Fragmentárne vízie dystopickej súčasnosti


Ako ste sa mohli dozvedieť z našich tipov, v pražskej galérii Kurzor je do 6.9. možnosť vidieť výstavu s názvom Dystopický realismus. Galéria sa nachádza v priestrannom dvore obytných domov v Holešoviciach a patrí pod Centrum pro současné umění. Okrem Kurzoru vo dvore sídli kaviareň Acid coffee a galéria Jelení, ktorá sa už od roku 1999 zameriava na prezentáciu najmä najmladšej generácie českého súčasného umenia. Galéria Kurzor je relatívne novým priestorom pre hosťujúcich kurátorov. Každý z nich pripravuje pre priestor nie jednu, ale celú sériu tematicky previazaných výstav, čo do projektu vnáša zaujímavý prvok kontinuity a možnosť rozpracovať určitý koncept alebo tému z viacerých perspektív a v časovej náväznosti. 

Dystopický realismus je druhou výstavou pod kurátorskou taktovkou Václava Janoščíka – filozofa, teoretika a kurátora, ktorý pôsobí ako pedagóg na viacerých pražských umeleckých vzdelávacích inštitúciách. Prvá výstava, ktorá sa uskutočnila 13.5.– 28.6. 2020, niesla názov Overview Fact a podľa Janoščíka sa snažila divákom sprostredkovať určitý nadhľad a odstup, ktorý vytvára vzájomnú komunitu. O tom, či sa zámer vydaril, tu nemusím polemizovať, zameriam sa radšej na aktuálnu druhú časť cyklu – Dystopický realismus. Podobne ako prvú výstavu aj druhú sprevádza mini-publikácia rovnakého názvu, ktorá je rozpísanou a prístupnou formou kurátorského konceptu a zároveň slúži ako určitý manuál k výstave. Štyri publikácie sprevádzajúce štyri naplánované výstavy budú spolu tvoriť tzv. sériu POP-FILOZOFIE, ktorá má podľa autora byť pokusom vtiahnuť popkultúrne formy do pátrania po možnostiach a limitoch zdieľaného sveta. V aktuálnej brožúrke Janoščík ozrejmuje význam spojenia „dystopický realizmus“: ak pristúpime na kapitalistický realizmus, ktorý spopularizoval Mark Fisher svojím výrokom, že je ľahšie si predstaviť koniec sveta než koniec kapitalizmu, a chápeme ním popkultúrne snahy prekryť problémy sladkým a blýskavým povrchom, dystopický realizmus sa zaoberá práve trhlinami v tomto nablýskanom povrchu– miestami prasklín, napätia, úzkosti a stretov. Autor prízvukuje, že slovo „dystopický“ nemusí nutne znamenať temný alebo kritický či smutný, ale nesie v sebe aj možnosť nového afektívneho a pozitívneho jazyka. Je nesporné, že dystópie (a tiež ďalšie slová s predponou dis-) sú v dnešnej dobe, ktorá sa vzdáva jednej utópie a ilúzie za druhou, viac než atraktívnou témou, ktorá sa aj náležite rieši v rôznych kontextoch a scenároch. Mnohí majú pocit, že dystopický svet na nás nečaká v budúcnosti, ale ho už žijeme. Ako píše Janoščík: „Jakoby se původní utopická stavba rozmělnila na fragmenty dystopie“. Úlohou umenia v tejto dobe je podľa neho rozširovať našu predstavivosť a možnosti, ktorými sa zaoberáme. 

Výstava v monolitnom temnom priestore galérie pozostáva z niekoľkých umeleckých objektov, medzi ktorými sú roztrúsené obrazovky s projekciami krátkych videí a filmov. Centrálne miesto zaujíma obrovská kruhová inštalácia Dušana Záhoranského s názvom Libor, věž sémiokapitalismu (2019) – dve prelínajúce sa obežnice kancelárskeho nábytku vytvárajúce stiesňujúci a mätúci priestor, v ktorom sú umiestnené diela ďalších dvoch vystavujúcich umelcov – disektovaný kostým smutného Alzáka od Jonáša Strouhala (An Overclocked Device May Be Unreliable or Fail Completely (2018)) a lakované a pieskované kapoty a dvere áut od berlínskej umelkyne Sarah Lüttchen (Janus (The Getaway Car) (2018) a Dream Machine (2016)). Kolážovitú estetiku, recyklované materiály, motivačné slogany a historické referencie, využívajú panely Continual Interruption Jakuba Chomu zo série Living the Gimmick (2018). Štyri asamblážové objekty kombinujú text, obrazy i mémy súčasného kapitalizmu v nejednoznačnej výpovedi o systéme  a zároveň jeho kritike, recyklácii materiálov i myšlienok vo forme zábavných, ale zároveň podivne bezvýchodiskových objektov, ktoré odmietajú zostať vo svojom vymedzenom priestore a zasahujú, rozpadajú sa a drolia ďalej. 

