Budapešť


Hoci medzinárodná reputácia krajiny, ktorej premiér prehlásil neliberálnu demokraciu za preferovaný status quo, nie je najlepšia, popri oficiálnej, štátom podporovanej kultúre existuje paralelná, vytvorená z rôznych mikrokozmov s vlastnými publikami a názormi. Alternatívna kultúra v pravom zmysle slova, kultúra, ktorá sa obracia voči mizogýnii, diskriminácii, konzervatívnosti, reflektujúc technodystopickú éru, v ktorej žijeme. Je to de facto novodobá „druhá kultúra“.

„Cieľom nášho undergroundu je vytvoriť druhú kultúru, kultúru, ktorá bude nezávislá od oficiálnych komunikačných médií a hodnôt establišmentu,“ napísal v roku 1975 člen Plastic People of the Universe Ivan Jirous. Pre potreby tohto článku sa sústredíme na Budapešť. Maďarsko je vo všeobecnosti centralistická krajina, ešte viac ako jeho susedia. Väčšina kultúrnych podujatí sa tak odohráva v hlavnom meste. „Vyzerá to tak, akoby sa undergroundová scéna sústreďovala okolo umeleckých, intelektuálnych, stredostavovských kruhov najmä v Budapešti, resp. je to mestská záležitosť,“ vysvetľuje akademička populárnej kultúry Emília Barna. „Napríklad na predmestiach alebo vidieku sa tvorí veľa rapovej hudby. Tieto scény prekvitajú v extrémne chudobných oblastiach Maďarska a zároveň sú populárne na internete – túto hudbu by som určite nazvala politickou, pretože títo umelci hovoria o témach, akými sú chudoba, sociálna núdza, kriminalita (život kriminálnikov a väzňov) atď. Pokiaľ viem, táto scéna nikdy nie je označovaná ako súčasť undergroundu.“ 

UH Fest

„Pôsobivé vystúpenie a umenie sú vždy politickým aktom,“ hovorí Krisztián Puskár, jeden z organizátorov festivalu UH Fest. Táto bašta experimentálnej scény bola založená na začiatku nového milénia, zakladateľov inšpiroval dnes už neexistujúci rakúsky festival phonoTAKTIK. UH Fest, známy aj pod menom Ultrahang, od roku 2000 zorganizoval zhruba 500 koncertov. Od noise techna, avantgardných improvizácií až k hodinám droneu sa UH Fest snaží prekonávať očakávania svojho publika a zmazávať hranice medzi rôznymi žánrami a generáciami. Preto počas jedného týždňa na festivale môžete vidieť napr. legendárneho rumunského skladateľa Iancu Dumitrescuho, francúzskeho techno producenta Low Jacka, iránskeho producenta Sote atď. 

Na rozdiel od podobných urbánnych festivalov v Európe, UH Fest nie je inštitucionalizovaný a funguje najmä na dobrovoľníckej báze. „Do dnešného dňa sme iba obyčajnými občanmi bez toho, aby sme mali za chrbtom inštitúciu. Máme neziskovú organizáciu, ktorá je právnym subjektom, ale nie v zmysle kancelárie alebo nejakej infraštruktúry. Na začiatku to bola rodinná záležitosť, pomáhala mi moja sestra a švagor,“ hovorí András Nun, organizátor festivalu a jedna z najdôležitejších postáv budapeštianskej undergroundovej scény. Okrem festivalu, ktorý sa obvykle koná koncom septembra/začiatkom októbra taktiež organizovali tzv. „demo“, akcie pre začínajúcich hudobníkov, z ktorých veľká časť sa stala úspešnými aj v medzinárodnom kontexte, napríklad Gábor Lázár vydávajúci na labeloch ako The Death of Rave alebo Shelter Press, S Olbricht (ktorého label Farbwechsel zmienime neskôr), známy z labelov ako Opal Tapes alebo Lobster Theremin alebo improvizačné duo 12z. 

