Ľudový hrdina internetového veku


Duchamp Is My Lawyer, nová kniha básnika, kritika a zakladateľa UbuWebu Kennetha Goldsmitha, je zanieteným pojednaním o zrejme najznámejšom internetovom archíve avantgardy, ktoré v sebe spája spomienky, úvahy, kritiku i popis pragmatických aspektov vyše 20-ročného fungovania legendárnej stránky. Goldsmithov záber je široký – prostredníctvom UbuWebu hovorí o autorskom práve, zdieľanej ekonomike či umeleckých okrajoch a jeho kniha sa dá čítať ako viac či menej explicitná výzva k návratu k pôvodnému prísľubu slobodného, demokratického internetu.

Goldsmith sa v knihe pohybuje po troch rovinách. Tou základnou je, samozrejme, existencia UbuWebu, keď načrtáva vznik stránky a jej postupné rozširovanie, filozofické východiská i problémy, s ktorými sa pravidelne stretáva. Goldsmith UbuWeb opakovane prirovnáva ku knižnici predovšetkým pre princíp rovnocennosti jednotlivých diel a ich voľné zdieľanie. Sám hovorí, že jeho prístup pri budovaní archívu nie je akademický, nevytvára historické línie, vzťahy medzi dielami či hierarchiu, ale rovnostársky ponúka návštevníkom a návštevníčkam, aby si našli svoju cestu a vytvárali vlastné spojenia. To mu zároveň umožňuje vytvoriť „revizionistické dejiny umenia založené skôr na okrajoch umeleckej tvorby ako na viditeľnom, vyhypovanom, trhovo orientovanom centre.“ (s. 5) To sa týka aj samotnej avantgardy – rozsiahlosť a šírka archívu UbuWebu „nutne mení to, čo sa myslí pod avantgardou, pojmom, ktorý je zaťažený dedičstvom patriarchátu, hegemónie, imperializmu, kolonizácie a militarizácie.“ 

Knižnica taktiež znamená netrhovú ekonomiku. Diela sú voľne dostupné pre všetkých bez ohľadu na majetkové pomery a umenie sa tak stáva dostupné aj pre tých a tie, ktoré by si ho nemohli kúpiť. Vek internetu navyše odbúrava nutnosť fyzickej blízkosti a UbuWeb je tak otvorený aj ľuďom, ktorí nežijú v centrách kultúry. Tieto princípy sú napríklad dôvodom, prečo je celý UbuWeb uložený na serveri a nevyužíva torrenty alebo iný systém peer-to-peer zdieľania, ktorý stojí na popularite zdieľaných súborov.

UbuWeb zároveň plní funkciu archívu. „Pirátstvo znamená uchovávanie. Nepopulárna kultúra je uchovávaná ľuďmi, ktorí milujú a  oceňujú obskúrne artefakty. Diela, ktoré sa nachádzajú na UbuWebe, by ponechané na sily trhu v podstate zmizli a navždy by sme ich stratili.“ (s. 39) UbuWeb uchováva množstvo diel, ktoré nie sú v žiadnej (legálnej) forme dostupné, či už ide o rozpredané vzácne vydania, alebo diela v súkromných zbierkach, archivuje veci, ktoré sa objavili na iných miestach internetu a následne zmizli. Ako Goldsmith píše, UbuWeb je taktiež „záloha komerčného internetu“. (s. 41) V celej jednej kapitole sa potom Goldsmith venuje podobným projektom tieňových knižníc (medzi nimi aj stránke Monoskop) a špecifickým spôsobom, ako uchovávajú a sprístupňujú poznanie. Zároveň vyzýva aj nás, aby sme z UbuWebu jednotlivé diela voľne sťahovali, robili s nimi, čo chceme, šírili ich a pretvárali.