Umelecký kolektív a platforma DIS, ktorá pred niekoľkými rokmi kurátorovala berlínske Biennale umenia, prispela do Dystopického realismu sprístupnením svojej online platformy dis.art. Návštevník výstavy si tak môže preklikať a pozrieť aj videá, ktoré sú inak dostupné len predplatiteľom. (Niektoré voľne dostupné, napr. videá zoskupenia Institute for Queer Ecology, si môžete pozrieť aj doma.) 

Pocit rozdrolenia a fragmentácie sa opakuje o kúsok ďalej v dvojkanálovej videoinštalácii ďalšieho berlínskeho umelca Maxa Görana s názvom Assholes Live Forever (2019). Zábery zrazených zvierat, motorkárov v púšti, kulturistov i závodov monstertruckov sú nesúrodou fragmentovanou víziou súčasnosti, okrajov losangeleskej spoločnosti, ako geografických, tak i spoločenských. Obraz strieda obraz a katarzia neprichádza, postupom času odchádza i nádej, že možno očakávať niečo iné než len ďalšie striedanie obrazov. 

S klasickou  naratívnou formou sa pohráva aspoň video Agnieszky Polska s názvom The New Sun (2017), v ktorom sa nám prihovára Slnko – svedok kolapsu, vyhynutia, ekologickej katastrofy, náš sprievodca do čiernej diery zabudnutia. V spievanej časti monológu Slnko prepína medzi rôznymi hudobnými štýlmi i emočnými stavmi – radosť, úzkosť, rozrušenie i láska sa striedajú v divokom kolotoči a narúšajú rolu nestranného pozorovateľa. Detská tvár doplnená podmanivým hlasom sa na vás díva z rohu galérie a po prechode zvyškom výstavy konečne poskytuje pocit určitého spočinutia – v tomto prípade už posledného. 

V brožúrke k výstave sa dočítame celú plejádu ideí, fenoménov a javov, ktoré sú podľa Janoščíka súčasťou alebo symptómami dystopického realizmu. Zbierka objektov a filmov sa tak stáva fragmentárnou ilustráciou obšírneho filozofického konceptu v jeho rôznorodých aspektoch, otázkou ale zostáva, či sa spojením hotových diel podarilo vytvoriť celok, ktorý by rámec ilustrácie presahoval. Spojnice medzi jednotlivými myšlienkami textu a i dielami sú asociatívne, čo v texte funguje veľmi pekne, ale vo fyzickom priestore výstavy akoby neboli dostatočne nosné, chýba určitá štruktúra, dej alebo hlbšie spojenie. Áno, možno povedať, že utópie náväznosti a celistvosti sú už prekonané, a v tomto zmysle je Dystopický realismus otvoreným priznaním a zároveň manifestáciou, svetom plným zaujímavých solitérnych situácií a objektov, ktorý nemá ale ďalší program a dá sa naň len dívať. Ohlásený zdieľaný svet si musíme zrejme nájsť (alebo vytvoriť) sami a niekde inde. Možno na dvore galérie, v debate. Tu sú mimochodom od minulej výstavy k videniu objekty Michala Č. Šemberu, ktoré sa svojou rozpadnutou betónovou prítomnosťou, brečtanom a popovo fialovým nasvetlením už s nami nenápadne zžívajú. 

 

Dystopický realismus / kurátor: Václav Janoščík / Galerie Kurzor / Centrum pro současné umění Praha/ 15. 7. – 6. 9. 2020. Vystavujúci umelci: DIS, Max Göran, Jakub Choma, Sarah Lüttchen, Agnieszka Polska, Jonáš Strouhal, Dušan Záhoranský

PIC mgd