Izolácia


Slovensko je krajina odizolovaná sama od seba. Od zahraničia rozhodne nie — každý, kto mohol, utiekol zo Slovenska do zahraničia alebo aspoň do Bratislavy, čo sa však v kontexte Slovenska berie niekedy skoro rovnako. Niektoré zákutia slovenskej hudobnej scény majú v zahraničí väčšiu recepciu ako na Slovensku — najčastejšie to je prípad Česka (čo sa týka aj masovej popmusic, a to napriek obľúbenému mýtu o tom, že Česi nerozumejú po slovensky. To by na druhej strane ale mohlo vysvetľovať napríklad enormný úspech kapely No Name v Česku — ich najnovší album už dostať aj v Kauflande v Brne), ale niekedy to zájde aj ďalej. Keď si Jana Kirschner vyberala slovenských experimentálnych elektronických hudobníkov na remixy piesní z projektu Moruša, jej producent si nechal radiť publicistami z The Wire a Guardian.

 

Slovensko je odizolované samé od seba — nie iba geograficky, ale aj kultúrne. Obrovská pestrosť nárečí a folklóru na Slovensku bola zapríčinená nielen ťažko prístupným terénom ukrývajúcim dediny, ktorých obyvatelia nikdy v živote neboli ďalej ako v okresnom meste, ale aj odlišným historickým pôvodom jednotli­vých podskupín a vplyvom okolitých jazykov či kultúr. Túto pestrosť postupne zabili hnutia národnej obrody, ktoré sa snažili vytvoriť novú celoslovenskú národnú identitu a dorazil ju vývoj po roku 1948, kedy boli náre­čia a folklór zavrhnuté ako historický relikt a prežitok, ktorý môže prežívať iba v podobe štylizovaných insce­nácií na folklórnych festivaloch. Táto kultúra bola potom nahradená socialistickým realizmom. Napriek tomu sa na Slovensku postupne začala utvárať nová ľudová kultúra, pričom izolácia naďalej ostávala jej určujúcim prvkom.
Toto je prehľad niektorých odizolovaných sloven­ských subkultúr, javov, komunít, lokalít, jednotlivcov na Slovensku.

Bandzone.cz

Český hudobný komunitný server už vo svojich za­čiatkoch ponúkol väčšiu prehľadnosť a použiteľnosť ako jeho nadnárodný konkurent MySpace a na českej aj slo­venskej scéne získal pomerne slušnú obľubu. Rovnako ako MySpace, aj Bandzone odrazu demokraticky umožnil prezentáciu svojej hudobnej tvorby úplne kaž­dému bez ohľadu na technickú úroveň jeho tvorby, ale na rozdiel od MySpace sa tu akákoľvek podivná lokálna hudba vyhľadávala nepomerne ľahšie a systematickej­šie. Vďaka tomu sa odrazu odkrylo celé jedno „spodné poschodie“ hudby, ktorá doteraz ostávala ukrytá a šírila sa iba na magnetofónových páskach, alebo sa nešírila nijako. Zahŕňalo to napríklad rozličné detskoizbové pro­jekty, lo‑fi či no‑fi jednorazovky, outsiderské kuriozity, bizarné podoby študentskej recesie s presahom, neho­rázne šmatlavé bokovky nahrané ináč vážnymi a uspo­riadanými — a všeobecne tvorba, ktorá dovtedy ne­mala šancu ani na oficiálnu publikáciu, ani na neoficiálne či spontánne ľudové samizdatové šírenie, alebo často vôbec akúkoľvek poslucháčsku recepciu. Lajdácky prí­stup k nahrávaniu a pri niektorých projektoch aj často apatický prístup k hudbe ako takej, nízka zvuková kvalita a technická úroveň a väčšinou recesistický, ľahostajný či nevážny prístup hudobníkov zaručujú, že väčšina po­slucháčov nebude takúto hudbu brať vážne. Úzka sekta ľudí, ktorá hudbu brať vážne nepotrebuje, si však môže pri prehrabávaní sa týmto serverom užiť prechádzku nečakanými zákutiami ľudskej kreativity v najsurovejšej forme.

