Rakúsky vizuálny umelec Oliver Ressler sa vo svojich dielach zaoberá aktuálnymi spoločenskými otázkami, v ostatnom období najmä témou klimatickej krízy. V aktuálnom projekte nazvanom „Barricading Ice Sheets“, ktorý bude vystavený v Camera Austria v Grazi, dokumentuje klimatické hnutie a jeho stratégie. Prostredníctvom Resslerových videí sa diváci a diváčky dostanú do epicentra protestov alebo priamych akcií v uhoľných baniach, pričom ich dejiskom sú rozličné európske krajiny. V rozhovore sa zameriavame na prepojenie umenia a aktivizmu a venujeme sa aj riešeniu problémov environmentálnej deštrukcie.

Politickými témami sa vo svojej tvorbe zaoberáš od polovice deväťdesiatych rokov. Ako vznikol tento tvoj záujem? 

Ako tínedžer som veľa čítal a pomerne rýchlo som sa začal zaujímať o politiku a ekologické otázky. Neskôr som ako študent umenia hľadal spôsoby, ako sa k politických témam vyjadriť umeleckými prostriedkami. S odstupom času si myslím, že väčšina môjho vtedajšieho úsilia zlyhala. V polovici deväťdesiatych rokov som začal tvoriť diela pre širšiu verejnosť. V roku 1995 som vytvoril lightboxy s témou genetických manipulácií, ktoré boli vytavené vo výkladoch. Spoločne s umelcom Martinom Krennom som v tom istom roku urobil sériu billboardov proti novej ultrapravicovej ideológii a v roku 1997 sme pred viedenskou Štátnou operou vystavili priestorový billboard, ktorý vyvolal veľké kontroverzie. Toto dielo bolo umiestnené pred jednou z hlavných turistických atrakcií mesta a zameralo sa na inštitucionálny rasizmus v podobe novovzniknutých detenčných centier pre žiadateľov o azyl. Oba projekty môžu byť situované do kontextu vzrastajúceho ultrapravicového vplyvu v Rakúsku, ktorý vyvrcholil v roku 2000 vstupom pravicovej extrémistickej strany FPÖ do vládnej koalície. 

V roku 1996 si vytvoril environmentálne zameranú výstavu „100 rokov skleníkového efektu“, ktorá kritizovala falošné riešenia klimatických problémov v podobe technologických zlepšení v rámci tržnej ekonomiky. Vo svojom nedávnom videu „Carbon and Captivity“ sa zameriavaš na techno-optimistické riešenie zachytávania oxidu uhličitého. Ako by si zhrnul posun vo verejnej diskusii v tejto otázke za ostatné desaťročia? Myslíš si, že niekedy dôjde k politickému konsenzu o potrebe zmeny kapitalistického systému? 

V roku 1996 ešte stále prebiehala verejná debata o tom, či spaľovanie fosílnych palív vôbec spôsobuje zvyšovanie teploty na Zemi. Naomi Klein v kontexte USA ukázala, ako fosílny priemysel desaťročia dotoval popieranie klimatickej zmeny, a ja si nemyslím, že v Európe bola situácia odlišná. Medzičasom sa zdá, že väčšina ľudí – dokonca aj konzervatívnych politikov – si uvedomuje klimatickú krízu. Bohužiaľ, uznanie vedeckého faktu automaticky neprináša nevyhnutné opatrenia. Ropné korporácie prispôsobili svoju argumentáciu zmenenej situácii. Teraz už akceptujú existenciu toho, čo sa často nazýva „globálne otepľovanie“, ale výstižnejšie by sa dalo označiť ako „klimatický kolaps“. Tí istí klimatickí zločinci, ktorí sú z veľkej časti zodpovední za súčasnú krízu, sa teraz pokúšajú prezentovať ako dodávatelia technologických riešení pre záchranu planéty. Presadenie systému Carbon capture and storage (zachytávanie a ukladanie oxidu uhličitého) by dokonca viedlo k pokračovaniu ťažby ropy, navyše s verejným dotáciami na klimatickú technológiu! Fakt, že sa vôbec uvažuje o takto bezohľadných a kriminálnych technologických „vychytávkach“, ukazuje nemožnosť boja s klimatickou krízou v rámci systému založenom na raste a konkurencii. Čo potrebujeme, je zastavenie rastu (nerast, degrowth) a spolupráca naprieč všetkými sektormi. V rámci kapitalizmu môžeme očakávať armády opevňujúce hranice proti klimatickým utečencom namiesto toho, aby sme využili veľmi krátky čas, ktorý zostáva na odvrátenie najhoršieho, na začiatok podstatnej systémovej transformácie.

Vo svojej tvorbe sa zameriavaš na rozličné aktivistické hnutia, ktoré sa venujú globalizácii, migrácii a environmentálnym témam. Vystavuješ v galerijnom prostredí, ale aj vo verejnom priestore. Na akých divákov sa obraciaš? 

