Samčo Brat Dážďoviek – enfant terrible slovenskej experimentálnej hudby. Svojou tvorbou glosuje spoločenské dianie. Sampluje, využíva hračkárske a nehudobné nástroje a na pódiu to niekedy vyzerá šialene. Jeho hudba však nie je len taká obyčajná recesia. 

Samčo, predstav sa nám, kto si?

Som z Varovca a bývam v Brne. Narodil som sa v Košiciach, kde som žil šesť rokov. Varovec je ulica, dedina sa volá Družstevná na Hornáde. Varovec – to znie tak ikonicky. Varovec je historický názov, Družstevná nový.

Môj label sa volá Varovec Prodakšn. Lebo Varovec sú slovenské Benátky. Keď v lete naprší, tak tou ulicou sa leje 30 centimetrov vody a dá sa tam takmer člnkovať. To je slovenský unikát. Je to blízko Košíc, čo je hlavné mesto kultúry, Prešov je slovenský Seattle, čiže v zovretí dvoch hudobných veľmocí.

Ako by si predstavil svoju hudbu bežnému poslucháčovi? 

Povedal by som mu, aby sa bál a skúšal by som jeho odolnosť čo najdlhšie. Keď to prežije, tak ho uznávam. Moja hudba je nízkonákladová, lebo nemám prostriedky. Za málo peňazí veľa muziky, čo najviac. Tým pádom mám až nadprodukciu. Robím jednoducho, ľahko a veľa. Mám toho veľmi veľa, ale väčšinu z toho neuverejňujem, lebo to by som nestihol pridávať na internet.

Akým spôsobom skladáš hudbu? 

Každú vec robím ináč. Niektoré veci nahrám za tri dni a niekedy pobehujem medzi ľuďmi a zbieram materiál od nich. Alebo z internetu. Keď zistím, že niečo sa k sebe hodí, tak to vydám ako album. Je to spontánne a nepredvídateľné. Ako sa práve cítim, tak to robím.

Plyšáky sú dobré. Prezliekam sa do kostýmov. Nech to aj nejako vyzerá. Človek má veľa zmyslov. Tiež sa snažím performovať. Aby to nebola len hudba, treba robiť všetko naraz.

Sú rozdielne nahrávky od toho čo robíš na pódiu? Naživo hráš niečo iné ako vydávaš? 

V podstate áno. Niektoré veci, čo si poskladám doma je komplikované hrať naživo. Naživo väčšinou blbnem a hulákam a vrieskam. Doma je to iné, tam by to počuli všetci, čo spia. Ja som totiž aktívny v noci.

To je tiež odlišné od toho, čo robím. Niekedy mám gitaru, niekedy mám plno hračiek a synťákov a plno ľudí, ktorí lejú farby a džabú. Môj živý setup spočíva z predmetov, ktoré nehrajú. Iba keď po nich pobúchaš.

Zdá sa že to neberieš vážne, ale keď sa človek započúva, tak to nie je sranda. Do akej miery je to sranda a do akej vážne? 

Ja neviem, či to má byť sranda. U mňa nie sú hranice medzi vážnym a nevážnym, u mňa je všetko smiešne. Celý svet okolo mi príde vtipný. Inšpriuje ma všetko hudobné aj nehudobné. Všetko, čo sa dá previesť do zvuku. Inšpirujú mna mnohé veci, ktoré s hudbou nesúvisia. Som všežravec, nevydeľujem to.

Je to hudba?

Možno. Nechám to na iných, nech zvážia. Každé vystúpenie je iné. Záleží na mojej nálade, rozpoložení, ľudoch, ktorých mám k dispozícii. To vždy vypáli úplne ináč. Nechávam sa prekvapiť a v tom spočíva pre mňa časť zábavy.

Hudba je jeden zo spôsobov vyjadrenia, po tej je najväčší dopyt. Hudba je súčasťou vizuálu, imidžu a konceptu za tým. Hudba je súčasťou celku, tam ide o celok.

Máš hudobné vzory? 

Počúval som veľas nesúrodej hudby celý život, čo sa stále menila. Menoval by som Oldřicha Janotu. Toho na Slovensku nikto nepozná.  Mojimi vzormi sú kamaráti hudobníci, alebo iní, ktorých nikto nepozná. To, čo tu dnes večer hrá (Džumelec), je môj vzor. Z tohto čerpám. Domáca primitívna tvorba.

Komentuješ dianie okolo seba…

Vyjadrujem sa ku všetkému okolo seba. Príde mi to inšpiratívne a sú tam strašné bizarnosti: napríklad, že konečne na Slovensko prišli nazi-hipsteri. Lebo sú veci, na ktoré treba ukázať a tvorivo ich zrecyklovať. Vo verejnom živote sa kumuluje bizár.

Čo chystáš najbližšie? Čo od teba môžeme očakávať? 

Vyschlí sysli a Pentagramček boli minulý rok, môj najnovší projekt sa volá Ženské kruhy.

Rozhovor vznikol v lete 2015 pre magazín o slovenskej experimentálnej hudbe Chržt, vysielaný na Rádiu_FM.

FOTO Ľuboš Lorenz