Subjektívny polonáhodný výber zopár zvláštnych hudobných projektov tam nájditeľných:

Dycky se můžem přejmenovat — Pražský obývač­kový akustický nihil noise robený za pomoci náhodných predmetov a skreslený prostredníctvom nahrávania na lacný počítačový mikrofón. Zloženie projektu údajne číta 15 členov, námatkou výber z obsadenia: Vráťa — zpěv, šiška, chladič procesoru, železná tyč, noviny, ko­kos (sušený), ořezávátko, sklenice a tužky a různé jiné zvuky; Pavel Knap — kecy, bouchání dveřma; Erik — kr­kání, zvuky zvířat, didžeridu.
nalaď — Český dievčenský antimusic lo‑fi folk. Gitara na prázdnych strunách alebo úplne rozladená, detská flauta, hlas.
JTF — Domácke štúdiové pokleslé pesničkárstvo z Vyšných Ružbách, synth bicie, gitary, efektované hlasy a zvukové experimenty.
Nymfomačka a Pornokocúr — Plzenská domácka psy­chedelická elektronika so samplovanými hlasmi ľudí a nárekmi mačiek.
Okamžitý Odjezd — Voľné multižánrové pesničkové kutilstvo pomiešané so samplami a elektronickými zvukmi. Na svojom profile má taktiež zaujímavé filozo­fovanie o spontánnej tvorbe hudby pre radosť pod mot­tom „Chceš si poslechnout nějakou hudbu? Okamžitě si ji nahraj!“
Practical Jokes Closet Band — Nepodchytiteľný troj­členný experimentálny štúdiový projekt z Buchlovic. Nahrávky sú väčšinou v pomerne slušnej zvukovej kva­lite a ich prvé nahrávky vychádzali z textov Bondyho a Krchovského, ale hudbu veľmi často tvorí disharmo­nické škrípanie na nástrojoch, uširvúca hra na flautu, rozladené gitary, náhodné sóla na klávesy alebo pomalá disonantná elektronika.
Psychodelikum Alkoholikum — Polonáhodná psy­chedelická atonálna jam session s expresívnym spe­vom od technicky zručných hudobníkov z Ružomberka. Zhudobňované sú pravdepodobne náhodné články z časopisov či kníh.
Riňavé Muflóny — Domáce nahrávky na mobil s diev­čenskými spevmi/vreskotmi/prednesom, zvukmi tl­čenia do predmetov, prekladané rozličnými plunder­fóniami a púšťaním samplov, ako miesto pôsobenia uvádzajú „kanal“ (pravdepodobne to ale budú Košice).
Tasty Latrine — Detskoizbový pubertálny antihudobný feministický folk (?) zo Strakoníc. Dievčenské hlasy ob­čas štylizované do popových paródií, minimalistický sprievod na jednej či dvoch gitarových strunách, ob­časné tlčenie do rozličných predmetov namiesto bicích.
Uschlej Bažant — Hŕba domácky nahraných pesničiek na pomedzí folku a neoprimitivizmu od skupinky antihu­dobníkov. „Píseň vznikla zcela náhodně za neznámych podmínek, kdy se prostě začalo bubnovat do plecho­vých barelů, vidličkama do stolu, tleskat, luskat, prdět, krkat a zpívat prapodivný tajemný a místy až mystický text ‘Otoč mi ten chleba’. Později byl přidán i refrén ‘Podej mi to mlíko’”.
Vysušené Embryá — Novodubnické domácky nahrá­vané folkové miniatúry s dĺžkou piesene okolo pol mi­núty, pri niektorých piesňach tvorí text iba jedna veta alebo jedno slovo na konci piesne.
Zle — Topoľčiansky chatový projekt hudobníkov, ktorí napriek hráčskej zručnosti schválne hrajú na rozladené alebo rozbité nástroje, čo nahrávkam dodáva veľmi špecifický zvuk.