OMOH

OMOH je relatívne novou akciou na budapeštianskej queer scéne. Snažia sa vyhýbať hudbe, ktorá znie na mainstreamových gay akciách, preferujú špinavšie techno a undergroundový house. Samotné meno akcie je inšpirované špeciálnymi jednotkami ruskej polície a môže byť interpretované ako „prostredník všetkým homofóbnym zákonodarcom sveta“, vysvetľujú organizátori, ktorých identita zostáva neznáma. „Žiadni organizátori, žiadne lineupy,“ je ich rovnostárske motto. OMOH párty sa konajú približne raz do mesiaca v obchodnom centre Corvin, postavenom v roku 1926, na ktorého vizáži sa podpísal čas. Okrem potravín a ďalších obchodov v ňom sídli aj známy budapeštiansky klub Corvin Club & Bar.

Rozľahlý priestor sa nachádza na hranici turistického 7. obvodu a čoraz populárnejšieho 8. obvodu. „Je to živá, chaotická, architektonická, urbánna a sociálna bojová zóna – nič také, čo by ste mohli dať na pohľadnicu. Čo nám ale perfektne vyhovuje.“ Nástup pravicových strán po celej strednej Európe – najmä v Poľsku a Maďarsku – nastolil heteronormatívny, kresťanský, konzervatívny, nacionalistický diskurz, ktorý diskriminuje tých, ktorí stoja mimo neho. „Aj keď majitelia klubov a manažéri nemajú problém s LGBTQI publikom, stále musia zápasiť s nedôverou svojich zamestnancov a návštevníkov. Naše publikum je odvážne a snaží sa získať si svoje miesto v prostredí, ktoré v žiadnom prípade nemožno nazývať bezpečným (safe space).“ 

Auróra

Zhruba desať minút chôdze od námestia Blaha Lujza, v tmavých uličkách 8. obvodu v čoraz gentrifikovanejšom mestskom „ghette“, ktoré je taktiež jednou z etnicky najrozmanitejších a najživších oblastí v Budapešti, sa nachádza kultúrne centrum Auróra. Nájdete ho na rovnomennej ulici v nenápadnej budove. Pri vstupe musíte zazvoniť na zvonček. Rodinný dom s útulnou záhradou sa stal oázou alternatívnej kultúry a myslenia v pravom zmysle slova. Okrem hudobnej dramaturgie, ktorá sa orientuje na víkend, priestor taktiež poskytuje kancelárie rôznym neziskovým organizáciám, ako napr. Budapest Pride, Roma Press Center alebo DrugReporter. Zastrešované sú platformou Auróra Civil HUB, ktorá je financovaná zo zisku Auróry. História tohto priestoru siaha k squatu Sirály, ktorý sa do roku 2013 nachádzal na jednej z najrušnejších ulíc v centre Budapešti, Király 50.

Z podhubia Sirály vzišlo hneď niekoľko aktivistických skupín aj politických strán – jednou z nich bol aj kolektív stojaci za centrom Auróra (ďalším bol klub Gólya, taktiež situovaný v 8. obvode). Hudobná dramaturgia Auróry je rôznorodá a zahŕňa viac ako 40 koncertov mesačne od free jazzu, techna, punku až k experimentálnej elektronike. Všetko bez akejkoľvek oficiálnej podpory štátu. „Politická situácia nám nedovoľuje spolupracovať s kultúrnou politikou,“ hovoria manažéri priestoru Fanni Tóth, Áron Lukács a Zsuzsi Mekler. „V maďarských kultúrnych inštitúciách panuje autocenzúra, strach a neistota. Podľa nášho názoru jediný možný spôsob, ako udržať túto platformu a živú diskusiu o dianí v našej krajine, je mať sociálne centrum, ako je to naše – a byť nezávislý.“ 

