Skôr než nad tým, aké umelecké dielo by malo oblažiť rozdrásané nervy onoho privilegovaného survivalistu, sa zamýšľam, aké dôvody by mohli byť motivujúce natoľko, aby sa človeku vôbec chcelo pustiť do kolaborácie na takomto počine. Spolupodieľať sa na utváraní dystopickej budúcnosti, kde na vrchole otrokárskej pyramídy stojí zopár superbohatých patriarchov – Dokázal by presvedčiť neuveriteľný honorár či profesionálna prestíž o tom, že jeden umelecký predmet v bunkri je predsa príspevok celkom nevinný? Obávam sa, že by bola presvedčivá práve viera v to, že umenie nie je nevinné a môže spôsobiť záškodníctvo. Nejaké subverzívne vychýlenie situácie, ktoré by dokázalo načrtnúť aspoň trochu pozitívne scenáre pre tie a pre tých, ktorí stratili, alebo ani nikdy nemali možnosť pomôcť si sami. Mohlo by ísť o také umelecké dielo, ktoré by fungovalo ako vstupenka do bunkra ako do betónovej Noemovej archy? Skupinová procesuálna performancia, ktorá by performerkám a performerom pomohla prekonať karastrofickú „udalosť“ v relatívnom bezpečí? Každopádne by pre tento účel nebolo možné vybrať už existujúcu prácu, muselo by ísť o nové dielo, vytvorené pre konkrétne podmienky, ktoré by si vyžadovalo ak nie kolektívne autorstvo, tak určite konsenzus všetkých zainteresovaných. A ďalším presvedčivým argumentom pre spoluprácu je tiež viera v povestný transformačný potenciál umenia, ktoré dokáže prispieť k pozitívnej individuálnej a prostredníctvom nej tiež k spoločenskej zmene. Mohla by nasmerovať pozornosť na tých, ktorí udržujú status quo, no sami sú ním utláčaní, na pracovitú posádku bunkrového spoločenstva. Tu by mohlo byť inšpiratívne napríklad Divadlo utlačovaných vyvinuté Augustom Boalom v čase argentínskej diktatúry spolu so samotnými ľuďmi čeliacimi útlaku, ktoré stiera hranice medzi hercom a divákom a emancipuje aktérky a aktérov, aby sami analyzovali svoju situáciu a prichádzali na riešenia, ako ju spoločne pretvárať podľa svojich predstáv.

PIC Theatre of the Oppressed