Internet novelty songs

Internet je ideálne miesto na vznik a šírenie rozlič­ných zvláštnych subžánrov a fenoménov — a v zastr­čených častiach Slovenska aj prvé okamžite dostupné médium, cez ktoré sa odrazu aj človek v Giraltovciach či Veľkom Krtíši mohol nielen dostať k alternatívnej hudbe, ale aj začať šíriť vlastnú tvorbu. Tvorba rozlič­ných lokálnych géniov, podivínov a majstrov nepodare­nej popmusic sa takto ocitne na verejnosti, či už na so­ciálnych sieťach, alebo aj na hyperaktívne domácky nadizajnovaných webstránkach optimalizovaných ešte pre Internet Explorer 4.0 (napr. zástupcovia očaru­júco naivného obývačkového synthpopu, spišskonovo­veský Slavonix, modrokamenský Jupiter alebo hudobná tvorba hyperaktívneho kolážistu Atlantisa zo Zvolena). Takáto hudba väčšinou ostáva v tajnosti, avšak v prípa­doch, že je mimoriadne komická alebo bizarná, môže sa stať virálnou.
Medzi najzáhadnejšie postavy slovenského inter­netového šoubiznisu patrí hudobno‑partnerská dvo­jica Miroslav Martin a Drahomíra Masaryková DUO. Záhadná dvojica, údajne z Veľkých Kapušian alebo oko­lia, ktorú ešte nikto nevedel koncertovať naživo, zato však chrlí záplavu lo‑fi elektropopových piesní s domá­cim, ale mierne psychedelickým zvukom, ktoré znejú na nerozoznanie od elektronickej pesničkovej tvorby Martina Burlasa počiatkom 90. rokov, vysielajú vlastné online rádio a ich vizuály boli vaporwave ešte predtým, než tento smer vôbec vznikol. Bizarnosť a glitchovosť ich tvorby, imidžu a komunikácie na sociálnych sieťach sú ale miestami natoľko preexponované a nekonzis­tentné, že naozaj je ťažké posúdiť, či tento projekt nie je iba veľmi dôkladne prepracovanou mystifikáciou. „Šachovnica plná čiernych a bielych sfér / ako figurína kráčam po zemi / a som ako srdcový kóň / srdcový kóň / za lásku“.
Pred dvoma rokmi obehla sloven­ský internet pesnička Vabank od au­torov úplne neznámych hudobnému svetu — ladič klavírov z Považskej Bystrice Alojz „Lolo“ Michalec a speváčka Katka Jankechová. Do bežného rámca malomestského popu (zábery považskobystric­kého urbanizmu v klipe, krčma, biliard, pieseň o láske a rozchode, hosťujúci lokálny hiphoper v jednej slohe) urobil Michalec zvláštnu, harmonicky prepracovanú elektropopovú, mierne disharmonickú a psychedelickú hudbu, ktorá celú záležitosť katapultovala kdesi na úro­veň The Residents a napľutia do tváre slovenskému popu aj alternatívnej hudbe súčasne. To spôsobilo veľmi vyhrotené reakcie na stranách fanúšikov i odporcov. Bohužiaľ, ďalšej tvorby od tohto autora pre porovnanie sa na internete nachádza minimum.

