Donna Haraway, liečenie príbehmi


Od druhej polovice roku 2016, kedy vyšla jej kniha Staying with the Trouble: Making Kin in the Chthulhucene si môžete pripadať ako vo filme, kde sa Donna Haraway akýmsi nedopatrením dostala cez malé zaprášené dvere za starou kartotékou na poschodí 7 a pol do hlavy Donny Haraway. Aspoň v svete umenia to rozhodne platí; žiadne sympózium, žiadna veľká výstava, žiadne bienále už dnes nie je kompletné bez aspoň jednej citácie. Táto obsesia nie je neoprávnená, pretože Donna Haraway nás upozorňuje na veľmi naliehavé skutočnosti o tomto svete a našom spoločnom bytí v ňom.

Podotknime, že nie je sama, spolu s ňou to isté poznanie komunikujú – každý trochu iným jazykom – mnohí ďalší na poli filozofie, antropológie a biológie ako napríklad Timothy Morton, Isabelle Stengers, Anna Tsing, Rosi Braidotti, Bruno Latour, Philippe Descola či Eduardo Viveiros de Castro. Pripomínajú nám, že máme stále fyzické, biologické telá s veľmi konkrétnymi a nevyhnuteľnými potrebami, telá, ktoré nemôžu prežiť bez zápoja v symbioticky prepletenej realite s telami ďalších ľudských aj nie‐ľudských aktérov. Žiadny organizmus na Zemi nikdy v celom evolučnom príbehu planéty neexistoval osamotene, každá vývojová línia organizmov sa vyvíjala v najbližších vzťahoch výmeny s ďalšími organizmami vo vzťahu s abiotickým prostredím a zároveň všetky tieto vzťahy viac alebo menej aktívne premieňala v nehierarchickej pavučine vzťahov.

Iba zdanlivá emancipácia človeka za posledných pár tisíc rokov od toho, čomu sme dali meno príroda priniesla vzdorovité pubertálne zdanie oddelenej individuality vrcholiace Descartesovým cogito, teda ilúzie, že poznanie človeka začína u jeho zvrchovaného indivídua. Naša civilizácia práve teraz žne najtrpkejšie plody tejto ilúzie a Haraway nám to zdôrazňuje v každom kroku svojho myslenia. Odráža sa to napríklad už v jej vlastnom pomenovaní nastávajúceho veku menom Cthulhucene (oproti príliš antropocentrickému antropocénu) podľa pavúka s latinským menom Pimoa cthulhu, ktorý tká svoje chaotické siete v podrastoch kalifornských sekvojových lesov. Meno Cthulhu so sebou nesie aj iné konotácie, lovecraftovskú kozmickú hrôzu síl úplne mimo ľudskej kontroly či pochopenia, planetárne sily klimatických a ďalších zmien, ktoré sme našou nerozvážnou činnosťou, keď sme sa považovali za pánov tvorstva, prebudili a ktoré už len tak ľahko neuspíme.

Plagát na sériu prednášok Donny Haraway Wellek Lectures  na Kalifornskej univerzite v roku 2011.

Haraway nechodí okolo horúcej kaše. Už niet žiadnych pochýb, že budeme žiť na brutálne zdevastovanej planéte prechádzajúcej divokými zmenami, kde bude našou úlohou pozorne ustanovovať vzťahy s inými biologickými druhmi. Poznanie a pochopenie ekosystémov bude do budúcnosti životne dôležité. Totiž, ako zdôrazňuje zas a znova, pre naše spoločné žitie a umieranie, pretože si musíme uvedomiť, že žiadny z nás nie je osamelým hráčom. Sme jeden tým, spolu so všetkými pozemskými živáčikmi (slovo vypožičané od teoretického biológa Antona Markoša, ktoré by mohlo dobre poslúžiť ako vhodný preklad jej obľúbeného slova critters) a každý z nás je len časťou reťazca predkov a potomkov, ktorých bytie musíme zahrnúť do nášho rozhodovania. Jedinec je menej dôležitý, než sa nám snaží tvrdiť naša žitá realita moderného individualizmu a konzumného kapitalizmu.

