Afrofuturizmus je prvým prekladom z novej série Posthumánny slovník. Ide o vybrané pojmy z knihy Posthuman Glossary, ktorá vyšla v roku 2018 v nakladateľstve Bloomsbury. Editorkami zväzku mapujúceho zásadné pojmy a teoretické súvislosti vypovedajúce o súčasnej ére antropocénu sú Rosi Braidotti a Mária Hlavajová. Teória, ktorá stojí na pilieroch posthumanizmu a post-antropocentrizmu, má dnes podľa nás novú naliehavosť – nepatrí len do akademického sveta, ale čoraz častejšie sa s ňou stretávame aj v oblasti umenia, kultúry a médií. Z viac než 160 hesiel sme vybrali sedem pojmov, ktoré sa zaujímavým spôsobom dotýkajú najmä týchto oblastí. V rámci série sa chceme zároveň pohrať s otázkou, akým spôsobom môžu umenie alebo kultúra v spojení s kritickou teóriou priniesť kreatívne odpovede na aktuálne výzvy. Požiadali sme preto vybraných slovenských a českých autorov, aby prispeli do debaty na tieto témy či už vlastným textom, komentárom, alebo rozhovorom.

„Vždy som si myslel, že slovo ‚posthumánny‘ je veľmi hlúpe, a nikdy som ho nepoužíval.“

– Manuel DeLanda (2003)

 

Afrofuturizmus        

 

„Zachovanie černošského života je artikulované prostredníctvom a s násilím inovácie.“

Harney a F. Moten (2013),
The Undercommons: Fugitive

 

Plánovanie a štúdia černošstva

Vo svojej eseji z roku 1994 „Black to the Future: Interviews with Samuel R. Delany, Greg Tate and Tricia Rose“ popisuje Mark Dery černošské telo ako obývajúce pokrivený priestor kultúrnej neznášanlivosti, alebo vo veľmi doslovnom zmysle, obývajúce miesto v histórii, kde telo africkej diaspóry pripomína skôr zvláštnosť únosu mimozemšťanmi, než význam ľudí s právom na sebaurčenie. 

Podľa Deryho je podriadenosť černošského tela situovaná do vedecko-technologického diskurzu, v ktorom je subjekt artikulovaný ako skutočný iba do tej miery, do akej sa vyvíja v kontakte s naj(ne)funkčnejšími modmi technologického pokroku – dnes ide o špičku policajného projektilu, subjekt telovej kamery alebo rasového profilovania, efektivitu redliningu¹ a ďalších technológií, ktoré neproporčne obmedzujú manévrovací priestor černochov. Pretože technológia nebola a dodnes nie je dostatočným nástrojom oslobodenia černošského tela. 

Zaujímavosťou však zostáva, že od projektov osvietenstva a technologickej dystópie menom modernita technológia fungovala i ako presný spôsob kolektívneho odchodu černošských tiel. Technologická špekulácia ako technika vzťahu podľa Massumiho (Massumi a McKim 2009) ponúka černošskému telu metódu, prostredníctvom ktorej možno cudzosť pozemskej príslušnosti prepísať, prešifrovať a reorganizovať do alternatívnych naratívov o bytí a stávaní sa (pozri Akomfrah 1996). Dery nazýva túto konvergenciu afrofuturizmom. Afrofuturizmus využíva podradnosť science fiction na formovanie nových vstupných bodov seba-reprezentácie v rámci černošskej diasporálnej skúsenosti (Nelson 2000; Eshun 1999).

Hoci vo všeobecnosti afrofuturizmus vychádza z afroamerickej literárnej, zvukovej a filmovej kultúry, podobne ako science fiction presahuje i do globálnych sociálnych platforiem, videa, hier, cosplay, grafiky a ďalších digitálnych a geekovských ekológií. O afrofuturizme možno taktiež povedať, že sa rozširuje i do roviny vnemov. Podľa kultúrneho kritika Grega Tatea „science fiction sa vyhýba psychologizácii postáv v prospech zobrazenia všeobjímajúceho pohľadu na dopad rôznych inštitúcií, ktoré riadia správanie ľudí a prenos poznania“ (citované v Derym 1994:211).