Kyberia.sk

Bratislavskí tvorcovia experimentálnej hudby sa ča­som v podstatnej väčšine sústredili okolo komunit­ného servera kyberia.sk a cezeň sa začali riešiť spo­ločné akcie, projekty, spolupráce. Časom sa rozvinula veľká, pestrá, vzájomne často nesúrodá a odizolo­vaná, ale z pohľadu outsidera súvislá hudobná scéna, vzdialene a často nevedomky nadväzujúca na tradíciu Experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu a ťa­hajúca to viac do krajností a asi všetkými jestvujúcimi smermi — majstrovanie s modulárnymi syntetizátormi, výroba vlastných nástrojov, nekompromisne nihilis­tický noise, náladový ambient, sound‑art, presahy do vážnej hudby či IDM, alebo skrátka iba improvizovanie s krabičkami, ktoré sú práve po ruke. Vzhľadom na to, že neustále vznikajú nové kombinácie a kolaborácie medzi príslušníkmi scény, počet hudobníkov či projek­tov môžeme rátať aj na desiatky. Časť z nich — tá žán­rovo extrémnejšia — sa časom sústredila okolo voľného kolaboratívneho projektu Noize Konspiracy, ktorý má na konte 15 kompilácií s príspevkami od niekoľkých de­siatok hudobných projektov (ale tvorených zďaleka nie takým počtom ľudí — iba pre ilustráciu: hudobník, ktorý to mal celé pod palcom, má značné množstvo sólových projektov miešajúcich gitarovú hudbu, noise a IDM pod menami ako Avoided, Gule Tvojho Fotra, Žena a život, Suck My Cock či Karel Boh).
Občas sa Kyberiou prehnal nejaký fenomén či mém, ktorý podnietil hudobnú tvorivosť. Keď pred pár rokmi Peter Cmorik urobil vlastnú pesničku na text od skupiny Živé Kvety a následne jeho autorka Lucia Piussi napísala srdcervúcu reakciu, na Kyberii bol vyhlásený remix con­test. Témou súťaže bola nová pieseň na Piussin text, pri­čom poslané bolo solídne množstvo trackov aj od nehu­dobníkov — väčšina z nich nezakrývala, že bola urobená narýchlo, ale výsledok bol nečakane pestrý. Podobne bola hromadne remakovaná aj obľúbená detská gospelová pesnička od Márie Podhradskej a Richarda Čanakyho Malé koníky ľúbi Boh, alebo text Milión forin­tov od kyberanského vogonského básnika menom fito. Asi najväčší presah mimo Kyberie ale mohla mať inicia­tíva DADA ACTA, ktorú tam pôvodne iniciovalo zopár ľudí v roku 2012 na protest proti dohode ACTA, ktorá kvôli svojmu spiatočníckemu prístupu k téme autorských práv pobúrila aj veľkú časť hudobnej obce. Na výsled­nej, vskutku mohutnej a obsahom veľmi pestrej a kva­litnej 4CD kompilácií sa tak vďaka tomu nakoniec ocitli nielen hudobníci z Kyberie, ale aj množstvo významných mien slovenskej i českej experimentálnej (väčšinou) elektronickej scény — bohužiaľ, webstránka projektu je už medzitým dole, ale hudba sa našťastie stále dá do­hľadať a online vypočuť na stránke archive.org.
Medzi hudobníkov či subjekty pohybujúce sa okolo tejto komunity patria aj niektoré známejšie mená (B‑Complex, Pjoni alebo ľudia od Rádia_FM), vydava­teľstvá LOM (Jonáš Gruska) alebo Nomad Sky Diaries (hudobníci ako 900piesek, Noise Mortanna, či spo­ločná kolaborácia zvaná…lesom), ľudia okolo kolektívu Urbsounds, alternatívneho bratislavského klubu Fuga, a v neposlednom rade aj dávnejšie tragicky zosnulý hu­dobník Cadillac Face s jeho mrazivo intímnymi a silnými domácimi nahrávkami na pomedzí lo‑fi indie pesnič­kárenia, noise a občasného konceptualizmu a temnej elektroniky, ktoré dodnes patria medzi to najutajenej­šie, najoriginálnejšie a najemotívnejšie na slovenskej pesničkovej scéne. Posmrtne vydaná kompilácia „Noizy Days“ mapuje predovšetkým jeho neskoršiu, hlučnejšiu, temne elektronickú časť jeho tvorby. Na jeho webe však objavíme aj staršie albumy mixujúce jeho ostýchavé akustické gitarové pesničkárstvo s neriadenými rozto­pašnými zvukovými experimentami a nechcenými glit­chami a šumami vznikajúcimi pri domácom nahrávaní, ktoré iba podčiarkujú brutálnu úprimnosť nahrávok, neporovnateľnú s čímkoľvek, čo si na Slovensku zvykne hovoriť „indie“.

