(odseky spolu nesúvisia, ibaže by súviseli)

act one

Vynútená izolácia. Limity. Rozdiel medzi samotou, ktorú si privoláme a ktorá je nám nanútená. Snáď ako prvý padá mýtus potenciálu, hneď s uvedomením si alibi – druhým dňom. Nazývajú nás predsa generáciou Y. Tvrdia, že sme ako šarkany tancujúce vo vetre, natiahnutým povrázkom sa pýtame na podstatu ruky, ktorá nás drží. Vinie sa nami pátranie po humanite, ktorou sme ostali, pritom si to so sebou nesie nový typ pátosu, Maffesoli ho redefinuje ako znovuhľadanie magického rituálu. Frontálny únik do kybersveta. Tradične chápané médiá predstavujú klasické bojisko starých bojovníkov, preživších, narodených do hegeliánskeho prísľubu druhej modernity. Ak má jeho doplnok Marx pravdu, my už budeme vnímaní ako proroci frašky, šašovia tradicionalizmu a v tom sme súčasní, sme hlasom na púšti, ak ten hlas sedí na lehátku v zákryte palmy a chľasce pivo. A tak je to super, nechceli sme byť jednoliatym hlasom, ale generáciou, ktorú baví babrať sa v tom, čo bývalo človekom, kecať o tom, tvoriť v tom, žiť to, a ak je to náhodou zaujímavé, posunúť to ďalej. Scholastická tradícia morálky života ako utrpenia, prekliatia nám asi sotva niečo hovorí, so fuck it all, tancujme a zrážajme sa. Ostáva to na nárazoch. Zberatelia situácií, otvoril sa priestor pre súvzťažnosť, sympatie, zdieľanie. Kto by bol proti? Jedného dňa namaľujem skutočný obraz. Ale dnes nie.

act two

Vynútená kreativita. Right-wing akceleracionizmus sa dožaduje svojho skoku, extrémneho premostenia do plne digitalizovaného sharingu dát a obrazov. Loney Abrams v eseji Flatland hovorí o kolapse rozdielu medzi faktickou výstavou a jej dokumentáciou. Definitívnym priestorom pre prezentácie umenia je internet. Premýšľam. Je v tom veľa úzkosti. Čo sa zdá najťažšie, je sformulovať odpovede, pretože ako uvažujem nad čiastkovou otázkou, hneď ju premosťujem do širších kontextov a tak ďalej. Kŕč. Aspekty momentálneho (ne)bytia. O čom vlastne chcem hovoriť? Aký jazyk ten diskurz už používa a akými spôsobmi umožňuje vztiahnuť subjektívne výpovede umelcov k širšej umeleckej prevádzke? Autorita fluidného kódu zaväzuje. Umenie nasleduje po kultúre, kde sa myseľ  prejavuje ako uzavretá slučka reflexívnych informácií. Za horizont rozumu. Internet bol ohlasovaný ako prvý skutočne demokratický priestor, ako sonda do reprezentantov komunikačných kódov, pojednanie o univerzalizme globalizovanej komunikácie, ktorá unifikovala formy jazyka mimo charakteristík skupín a dialektov. Indexové formy, piktogramy, kombinované verbálne citácie s odkazmi na meme-kultúru. Sledujem pohyb iných v jazyku, komunikačný kód má povahu dočasnej štruktúry, je fluidný, neuzavretý, reakčný. Čo ale skutočne desí, je naratív, ktorým sa pertraktuje kontinuita pôvodných programov formou livestreamov, podcastov, videoreportov a iných vizuálnych produkcií pre sociálne siete či web. Akcentuje to brutálnu banalitu, uspokojenie stáleho toku prijímania digicontentu a obávam sa, že tak len kompenzujeme svoj hlad sietnice. Tieto vzorce môžu ponúknuť disonantný príbeh, ktorý, aj keď nenaratívny, má fyzické následky. Môže to byť príbeh, ktorý tvorí niečo príťažlivé. Môže sprostredkovať emocionálnu správu, ktorá robí určitú moc zraniteľnejšou. Alebo môže kvôli svojej iracionálnosti, dráždivosti, roztomilosti, strašidelnosti alebo násiliu vyvolať prekvapivé reakcie, mobilizovať nečakané kultúrne rámce. Je to skrytejšia  forma aktivizmu, ktorá kombinuje priestorové zmeny s darmi, pandami, fámami, nezmyselnými rozptýleniami a totemickými fikciami, ktoré sú v kultúre také účinné. Posledný front defunkcionalizácie. Neonitzscheanský metanástroj mimo človeka. Deštrukcia ideí o bytí ako dobre. Svet miluje pošpinených, kým sa ich nemusí dotknúť, či snáď ich objať, len tak tíško z diaľky pozorovať. Hell yeah!