Dery je považovaný za prvého človeka, ktorý použil termín afrofuturizmus. Nejde však o nový koncept, ale pomerne generatívne a heuristické hnutie černošskej špekulatívnej performancie, ktorá presadzuje DIY prístup k subjektívnej skúsenosti (pozri Eshun 1999). Toto je najočividnejšie v prozaických dielach černošských autorov Marka Sinkera, Richarda Wrighta, Amiriho Baraky a v rannejších príspevkoch Octavie Butler a Samuela R. Delanyho, v Space is the Place od Sun Ra a v tvorbe Georga Clintona a jeho kapiel Parliament a Funkadelic alebo Afriku Bambaataa a vo všetkých okrajových fenoménoch černošskej performancie. 
Tieto kultúrne príspevky však nemajú zatieniť súčasné technologicko-kultúrne experimenty v umení, zvukovej a literárnej kultúre autorky Ingrid Lafleur a speváčky Janelle Monae, afrofuturistických online komunít založených Alondrou Nelson a Artom McGeem, umelcov Juliany Huxtable, Rasheedahy Phillips, Eddyho Kamuanga Ilunga, performera M. Lamara alebo zosnulého dubstepového umelca Spaceape. Afrofuturizmus operuje na rozhraní histórie, špekulácie a performancie – v rámci modov možného s cieľom vyvinúť metodologickú bezprostrednosť kombinujúcu špekulatívnu sebestačnosť fantázie, fikcie, performancie a ďalších technologicko-kultúrnych reflexií s historickými modmi utrpenia a vysídlenia. Cieľom je predstaviť si nové možnosti vzťahových rámcov. Afrofuturisti sa snažia zistiť, kde končí černošské telo a kde začína reprezentácia, a ako sa vnútenosť historických okolností stáva politikou súčasnej a budúcej kolektívnej spolupatričnosti. 

Afrofuturizmus je však predovšetkým humanistickou agendou. Na afrofuturizme je obzvlášť zaujímavý spôsob, akým nadväzuje na sionistický prísľub budúcnosti – v konvergencii s panafrikanizmom a afrocentrizmom –, aby rekonceptualizoval alternatívne seba-reprezentácie.

Centrálnou sa tu stáva symbiotická súdržnosť medzi vlastnou transformáciou riadenou jednotlivcom a spájajúcimi vlastnosťami černošského vedomia. Greg Tate nám pripomína, že poznať seba ako černocha vo svojej komplexnej historickej, spirituálnej a kultúrnej pozícii „nie je niečo, čo vám je sprostredkované inštitucionálne, je to namáhavá cesta, ktorú musí podstúpiť jednotlivec“ (Dery 1994: 210), hoci černošské telo využíva kolektívnu kultúrnu pamäť k zachyteniu nových začiatkov (Walker 2015).

Toto spochybňuje, ako je černošské telo konceptualizované vo vzťahu k ekológiám kultúry a ako získava spojenie k seba-určujúcim výsledkom. Afrofuturizmus využíva toto pnutie tak, že rozširuje afrocentrizmus smerom k simulácii nového začiatku založeného na veľkolepej mýtickej minulosti. Technológia sa potom vynára na viacerých stranách obelisku – na jednej v historickom vzťahu s podriadením národov, na druhej v zhode s ich vyslobodením prostredníctvom seba-objavenia. 

Estetika sa však nesnaží zmeniť históriu ako takú, ale vytvoriť budúcnosť, v ktorej budú ľudia afrického pôvodu stredobodom svojich vlastných príbehov. Černošská identita ako taká je abstrakciou, jazykom, ktorý nemá ani telesnú podobu, ani transcendentálne ukotvenie. Je konceptualizovaná a neustále rekonštruovaná v procese jednania, bytia černochom, vždy vo vzťahu k fikčným konštruktom rasy a rasizmu, ale nezávisiac od nich. Napriek tomu je černošská identita často reprezentovaná ako existujúca v dvoch stavoch: (1) ako historická artikulácia reprezentovaná časopriestorovým umiestnením medzi ďalšími rasovo podmienenými asamblážami, a (2) estetické markery, ako je afrofuturizmus, ktoré sú prísľubom nového potenciálu subjektívneho porozumenia. 