Košice

Koncom 80. rokov Košice postihol obrovský baby‑boom. Rozrastajúce sa sídliská na kraji mesta sa zapĺ­ňali rodinami s deťmi, školy s tisíckami žiakov kapacitne nestačili a vyučovalo sa na dve smeny — rannú a po­obednú — a Košice sa začali postupne stávať veľko­mestom so všetkým, čo k tomu patrí, čiže aj kultúrou. V 90. rokoch sa Košice stali bájnym epicentrom všet­kého najhoršieho a najbizarnejšieho, čo postihlo slo­venskú hudbu. Nečakane nízky vekový priemer obyva­teľstva mesta v súčinnosti s dovtedy tuho odizolovanou a pomerne konzeratívnou košickou staršou hudobnou generáciou (v Košiciach za totality hudobný under­ground takmer neexistoval) viedol k vzniku svojbytnej detskej hudobnej scény — v Košiciach sa točili detské pesničkové a talentové šou a vysielali sa odtiaľ detské rozhlasové relácie (Twistík, Rádio Špunt), pričom dostať sa do Zlatej brány, Talentária či Hviezdičky bolo najvyš­šou métou nejedného košického dieťaťa. Lacným a det­ským zvukom oplýval aj košický dospelý pop (Košice boli jeden čas epicentrom dancefloorovej scény 90. rokov), neskôr sa pod vplyvom prešovskej scény naveľa objavili aj sladké gitarovky.
Košická hudobná scéna je konzervatívna, nehybná a bezčasá, pretože takmer všetci otvorení a kreatívni umelci so sklonmi k hudbe odtiaľ obvykle utečú, len čo dostanú príležitosť — obvykle už počas vysokoškol­ského štúdia — a tí tam pôsobiaci ostávajú na okraji. Ak sa do širšej pozornosti verejnosti dostane hudba z Košíc nepatriaca do domény masového popu, je to takmer vždy nezamýšľaná paródia naň — ako v prípade účinko­vania Anny Gaje na otváracom ceremoniáli Európskeho hlavného mesta kultúry 2013, či tvorby Braňa Mojseja alebo Martina Kittnera.
Hudobní fanúšikovia chtiví živej hudby v Košiciach mali za totality možnosť chodiť hlavne na špičkové al­ternatívne kapely z Česka, čo bola náhrada absen­cie súvislejšej alternatívnej scény v meste a Košice tak boli s pražskou scénou prepojené viac ako s bratislav­skou. Dnes Košice oplývajú skvelou infraštruktúrou pre alternatívnu kultúru. Existujú tu alternatívne hudobné vydavateľstvá presahujúce teritórium Slovenska (Hev‑Het Tune, Exitab) a dve doslova „kultúrne mestečká“, kluby Collosseum aj Tabačka sú svojím rozsahom a charakterom neporovnateľné s čímkoľvek na Slovensku. Priestory postavené v rámci EHMK 2013 (Kasárne Kulturpark, Kunsthalle, SPOTs výmenníky) sú tiež veľmi kvalitné, ale vzhľadom k svojej napojenosti na neslávne známe vedenie mesta bohužiaľ svoj potenciál využívajú iba minimálne.
V porovnaní s Prešovom bolo/je v Košiciach hrdin­stvom prevádzkovať aj alternatívnu pesničkovú tvorbu (v Prešove však zase absentuje experimentálna hu­dobná scéna). Akákoľvek okrajovejšia hudba tu ostáva skôr doménou veľmi úzkych a často pred svetom skôr polouzavretých kolektívov, niekoľkých silných a sta­točných jedincov a najčastejšie asi ľudí, ktorí vychá­dzajú skôr z výtvarného umenia (ktoré má v Košiciach o dosť silnejšie zázemie), ale venujú sa tvorbe na viace­rých frontoch. Medzi príklady patria napríklad umelec Jakub Pišek a.k.a. Kubriel (známy z bizarných digitál­nych live projektov ako zbesilý Turbosampler, 8bit‑vokodér‑senzus Hallogenerator, či Barcode DJs hrajúci na čiarové kódy), najutajenejší slovenský tvorca virál­nych videí Erik Sikora alias Džumelec (ktorého zenovo‑recesistický minimalisticko chytľavý hudobný album Brutovce čerpajúci z prírodných a vidieckych scenérií patrí bezpochyby medzi najsilnejšie slovenské nahrávky posledných rokov, ale autor sa podľa vlastných slov dal na hudbu iba kvôli tomu, že na koncerty chodí viac ľudí ako na výstavy a hudbu najprv začal robiť iba ako ob­časný sprievod k svojim videám), alebo temné drone/ /ambient/noise hudobné projekty okolo grafika Jozefa Tušana (BIOS, o /\/\ /\/\ (čítaj OMM)). Ako súčasť svojich preexponovaných bizarných a expresívnych happenin­gov či performancií do hudby občas zabŕdne aj výtvar­ník Peter Kalmus; výtvarníci Zbyněk Prokop či Boris Vaitovič vyučujúci na Fakulte umení sa zase občasne venujú hudobným experimentom v elektronike aj roc­kovej hudbe (aj v spolupráci s klasicky vyštudovanými hudobníkmi a experimentátormi ako sú Juraj Vajo či Attila Tverďák).