RNR666

RNR666, resp. Rock’n’Roll 666, je hudobná komunita, ktorú v roku 2005 založili traja kamaráti z rurálneho východného Maďarska, Csühes Pali, Lavor and Szabo. Všetci traja sa venovali hudbe, umeniu a vydávaniu fanzinov. Kolektív pôvodne začal ako rozhlasová relácia RNR666 RADIO SHOW, postupne svoje aktivity rozšírili na organizovanie koncertov, online magazín a vydávanie nahrávok. Ich kolektívny étos sa nesie v znamení DIY a punku. Začínali v ére MySpace, ktorý ich prepojil s globálnym undergroundom, nízkorozpočtovými, takzvanými „food-flat-and-beer“ kapelami. O desať rokov neskôr sa toho veľa nezmenilo v rámci finančných možností a DIY aspektu tejto scény. „Veľa miestnych klubov nezaujíma, že chcete robiť malé, ale zo subkultúrneho hľadiska veľmi dôležité akcie. Ide im len o zisk,“ hovorí Lavor v kaviarni a hudobnom klube Kék Ló, ktorý taktiež sídli v 8. obvode. Dnes robia zhruba jeden koncert mesačne, hlavne kvôli nedostatku financií. Pozývajú však skoro výhradne zahraničné kapely – platia to zo svojich vreciek. Takto vydali aj svoj prvý 7 palec, psych-garage-rock-split budapeštianskej hudobníčky Zsófie Németh, ktorá je tiež členkou RNR666 a projektu JC Satán. Hoci sa hudobné PR presunulo na Facebook, kolektív stále akcie propaguje prostredníctvom plagátov a prostredníctvom starého dobrého IRL. „Stále žúrujem šesť dní v týždni, takže som s ľuďmi v kontakte.“

Farbwechsel

Farbwechsel je skutočný glokálny label, založený na priateľstve a osobných kontaktoch. Svoj repertoár hľadá výhradne doma a organicky tak šíri „budapeštiansky zvuk“ aj za hranicami. Stalo sa tak najmä vďaka rešpektovaným producentom ako Route 8, S Olbricht – ktorý label založil v roku 2012 spolu s Bálintom Zalkaiom alias Alpárom – Norwell alebo Imre Kiss, ktorí svoje debuty vydali práve na značke Farbwechsel. Hudobníkov z tohto labelu často nájdete, ako spolu džemujú, občas s pomocou vintage nástrojov Zoltána Ballu, ktorý si v Budapešti získal priam legendárny status ako zberateľ, DJ a člen projektu Wedding Acid Group (ktorý, mimochodom, tiež vydáva na Farbwechsel).

Hoci viacerí hudobníci z labelu postupne začali vydávať aj na iných, zahraničných značkách, ako napr. Opal Tapes alebo Lobster Theremin, svojmu domovskému vydavateľstvu zostávajú verní. V Budapešti tiež často organizujú akcie. Ich zvuková estetika je popisovaná ako lo-fi house, ale Farbwechsel je oveľa viac. Zachytáva určitú efemérnu melanchóliu, zvukovú apropriáciu svojho mesta, ktoré neustále osciluje medzi minulosťou a budúcnosťou. Toto je najvýraznejšie cítiť z produkcie Martina Mikolaia. Sústreďuje sa na parket, ale zároveň ho prekračuje. Repertoár labelu sa za posledných päť rokov nezmenil – s menami ako Saint Leidal The 2nd, Aiwa, S Olbricht, Norwell, SILF a Alpár. 

