Tlaotlon: Odkazy do saturovaného časopriestoru


Tlaotlon (Jeremy Coubrough) je hudobník a vizuálny umelec z Nového Zélandu, momentálne žijúci v Berlíne. Jeho hudba je stroboskopická smršť ideí a tekutých, fluktuačných referencií. Vydáva na labeloch, ako je 1080p Collection, Dream Disc, Wasabi Tapes, Mmodemm, Weird Ear alebo Baba Vanga. Kompozične sa pohybuje vo vodách rytmických a melodických asembláží, ktoré sú antitézou formúl a ortodoxií veľkej časti elektronickej hudby.

 

Aký vplyv má vonkajšie prostredie na tvoju hudbu a výtvarné umenie? Akú úlohu hrali informácie a informovanosť v tom, že si začal robiť hudbu?

Vonkajšie prostredie – v zmysle IRL, prírody a podobne – malo pre mňa väčší význam, keď som žil na Novom Zélande. Čiastočne je to preto, lebo „príroda“ je tradičný symbol v novozélandskom umení (a je to tak oprávnene, je to krásny ostrov v južnom „Pacifiku“), a čiastočne kvôli pocitu izolácie a „okrajovosti“ voči európskym a severoamerickým hudobným scénam, ku ktorým mám vzťah.

Ako si sa na tie scény napájal?

Tak, že som mal pocit, že potrebujem byť hyperinformovaný o tom, čo sa v rámci tých hudobných scén deje (zrejme som si to potreboval vykompenzovať). Pretože všetko, čo o tejto hudbe potrebujete vedieť, získate prizmou internetu. Bola to taká rozcvička imaginácie.

Väčšinou som sa napájal cez Soundcloud, cez ktorý som spoznal veľa dobrých známych, s ktorými som sa potom stretol aj IRL.

Aké boli tvoje hudobné začiatky? Kedy si začal robiť hudbu?

O elektronickú hudbu som sa začal zaujímať v roku 1995, keď som mal 12 rokov, po tom, ako som natrafil na kompiláciu „Jungle Mania ’95“ prostredníctvom brata môjho kamaráta. Neuveriteľne ma to zasiahlo – a stále to trvá. V tej dobe som sa začal zaujímať o jazz, soul a disco a môj vkus a očakávania, ktoré som voči týmto žánrom mal, sa zrejme postupne len vyostrili. 

Pamätáš si na ten posun z IRL do URL, čo sa týka hudby, informácií, zdieľania a prepájania v tvojom prípade? 

Bolo to približne v roku 2000 – predtým som veci objavoval cez record shopy a knižnice. Dokonca aj vo Wellingtone vtedy existovalo 4 alebo 5 record shopov, ktoré ponúkali zaujímavú elektronickú a klubovú hudbu. Chodil som tam každý týždeň. Istí umelci mi ukázali Soulseek a tajné FTP stránky na zdieľanie a pravdepodobne od toho momentu prebiehala väčšina môjho hudobného života – aspoň čo sa týka objavov a spojení – online.

Ako obyčajne hľadáš hudbu a prepájaš sa s ostatnými hudobníkmi online? Ako hľadáš inšpirácie? Máš v tom už nejakú rutinu?

Mení sa to. Teraz je to hlavne kombinácia sociálnych médií, Soundcloud feedu a profilov na Bandcampe. Prostredníctvom klasických médií získavam minimum. 

Ako to všetko filtruješ?

Väčšinou keď dostanem chuť na nové veci, strávim šesť hodín hľadaním hudby. Býva to tak raz, dvakrát do mesiaca. Alebo sa o nových trackoch a umelcoch dozvedám cez mixy a odporúčania z môjho feedu. 

Ako sa vlastne dá dostať k novým veciam, o ktorých nevieme?

Vždy budú existovať čierne diery a víry, do ktorých sa dá spadnúť. Je to požehnanie a zároveň prekliatie. Často cítim, že hľadám niečo špecifické – napr. „je august 2016, chcem počuť niečo, čo znie ako august 2016“. Takže je to také subjektívne naplnenie toho, čo hľadám a viem, že niekde tam vonku existuje. 

Akú úlohu hrajú v tvojej hudbe a vizuálnom umení odkazy, symboly a znaky, ktoré sa týkajú určitých časových a vonkajších vplyvov?

Keď som začal tento projekt, hlavné, čo ma zaujímalo, bola temporalita a posun mimo siete. Nebolo to tak vždy, ale kľúčovým bola pre mňa vždy superimpozícia, vrstvenie – kompozície s množstvom zvukov a hlasov, referencií a odkazov, ktoré by obvykle spolu nefungovali. Snažím sa ich opatrne zasadiť do tohto saturovaného časopriestorového sveta bez toho, aby som vyslovene hľadal rovnováhu alebo harmóniu. Pre mňa je dôležitý skôr fakt, že zdieľajú jeden priestor, a to je kompozičná paradigma, ktorú má zmysel skúmať bez potreby spoliehať sa na klasické organizačné metódy. 

Mohol by si to špecifikovať? Spomínaš zvuk terajška, zvuk „augusta 2016“, ale kto ho definuje a akým spôsobom?

Je to subjektívne – cítim, že ten zvuk mám v hlave, je to niečo, čo chcem počuť a čo je založené na mojom akumulovanom počúvaní a premýšľaní a pocitoch v kombinácii so súčasnou hudbou a niečím ako „zeitgeist“. Toto je tiež základ pre tvorbu mojich vlastných trackov – táto hudba, ktorá je internou fantáziou/očakávaním – ale tiež ju rád vyhľadávam, pretože je veľa vecí, ktoré sa mi páčia a ktoré považujem za hodnotné a inšpiratívne. 

Myslíš, že referencie sa tiež stali určitými odkazmi – simulakrami? Ľudia už neodkazujú na konkrétne existujúce referencie, ale simulakrá?

Neviem, ako to majú ostatní, ale pre mňa je realita často tak nezmyselná, že ma neprekvapuje, že moje kreatívne praktiky s ňou nestíhajú držať krok a spoliehajú sa skôr na simulakrá, resp. kolektívne halucinácie ako stabilnejšiu bázu. 

Takže myslíš, že je to tiež spôsob, ako proti realite bojovať? Väčšina ľudí sa sťažuje na informačný pretlak, ale ty pôsobíš, že ti neprekáža, skôr naopak.

Ak by som sa s tým nestotožnil, nemohol by som svet vnímať taký, aký je, a nemohol by som do neho zmysluplne prispievať. Informačný pretlak nie je úplne nový fenomén. Pre mňa je to skôr precitnutie alebo zjavenie – pocit, že veci vidíte v ich surovom stave, ktoré nemôžu byť okamžite filtrované do vášho pozorovateľského repertoáru. 

Je to niečo ako momentálna superimpozícia, vnímanie vecí naraz všetkými zmyslami?

Áno, niečo ako rozpoznanie dôležitého signálu v hluku. 

Cítiš občas, že potrebuješ reboot a začať s čistou hlavou bez pretlaku informácií a odkazov?

Určite. Kombinácia drog a alkoholu, tancovania, sexu a basketbalu je na to ideálna 😉

 

Kategórie