Kresťanský pop

Za socializmu v Česku existoval súvislý kultúrny di­sent. Na Slovensku to väčšinou bola záležitosť pár sme­lých jednotlivcov a túto úlohu si takmer výhradne uzu­rpovalo kresťanstvo. V 80. rokoch, kedy na Slovensku ešte len vznikala alternatívna pesničková scéna, celá krajina kultúrne rebelovala chodením do kostola a keď začal kňaz Anton Fabián prevádzkovať ilegálne nahrá­vacie štúdio v horách za Košicami v Hýľove, nahrávky tam vyprodukovanej kresťanskej hudby sa pomo­cou spontánneho domáceho kopírovania pások šírili aj v desaťtisíckach exemplárov. Slovenská kresťan­ská hudobná scéna si dodnes drží pozíciu odizolova­nej entity, pričom ešte od nej odizolovaná je špecifická scéna kresťanského popu s početnou poslucháčskou základňou, vlastnými kapelami, vydavateľstvami či festi­valmi (svätá omša na stejdži, kázne a svedectvá strie­dané energickým, no nežným slovenským gospelovým poprockom či folkrockom, ktorý rozhýbe srdce aj nohy každého katolíka), čiže zjavná inšpirácia nadupanou evanjelizáciou na americký štýl, avšak v lyrickejšej slo­venskej forme.
Slovenská kresťanská hudobná scéna je konzerva­tívna, hudobne sa aspoň trochu posúvajúca azda iba počas generačnej výmeny umelcov. Hudobný ob­sah nie je prioritou, cieľom je chváliť Boha. Kresťanský pop tvorí na Slovensku špecifická komunita a nehlási sa k nej ani veľa kresťansky zmýšľajúcich ľudí — buď majú hudobný záber ešte konzervatívnejší a kresťanský poprock je preto pre nich rušivým elementom a ťaž­kým aktom rebélie voči cirkevnej tradícií; alebo na­opak počúvajú náročnejšiu hudbu a teda táto scéna ide mimo nich. Príkladom k prvej možnosti je úryvok z odkazu ruskej cirkvi všetkým americkým zborom: „Kresťanská rocková hudba, ktorá prichádza do našej krajiny, je v našich očiach ohavná. Sme proti tomu, aby k nám americkí kresťania prinášali tento falošný druh „bohoslužby“. My potrebujeme duchovný pokrm! Boli sme väznení pre sväté meno Ježiša Krista. Nesmeli sme počúvať kresťanskú hudbu pätnásť i viac rokov. Ale ako zbraň proti nám používali rock. Hudbu, ktorou chceli zničiť naše duše. My sme sa mohli brániť len modlitbami a pôstom…”
Na strane druhej, kresťanská komunita v rámci láka­nia mladých siaha aj po moderných výrazových pro­striedkoch, takže kresťanská popová scéna sa neustále, hoci pomaly posúva a modernizuje. Okrajové žánre to majú ťažké — napríklad portál inverse.sk bol zameraný na kresťanskú tvrdú hudbu, tanečnú hudbu, hip‑hop, punk, ska a iné špecifické žánrové formy kresťanskej hudobnej kultúry, avšak zanikol kvôli malému záujmu ani nie dva roky po vzniku. Vďaka stránke archive.org však ostala aspoň časť obsahu webu zachovaná a tak si stále môžeme prečítať napríklad rozhovor s kresťanským gra­fiťákom Mierom: „Pokiaľ writer neprijme Krista, nemám mu ako povedať, aby nerobil ilegal. Zato ja už chcem dať cisárovi cisárovo a preto už nerobím graffity ilegal“. Naopak, životaschopnejší sa ukázal popový projekt Godzone, ktorý sa neostýcha komunikovať modernými dynamickými vizuálmi a popovo‑hipsterskou estetikou, a určite niekedy v dohľadnej dobe prinesie do vášho najbližšieho strediskového mesta záplavu nadupaného kresťanského popu so svetelnou šou premiešanú so zapálenými kázňami a kotol v publiku (konzervatívnej­šie zamerané kresťanské prúdy varujú pred „okultnými prvkami rytmu a melódie“ vyskytujúcimi sa na týchto podujatiach). Medzi bizarnejšie a úzkoprofilovejšie zase môžeme zaradiť počiny Koinonie Ján Krstiteľ, združenia mladých s epicentrom vo Vyšnom Klatove (iba kúsok od vyššie spomenutého Hýľova), ktorí lákajú mládež na texty ako „Ježiš je môj životný štýl, len s ním to má adrenalín“ či aj štylizácie do hiphopu („prestaň byť USBčko, s akým sa nepočíta, jak tá batéria, čo už je vybitá. Enter tvojho ducha, Ježiš, stiahnúť si chcem, chcem skutočne žiť, nie virtuálny sen“). Kto prebrázdi ich bohatý internetový archív (webstránka + minimálne 3 youtube kanály), objaví aj infantilnú šou dvoch psy­chedelických šašov (video Ježiš najlepší lekár dosiahlo istý stupeň virálnosti), alebo našľapané videá z mládež­níckych akcií s popismi ako „pozvanka na jednu uzasnu show… Boziu show!break, le parkour, hip‑hop, svedec­tva, dynamicke chvaly, koncert skupiny Jordan, po­chod na Hlavnej v Kosiciach… cas skusenosti so zivym Jezisom… nevahaj!“