Jej vitálny jazyk je plný metafor, naliehavých i priliehavých. Snaží sa otvoriť v nás novú imagináciu, konkrétnu a ekosystémovo situovanú. Zdôrazňuje chápadlá, nite, vlákna, povrázky a korene, všetky zamotané v jednej spleti nášho spoločného neľahkého symbiotického bytia. Ústredným motívom jej knihy je skratka SF v rôznych variáciách a jednou z nich je string figures, teda hra preberania povrázku, hra, v ktorej nie sú víťazi a porazení a kde každý hráč, ktorý urobí jeden krok, musí zároveň nechať priestor druhému, aby vytvoril novú konfiguráciu. Rozprávaním sa snaží liečiť náš vzťah ku svetu a ustanoviť etiku pre novú epochu. 

Ďalším možným vysvetlením skratky SF je speculative fiction, špekulatívna fikcia – nadaná silou spriadať možné príbehy budúcnosti, silou, ktorá je jedinečná pre naše rozvinuté sebareflexívne mysle. Ľudia si príbehy rozprávali od úsvitu jazyka. Dávajú nám možnosť poznať, kto sme boli v minulosti, kto sme teraz a na základe tohto poznania rozvrhovať naše adjacent possible, najbližšie budúce (termín teoretického biológa Stuarta A. Kauffmana), do vzdialenejšej budúcnosti, než naši ostatní biologickí príbuzní. Think we must, we must think, je refrén knihy vypožičaný od Isabelle Stengers a Vincinae Despret, ktoré zase citujú Virginiu Woolf. Zdôrazňuje zapojenosť kolektívneho feministického myslenia, konkrétneho a prepojeného vertikálne naprieč generáciami, horizontálne naprieč ľudskou spoločnosťou, naprieč druhovými bariérami. Hoci si môžeme Donnu Haraway zaškatulkovať do (eko)feministického a nehierarchicky anarchistického myslenia, jej posolstvo je pre všetkých a je naliehavé. Vo svete, ktorého tesne zapojené ekosystémy sa nám našou vlastnou vinou, devastované kapitalistickými cyklami produkcie, konzumácie a akumulácie, spotrebou fosílnych palív, industriálnym poľnohospodárstvom a chovom zvierat, rozpadajú pred očami. Je najvyšší čas tú správu počúvať.

Film Storytelling for Earthly Survival režiséra Fabrizia Terranovu uvedený v českej premiére v pražskom kine Světozor na začiatku decembra je rekapituláciou života inšpiratívnej ženy prenikavého intelektu, ktorej myslenie je stále živé a radostné ako život sám, napriek ťaživým vyhliadkam do budúcnosti. Nie je to žiadny kinematografický skvost s nepochopiteľným použitím kľúčovacieho pozadia, s nezmyselnými vsuvkami záberov plávajúcich medúz s mdlým hudobným doprovodom. Zabolí vyslovené premárnenie šance vyrozprávať príbeh piatich generácií žien menom Camille, ktoré si za svojho symbiotického spolupútnika zvolili motýľa monarchu sťahovavého (Danaus plexippus). Donna Haraway tu rozvíja feministickú predstavu nepatriarchálneho, tvorivého usporiadania rodín, ktoré do budúcnosti musia byť veľmi opatrné v plodení detí a veľkorysé v adopcii nie‐ľudských príbuzných. Make kin, not babies! je ďalším z refrénov jej posolstva a imperatívom budúceho ľudského bytia na planéte. V knihe je príbeh iba ľahkou črtou, volajúcou po hlbšom spracovaní a film bol presne tou príležitosťou. K veľkému sklamaniu však naráciu sprevádzajú neurčité abstraktné obrazy a rozprávanie sa nepochopiteľne končí už u Camille 2. Kniha však pokračuje vyhynutím motýľa počas života Camille 4 a prácou trúchlenia Camille 5. Realita žiaľ dostihuje fikciu až príliš rýchlo. Správa Smithsonian Institution z roku 2017 konštatuje, že za posledných tridsať rokov poklesla západná kalifornská populácia druhu vinou urbánneho a poľnohospodárskeho rozvoja až o 97 percent. Napriek nespočetným nedostatkom je film pre väčšinu z nás najlepšou príležitosťou stretnúť sa s autorkou legendárneho Cyborg manifesto a nahliadnuť do jej myslenia. Jej ortuťové rozprávanie, energické a  prerušované výbuchmi smiechu a sprevádzané ráznou gestikuláciou, je očarujúce. V paralelnom vesmíre, kde si do vedenia spoločnosti občania volia filozofov, ako doporučoval Platón, by bola Donna Haraway mojou horúcou kandidátkou na prezidentku zemegule.

Ilustrácia string figures: David J. Fred – CC BYSA 3.0

Titulná ilustrácia: https://earthlysurvival.org