Eduardo Kac: Nemáš ďaleko od mrkvy


Fenomén bytia „mimo” evokuje priestorovú dimenziu – mimo miesta, krajiny, sveta… Avšak niekedy sa to bytie „mimo” môže vzťahovať aj na to jediné, mimo ktorého sa nikdy neocitneme – mimo nášho tela. Eduardo Kac sa zaoberá bio-artom a transgenickým umením, telekomunikačným umením, mediálnym umením, holografickou poéziou, teleprezenciou… Široké spektrum jeho záujmov teraz zdieľa aj kvetina – Eudunia, v žilnatine ktorej koluje Eduardova DNA. Polemiky o tom, či je to pravda, alebo si z nás tento umelec iba strieľa, necháme pomimo. A na čosi sa ho spýtam.

Na festivale Ars Electronica si vyhral cenu Golden Nica za svoje dielo Natural History of the Enigma. Mohol by si mi porozprávať o prvotnej myšlienke, ktorá stála za týmto konceptom?
Ed: Tento názov nič nevysvetľuje, je poetický, čiže jeho intenciou je stimulovať predstavivosť. Centrom tohto umeleckého diela je nová kvetina, nová bytosť. A tou bytosťou mám na mysli to, že tá kvetina je čiastočne ľudská. Volám to plantimal („kvetozver“), čiže plant (kvet), ktorá je z časti animal (zverom). A tým zvieraťom som ja. To dielo začalo tým, že som extrahoval svoju krv a izoloval fragment svojej DNA, ktorý je čiastočne zodpovedný za to, že identifikuje v mojom tele to, čo mne nie je vlastné. A tento fragment som vniesol do kvetiny. Takže táto kvetina produkuje môj ľudský proteín. Aby sa to uskutočnilo, doktor Neil Olszewski vytvoril promótor, ktorý je špeciálnou DNA sekvenciou. A ten kontroluje to, že DNA sa prejaví len v červenej žilnatine kvetu. Moje DNA je integrované do chromozómu kvetu, čiže táto kvetina akceptuje moje DNA ako svoje. A potom prirodzene produkuje môj proteín vo svojom tele, avšak iba v červenej žilnatine, nie na lupienkoch. Je teda jasné, že bez doktora Olsewskieho by toto dielo nevzniklo.

Prečo si to nazval plantimal a nie plantiuman?
Ed: Lebo ľudia sú zvieratá. A pretože koncept plantimal presahuje toto jedno dielo. Vo svojom transgenickom manifeste z roku 1998 som predpovedal tvorbu plantimals a humanimals. Riešim to z pohľadu kultúrnej praxe, z pohľadu umenia ako tvorby novej bytosti, ktoré presahujú hranice druhov tak, že vzniká čosi nové, čo nevytvorila príroda ani evolúcia.

S umením sa v priebehu jeho dejín spájali pojmy ako reprezentácia, simulácia a poiesis. Čo je podľa teba atribútom transgenického alebo hybridného umenia, ak tieto typy umenia sa pokúšajú premeniť metaforu na realitu?
Ed: Áno, práve toto je ich veľmi dôležitou zložkou. Pretože my ľudia sme neschopní myslieť bez metafor. Metafora je štruktúrnou zložkou nášho myšlienkového procesu. Počas histórie umenia sme vždy chceli obdarovať naše reprezentácie skutočným životom. Táto túžba vštepiť život reprezentáciám, ktoré tvoríme, vždy existovala. No keď netvoríš reprezentáciu, ale prezentáciu, ak neprezentuješ obraz bez prítomnosti skutočného, ale prezentuješ to samotné skutočno, táto metafora už nefunguje. To núti k redistribúcii našich zmyslov, našich vedomostí, toho, čo vieme o svete a o sebe samých. To je pravý dôsledok tvorby skutočnej živej plantimal a nie reprezentácie niečoho.

Takže tu ide o akúsi elimináciu média a posun od tvorcu k dielu bez neho? Vlastne by sa dalo povedať, že médium sa nachádza v nich oboch?
Ed: Nejde tu o elimináciu starého média, ale o prácu s novým médiom, bio-médiom. Pretože to živé je nové médium tvorby.

Ak by si si mohol vybrať, vlastnosti ktorého zvieraťa by si chcel nadobudnúť?
Ed: Úprimne, to, čo by som chcel mať, by bol niekto, kto by čítal moje emaily. Aby sme si Neil a ja mohli pozrieť umenie v Linzi. To je tá vlastnosť, ktorú by som chcel mať.