Nadprodukcia

Nadprodukcia? Ja by som to nazval dobre využitý čas. Beatles v roku 1964 urobili „iba“ dva albumy a pár singlov. Nehovorím o skladbách, ktoré napísali pod pseudonymami pre iných hudobníkov. Oni okrem toho, že piesne zložili, museli ich aj nacvičiť. V ten rok zahrali asi 200 koncertov, plus všetok ten čas strávený cesto­vaním a dávaním rozhovorov pre médiá. Okrem toho stihli dokončiť film. Ja nenacvičujem, nekoncertujem, necestujem. Tých sedem albumov, čo urobím za rok, je tak akurát,“ hovorí trenčiansky samotársky audiovizu­álny experimentátor Andrej Danóczi, ktorý má na konte niekoľko desiatok hudobných albumov a dokopy možno stovky nahrávok. Depressive Directions, pôvodom z Prievidze, ale už dlhšie žijúci v Petržalke, už dobrých desať rokov tvoria stovky pesničiek (údajne doteraz cez 300) podľa rovnakého vzorca (2 nehorázne podla­dené gitary, jeden ráčkujúci sprechgesanger + občasné efekty a plunderfónia). Verejne koncertovať začali ani nie pred dvoma rokmi a ich nekompromisne úprimné vystúpenia, pokrývajúce iba mikroskopickú časť ich rozsiahlej tvorby, vyvolávajú u publika buď nadšenie alebo znechutenie. V Košiciach žije hudobník menom Jaroslav Kocián oplývajúci homogénnym, sladkým ale relatívne pestrým hudobným záberom, kvantami al­bumov za rok (dosť pravdepodobne jeden zo sloven­ských rekordmanov v kvantite produkcie), rovnako ve­nujúci sa iným druhom tvorby aj formou tvorivých dielní a stretnutí, no najmä nespočetným množstvom zdru­žení, ktoré to celé oficiálne pokrývajú a neustále menia svoju štruktúru a vzájomnú hierarchiu v čase — a celý tento vytvorený svet takmer nikdy nepresiahne a ani nepotrebuje významom presiahnuť okruh komunity, v rámci ktorej vzniká. Kdesi hlboko v stredoslovenských horách za Lučencom žije osamote umelec a divomuž Martin Sprock, u ktorého je veľmi ťažké oddeliť jeho život od jeho tvorby, pretože často splývajú v jedno. Na jeho internetových kanáloch mu neustále pribúdajú nové videá a nahrávky, aby potom odtiaľ z času na čas niektoré (alebo všetky) zmizli.

