Mark Fell je multidisciplinárny umelec, ktorý žije a tvorí v Rotherhame vo Veľkej Británii. Jeho tvorba sa zameriava na subkultúry elektronickej hudby, experimentálny film, súčasnú filozofiu a radikálnu politiku. Fellova činnosť za posledných 30 rokov je rozsiahla a zahŕňa rannú elektronickú tvorbu – vrátane uznávaného projektu SND, inštalácií, kritických textov, kurátorských projektov, vzdelávania a choreografických performancií. Jeho releasy sa objavili na labeloch ako Editions Mego alebo Raster-Noton. Zvuková tvorba Riana Treanora rekontextualizuje spojenie klubovej kultúry, experimentálneho umenia a počítačovej hudby. Od 2015 sa zameriava na sólovú tvorbu prostredníctvom hudobných prostredí, ktorým dominuje improvizácia. Jeho aktuálny album File Under UK Metaplasm prednedávnom vyšiel na labeli Planet Mu.

Spolupracujú na novej sérii s názvom „Inter-Symmetric works“, ktorá skúma hudobné možnosti participácie na diaľku, s dôrazom na formy sieťovej interakcie medzi publikom a spolupracovníkmi. Táto séria zahŕňa workshopy, performancie, inštalácie a kritické diskusie.

Vytvorili ste nový kolaboratívny nástroj, projekt s názvom „Inter-Symmetric works“, ktorý umožňuje participáciu na diaľku. Mohli by ste prezradiť, čo vás k tomu viedlo? Inšpiroval vás nový druh online práce a spolupráce, ktoré so sebou priniesla pandemická situácia?

Mark Fell: O participácii a interakcii na diaľku sme premýšľali už dlhšiu dobu, ale koronavírus to ešte umocnil, a tak sme sa rozhodli, že je najvyšší čas to preskúmať. Pred niekoľkými rokmi v súvislosti s projektom SND, na ktorom som robil s Matom Steelom, som rozmýšľal ako vytvoriť sieťové spôsoby vystupovania. Zo začiatku to boli len dvaja ľudia na pódiu spojení eternetovým káblom. Hoci sa vyskytli technické problémy, pre mňa bolo najdôležitejšie, ako tieto sieťové procesy umožňujú nové formy hudobného vystupovania. Motivácia bola jednoduchá – obaja sme sa chceli zapájať do algoritmických štruktúr, s ktorými sme pracovali, ale nechceli sme zdieľať počítačovú myš alebo klávesnicu. 

Samozrejme, mohli sme použiť kontrolery a zdieľať ich, ale chceli sme, aby bola štruktúra práce na technickej úrovni niečím viac. Napríklad v projekte SND bolo veľmi jednoduchým krokom synchronizovať algoritmické procesy, ale potom sme sa rozhodli, že budeme mať prístup k rôznym parametrom v rámci toho istého algoritmického procesu. A v tej chvíli ma to začalo fascinovať. Keď počas práce na projekte cítite prítomnosť toho, čo urobil niekto iný. V poslednom čase som začal premýšľať o istej „ambientnej spolupatričnosti“. Je to veľmi odlišné od spôsobu interakcie sprostredkovanej sociálnymi médiami resp. komunikačnými službami. Nie je to ani tak o komunikácii významu, ako o spájaní prítomnosti. Pandémia spôsobila, že toto všetko sa stalo ešte viac naliehavé. 

Zo začiatku, keď sa rušili koncerty, nevadilo nám to. Ale onedlho nato sa nás začali promotéri pýtať, či by sme nechceli hrať streamované vystúpenia. Obaja sme ale cítili, že tento formát nás príliš nebaví. Takže sme začali rozmýšľať o alternatívach. Náš kamarát Liam, ktorý vedie festival No Bounds a klub Hope Works v Sheffielde nás požiadal, aby sme participovali na online verzii jeho festivalu, ktorá sa konala v októbri. Toto bol ten podnet, aby sme začali vyvíjať infraštruktúru, ktorá by umožňovala vystupovanie a participáciu na diaľku. V spolupráci so softvérovou spoločnosťou Cycling74 a Kiminom Hanom, študentom Univerzity umenia a dizajnu v Karlsruhe, sme vytvorili základnú štruktúru a začali kontaktovať festivaly a galérie ohľadne nášho nového projektu. Ozval sa berlínsky festival CTM, aby sme niečo urobili v centre HKW. Tak vzniklo prvé dielo z tejto série. Hrali sme z nášho štúdia a posielali parametre do počítača, ktorý bol v klube a ten následne hral patterny na 4‑kanálovom systéme spolu s tanečníkom Justinom F Kennedym, ktorý sa okolo publika pohyboval v uzavretej štruktúre.