Práve tu, na križovatke stretnutia a kontextu, priraďuje podľa Félixa Guattariho rasovo určená skupina význam. Tento význam je silou, ktorá „konštituuje zárodky vzniku subjektivity“, pretože „nie sme v prítomnosti pasívne reprezentujúceho obrazu, ale vektora subjektivizácie“ (Guattari 1995: 29–30). Prostredníctvom významu tohto bytia černochom tvorí černošský, hnedý alebo inak marginalizovaný jednotlivec spojenie (mis)reprezentácií, ktoré sú vysvetľované estetickými markermi, dynamickými vibráciami a kultúrnym kinetizmom často vyjadrovaným ako pocit spolupatričnosti. 

Krehkosť afrofuturizmu však pochádza z ideológií založených na oslobodení, ktoré sú súčasťou politiky černošskej identity. V tomto prípade je oddanosť myšlienke rasovo a etnicky založenej centrality považovaná za kľúčovú pre techniky prežitia.  (pozri Bogues 2003; Morrison 1992; West 1989). Rasová identita sa tak stáva zdrojom bezpečia, ako politika tela, ktorá predpokladá stabilitu černošskej identity popieraním rasy ako neustále premenlivého technologického vyjadrenia širších ekologických vzťahov. Kritici tiež tvrdia, že afrocentrická logika je zraniteľná voči kultúrnym normatívnostiam presahujúcim reprezentáciu a symbolickú oblasť. Marlon Riggs, Michelle Wallace, Angela Davis a Bell Hooks už poukázali na nebezpečenstvá vytvárania černošskej identity vylučujúcej queer-identitu, genderovú otvorenosť, trans životy a ďalšie nelineárne usporiadania v snahe zachovať strnulosť autoreferencie (Riggs 1994). Potom vyvstáva nasledujúca otázka: Ak by sa Sun Ra podarilo dostať nás na Jupiter či svoju domovskú planétu Saturn alebo by sme prijali pozvanie Georga Clintona a Parliamentu a nastúpili na ich materskú loď, kto z nás by tu zostal ponechaný svojmu osudu? 

Kľúčovými pre túto otázku sú úvahy o úlohe histórie v predchádzaní budúcnosti a optike, ktorou sú možné budúcnosti performované a hodnotené. Afrofuturizmus ponúka narušenie techniky vzťahovania sa, aby oslavoval obskúrnosti a nesúrodosti v kultúre, alebo ako tvrdí Esedebe (1994), v černošských centralitách. Mýtický naratív postačuje na umiestnenie ľudovej histórie do kontextu osláv budúcich možností. Esedebeho tvrdenie platí napriek tomu, že pri reimaginácii černošskej identity sa opiera o to, čo Gilroy (1987) nazýva „etnickým absolutizmom“. Tak ako afrofuturizmus riskuje, že bude redukovaný na odraz existujúceho sveta, odraz je presne tým, čo posúva afrofuturizmus do eventualít „iných svetov“, ktoré umožňujú nadpozemskému artikulovať sa zároveň v moriach temnoty i jasnosti slnka. Ani jedna z dichotómií však zrejme nie je postačujúca nakoľko nuansy, ktoré tvoria kolektívnu spolupatričnosť nie sú zachytené o nič prehľadnejšie v ideách černošskej identity, ako sú postačujúce opisy afrofuturizmu, aj keby resiliencia černošskej kultúry a života bola predovšetkým o „predstave nemožného, imaginácii lepšieho miesta, iného sveta“². Napokon, každý prejav afrofuturizmu je kolektívny iba do tej miery, do akej nemôže byť reprezentovaný. Autor science fiction Samuel R. Delany nám pripomína, že „jeden z najsilnejších a najvýraznejších aspektov sci-fi je okrajovosť. Vždy je najúprimnejšie a najúčinnejšie, ak operuje a tvrdí, že koná z periférie… Nechcem vidieť, ako operuje z centra: černošského nacionalizmu, feminizmu, hnutia práv homosexuálov, pro-technologických hnutí, ekologických hnutí či akéhokoľvek iného centra“ (Dery 1994:189). 