Samotná prevádzka UbuWebu taktiež odráža viaceré zo spomínaných princípov a zároveň vyjadruje istého rebelského ducha. Goldsmith otvorene priznáva, že výber diel, ktoré sa na stránke ocitnú, je čisto na ňom, je subjektívny a nikdy nemal ambíciu kompletnosti. UbuWeb nikdy neprijímal, ani nikomu nedával peniaze. Stránka je stále vybudovaná na jednoduchom html kóde, čo umožňuje Goldsmithovi spravovať ju, nikdy nepracoval s modernejšími systémami (vrátane cloudu), ktoré prichádzajú a odchádzajú. Stránka blokuje internetové vyhľadávače a ako jedinú sociálnu sieť iba občasne využíva Twitter – spolieha sa skôr na ústne šírenie, ako tomu bolo v období pred internetom. A napokon, Goldsmith si uvedomuje konečnosť svojho projektu a je s ňou zmierený, neašpiruje na trvalosť.

Druhou rovinou knihy sú Goldsmithove úvahy nad témami, ktoré súvisia s fungovaním UbuWebu, no zároveň ho presahujú. Jednou z tých, ku ktorým sa pravidelne vracia, je autorské právo. Goldsmith tvrdí, že si nikdy vopred nežiadal povolenie na zverejnenie nejakého obsahu, a rozhodol sa, že jednoduchšie bude vysporiadať sa s prípadnými následkami. V knihe potom (trochu monotónne) opisuje rôzne prípady, keď dostával výzvy na stiahnutie diel, pričom jeho reakcie sa pohybovali od poslúchnutia cez presviedčanie až po ignorovanie. Nikdy to pritom nezašlo tak ďaleko, aby ho niekto žaloval.

Goldsmith poukazuje, aké nejasné je autorské právo a predovšetkým princíp fair use, ktorý je v USA jeho súčasťou. Svoje skúsenosti dopĺňa vyjadreniami právničiek a akademikov, aby upozornil na to, že o tom, čo je a nie je kryté právom fair use, nerozhodujú súdy, ale omnoho častejšie vydavatelia, producentky či editori a ich strach z potenciálnej žaloby. Majitelia práv zároveň nemajú záujem žalovať, pretože súdy by začali precedensmi bližšie definovať právo fair use, čo by potenciálne znamenalo väčšiu slobodu pri uplatňovaní tohto práva – preto preferujú vyhrážky a mimosúdne vyrovnania. Goldsmith sa tak prikláňa k „využívaniu zdravého rozumu a primerane uvoľnenému prístupu k zákonu“. (s. 57)

S princípom fair use taktiež súvisia úvahy o tom, čo sa vlastne na stránkach UbuWebu nachádza – pričom ide v podstate o úvahy o povahe umeleckého diela a jeho premene. Goldsmith napríklad argumentuje, že video nízkej kvality v skutočnosti nie je kópiou originálu, ale skôr jeho záznamom, ktorý si s originálom nikto nepomýli a ktorý nemá na trhu s umením žiadnu reálnu cenu. Na inom mieste zas zdôrazňuje transformáciu diela (čo je dôležitý bod v práve fair use): „Čo ak bootleg nie je kópiou, ale novým artefaktom? Čo ak identický artefakt, ktorý raz fungoval v jednom kontexte, teraz funguje rozlične v inom kontexte?“ (s. 69) Ide teda o iné dielo – rovnako, ako ním bola Duchampova Fontána. Práve umelecká tvorba môže byť najlepšou obhajobou fair use, na čo odkazuje aj názov knihy (mimochodom, tiež prevzatý). Alebo už len to, že množstvo diel je zhromaždených na jednom mieste takým spôsobom, aby bolo možné ich porovnávať a vytvárať medzi nimi vzťahy, môžeme považovať za formu transformácie a teda niečo, čo spadá pod fair use. „UbuWeb možno považovať za jedno obrovské apropriatívne umelecké dielo, veľkú koláž, ktorá nepreberá jeden objekt, ale celú históriu avantgardy.“ (s 74)

Goldsmith sa rozsiahlejšie venuje taktiež otázke, či majitelia práv pre UbuWeb a vôbec zdieľanie prichádzajú o zisky, respektíve či ich diela pre ľahkú dostupnosť na internete strácajú na hodnote. O zdieľanej ekonomike uvažuje predovšetkým prostredníctvom trhu s pohyblivým obrazom. V krátkosti načrtáva, ako sa za posledné štyri desaťročia premieňala distribúcia experimentálnych filmov pod vplyvom domáceho videa, digitálnych diskov a internetu, aby ukázal, že ignorovanie nových spôsobov šírenia filmov vedie k väčším stratám ako ich prijatie. Goldsmith následne argumentuje, že tri základné spôsoby šírenia pohyblivého obrazu („zdieľanie súborov, distribúcia v kinách/galériách a komerčné galérie“, s. 101) môžu fungovať paralelne, neprotirečia si, dokonca si navzájom pomáhajú: „…tieto rozličné distribučné systémy nemusia byť v rozpore jeden z druhým, každý z nich má svoj jedinečný zmysel a vlastné obecenstvo.“ (s. 101)

