a jungle a formovali sa kolek­tívy Lazy Bastards a PKO soundsystem, ktoré dodnes organizujú radikálne elektronické klubovky a open airy. Stoka, Propeler a ďalšie „špinavo“ orientované kluby ako Duna a v nedávnej minulosti aj Fuga nevydr­žali nápor divoko rastúcej Bratislavy. Dodnes sú však tieto miesta hlboko uložené a predávané v kolektív­nej mytológii medzi priamymi účastníkmi a mladšími generáciami.Miesto, ktoré dodnes žije a zanecháva si svoju ne­úprosnú autenticitu, sú garáže pod Prístavným mostom. Ak máte chuť na ozajstný punk či hardcore, sledujte punkovou estetikou obdarené DIY plagáty vylepené po meste a prečítajte si článok pôvodne uverejnený v Hlubokej Orbe.1

Prečo som začal v roku 1998? Od vtedy totiž vnímam Bratislavu ako mesto s fungujúcou alternatívnou scénou. A čo bolo pred rokom 1998? Na koncerty sa chodilo do klubov Rock Fabrik, Camel či New Model Club. Na pa­mätníkov týchto čias však ešte neprišla vlna nostalgie, aby zhrnuli svoje orálne a vizuálne histórie do ucelenej podoby. V roku 1990 vzniká kníhkupectvo Artforum. V dnes už zbúranom dome mal vzniknúť niečo ako hub, kde by boli na jednom mieste kníhkupectvo a Rádio Ragtime. Plány nevyjdú a obe firmy sa vyberú svojou cestou.2

Veľmi úspešne funguje U.club (neskôr Účko), ktorý sa dožaduje pozornosti aj v zahraničí. Pôvodne rockový klub dáva už v roku 1994 priestor elektronickej hudbe.3 Predstavte si atómový kryt vytesaný v hradnom kopci. Klaustrofobickými chodbami vás dovedie do dlhého tu­nela, kde vás k zemi doslova priková fyzicky zhmotnený nekompromisný beat, ktorý atakuje celé vaše telo. Keď si oči privyknú na večné prítmie narúšané iba pravidel­ným blikaním stroboskopu, zistíte, že toto miesto vôbec nie je také strašidelné. Ľudia sú priateľskí a prišli sem zažiť hudobné dobrodružstvo.

Dalo, Tibor a neskôr aj Toky tu roztráčajú svoje gra­mofóny pravidelne každý víkend a ich činnosť prináša ovocie už o krátky čas. Celé to vypuklo v roku 1996, keď do U.clubu zavítal „na skúšku“ Jeff Mills. A potom to už išlo; z Bratislavy sa v devädesiatych rokoch stalo vďaka U.clubu popri Berlíne druhé hlavné európske mesto techna. Každý piatok tu na zlaté gramofóny pokladá svoje dosky svetová techno elita. Pravidelní návštevníci ako Inigo Kennedy, Regis či Surgeon si po­chvaľujú skvelú atmosféru, priamy kontakt s ľuďmi a… borovičku.
Desiatky, stovky prebdených nocí, toxický puch atómového krytu a kondenzovaný pot, ktorý kvapká, v tých najrušnejších hodinách sa doslova leje zo stropu… Prelom storočí znamená svetový úspech slovenského techna aj na producentskom poli. Hlavní aktéri spomí­najú vo svojich historkách:
Niekedy v roku 1994 DJ Dalo predáva zdedený dom po babičke a za získané peniaze kupuje prvý syntezátor. Pod množstvom pseudonymov, za ktorými sa skrývajú Dalo (Loktibrada) a Toky (Rumenige), neskôr aj Boss, vzniká unikátny zvuk bratislavského techna.
Tí z ďalšej historky trávili celé dni zavretí v štúdiu po­čúvaním jedného loopu, snažiac sa vybrúsiť ho do doko­nalosti. A oplatilo sa. Na dosky z labelov Olga+Jozef či Palica von z vreca dodnes narazíte v kufroch zaslúžilých techno DJs.
Úspech elektronickej hudby v meste dáva za vznik prvej veľkej techno akcii s názvom Booomerang, už na prelome rokov 1997/98. Jej úspech odštartuje éru halového techna v celom regióne.4