Vo svojej knihe Telepresence and Bioart píšeš, že umelec je niekto, kto sám seba vníma ako niekoho, kto by mal byť počutý alebo ako niekoho, kto má čo dôležité povedať. Čo si myslíš, že je obrazom ideálneho umelca dnes?
Ed: To, o čo mi išlo, bol pokus o presunutie intencie z vnímania umenia zameraného na umelcovo ego, čo sa točí iba okolo toho, čo chce umelec povedať, skôr na relačný alebo dialogickejší prístup k umeniu, ktorý by nebol zameraný iba na indivíduum, ale na sieť vzťahov. Keď prekračuješ hranice druhov, nerozprávaš o svojom detstve, psychologickom stave ani o ničom, čo je čisto sebareflektívne. Vytváraš vtedy silný enigmatický obraz vzájomnej prepojenosti celého života na tejto planéte.

Ak zvážime diverzitu médií, myslíš, že je možné hovoriť o nejakom všeobecnom odkaze umenia?
Ed: Nie, pretože umenie nefunguje ako reklama. Čokoľvek v reklame vidíš, či je to vtipné, politické, alebo akékoľvek, reklama má vždy rovnakú funkciu. Prinútiť ťa ísť do obchodu a kúpiť si to, čo propaguje. Umenie toto nerobí. Ono sa ťa nesnaží prinútiť niečo urobiť. Umenie často pracuje skrz syntézu a obchádza dôvod a často simultánne na viacerých úrovniach. A to hovorím o zážitku z umenia. Samozrejme, že môžeš napísať 10 000 zväzkov o umení, ale keď príde na zážitok z umenia, je to veľmi silný syntetický moment. V tom momente sa nezúčastňuješ diskurzu, ale ten zážitok žiješ. Všetko pred sebou vnímaš simultánne syntetickým spôsobom. Rozbiť to na nejaký hlavný odkaz môžeš až neskôr keď už tento priamy zážitok nemáš. Keď už k tomuto odkazu prídeš, je nutné si uvedomiť, že na tento odkaz si prišla ty a nie umelec. Pretože to, o čo sa pokúša umelec, je vyvolať ten mnohoúrovňový syntetický dramatický zážitok, ktorý je umením.

Keď sa rozprávame o vnímaní umenia, myslíš, že nové umenie, resp. umenie založené na synestézii otvára nové dimenzie, ktoré tu predtým neboli?
Ed: Neil, čo si o tom myslíš ty – otvára synestézia nové možnosti, ktoré v umení neboli?

Alebo v umení boli…
Ed: Čiže ide o multiplicitu zmyslových podnetov, napríklad počúvať hudbu a vidieť farby.

Neil: Ja neviem, či tu predtým boli, nie som historikom umenia. Ale mám pocit, že čím viac zmyslov vzbudíš, tým je dielo silnejšie. No, hovorím to ako vedec. Určite to otvára nové alternatívy a je na umelcoch, či ich využijú.

Myslíte si, že digitálne médium to robí inak ako médiá pred ním?
Ed: Synestézia sa odohráva na úrovni vnímania. Čiže je na divákovi, či to zažije alebo nie. To nie je čosi, čo môžeš vytvoriť alebo kontrolovať. Ide o to, či si sa s takouto schopnosťou narodila alebo nie. Buď tak svet vnímaš, alebo nie. Mnohí umelci sa síce pokúšajú integrovať zmysly – hmat, čuch, chuť atď. A potom vytvoriť diela, pri ktorých by tieto zmysly boli zapájané simultánne. Je pravda, že ak uvažuješ o termíne vizuálne umenie, tento termín automaticky uprednostňuje jeden zmysel. Umelci sa v 20. storočí pokúšali zrušiť dominantnosť tohto termínu a priniesť do hry aj iné zmysly, ale to je nie je synestézia v pravom zmysle slova.

Neil: To, ako bude tvoj mozog reagovať na tieto mnohonásobné podnety, bude odlišné od toho, ako bude reagovať ten môj.

Ed: No, aj naše receptory. Často vidím modrú tam, kde moja žena vidí šedú a vice versa.

Neil: A tu ide iba o farbu, ale keď do toho vstúpi napríklad zvuk, tak potom ide aj o rôznorodosť interakcie medzi jednotlivými zmyslami a o náhodnosť, pretože každý divák je iný.

