Google, hranice, krízy a Tamara Kametani


V počiatkoch obdobia izolácie som si na Facebooku všimla video Tamary Kametani k jej práci Total Security Life, ktoré je vlastne reklamou na fiktívnu firmu, ktorá stavia múry a hraničné bariéry. Dokonalá krajina modrého jazera a vlniacich sa stromov je obkolesená vysokým sivým múrom, ponad ktorý v lúčoch slnka slobodne preletí orol. Ten múr si máme kúpiť, aby nás ochránil. No pred čím? Aké sú tie ohrozenia, kvôli ktorým staviame múry? Dnes dočasne naozaj potrebujeme múry a hranice, no ľahko sa môže stať, že začneme ľudí rozdeľovať na tých pred múrom a tých za múrom, na „nás“ a „ich“. Múry v sebe majú autoritu strachu, ktorou sa tak radi nechávame definovať. Desím sa toho, čo sa stane, ak túto definíciu prijmeme. Tamarin prístup však v sebe má istý nadhľad, ktorý v tejto neistej situácii upokojuje. Ako to vníma ona?

Tamara Kametani je slovenská umelkyňa, ktorá striedavo tvorí a žije v Londýne a Aténach. Vo svojej tvorbe sa venuje témam hraničnej politiky, dohľadu a sledovania, internetu a šírenia technológií. Obzvlášť ju zaujíma, akú úlohu zohrávajú technológie vo vytváraní súčasných a historických naratívov a aké nové zážitky a skúsenosti umožňujú. Kametani reaguje vo svojej tvorbe na zložité otázky, ktoré vyvstávajú z komplexného vzťahu estetiky a politiky. 

Študovala na Royal College of Art v Londýne, kde získala MA v odbore Súčasnej umeleckej praxe. Mala viaceré sólové aj kolektívne výstavy, ako napríklad: Walls 2.0 – Augmenting border reality v galérii Elephant West v Londýne, For the Time Being kurátorovanú Royal College of Art vo Photographers’ Gallery v Londýne, 404 – Resistance in the Digital Age s kolektívom RAGE v Centre pre súčasné čínske umenie v Manchesteri a [ENTER] na Triennale fotografie v Hamburgu. Získala rôzne stáže vrátane rezidencie British Council v Aténach Connect for Creativity a umeleckej rezidencie nadácie Florence Trust.


Vo svojich prácach reflektuješ aktuálne témy, no prinášaš na ne nový pohľad, čo si pri tak medializovaných témach určite vyžaduje dôkladný výskum. Akú úlohu zohráva v tvojej tvorbe?

Môj proces je veľmi organický. Väčšinou začnem tým, že ma zaujme nejaká téma, ktorej chcem lepšie porozumieť. Necítila by som sa sebavedome, ak by som sa mala venovať práci o niečom, čomu nerozumiem. A tak musím urobiť pomerne obsiahly výskum, ktorý niekedy tvorí až 80 % celého procesu. Vie to byť ale tá najzábavnejšia časť!

Často na začiatku nemám jasnú predstavu o tom, ako práca bude vyzerať a aké médium použijem. Väčšinou až v procese výskumu sa mi vykryštalizuje, ktoré je to správne a vhodné. Častokrát pracujem s materiálmi a médiami, v ktorých nie som expert, a tak časť výskumu je aj o oboznamovaní sa so samotným médiom.

Viaceré tvoje práce sa venujú tematike utečeneckej krízy. Prečo si sa ňou začala zaoberať?

Keď som sa v roku 2015 začínala tejto téme venovať, veľa sa o nej hovorilo a bola výrazne medializovaná. Opäť to bol taký organický proces, ktorý vychádzal z mojej zvedavosti. Chcela som pochopiť, čo vlastne, prečo a kde sa deje a ako to ovplyvňuje Európu. Tá kríza sa nazýva „utečenecká kríza“, ale v skutočnosti to je európska kríza. Utečenecké krízy sa dejú po celom svete viac-menej stále, ale odkedy sa to začalo viac dotýkať Európy, považujeme ju za krízu. 

Zaujímalo ma, či je možné vidieť na Google Earth nejaké lode, ktoré prechádzali Egejským morom z Turecka na grécke ostrovy, o ktorých sa vtedy nonstop hovorilo v médiách. V tom čase ich tam boli desiatky denne. Veľmi rýchlo som prišla na to, že na Google Earth na celom svete nemajú moria a oceány žiadne reálne zobrazenie. Namiesto neho je tam počítačom vygenerovaná animácia vlniek, ktoré sa pomaličky v jemnom vánku pohybujú po mori. Nie sú tam žiadne lode, tankery, nič reálne.

To mi pripadalo zaujímavé a začala som s tým ďalej pracovať. Nakoniec z toho vznikla inštalácia The sea stayed calm for 180 miles, v ktorej sú prepojené dva prvky: live stream z Google Earth, ktorý zobrazuje časť Stredozemného mora medzi Líbyou a Lampedusou, a lavička vyrobená z dreva lodí, na ktorých sa migranti tento úsek mora preplavili. V jednom priestore tieto dva prvky zobrazujú dve diametrálne odlišné verzie mora a poukazujú na hierarchiu digitálnej a fyzickej skúsenosti, ale aj na vzťah medzi pozorovaním z pozície diváka a účasťou.