Rian Treanor: To bola zábava. Tie systémy sme museli vyvinúť veľmi rýchlo a vystupovať s nimi bez prílišného skúšania. To je najlepšia vec na účasti na akciách – máte konkrétny deadline, dokedy musíte vytvoriť určitú vec. Je to niečo s reálnym výsledkom. V našom prípade sme dostali zadanie „vytvorte za dva týždne systém, ktorý umožní participáciu na diaľku“. Takže sme mali jasné zadanie, čo urobiť. Je však veľmi zvláštne pracovať s kognitívnou disonanciou vystupovania na diaľku. Nie ste si veľmi istý, ako odlišne to bude znieť vo vašom štúdiu a na reproduktoroch v inej miestonosti. A taktiež ako bude reagovať publikum. Je zaujímavé skúmať interakciu, participáciu a umožnenie určitého druhu feedback loopu. 

Mohli by ste popísať podrobnosti vášho projektu, vrátane jeho technických aspektov a komplikácií?

MF: Základ systému je postavený na modele klient-server. Myslím tým niečo ako chatovací systém. Max patch sa naloguje do serveru a každá správa zaslaná serveru je prijatá všetkými ostatnými. Preto názov série odkazuje k symetrii. Pripomenulo mi to citát od Merleau-Pontyho „každý objekt je zrkadlom všetkých ostatných“. Čo sa týka výziev, dá sa povedať, že je to kombinácia technických, konceptuálnych a estetických výziev. Implementácia modelu klient-server bola relatívne jednoducho riešiteľná. Ale nastali aj komplikácie. Napr. ako skonštruovať rozhrania a procesy generujúce patterny spôsobom, ktorému nevládne chaos. Hudobné vystúpenia, napríklad v improvizovanej praxi, sú často popisované v zmysle poskytovania priestoru, nedominancie. To, čo sme vyvíjali, tiež bralo do úvahy tieto aspekty. Začali sme o nástroji premýšľať ako o kompozícii. Tieto dve veci boli neoddeliteľné. Určite to nebol technický nástroj ako niečo, čo by malo podporovať nejaký kompozičný zámer.

RT: Technicky zložité bolo zdieľanie rozhraní v reálnom čase. Ak má viac ľudí otvorený ten istý step sekvencer, ako sa môžu tieto rozhrania navzájom zrkadliť? Ak jeden hráč zmení jeden krok, všetci ostatní potom uvidia túto zmenu v reálnom čase. Problém nastáva, keď viacerí ľudia zmenia tú istú vec naraz. Ako sa vyhnúť feedbacku, ktorý nastane v takýchto situáciách? Je to komplikované, pretože to tiež súvisí s latenciou v rámci siete. Toto sa týka iba práce so zdieľanými rozhraniami, projektu pre Next Festival sa to netýka. Pre festival sme pripravili interaktívny systém, do ktorého sa môže ktokoľvek zapojiť. Je veľmi jednoduchý – na stránke je vložené tlačítko, ktorým ľudia môžu odoslať spúšťače generovania rytmických patternov.

Váš projekt sa snaží umožniť väčšiu participáciu publika, čo dávate do protikladu so štandardnými online vystúpeniami, ktoré umocňujú zažívané dichotómie performer – publikum, ako aj silovú prevahu, ktorá dáva na piedestál vystupujúceho. Ako sa váš projekt snaží voči tomuto vymedziť?

MF: Myslím, že nás oboch ten klasický model vystupovania už nudí. A streaming toto iba zhoršuje. Často sa v tejto situácii ale ocitáme. Ale napríklad vo workshopoch, ktoré robí Rian, je to viac o poskytovaní prístupu k algoritmickým procesom prostredníctvom precízne pripravených štruktúr rozhraní, ako o pripojení sa a posluchu. Obe sú vlastne fajn. Ale chceli sme preskúmať aj iné možnosti. 