Pod taktovkou jedného z aktérov diania v U.clube, dlhoročného impresária bratislavskej scény Tibora Holodu v roku 2000 vzniká festival, ktorý v stred­nej Európe v tom čase nemá obdoby — Wilsonic. Organizátori každý ročník prinášali to najaktuálnejšie, čo súčasná elektronická populárna hudba ponúka a darilo sa im predpovedať jej budúci vývoj.
Na treťom ročníku v roku 2003 sme privítali vy­chádzajúcu hviezdu Ricarda Villalobosa či Luciana, Squarepusher na poslednú chvíľu svoje vystúpenie zru­šil. V roku 2007 kurátoruje jeden stage kolektív Digital Mystikz, ktorý so sebou priniesol najaktuálnejší zvuk južného Londýna. O rok na to Flying Lotus, ktorý práve vydal Cosmogrammu. Vyšla im tiež predpoveď návratu techna, ktoré sa nenápadne hlásilo o slovo spomedzi všetkých odnoží subbasovej scény.

Wilsonic tiež dával priestor talentovaným domácim hudobníkom, snažil sa prepojiť bratislavskú a vieden­skú scénu. V rokoch svojej najväčšej slávy si vybudoval renomé značky, ktorá je hudobne o krok vpredu pred ostatnými. Nie nadarmo dva roky za sebou získal druhé miesto medzi festivalmi u Resident Advisor. A porazil ho iba… Sónar. Návštevnosť festivalu sa však ani neustále sa zvyšujúcou exkluzivitou lineupu a poskytovaným komfortom nezvyšovala, tak sa Wilsonic zmenšoval až takmer do fázy hibernácie. Verím však, že sa raz v pl­nej sile vráti. Vychoval totiž celú jednu generáciu nielen bratislavských hudobných producentov a fanúšikov.

Popri klubovej tanečnej scéne v Bratislave rastie v Bratislave aj experimentálne podhubie. V deväťdesia­tych rokoch bolo ešte vymedzené striktne akademicky. Koncom milénia ju však začína narúšať svojim punko­vým DIY prístupom k (ne)hudobným nástrojom kolek­tív Urbsounds. Ten vychádza z hudobného podzemia a vyprofiluje sa z neho niekoľko výrazných hudobných a performerských individualít, známych aj za hranicami Slovenska (Jamka, rbnx, urbanfailure).

V tej dobe začína byť aktívny aj projekt Poo, za kto­rým stojí výrazne plodné duo Trebor Rentip a Daniel Tóth, alias :.: Ich debutový album odmietol zvukár mastrovať, lebo vraj z neho ide zlo. Všetci zmieňovaní majú na svojom konte množstvo kolaborácií a (ne)hu­dobných krížení.

Z akademického prostredia vychádzajú dve vý­znamné postavy — Slávo Krekovič a Oliver Rehák. Popri dlhoročných organizačných a publikačných aktivitách v združení Atrakt Art a asociácii A4 je ich významným počinom najmä festival experimentálnej hudby Next. Ten si od roku 2000 buduje dobré domáce aj me­dzinárodné renomé. Na jeho dramaturgickom pláne vidno neúnavnú orientáciu v aktuálnom hudobnom dianí a snahu vrhať sa do nových a v stredoeurópskom priestore neobjavených hudobných polôh a koncepč­ných nápadov. Dôležitým elementom je aj vtip, ktorý je pri takejto hudbe dôležitý a ktorý ju odlišuje od elitár­skej, do seba zahľadenej akademickej nudy. Z dlhoroč­nej histórie festivalu spomíname na nezabudnuteľné koncerty Supersilent, Philipa Jecka, Fuckhead či Jana Jelinka.

Viaceré umelecké spolky sa spájajú v roku 2003 do asociácie A4. Od roku 2004 si Áštvorka našla vlastný priestor, ktorý poskytuje pre množstvo aktivít pokrý­vajúcich divadlo, súčasný tanec, performance či voľnú hudobnú improvizáciu. Treba vyzdvihnúť neúnavný boj s veternými mlynmi v podobe oficiálnych kultúrnych orgánov. Tie ich nedokázali zlomiť, ale podnietili pre­sťahovať sa na nové, miesto, ktoré Áštvorke pristane. A4 tak už dávno prestala byť komunitnou záležitosťou pár vyvolených a víta všetkých so záujmom o súčasnú tvorbu.
Z prostredia okolo A4 vychádza okrem iných aj duo Jonatán Pastirčák a Adam Matej. Združenie a la­bel Atrakt Art im ako dvom štrnásťročným chalanom vydáva album ich projektu Tucan. Žlté CD spôsobilo rozruch u domácej hudobnej kritiky a stalo sa predzves­ťou otvárania sa experimentálnej hudby širšiemu pub­liku. Jonatánovi a Adamovi sa tiež darí spojiť umeleckú scénu z A4-ky a producentov a DJov z klubov hrajúcich elektroniku. Jonatán a Adam dospeli v Pjoniho a Ink Midgeta a podarilo sa im niečo neobvyklé: na ich vystú­penia začína chodiť aj dospievajúca mládež, ktorá sa za­čína zaujímať o experimentálnu tanečnú hudbu a stáva sa z nej generácia nových návštevníkov klubov a festi­valov. Sólová tvorba oboch mladých mužov je už teraz silným prísľubom do budúcna.