act three

Scroll. Autorstvo je priznané alebo anonymné pod nickom či avatarom. Množstvo mystifikácií a nahrádzanie identít, konštrukcie legálnej neidentity mimo povinnosti byť videní cez zdanie. Autori sú naraz absolútni tvorcovia a svedkovia. Jazdci fragmentovanej mysle. Foucaultov heterotopický priestor transcendentna za materializmom dostáva nový charakter, nakoľko objektovým nikdy nebol, ani nemá ambíciu sa ním stať. Je to svet inštitucionalizácie, ktorý stále akceptuje, že umenie spočíva na pozostalých objektoch, matérií po kultúre. Myslieť galérie. Umelecká prevádzka – verejné prezentácie, výstavy, performance – sa zastavila. Výsledkom je druh multikultúrneho univerzalizmu v nebezpečenstve monetizácie. Umenie sa bráni definitívnym koncom, výstavný priestor môže slúžiť ako efemérna revolúcia, vracať sa doň znamená prežiť. Vo svete despotických foriem empatie a citového vydierania formou intenzívnych, ale zdanlivo vzdialených obrazov, môže byť  východiskom participatívna platforma, hľadanie prepojení. Pri nekritickom zdôrazňovaní potenciálu viditeľnosti sa zabúda, že demokratickou voľbou diváka je  odmietnutie. Fyzicky prísť na výstavu alebo koncert sa vzťahovalo aj k úniku od existujúcich štruktúr do priestoru slobodného myslenia. Vidieť a byť videní znamená reprodukovať dohľad (opäť Foucault, upozorňujúci na nástup biomoci) a s tým spojené aparáty kontroly. Čo znamená, keď sa fyzickosť-haptickosť vylúči? Čo bude znamenať myslieť digitálny obraz? Ak sa sústredíme len na formáty vynútenej kreativity, zrkadlenia, konferenčné nástroje, dôjde k uspokojeniu intelektuálnych a reflexných receptorov? A kontaktný svet umenia? Mne to ale pripomína scénu z filmu Matrix, kde sa Neo – napriek dokonalej ilúzii pripojenia – prebudí a ako prvého sa zbavuje napojenia výživovej trubice. Slamka teda ostáva. Nebezpečenstvo nových foriem zotročenia je v otázke, kto nás bude napájať.

act whothefuckcares

Podľa Deleuza bolo puto medzi človekom a svetom prerušené, kríza vzťahovosti nás donútila štandardizovať, hľadať unifikáciu ako náhradu spásy, vízie sa rozvoľnili a protofašistický termín pokroku zamoril diskurz s viditeľnými následkami. Riešime automatizáciu, globalizáciu, kyborgizáciu, prekarizáciu. Osamotenie. Hľadá sa autenticita. Neopokalypsa, veď tá biblická snáď už aj nastala, len sme si ju nevšimli. Pýtať sa na fascináciu možnými umelými rajmi znamená uznať, že skutočnosť antropocénu už nepovažujeme len za teoretickú. Environment po pôsobení druhu, ktorý sám seba označil ako nadradený, dospel k nevyhnutným zostupným zmenám a zároveň sa zdanlivá robustnosť korporátného systému, ktorý sám seba odmieta zmeniť, prenáša na ľudí so zámerom odradiť ich od potenciálnej neposlušnosti a zmeny zdola... Mark Fisher hovorí o priamej korelácii „kapitalistického realizmu“ a temného dystopického imaginárna okupujúceho náš potenciál vízie pre ľudstvo. Nick Land zároveň alarmuje, že súčasnosť nesie všetky znaky konca epochy. Ohlasované konce dejín a umenia nie sú namieste už dávno, a tak dolujeme nové svety. Špekulujeme. Ak koncept uncanny valley zlyhá generovaním umelých tiel pre prílišnú podobnosť, svet za reprezentáciou ponúka východisko. Mourning. Zármutok bol hýbateľom umenia počas stáročí – tvorba nie je nevyhnutne mŕtva, jej vitalita bude otestovaná, až sa vyliečime z našej mánie a melanchólie, akceptujeme náš projekt napriek jeho koncu. Túžba nepatologického zármutku …potreba nového vedomia na tých desivých hraniciach, kde sa stierajú rozdiely medzi existenciou a miznutím ľudí… (Edward Said, After the Last Sky). Keď už nás umelecké diela nespasia, je táto túžba vskutku tým, čo dnes veľké množstvo ľudí vníma ako srdce bezcitného, cynického sveta. 

PIC KREO_MAT (kolektív autorov), koncepcia: Viera Zubalová, EQO Sp. Hrhov, 2020