Podľa Ytashe Womack (2013) je afrofuturizmus aparát, pomocou ktorého vznikajú nelineárne a fluidné fikčné svety. Ako však zostať na okraji bez dobitia nových, rovnako efemérnych foriem reprezentácie? Vzhľadom na to, afrofuturizmus najlepšie ilustruje neuskutočniteľnosť černošskej identity, nemožnosť byť černochom – nemožný záväzok voči sebe a druhému, alebo ako to vysvetlil Sun Ra „niečo, čo je nemožné… čo nemôže byť pravdivé“(citované v Corbett 1994:311), ide o heterotopiu vo foucaultovskom zmysle alebo černošský odboj ako spôsob života, ktorý je už prítomný, ale ešte iba vznikne. 

 

Ramon Amaro prednáša kritickú teóriu a filozofiu médií v Centre pre kultúrne štúdiá na Goldsmiths, University of London. Vo svojom výskume sa zaoberá filozofickými rozmermi počítačového modelovania sociálnych procesov predovšetkým v súvislosti s černošskou ontológiou a algoritmickou rovnosťou v systémoch strojového učenia. 

 

Poznámky

1  Diskriminačná cenová politika, ktorá znevýhodňuje obyvateľov vylúčených lokalít – pozn. prekladateľky.

2  Interview s Alondrou Nelson, Afrofuturism, Soho Repertory Theater, 30. 11. 2010, https://youtu.be/IFhEjaal5js [citované 13. 2. 2017].

 

Použitá literatúra

Bogues, A. (2003), Black Heretics, Black Prophets, New York: Routledge.

Corbett, J. (1994), Extended Play: Sounding Off from John Cage to Dr. Funkenstein, Durham, NC: Duke University Press.

Dery, M. (1994), ‘Black to the Future: Interviews with Samuel R. Delany, Greg Tate, and Tricia Rose’, in Dery, M. (ed.), Flame Wars: The Discourse of Cyberculture, 179–222, Durham, NC: Duke University Press.

Esedebe, P. O. (1994), Pan-Africanism: The Idea and the Movement, 1776–1991, Washington DC: Howard University Press.

Eshun, K. (1999), More Brilliant than the Sun: Adventures in Sonic Fiction, London: Quartet Books.

Gilroy, P. (1987), There Ain’t no Black in the Union Jack, London: Routledge.

Guattari, F. ([1992] 1995), Chaosmosis: An Ethico-Aesthetic Paradigm, Bloomington a Indianapolis: Indiana University Press.

Harney, S. a F. Moten (2013), The Undercommons: Fugitive Planning and Black Study, Wivenhoe, New York a Port Watson: Minor Compositions.

Massumi, B. a J. McKim (2009), ‘“Of Microperception and Micropolitics”: An Interview with Brian Massumi, 15 August 2008,’ Inflextions: A Journal for Research-Creation, 3: 183–275, http://www.senselab.ca/inflexions/volume_3/node_i3/massumi_en_inflexions_vol03.html [citované 6. 4. 2017].

Morrison, T. (1992), Playing in the Dark: Whiteness and the Literary Imagination, Cambridge, MA: Harvard University Press.

Nelson, A. (2000), ‘Afrofuturism: Past-Future Visions’, ColorLines, 3(1): 34–7.

Riggs, D. W. a E. Peel (2016), Critical Kinship Studies: An Introduction to the Field, London: Palgrave Macmillan.

Walker, K. L. (2015), ‘Black People Willing Themselves into the Future: The Growing Popularity of Afrofuturism’, Afro Bohemian Snob, 17 January, http://www.afrobohosnob.com/#!Black-People-Willing-Themselves-into-the-Future-The-Growing-Popularity-of-Afrofuturism/c1kod/39EA1FEC–3AED–4A88–88FD–2F9BAE0ACAFD [citované 8. 12. 2015].

West, C. (1989), ‘Black Culture and Postmodernism’, in B. Kruger a P. Mariani (eds), Remaking History, 87–96, Seattle: Bay Press.

Womack, Y. L. (2013), Afrofuturism: The World of Black Sci-Fi and Fantasy Culture, Chicago: Chicago Review Press.

 

Originál textu vyšiel pod názvom „Afrofuturism“ v knihe Posthuman Glossary, ed. Braidotti, R., Hlavajova, M., Bloomsbury, 2018. 

Preložené a publikované so súhlasom autora a vydavateľa. 

PREKLAD Terézia Klasová

PIC Šimon Chovan