Nielen odkaz Rádia Ragtime, ale hlavne potreba mo­derného a celoplošného média, ktoré by sprostredko­valo kultúru, ktorá nemá priestor v oficiálnych médi­ách dáva vzniknúť ambiciózemu projektu nového rádia. Iniciatívy sa chytá verejnoprávny Slovenský rozhlas a v roku 2004 zakladá tretí okruh, Rádio_FM zamerané na alternatívnu hudbu a mladého rozhľadeného po­slucháča. Nachádzajú v ňom uplatnenie ľudia aktívne zainteresovaní do hudobného a kultúrneho diania, ako aj mediálne osobnosti a aktivisti z tej správnej strany brehu. Okrem hudobne edukatívnej funkcie Rádio_FM podporuje domácu hudbu tak, ako nikto iný v tejto kra­jine: okrem rotácii, organizovania koncertov udeľuje aj ocenenia Radio_Head Awards. Tak ako všetko dobré v tomto meste, aj Rádio_FM bojuje dlhé roky o zachova­nie svojho statusu.

Z hudobných barov a klubov, ktoré prežili zamera­nie na dospelého poslucháča a vyššiu strednú až vyššiu triedu treba určite spomenúť Nu Spirit, spojený s oso­bou DJa Kineta. Ten si plní svoje sny: volá do Bratislavy to, čo sa páči jemu a tým vychováva hudobných fanú­šikov zameraných na rôzne podoby jazzu, funku a soulu. Pôvodný bar prekonal zmenu názvu, rozšírenie o rov­nomenný bratský klub a množstvo kvalitných koncer­tov a parties. Môžete tu počuť všetko, čo má v sebe groove a soul — okrem jazzu a funku aj house, bass či drum‘n’bass.

Reflexiu tých najaktuálnejších mestských beatov prináša od polovice nultých rokov kolektív 2 unlimited. Vo svojej show na Rádiu TLIS po prvýkrát v slovenskom éteri prezentujú čerstvý vietor z Britských ostrovov: dubstep a grime. Prinášajú tiež prepracovaný koncept klubovky BWO s dôrazom na vizuály a úpravu priestorov (snáď ako prví v Bratislave prichádzajú s party na lodi či v nevyužitej továrni). Tvorivá atmosféra láka množ­stvo hudobných aj vizuálnych nadšencov: výstredného producenta Batcha de Mental či skvelého turntab­listu a producenta Biomata. Dlhý čas sú to práve BWO, ktorí sú zvukom popredu pred ostatnými. Do Bratislavy vďaka nim zavítali svetové mená: Addison Groove, Peverelist, Ben UFO, OM Unit či Headhunter, tesne predtým, než sa stali slávnymi. V súčasnosti sú však ak­tivity tohto kolektívu príležitostné — organizujú stre­amované hudobné sessions po bytoch, ale stále majú čo povedať. 5

Spriaznený producent Stratasoul v podobnom duchu organizoval večierky Moov, na ktorých predstavoval be­atovú a hitech soulovú scénu rôznych európskych miest. V podobných vodách loví tiež Emtothedží, ktorého netlabel Ájlávmjúzik vydáva domáci inteligentný hiphop a optimistické beaty so zmyslom pre humor.

Oživenie na scénu opäť prináša klub pod hrad­nou skalou. V roku 2006 sa menia prevádzkari i názov: dramaturgie sa chytá Erik Babušiak a z Účka sa stáva Subclub. Ten sa na tri roky opäť stáva miestom kde sa oplatí stráviť noc zo štvrtka na nedeľu bez toho, aby ste si ani chvíľu nemuseli sťažovať na hudbu. Subclub funguje dodnes, chýba mu však hudobný dobrodruh a entuziasta, ktorý by sa staral o inovatívnejší program. Stále však ostáva tým, čo vždy býval: dierou v hradnej skale a hlavne krčmou. Pri návšteve Bratislavy sa sem určite oplatí zavítať. Okrem stuchnutého pivničného vzduchu a slávnej minulosti na vás dýchne genius loci tohto miesta.