Čiže si si uvedomila rozpor medzi tým, čo sa deje v realite, a tým, čo je prezentované cez Google Earth?

V podstate áno. Google je tak obrovská firma, že má v sebe zakódovanú autoritu. Informácie, ktoré od nej dostávaš, považuješ za pravdivé. Keď si potrebuješ zistiť trasu, pozrieš sa na Google Maps a veríš tomu. Keby to tak nebolo, ľudia by Google produkty nepoužívali. V Stredozemnom mori sa nachádzajú niektoré z najfrekventovanejších lodných trás na svete. Tým, že Google tento priestor nahrádza fikciou, ho nielen estetizuje, ale zároveň ho prezentuje ako odpolitizovaný priestor, v ktorom nehrá rolu žiadna štátna jurisdikcia, a tak ani z toho vyplývajúca zodpovednosť. 

Google produkty využívaš vo viacerých prácach, prečo práve Google?

Ku Googlu mám taký ambivalentný vzťah. Snažím sa brať ochranu svojho online súkromia vážne, no aj keď napríklad nepoužívam Google Chrome, používam Gmail a Google Maps, a tým dávam dobrovoľne Googlu svoje dáta. Mohla by som to zmeniť, no ich produkty sa v skutočnosti používajú veľmi dobre a som od nich do určitej miery závislá. Na druhej strane keďže majú taký veľký vplyv, majú nekonečné množstvo dát svojich používateľov, čo je problematické. 

Harvest is Every Day je ďalšia práca, ktorá existuje iba vďaka Google Street View. Spočívala v tom, že som sa fyzicky snažila dostať na čo najviac záberov Google Street View. Bol to pre mňa akoby taký lo-fi boj s technologickým gigantom ako Google, ale zároveň aj legálny hack ich máp, realizovaný mojou fyzickou prítomnosťou, keďže je to to jediné, čo mi ostáva. Vyhnúť sa dohľadu a sledovaniu je dnes takmer nemožné, a keď už sa tomu nevyhnem, budem to mať aspoň pod kontrolou. Fyzicky vytvorím svoju digitálnu stopu a kamera ma nezachytí, keď na to nebudem pripravená. 

Mám pocit, že prepojenie vybraného média a komunikovanej témy u teba častokrát vychádza z akejsi rozporuplnosti medzi jedným a druhým. Akoby si ťažila z nepravdepodobnosti toho spojenia. Za týmto prístupom by sa dala vidieť aj istá irónia a humor. Akú úlohu pre teba zohrávajú pri tvorbe? 

Pre moju tvorbu je dôležité, že akoby prevraciam pôvodný účel médií, ktoré používam. Volám to „trickery“. Akési také obalamutenie. Podľa vizuálnej stránky mojich diel by človek očakával, že budú o niečom inom, ako naozaj sú. Väčšinou si moje práce od diváka vyžadujú sekundu na zastavenie sa. V tom je ten trik. Napríklad inštalácia The sea stayed calm for 180 miles je fyzicky veľmi príjemná. Celá je v modrej farbe, je príjemné sa na ňu pozerať. Ak sa človek nepozastaví, môže pokojne odísť s tým, že to bolo pekné a dobre sa tam sedelo. No v skutočnosti ten obsah je o niečom úplne inom a vôbec nie príjemnom. 

Mám veľmi rada humor v umení, no je to jedna z najťažších vecí – robiť umenie, ktoré je aj vtipné, aj vážne. Aj keď k humoru mám zatiaľ ďaleko, niektoré moje práce v sebe majú do istej miery rozmer irónie. Napríklad inštalácia Total Security Life hovorí o túžbe byť v bezpečí, o ochrane, o tom ako sa vysporadúvame s ohrozeniami, reálnymi alebo tými, čo sú nám podsúvané. No formálne vyzerá ako prezentácia firmy na veľtrhu. Táto fiktívna firma sa špecializuje na bezpečnostné riešenia, predáva rôzne druhy múrov a oplotení aj tie, ktoré stavajú vlády na hraniciach štátov. Firma vo svojej rétorike využíva strach a neistotu ľudí ohľadne bezpečnosti, aby si tak odôvodnila výstavby týchto múrov. Existencia takejto firmy je jasne absurdná, no na pohľad pôsobí seriózne a ako naozajstná firma, ktorej môžeš veriť. Ten prvok irónie vychádza asi z toho, že v takomto svete teraz existujeme. 

Pracuješ s estetikou reklamy a marketingu veľkých firiem a korporácií. Prečo si si zvolila práve takúto formu?