Küss Mich

Küss Mich je romantická akcia, romantická v pravom zmysle slova, v tom najmenej sladkom. Akcia bola založená v roku 2008 ako nepravidelný dídžejský večer v ikonickom budapeštianskom bare Vittula pri námestí Blaha Lujza. Hudobný eklekticizmus prijali za vlastný dlho predtým, ako to bolo v móde, a na míle sa vyhýbajú korozívnej irónii postmoderného hipsterstva. Tento sonický kokteil obsahuje zmes DIY synthwaveu, punku, italo diska, acidu a industriálu – v koncertnej alebo dídžejskej podobe. „Motiváciou bolo zabaviť seba samých. Jeden z nás mal industrial-dark-synth-punk korene, ďalší zas počúval techno a acid. Oboch nás unavovala uzavretosť týchto scén,“ hovorí jeden zo zakladateľov Küss Mich Krisztián Puskár, tiež známy pod dídžejskou prezývkou Splatter. Svoj outsiderský status berú ako výhodu a neustále prekonávajú očakávania v minulosti separovaných hudobných scén, znovuobjavujú staré hity a prezentujú ich popri aktuálnych trackoch a kapelách. To im umožnilo navigovať v chaotických vodách modernej nezávislej hudby. Vždy pri nich však stálo ich publikum. „Zvoliť si nemecký názov bolo vtedy dosť zvláštne, zábavné i uncool. Teraz je to pravý opak. Nemecké názvy zmiznú alebo vyjdú z módy, ale tí správni ľudia tu vždy zostanú a budú veci robiť po svojom. A my tiež. Ak v tom nie sú peniaze, tak musí byť motivácia iná, nie?“ 

JazzaJ

JazzaJ je slovné spojenie zložené z dvoch slov: jazz + zaj, čo v maďarčine znamená hluk. Akcia, ktorá má za cieľ prepojiť freejazzovú scénu s noise/experimentálnou, vznikla v roku 2011. „Chceli sme, aby sa noiseoví hudobníci stretli s tými freejazzovými. Undergroundoví rockeri s folkármi. Barokový hudobník a avantgardný hudobný filozof s elektronickým nerdom,“ hovorí  Ernő Zoltán Rubik, jeden z organizátorov akcie. Za posledných päť rokov sa vyvinula do komunitného stretnutia pre aktívnych poslucháčov, ktorí sú otvorení voči čomukoľvek, čo im JazzaJ ponúkne. „Počúvanie je kreatívny akt,“ dodáva Rubik. Hlavnou úlohou hudobníkov hrajúcich na JazzaJ je opustiť svoje komfortné zóny. „Neveríme v žiaden štýl.“

JazzaJ v poslednej dobe začal pozývať hudobníkov ako kurátorov – každý mesiac má na starosti hudobnú dramaturgiu akcie iný hudobník, čo často vytvára zaujímavé spojenia a kontexty. Takto vznikli „hardcore večery“ pod taktovkou Balázsa Pándiho, video opery s Mirom Tóthom, barokové a noiseové improvizácie pod vedením Alberta Márkosa alebo 12 bežiacich saxofonistov s Gergőm Kovácsom. Komunita JazzaJ je lokálna, je však úzko prepojená so susednými krajinami aj s medzinárodnou scénou. „Náš spôsob, ako propagovať improvizáciu ako akt slobody a tolerancie, počúvania a prítomnosti, je politický bez toho, aby sa to tak muselo nazývať. Boli časy, keď táto akcia bola týždenným útočiskom pred každodennou krutosťou a ignorantskou agresiou, odohrávajúcou sa v rámci sociálnych a politických sfér alebo ulíc.“ 

T+U

T+U je skratka Technologie und das Unheimliche, niečo familiárne cudzie a zlovestné, čo nás odpudzuje a zároveň priťahuje. Tento publikačný projekt a interdisciplinárne hnutie bolo založené v roku 2014. Stoja za ním Mark Fridvalszki, Zsolt Miklósvölgyi a Márió Z. Nemes. T+U operuje medzi Berlínom, Budapešťou a Lipskom. Ich leitmotívom je skúmanie konfrontácií medzi pradávnou dichotómiou: ľudskou skúsenosťou a jej rôznymi manifestáciami a kultúrami a technológiou skrz tematické čísla a akcie. Hudba je dôležitou súčasťou ich aktivít. Na legendárnom rádiu Tilos majú reláciu a produkujú mixy so špecifickou zvukovou estetikou, ktorá kopíruje ich teoretický diskurz: temný, technoidný, dystopický.

