In Praise of Nothing – pozdrav z budúcnosti


Ako točiť filmy v karanténe? Alebo aj aké? Na tieto otázky dal, aj keď nechtiac, odpoveď srbský režisér Boris Mitić. Jeho film In praise of Nothing (2017) vznikol pomocou anonymnej online platformy a Mitić ho vytvoril bez toho, aby bol pri nakrúcaní väčšiny z jeho záberov.

Po zasneženej ploche sa kĺže tieň. Biely kôň ticho stojí uprostred prázdnoty kameňolomu. V neurčitom priestore sa váhavo točia pneumatiky zavesené na akejsi konštrukcii. Uprostred púštnej krajiny stúpa kúdol dymu. Inak nič.

Je veľmi ťažké nakrútiť nič. Podľa exaktnej definície by na zázname mala byť prázdna plocha. Ale v akom zmysle prázdna? Ak by sme mali ísť úplne do dôsledkov, nakrútiť nič by malo znamenať, že žiadny záznam nevznikol, ale toto nie je ten prípad. Boris Mitić nechal svoje zadanie interpretovať tým, čo stáli za kamerou. Je zaujímavé sledovať, ako si s touto úlohou poradili jeho spolupracovníci a čo všetko vlastne môže byť nič.

Ľudia prechádzajú cez priechod pre chodcov. Odlesky na vode. Ružové tričko zvíjajúce sa vo vetre. Pes uprostred horiaceho smetiska.

Boris Mitić sa narodil v Srbsku. Predtým, než sa začal venovať dokumentu, pracoval ako novinár. Svoj prvý film Pretty Dyana nakrútil sám a jeho postprodukciu dokončil na domácom počítači. Film je nakrútený pomerne tradičným spôsobom, rozpráva o Rómoch na predmestí Belehradu, ktorí si svoje živobytie postavili na prerobenom aute značky Citroen Dayana. Jeho druhý dokument UNMIK Titanik sleduje stovku ľudí, ktorí nemohli 4 roky vyjsť z budovy stráženej OSN a tretí Good Bye, How Are You? aka Apocalypse Now!skúma fenomén srbských satirických aforizmov.

Film, ktorý o sebe hovorí, že je o Ničom, sa na začiatku môže zdať ako provokácia režiséra, ktorého už tradičné príbehy omrzeli. Ale Mitić v popiske k filmu hovorí: Chcel som nakrútiť filmový ekvivalent k vôbec najlepšej satirickej knihe, humanistickej klasike Chvála bláznivosti Erazma Rotterdamského z roku 1513, v ktorej Bláznivosť ide okolo sveta a háda sa, že je múdrejšie byť bláznom, ako byť rozumným. O 500 rokov neskôr je to Nič, ktoré dostáva hlavnú úlohu.

Synopsa filmu – Nič, ktoré opustí svoj domov a cestuje cez osem pohorí a osem morí, aby nás prišlo navštíviť – znie v súčasnej dobe ako takmer zábavná paralela.

Arabi sa snažia skrotiť Nič.
Ázijci sa snažia naklonovať Nič.
Európania stále diskutujú, čo s Ničím robiť.
Zvyšok sveta zúfalo tlieska Ničomu.

Príbeh dokumentárneho filmu, či chceme, alebo nie, vzniká v strižni. Práve tu sa modeluje realita fikčného sveta dokumentárneho filmu. Pretože príbeh nie je len to, čo do filmu vložíme, ale aj to, čo vynecháme, a realita je väčšinou príliš komplexná a nefilmová na to, aby sa vošla do dramaturgických poučiek.

Boris Mitić sa svojím konceptom filmu o Ničom klasickému storytellingu vysmieva. Jeho film Chvála Ničoho je hra s divákovou pozornosťou. Otvára priestor na kontempláciu. Divák sa pozerá, nevie na čo, alebo, presnejšie, nevie prečo. Komentár a filmové obrazy sa dopĺňajú skôr náznakovo, ako by bolo skôr úlohou diváka než tvorcu nájsť medzi nimi spojenie.
Dojem ničoho sa kamera snaží dosiahnuť pomocou niekoľkých prvkov. Zábery sú zámerne komponované tak, aby divákovu pozornosť nič neviedlo a aby v zábere nič nedominovalo. Sú statické, obsahujú minimum informácií a deja.