Jazyk a stratégie marketingu a reklamy ma fascinujú, pretože fungujú. Veľa kontraktov na hraničné múry a oplotenia je realizovaných veľkými firmami, ktoré pôsobia v nadnárodných projektoch po celej Európe. Nie je jednoduché zistiť, že robia aj výstavby hraničných múrov. Na svojich stránkach propagujú projekty ako rekonštrukciu opery alebo výstavbu novej stanice. Na druhej strane firmy, ktoré sa na bezpečnostné riešenia špecializujú, používajú veľmi vágny jazyk, ktorý nehovorí, čo konkrétne tie bezpečnostné riešenia sú. Hovorí len, že sú dôležité pre zachovanie bezpečnosti, pričom narába s témou rodiny, detí, hodnôt, budúcnosti. Apeluje na ľudské strachy a neistoty. Sú to prázdne slová, ktoré sú tam za účelom vytvorenia atmosféry, ktorá ťa má vyburcovať k tomu, aby si uveril, že presne toto potrebuješ. 

Ako si sa dostala k téme hraníc, dotýka sa ťa aj osobne? 

Moje práce väčšinou vyústia z udalostí, ktoré sa dejú tam, kde žijem. Vnímam Európu skôr ako celok než ako jednotlivé krajiny, takže hranice Európy sa ma do istej miery týkajú. Často sa presúvam z miesta na miesto, no hranice, ktorými sa zaoberám vo svojich prácach – hraničné múry a tekutá hranica Stredozemného mora, sa ma osobne netýkajú, pretože mám európsky pas. 

Po drevo, z ktorého je vyrobená lavička v inštalácii The sea stayed calm for 180 miles, som letela do Lampedusy, kde lode, na ktorých sa doplavili utečenci, hádžu na akési smetisko – „cintorín lodí“. Utečenci prevažne zo subsaharskej Afriky, ktorých som na Lampeduse stretla, sa ma pýtali, ako som tam prišla a koľko mi trvala cesta. Povedala som, že lietadlom a že trvala dlho – celý deň. Niektorí z nich boli zaskočení, aké jednoduché pre mňa bolo dostať sa tam. Moja situácia je úplne odlišná od situácie veľmi veľkého množstva iných ľudí. 

Témou hraníc sa okrem Total Security Life zaoberáš aj v ďalšej práci, Walls 2.0.  Ako sa pozeráš na hranice a fyzické bariéry v tejto práci?

Keď som so svojou technickou spolupracovníčkou pracovala na videu k Total Security Life, hovorili sme si, že by bolo zaujímavé použiť ten múr fyzicky, sprostredkovať zážitok prítomnosti tejto bariéry. Veľa ľudí túto skúsenosť má, no mnohí nie. Vytvorili sme teda aplikáciu rozšírenej reality pre telefón, v ktorej sa ti zobrazí virtuálny múr. Aplikácia je určená pre skupiny, ktoré od seba tento múr oddelí. Čiže na jednej strane je to o tom, ako sa jednotlivec vysporiada s týmto múrom vo fyzickom prostredí, ale aj o skupinovej dynamike, ktorú ľudia prežívajú spoločne. 

 

Záznam z aplikácie Walls 2.0. Aplikáciu si môžete do svojho Android telefónu stiahnuť tu. Odkaz na stiahnutie z App Storu doplníme, len čo bude aktualizácia schválená a dostupná.


Ako prítomnosť múru ovplyvnila správanie ľudí?

Na každej strane múru sa vytvorila akási družba – tým, že sú oddelení, majú niečo spolu proti tým na druhej strane. Pri prezentovaní práce som si všimla, že ten múr má v sebe autoritu, aj keď je len virtuálny. Isté autoritatívne prvky sme síce zahrnuli aj priamo do aplikácie – sú v nej zakomponované upozornenia, že ste príliš blízko múru, nachádzate sa v nebezpečnej zóne, budete niesť legálne dôsledky. No reálne ľudia, aj keď mohli prejsť na druhú stranu (veď múr bol len virtuálny), neurobili to. Opäť sa to dotýka strachu z nebezpečia a toho, ako sa tento strach dá zneužiť autoritatívnym spôsobom.

Teraz si opäť vo fáze výskumu, čo pripravuješ? 

Momentálne pracujem na projekte, ktorý je súčasťou online rezidencie s Off Site Projects, no zatiaľ neviem, aký bude jeho ďalší život. Skúmam, ako sa v súčasnej dobe pandémie menia spôsoby digitálneho dohľadu. V mnohých krajinách boli zavedené opatrenia a aplikácie, ktorých účelom je znížiť počet nakazených ľudí, no zároveň využívajú technológie, ktoré sú kontroverzné z hľadiska ochrany súkromia. V Európe to vďaka GDPR prebieha viac-menej na dobrovoľnej báze, no v Číne, v Južnej Kórei alebo v Izraeli sú tieto metódy veľmi diskutabilné. 

Toto je inak presne ukážka toho, ako robím výskum: niečo sa deje a ja namiesto toho, aby som sa strachovala, tak robím niečo, čo je pre mňa samotnú užitočné. Aby som sa nejak pripravila na budúcnosť. Asi je to môj spôsob stabilizácie v tejto neistej situácii. Haha.