Diskrétnosť javov, inkrementálny rast


Neustále sa vecí pýtam ‘čo chceš?’, lebo keď ich len tak vidím, mám pocit, že im odsekávam žily, že niečo, čo ich živí, je od nich odobraté, keď ich len tak vidím” – snažil sa odpovedať Eini starému pánovi. “Len sa bojím, že ak mi niečo odpovie príliš potichu, alebo práve pôjde okolo viac áut, nič by som nepočul. Preto som sem prišiel v noci.”

“Chápem, potrebuješ sa s ním rozprávať” – a starý pán ruku položil na štvrtý stupeň rebríka, ktorý bol opretý o betónový pylón. Ruka mu po ňom skĺzla, prsty sa ale chytili stupňa nižšie. Pozrel sa na rebrík. Potom natiahol ruku a jemne poťukal trup lietadla zospodu. Chvíľku bolo počuť naozaj len dunivý hlboký hlas kovu. “Dobre, nechám vás” a pozrel sa smerom k vedľajšiemu kríku. Eini sa trocha striasol, lebo bolo jasné, že vie, že nie je sám. V kríkoch sa zaleskol druhý pár očí. “Ale nebuďte dlho a zábradlie preskočte tam na konci, aby si vás nevšimli, dobre?” Eini bez slova prikývol. Starý pán sa zrazu otočil a pomalým krokom sa vzdialil, vošiel hlbšie do parku, až kým sa nestratil v tieňoch. Bol celkom tmavý, len topánky z hadej kože sa chvíľku ligotali v slabom osvetlení. V snehu po ňom zostali len veľmi jemné stopy.
Zwi sa odvážil vyjsť z kríkov až teraz.
“Prečo si mu toľko povedal?”
“Mal som taký zvláštny pocit, že by bolo zbytočné klamať. Bál som sa klamať.“
Chvíľku tak stáli, lebo áno, obaja ten pocit mali. Od hliadky areálu skôr čakali, že ich v noci vyženú. “Chytil sa presne štvrtého stupňa! Presne vtedy, keď som vravel, že tie hlasy nepočuť cez deň, vtedy sa ho chytil.”

Eini aj Zwi závideli Jakovovi. Hocikedy len tak vybehol, šplhal po rebríku ako skutočný profesionál, a sedel v kokpite starého odstaveného Migu ako generál. Mal prehľad nad celým ihriskom. Jakov ostatnými nepohŕdal a dá sa povedať, že ho zaujímal oveľa viac výhľad, než postavenie, ktoré mu tento výkon na ihrisku zabezpečoval. Nebol ani úplne jediný. Aj ostatní z vyšších ročníkov sa tam vedeli vyšplhať, ale máloktorí z nich brali tie tri ťažké skoky na rebríku medzi tretím a šiestym schodíkom s takou eleganciou. A pre menších? Ostávala iba trpezlivosť, a samozrejme predstavivosť. Viac-menej celé ihrisko sa delilo na tých, ktorí snívali o prístrojoch v stíhačke, tých, čo chceli mať výhľad, a tých, ktorí si predstavovali obdiv ostatných, len čo nakoniec zostúpia z rebríka.
Eini aj Zwi skúšali, rovnako ako ostatní. Nebezpečné to nebolo, ale nejaké pády sa stali. Prvý schodík bol jednoduchý. Na druhý bolo treba trocha sily. Tretí bol klzký, aj vysoko, ale chyba v konštrukcii pomáhala a malý kovový zvar trocha nižšie bol dobrým záchytným bodom pre nohu. Štvrtý schodík, tak to bol oriešok, vzdialenosť bola o čosi väčšia, a už aj výška začínala byť o čosi znamenitejšia.
“Prísahám, že v jednom momente bol celý vo vzduchu” – prichádzal so správou Zwi. Jakovovu techniku neustále analyzovali. Ten sa väčšinou len usmial.
“Jakov, čo treba robiť pri treťom, prezraď!” Jakov sa ale len usmieval.

Keď tam skočí Jakov, má to taký zvláštny zvuk.”
“Ten cvengot, skoro ako slovo. ” – napodobňoval Zwi.
“Musíme sa to naučiť robiť ako Jakov!”

Po tretí to šlo ľahko. Ale ako spraviť ten leopardí skok, ktorý potom znie šnogg?
“Máme poslednú noc, a zajtra nám zoberú aj ten trup. Krídla a chvost zobrali už včera do šrotu. Ak tam dnes nevylezieme, tak nikdy. Čo sme ešte nevyskúšali?”
Zwi vytiahol z kabáta papier “Nepozerať sa dole – nestačí. Nebáť sa, veriť si, skočiť, blbosti, odskúšané, nestačí. Vyšplhať sa po boku, nejde. Povedať tie správne slová, nestačí. Počúvať? Akože počúvať rebrík? To si sem ty písal?”
“No hej, som to chcel vyskúšať, vieš, kvôli tomu zvuku.”
“Jasné. Tak to môžeme teraz.”
“Ak to dnes nedáme, zajtra to bude celé preč.”
“Myslíš, že tie Migy už nikde nezostroja?
“Čo si, ide to do šrotu, tak lez. Máme túto noc.”
“Počkaj. Ktosi ide…” – a Zwi zabehol pod krík.

Telo rastie. Kontinuálne rastie, teda nárazovo, v jednotkách buniek. To, čo sa teraz stalo, je zvláštna zhoda okolností. Eini meral 1 meter, 32 centimetrov a 3 milimetre. Túto noc práve dosiahol presne takú výšku, že v momente, keď sa na špičke natiahol k štvrtému schodíku na rebríku, kovu sa dotkol, a pri rýchlom jednaní členku s pätou, bola vynaložená sila práve a akurát dostačujúca na to, že sa Eini na štvrtý schodík vyšplhal. Rozdiel v počte buniek, ktoré tvorili Einiho včera a dnes, bol taký, že dnes to Eini dokázal. Tretí schodík znel pekným kovovým zvukom, ako ho Einiho noha opustila. Šing. Šing tinggg, tink. Tri, štyri, päť, šesť. “Som hore!”
Zwi s údivom “Počul som to! Krásne to znelo. Konečne si si ten rebrík vypočul!”

Eini videl skoro na celú Dunajskú ulicu. Za tujami už bola tma, ani za pieskoviskom nič nesvietilo. Ale oranžový sneh na ulici, presne ako lampy, v kruhoch. Hore v kokpite, rozbitý altimeter. Ukradnuté miesto prístroja na ukazovanie horizontu. Chýbajúca riadiaca páka. Malý priestor pre pripnutie mapy, vedľa obrazovky, kde sa asi tiež ukazovali koordináty. Pripnutý celkom nový papier.

Na papieri bola malá kresba Brachiosaura a veta napísaná jemným písmom “Niekedy dlho nič, a potom zrazu, stále akokeby z ničoho: niečo.“

(Eine – a o tom neskôr – študoval inžinierstvo a zaoberal sa únavou materiálov pri raketových motoroch. V tom období panoval konsenzus, že ľudstvo je jediným terestriálnym druhom, ktorý sa o pokúšal o opustenie planéty. )

PIC András Cséfalvay