UbuWeb teda nenahrádza komerčnú distribúciu filmov a nebráni predajú pohyblivého obrazu do zbierok, ale dopĺňa ich. Zväčša ponúka videá v malom rozlíšení a nízkej technickej kvality, akési „náhľady“, ktoré nenahrádzajú skúsenosť z pozerania filmu v kine. Naopak, pomáha dielo propagovať a pomáha budovať povedomie o jeho autorovi či autorke – čo sa potom v lepšom prípade môže prejaviť na zvýšených tržbách pri komerčnej distribúcii alebo predaji. V horšom prípade je potrebné zmieriť sa s tým, že na avantgardných filmoch aj tak nie je možné zarobiť si na živobytie, čo znamená, že UbuWeb vám nič neberie. Ako hovorí Dominic Angerame, avantgardný filmár a v rokoch 1980 – 2012 riaditeľ dôležitej distribučnej spoločnosti experimentálnych filmov Canyon Cinema, ktorý proti UbuWebu dlho bojoval: „UbuWeb je pre mňa službou. Radšej nech ľudia poznajú moje filmy, ako keby som ich mal mať schované v skrini.“ (s. 67)

Posledná časť knihy, ktorá však tvorí takmer polovicu textu, je venovaná jednotlivým dielam a umelcom či umelkyniam, ktorých UbuWeb na svojich stránkach hostí. Pomerne rozsiahle kapitoly o dejinách vizuálnej poézie či magazíne Aspen, príbehy rôznych antológií či umelcov a umelkýň na okraji sú samy o sebe zaujímavé, no len veľmi voľne súvisia s UbuWebom. UbuWeb síce začal ako zbierka vizuálnej poézie, odkazuje na filozofiu magazínu Aspen a vo svojej podstate je veľkou antológiou okrajových umelcov a umelkýň, no Golsmith v týchto častiach odchádza príliš ďaleko a UbuWeb prestáva byť v centre pozornosti.

Goldsmith sa v Duchamp Is My Lawyer stavia do pozície rebela, ktorý ignoruje systém. Romantický ideál rebela má v popkultúre silné miesto a vie byť inšpirujúci, no zároveň má tendenciu zjednodušovať komplexnosť sveta a naráža na limity, predovšetkým čo sa týka systémových zmien – Goldsmith napríklad UbuWebom nikdy nezmení skostnatené autorské právo (určite netvrdíme, že je to jeho povinnosť alebo ašpirácia), bude ho iba ignorovať. Na druhej strane, ak by nebol rebelom, zrejme by nikdy nevybudoval niečo také jedinečné ako UbuWeb. Z UbuWebu srší DIY étos, ktorý je v istom zmysle postavený nad profesionálnu kultúru („…ostávame šťastne bez príslušnosti k niekomu inému, ostávame slobodní a čistí, čo nám umožňuje robiť to, čo chceme, spôsobom, akým chceme;“ s. 4) a kniha sa na svojej tretej rovine stáva takmer manifestom tohto étosu. 

UbuWeb je v knihe vykreslený ako malá utópia uprostred komerčného internetu vybudovaná na princípoch slobody, rovnosti, kultúrneho pokroku, no taktiež podvratnosti. Goldsmith nám svojím zapáleným tónom hovorí, že podobných projektov by mohlo byť mnoho – dokonca nám sčasti dáva návod, ako na to. A medzi riadkami nás nahovára, aby sme (si) aj my na internete vytvárali ďalšie takéto utopické miesta, aby sme skúsili pretvoriť internet a vrátili mu víziu budúcnosti. 

 

Kenneth Goldsmith, Duchamp Is My Lawyer. Columbia University Press, 2020.