Niektorí z členov kolektívu Maďarsko opustili z osobných, ale aj politických dôvodov. „Posledných pár rokov, hlavne kvôli sociálnej a morálne škodlivej kultúrnej politike súčasného politického establišmentu, je čoraz menej priestoru pre progresívne umenie a subverzívne myšlienky,“ hovorí Zsolt Miklósvölgyi. „Tento katastrofický stav, spôsobený hlavne antiintelektuálnym, reakcionárskym prístupom populistickej pravicovej vládnej strany a ich subštandardnými kultúrnymi „nohsledmi“, mnohých z nás núti odísť do exilu. V rámci našej technokapitalistickej éry obraz života v exile však už neznamená, že zameníte jednu geokultúrnu lokáciu za druhú, ale ste v neustálom pohybe. Nevystihuje vás iba miesto, z ktorého pochádzate, ale skôr spôsob, akým prepisujete tieto už existujúce kognitívne terény a kartografie.“ 

DRRPNC

Ak robíte hudbu a baví vás undergroundový rock a extreme metal v Budapešti, zrejme ste prešli bránami Keleti Blokku a vedľajšieho Dürer Clubu. Rozľahlý komplex susedí s mestským parkom, ktorého integrita je ohrozená plánovanou výstavbou, ktorá časť zelene vymení za betónové novostavby. Drrpnc je „tajná“ pivnica niekde v podhubí zmieneného komplexu. Je to niečo medzi skúšobňou a klubom a stala sa jedným z najdôležitejších priestorov pre punk/hardcore a extreme underground metal. Netreba dodávať, že modus operandi ich aktivít je výhradne DIY. „Vždy sme zápasili s problémami, ako napr. zatekanie, elektrické poruchy atď., ale maďarská scéna je komunita, takže to všetko riešime spoločnými silami,“ hovorí Adam Mjöl. Budúcnosť priestoru však zostáva neistá. „Budova, v ktorej sídlime, bude zrejme zdemolovaná, takže budeme musieť začať hľadať nový priestor.“ 

DAVORIA & KÜLVÁROSI TECHNO 

Korene kolektívu Davoria siahajú do roku 2000. Začali organizovať soundsystémové akcie v lete ako súčasť vtedajšej freetekno scény a jej letných teknivalov. Od začiatku boli súčasťou obidvoch svetov – organizovali akcie v regulárnych kluboch a zároveň ilegálne outdoorové párty. Dnes sa akcie pod taktovkou Davoria konajú približne raz za mesiac vo vyššie zmienenej Auróre a v klube Müszi, ktorý, mimochodom, taktiež sídli v spomínanom complexe Corvin a je alternatívnym kultúrnym centrom, ktorý tiež zahŕňa aj občiansky watchdog Atlatszo.hu. Hudobná identita eventu zostáva verná ich začiatkom: hardcore techno, noise, experimentálna elektronika. „Naše akcie nazývame tekno, pretože máme pocit, že tento termín je dosť otvorený na to, aby reprezentoval rôzne žánre od tekna až po experimentálnu hudbu,“ vysvetľuje organizátor Davorie Péter Márton, ktorý tiež produkuje nekompromisné techno, resp. tekno, a noise pod prezývkou Telesport a Prell. Okrem svojich klubových akcií kolektív tiež participuje na kultovej undergroundovej techno akcii Külvárosi Techno (Techno z predmestia), ktorá sa koná niekoľkokrát za rok v priemyselných priestoroch rozsiahleho komplexu R33. Ich ideový postoj sa za posledných pätnásť rokov nezmenil. „Snažíme sa ukázať, že aj v tomto komerčnom svete môžete robiť niečo užitočné a produktívne a zároveň si ponechať svoju slobodu.“ 

Kategórie