Film má 62 kameramanov a bol nakrútený v 70 krajinách sveta. Film sa vo všeobecnosti pokladá za kolektívne umelecké dielo, vzniká vzájomnou tvorivou, ale aj medziľudskou interakciou rôznych osobností. 
V prípade In Praise of Nothing sa režisérovi podarilo preniesť túto interakciu z reality do online priestoru.

Stock video je už bežnou záležitosťou, využíva sa však prevažne v komerčnej tvorbe. Dlhú históriu má aj žáner found footage alebo strihové dokumenty, avšak v tomto prípade boli použité zábery vo veľkej miere vytvorené priamo pre film systémom open call. V diskusii na festivale Docs against the Gravity v poľskom Lubline režisér prezradil, že jeho prvý zámer bol osloviť len niekoľko vybraných už známych kameramanov. Keď však videl zábery jednej svojej študentky, rozhodol sa platformu otvoriť. To mu umožnilo získať materiál zo 70 krajín sveta, ktorý je oveľa pestrejší, v zásade však vďaka veľkému výberu pravdepodobne homogénnejší, ako keby na filme spolupracovalo iba pár vybraných kameramanov.

Koncept realizácie tohto diela sa vymyká tradičným spôsobom filmárskej práce. Na začiatku práce vznikla brainstormingová platforma, kde mohli kameramani prispievať svojou prácou. Všetok obsah bol nahraný anonymne a rovnako anonymne ho mohli členovia platformy aj komentovať. Namiesto úzkeho kolektívu tvorcov – autorov, sa na platforme zišla digitálna komunita, ktorá pomocou tohto nástroja tvarovala film až do výslednej vizuálnej podoby.

Anonymné prostredie platformy stiera rozdiely medzi skúsenými tvorcami a začiatočníkmi, pravdepodobne umožňuje slobodne vyjadriť svoj názor mimo akéhokoľvek spoločenského kontextu. Bolo by zaujímavé sledovať odhalenie „identít‘‘ diskutérov, je to však práve anonymita, ktorá umožňuje oslobodiť sa od nánosov spoločenskej a profesijnej hierarchie.

Zaujímavé sú aj čísla, ktoré vzišli z tejto platformy – podľa stránky sa do filmu dostalo 296 záberov z pôvodných 2116 vložených. Dokopy k nim jej členovia pridali 12452 komentárov.

Spôsob vzniku filmu bol istým spôsobom vizionársky, najmä v kontexte súčasných udalostí. Je zaujímavým experimentom, ktorý ukazuje, že za istých okolností môže digitálna komunita nahradiť tú reálnu, otázne je však, ako by online brainstorming fungoval pri projektoch iného typu.

Všetko, čo o tebe viem,
je vďaka veciam, ktoré si neurobil,

slovám, ktoré si nepovedal,
knihám, ktoré si neprečítal,

nápadom, ktorých si sa nechytil,
možnostiam, ktoré si neobjavil.

Komentár, ktorý nahovoril Iggy Pop, k filmu napísal v infantilných veršoch sám režisér. Film je rozdelený do kapitol, z ktorých každá sa venuje úvahám Ničoho nad rôznymi ľudskými problémami a situáciami, s ktorými sa na svojej ceste stretáva. Sám režisér označuje žáner filmu ako anti-absurdný dokument.

Odmietate odpovedať, odkiaľ ste a či vôbec existujete.
Môžeme vás nazvať ontologickým nacionalistom?

Čo si myslíte o fráze:
„Raz spolu budeme spať, ale nie dnes v noci‘‘?

Autobus bez pasažierov prechádzajúci krajinou. Ulica s prázdnym výkladom. Zasnežený pamätník. Nevieme čoho.

Zdá sa mi, že už som to niekde videla.

PIC In Praise of Nothing, Boris Mitić