RT: Ja rád pracujem s ľuďmi. Nedokážem niečo urobiť sám bez toho, aby to nemalo nejaké konkrétne umiestnenie, alebo hrať v prázdnej miestnosti bez akýchkoľvek spojení. Robím hudbu, ktorá sa hrá v kluboch. Viem, ako to bude v tom priestore fungovať. Ale ak nepracujem so špecifickou situáciou, čo iné je ešte dôležité? Vďaka tejto momentálnej situácii som si uvedomil, ako veľmi potrebujem spolupracovať s ľuďmi. Premýšľame o tom, ako vytvoriť niečo, čo bude na tú situáciu reagovať a spájať ľudí, resp. sa o to aspoň pokúsi. 

Je to zvláštne – ľahšie sa mi pracuje proti niečomu. Takže premýšľať o veciach v zmysle toho, čo je nesprávne alebo prečo to nevyhovuje. Tá všadeprítomnosť streamingu mi príde odcudzujúca pre všetky participujúce strany – divákov, účinkujúcich, promotérov.

Inter-symmetric Workshop for Kids v A4, Bratislava (Rian Treanor) – NEXT Festival 2020

V súvislosti s projektom taktiež spomínate termín „ambientná spolupatričnosť“. Čo to označuje?

MF: Áno, ľudská interakcia nemusí byť o uvedomení si špecifických cieľov alebo funkcionality. Zdá sa, že väčšina online spojení je relatívne priama – napr. komunikačné služby. Samozrejme, môžete bezcieľne chatovať, ale rozmýšľal som, ako si ľudia uvedomujú prítomnosť tých druhých, napríklad v čakárňach alebo na chodbách. Taká forma interakcie v online systémoch chýba a zaujímalo ma, ako by vyzerala v týchto prostrediach. Nehovoríme, že sme to urobili. Bola to naša motivácia. 

Mark, vytvoril si projekt s názvom „Structural Solutions to the Question of Being“ (Štrukturálne riešenia otázky bytia), ktorý reflektoval o hudobných kultúrach zo začiatku 90. rokov. Spomínaš rok 1992 ako dôležitý míľnik, kedy sa krížili technológie s hudbou. Veľa týchto hudobných komunít a subkultúr sa presúva na internet. Máš pocit, že sa v budúcnosti zmení podstata hudby a komunít ako takých?

MF: V tom projekte som premýšľal, ako sa zmeny hudobných technológií a štúdiovej praxe kryjú s novými hudobnými formami ako napr. house a techno. Je jasné, že je to prepojené. Chcel som zmapovať tento vývoj spolu s jeho politickým kontextom a konzumáciou drog atď. Nesmieme zabudnúť na to, aký význam má to, že sa ľudia fyzicky stretávajú na akciách alebo protestoch. Je to prirodzená potreba v ťažkých časoch. Toto som cítil v 80. rokoch a vyvrcholilo to do veľkých raveov. Je ťažké predpovedať dlhodobé následky koronavírusu na kultúru a komunity, ale bude to zrejme dramatické. 

Inter-symmetric Workshop for Kids v A4, Bratislava (Rian Treanor) – NEXT Festival 2020

Momentálne obidvaja žijete v Rotherhame vo Veľkej Británii (Mark je Rianov otec – pozn.). Ako vyzerá vaša spolupráca v praxi? V čom sa líšia vaše prístupy k tvorbe?

MF: Na začiatku lockdownu sa sem Rian presťahoval a bol s nami v dobrovoľnej karanténe. Takže sa náš dom stal takým funkčným štúdiom. Vačšinou sa rozprávame o našich projektoch. Kvôli Covidu sme oveľa viac prítomní, aby sme sa navzájom podporovali a reflektovali. Nie je to obvyklé, ale malo to dobrý vplyv. Napríklad ak jeden z nás rieši nejaký komplikovaný Max patch, ten druhý sa na to môže pozrieť a skúsiť pomôcť. Tiež si môžeme rozdeliť väčšie projekty. Alebo len tak sedíme a rozprávame sa o možnostiach a vymýšľame nové prístupy. 

Čo sa týka rozdielov, obaja pracujeme veľmi odlišne. Ja pracujem krátke obdobia a robím si veľa prestávok na čaj, zatiaľ čo Rian pracuje dlho a sústredene. Tiež je medzi nami veľa kreatívnych rozdielov. Napríklad prednedávnom sme spolu robili na projekte a striedali sa pri editovaní. Bolo jasné, že všetko to, čo som ja spravil, on zmenil, a naopak. Mali sme jednoducho odlišné prístupy – ja som pridával určitý druh materiálu, zatiaľ čo on ho odstraňoval. Na koniec sme našli strednú cestu.

RT: Bolo to ako zbabraná reštaurácia maľby.