Samizdat

Slovensko je samizdatový raj. Samovydávané na­hrávky konzumované malými okruhmi zapálených po­slucháčov a s minimálnou mediálnou či spoločenskou reflexiou sú to, na čom stojí slovenská hudobná scéna. Aj keď vezmeme do úvahy veľkosť štátu, slovenský ne­mainstreamový hudobný trh je ešte miniatúrnejší, ako by sa predpokladalo a samovydávanie je v takom prí­pade často jediná schodná cesta.
Samovydávanie má na Slovensku históriu síce krátku, ale bohatú a už od jeho úplného začiatku bolo jasné, že pôjde o kľúčový spôsob distribúcie hudby v tejto kra­jine. V sekcií „Kresťanský pop“ už spomenuté ilegálne kresťanské nahrávky zo štúdia v Hýľove spontánne sa šíriace v desaťtisícoch domácich kópií sú len vrcho­lom ľadovca. Dopyt po domácej tvorbe v 80. rokoch sa snažilo pokrývať trenčianske hudobné vydavateľ­stvo Fukkavica Records zosobnené Ľubošom Dzúrikom z Chóru Vážskych Muzikantov, ktorý po nociach po­domácky kopíroval pásky s českou a slovenskou al­ternatívnou tvorbou nedostupnou cez oficiálne kanály a rozposielal ich záujemcom za dobrovoľný príspevok. V 90. rokoch sa po Košiciach na kazetách spontánne šírili nahrávky lokálnej undergroundovej legendy Liter Geňa a v každej školskej triede bol aspoň jeden spolu­žiak, ktorý to cez prestávku púšťal natešeným spolu­žiakom cez walkman. Jedno z najväčších slovenských alternatívne zameraných hudobných vydavateľstiev Slnko Records začínalo v roku 2001 tiež ako samizda­tové vydavateľstvo s napaľovanými CD‑čkami. V časoch internetu sa však veľa aj masovejšie zameraných kapiel uspokojí s digitálnym samovydávaním.
Niet teda divu, že dnešná DIY scéna na Slovensku síce nie je príliš na očiach, ale stále sústreďuje veľa z toho najzaujímavejšieho a najkreatívnejšieho, čo v týchto končinách vzniká. Vydavateľstvo LOM má silné do‑it‑yourself korene, aj keď dnes odvádza po všetkých smeroch profesionálnu robotu a je notoricky používané ako príklad domácej hudby, ktorá v zahraničí poberá väčšiu recepciu ako na Slovensku (a to nielen kvôli občasnému vydávaniu zahraničných interpretov). Kutilský prístup naopak vôbec neukrýva ďalší brati­slavský label Nomad Sky Diaries, ktorý so svojimi ručne sprejovanými kazetami, obalmi vyrábaných z materiálov ako staré plastové rohožky, brúsne kotúče, koberce či škatule od socialistických medailí, pričom svojím ne­kompromisným hudobným záberom (noise, industrial, blackmetal, experimentálna elektronika) pokrýva slušnú časť nielen bratislavskej experimentálnej scény, ale spolupracuje s experimentálnymi umelcami po celom svete. Punk/hardcore scéna a samizdatové distrá k sebe prirodzene patria už od svojich počiatkov — presah aj mimo komunitu má napríklad tvorba pesničkára menom Dáša Fon Fľaša a jeho vydavateľstva Burina Records (nahrávané kazety, napaľované cédečka či vinyly v ručne robených obaloch) — jeho sila je pritom skôr v koncertoch (napriek tomu, že príliš neobmieňa re­pertoár — obvyklý osud hudobníkov, ktorí hrajú 150 koncertov ročne a tak im nezostáva čas na novú tvorbu), nahrávky sú v tomto prípade skôr bokovka. Medzi ďal­šie mená, ktoré šíria svoju tvorbu iba samovydávaním cez internet či na hudobných nosičoch vyrábaných vo vlastnej réžii a samozrejme „podzemným“ koncertova­ním, no napriek tomu dosahujú pomerne slušnú recep­ciu, patria aj východoslovenskí pesničkári Džumelec či Pankpoper (alias Moski, koncertujúci v malom na vý­chodnom Slovensku so svojim zemitým vidieckym fol­kom v zemplínskom dialekte — jeho pesničky sa ale šíria hlavne voľne cez internet a ľudovým podaním), nezara­diteľný akustický experimentátor Maok (napriek tomu, že sa hudbe venuje na profesionálnej úrovni a jeho na­hrávky zneli napr. aj vo filmoch Juraja Jakubiska), či už spomenutý Chór Vážskych Muzikantov, ktorý sa sa­movydávania nevzdal ani po Nežnej revolúcií a činí tak dodnes (formou lisovaných CD).

Rubriky