Ed: A navyše tu vystupuje aj otázka umeleckého vzdelania. Hudobník či niekto so zvláštnou schopnosťou percepcie hudby bude určite vnímať zvuky inak ako niekto, kto počuje navôkol iba hluk. Vstupuje tam veľa faktorov. Umelecké vzdelanie ťa učí „vidieť” viac v umení než človek, čo ho nemá. To samozrejme neznamená, že „videnie” toho prvého je lepšie – ide o to, že tento sa stáva vnímavejším k jemnejším detajlom rozlíšenia formy, farby a vecí charakteristických pre tvorbu. To ti samozrejme nepomôže lepšie odpovedať na bio-art, pretože bio-art nie je o forme, vzoroch a kompozícii, teda o konceptoch, čo sme zdedili od vizuálneho umenia. Bio-art je skôr ontologické umenie než vizuálne umenie. Je skôr o tvorbe nových bytostí, ktoré zdieľajú tento svet s tebou než o tom, na čo sa pozerať.

Popri bio-arte sa venuješ aj iným druhom umenia.
Ed: Pracujem s rôznymi médiami. Prídi na výstavu, 5 min. odtiaľto na Donaulande. Uvidíš tam prácu s vodovkami zo série Natural History of the Enigma – uvidíš litografie, fotky a prípravný nákres z roku 2003. Vtedy niekedy sme sa stretli Neil, však? A potom sme na tom koncepte pracovali päť rokov.

Ako prebiehala spolupráca vás dvoch? Eduardo mal nápad a Neil ho zrealizoval?
Neil: Spolupracovali sme na identifikácii toho, ktorá kvetina by bola na toto ideálna. Urobil som výskum, že ktoré gény by boli najvhodnejšie, ako ich získať, zoskupiť a previesť do kvetiny. Bolo viacej kandidátov, ktoré možno transformovať a regenerovať, tabak a petunia bola transformované už v 80. rokoch. A potom stála otázka, že ktorá kvetina má pekné kvety a rozhodli sme sa pre petúniu.

Ed: Rozhodujúce bolo, aby tá kvetina bola pekná. Aby to bola kvetina, ktorú oceníš, pretože to nie je obyčajná záhradná kvetina, ale plantimal.

Pestujete stale nové?
Ed: Máme ich plný sklenník.

Nejaké ďalšie nápady na to, ako vytvoriť nové plantimaly?
Ed: Hej, ale zvyčajne nehovorím o umení, ktoré som ešte neurobil.

Myslíš, že transgenické umenie aj všeobecne mení ľudský pohľad na prírodu, v tomto prípade na kvetiny?
Ed: Myslím, že by to bol zaujímavý pozitívny výsledok, keby ľudia po videní plantimalu pozerali inak nielen na kvety, ale aj na seba. Pretože otázou, ktorá ma zaujíma je, ako blízko sme my ľudia k iným formám života. Je veľmi ľahké porozumieť, že máme blízko k šimpanzom alebo primátom všeobecne, pretože sami sme primáty. Dokážeme pochopiť, že máme blízko k delfínom, pretože delfíny sú také inteligentné. Ale ak ti niekto povie, že nemáš ďaleko od mrkvy, asi sa ti to nebude až tak páčiť. Ak si uvedomíš, že všetky formy života sú si v skutočnosti veľmi blízko a že my ľudia sme z 99 percent rovnakí a len 1 percento nás jeden od druhého odlišuje, donúti ťa to znova prehodnotiť mnohé domnienky, ktoré si si vytvorila iba videním formy tvorov na svete. Preto tu nejde o dôraz na formu, ale na bytosť. Ak dokážeme myslieť na bytosť bez jej klasifikácie iba na základe jej formy, tak dokážeme fungovať na inej úrovni vzťahov medzi bytosťami a nie na diskriminácii na základe toho, čo je ľudské a čo nie.

Ľudia ako jeden zo živočíšnych druhov v prírode. Aké iné témy alebo motívy sa pokúša transgenické umenie adresovať?
Ed: To je rovnaké ako pýtať sa, čo chce adresovať maľba. Záleží na umelcovi, na diele a to, čo by sme mali ozrejmiť je, že bio-art vo všeobecnosti a transgenické umenie špecificky sa nerovnajú významom, ktoré si prajú priniesť. Čiže bio-art nie je o biológii a transgenické umenie nie je o transgenike. Rovnako ako socha nie je o mramore a obraz nie je o oleji. Využívaš medium, ale pokúšaš sa priniesť myšlienky a pocity.

Je nejaká emócia, ktorú by si chcel, aby diváci po zhliadnutí tvojich diel cítili?
Ed: Umenie nie je naliatím vína do pohára a podaním tohto pohára človeku. Môžem ti naliať víno, ale dostaneš pohár vody. Pretože toto závisí od toho, čo ty vnesieš do zážitku s umením. Významy umenia nemožno transportovať tak, ako objekty