Z podhubia klubu vzniká niekoľko zaujímavých spoluprác, ktoré úspešne prežívajú do dnešných dní. Kolektív The Real something už dlhé roky nenápadne vykonáva poctivú prácu a organizuje koncerty mla­dých indie kapiel zo zahraničia. Z tejto vetvy pochádza aj klubový koncept Hochspannung, ktorý už 5 rokov organizuje večierky a ktorý sa profiloval od indie ele­kra, fidget house, bassline až po súčasný housový zvuk. Hochspannung prináša zástupcov aktuálnych trendov v tanečnej hudbe, často z vydavateľstva Night Slugs.
A hlavne webzin EXIT music, ktorý po rokoch prestal vychádzať a nenápadne sa pretransformoval na vlaj­kovú loď dopredu mysliacich hudobných vydavateľstiev: Exitab. Vychádzajú tam nahrávky výrazných hudobných individualít s vlastným rukopisom, či vlastne uchopi­som, ako sú Stroon, Casi Cada Minuto alebo Jacques Kustod.
Domovom večierkov poriadaných jeho šéfom Jurajom Hoppanom býval donedávna často klub Fuga. Ten bol podobne ako súčasná A4-ka miestom stretu rozličných kultúr, určený nielen tým že v tesnej blízkosti sa nachádzajú dva ďalšie kluby. Cez víkendy sa opus­tená bývalá industriálna štvrť na Továrenskej ulici me­nila na skutočný melting pot rôznych kultúr a kmeňov. Fuga na svojom pôvodnom mieste bola klubom, do ktorého by ste bez obáv zaviedli zahraničnú návštevu, ktorá si už skúsila aj berlínsky či londýnsky klubový ži­vot. Niekoho, kto nehľadá posh priestor a ľudí, ale in­dustriálny priestor s autentickou atmosférou a dobrým zvukom. V súčasnosti je priestor v rukách developerov budujúcich „čistejšiu a krajšiu“ Bratislavu.

Exitab už nestačí pokrývať pretlak domácich produ­centov, a na scéne sa vynoril ďalší významný hudobný a organizačný talent — Jonáš Gruska. Založil label LOM, venuje sa field recordingu, výrobe vlastných nástrojov, organizovaniu happeningov a podujatí. Robí niečo, o čo sa v strednej Európe zatiaľ pokúsil len málokto.
Bujnenie na domácej scéne sa snaží dokumentovať festival a webová databáza KRAA, venovaná súčasným mladým experimentálnym tvorcom, za ktorými stojí opäť Slávo Krekovič. Tiež treba spomenúť sériu video dokumentov rovnakého záberu: The Blank Stare.

Ale to sme sa už ocitli v najaktuálnejšej súčasnosti. V Bratislave už dnes nie je len podhubie, ale seriózna farma na mladých hudobníkov. Žije tu unikátna, síce ne­veľká a rozdrobená, ale rastúca a zaujímavá scéna, ktorá obstojí aj v európskom kontexte. Stojí za tým dlhoročná oduševnená práca niekoľ­kých jedincov a výchova publika, ako sa ukazuje vlastne na celej bratislavskej scéne za posledných 20 rokov. Bratislava by bez nej bola plytšia, povrchnejšia a šedi­vejšia. Našťastie to tak nie je: toto mesto má za sebou bohatú hudobnú minulosť a iste ho čaká nemenej slávna budúcnosť.

PIC Archív autora

Poznámky

1 http://muzika‑komunika.blogspot.sk/2013/03/garaze‑pod‑pristavnym‑mostom‑pribeh.html
2 O prehistórii Artfora sa dočítate tu: http://25.artforum.sk/ a Rádia Ragtime tu http://ragtime.sk/historia.htm
3 O začiatkoch U.clubu viac tu: http://www.partyzona.sk/clanky/295-retro‑zona‑u‑club
4 Na históriu klubu pod hradnou skalou si spomína spisovateľ Michal Hvorecký na http://hvorecky.sk/2013/ 03/12/dvadsat‑rokov‑v‑bunkri
5 Sledujte na http://bwo.tv

Rubriky