Aby som bol úprimný, veľmi nepremýšľam nad tým, kto sú diváci mojich diel. Sledujem určitý impulz na základe toho, čo sa pokúšam povedať, koho hlasy by mali byť prezentované a ktoré aspekty problémov by mali byť zdôraznené. Snažím sa ukázať možnosti odporu a zároveň predstaviť iné, viac demokratické spôsoby organizovania spoločnosti. Najdôležitejšími divákmi mojich filmov sú teda kriticky mysliaci ľudia, ktorí sa chcú niečo dozvedieť o sociálnych hnutiach. No najmä vo väčších umeleckých inštitúciách máte zvyčajne veľmi široké publikum, od školopovinných detí po dôchodcov, od turistov po profesionálov z oblasti umenia. Pre niektorých z nich je to prvýkrát, čo počujú o masovej občianskej neposlušnosti a horizontálne organizovaných sociálnych hnutiach, pretože zo správ sa o nich takmer nič nedozvedia. Keď hnutia využívajú moje videá na školenie mladšej generácie aktivistov a aktivistiek alebo na mobilizáciu pre pripravované priame akcie, úloha umeleckého diela sa tu opäť mení. Je mi jasné, že nie všetky aspekty diel budú pochopiteľné pre každého, ale veľmi rád tvorím diela, ktoré sú prístupné mnohým skupinám. Je pre mňa dôležité vytvárať umenie pochopiteľné aj pre publikum, ktoré netuší, čo je umenie. 

Oliver Ressler, „Everything’s coming together while everything’s falling apart: Code Rood“, 14 min., 2018

Tvoje videá nie sú čisto dokumentárne, obsahujú aj poetickú zložku: niekedy sú to kresby, inokedy osobný príbeh alebo nezvyčajný zvuk. Ako chápeš vo svojich filmoch rozdiel medzi dokumentárnym a umeleckým prístupom, je medzi nimi nejaká hranica?

Moje filmy nikdy nedokumentujú v tom zmysle, že by sa dali označiť ako „neutrálne“. To, čo je prezentované, je vždy vyjadrením môjho politického záujmu. Kontext konkrétnej situácie má veľký vplyv na druh filmu, ktorý vytváram. Uvediem príklad. Niekoľko rokov som natáčal rozhovory a zasadania v továrňach, ktoré sú v samospráve zamestnancov. Štyri filmy, na ktorých som pracoval s Dariom Azzellinim, pozostávajú z materiálu zaznamenaného na zhromaždeniach, ale aj v prevádzke. Mnohí, ktorí tieto filmy vidia, ich opisujú ako dokumentárne, pretože zobrazujú, čo sa na týchto pracoviskách deje. 

V septembri 2019 som dostal možnosť zaznamenať zasadanie, ktoré bolo veľmi podobné, čo sa týka počtu ľudí, ale v úplne inom kontexte. Bolo to prípravné stretnutie zástupcov a zástupkýň rozličných skupín z Madridu, ktoré pripravovali masovú akciu občianskej neposlušnosti. Kvôli obave z kriminálneho postihu, museli byť tváre účastníkov v procese editovania zakryté. Rozpixelovanie tvárí bolo diskutované aj samotnými účastníkmi zasadnutia a stalo sa súčasťou filmu „Not Sinking, Swarming“. Pri pozeraní tohto filmu vidíme veľké plochy pixelov cez celú obrazovku, ktoré vytvárajú akýsi abstraktný obraz. V druhej časti filmu je použité komplexnejšie riešenie, keď telá účastníkov a účastníčok zasadnutia nahrádzajú telá ľudí, ktorí sa zúčastnili akcie občianskej neposlušnosti. Pretnutie týchto dvoch prístupov vytvára komplexný typ vizuality, vyzerá to veľmi umelecky. Diváci by pravdepodobne neoznačili tento film ako „dokumentárny“. No motivácia na zaznamenanie tohto zasadnutia nebola odlišná ako pri iných filmoch. Takže rozdiel medzi „dokumentárnou“ a „umeleckou“ kategóriou nemá podľa mňa zmysel.

Dario Azzellini & Oliver Ressler, „Occupy, Resist, Produce – Officine Zero“, 33 min., 2015

Dario Azzellini & Oliver Ressler, „Occupy, Resist, Produce – RiMaflow“, 34 min., 2014

Veľká časť tvojej tvorby pozostáva z krátkych filmov a videí. Považuješ filmový jazyk za najúčinnejší umelecký komunikačný nástroj? 

V deväťdesiatych rokoch som pracoval prevažne na veľkorozmerných inštaláciách a vo verejnom priestore. Vo verejnom priestore preto, lebo som chcel mať dosah mimo obmedzení umeleckého systému. V roku 2000 som natočil svoj prvý film s cieľom osloviť širšie publikum. Niektoré z mojich filmov sú v tomto ohľade veľmi úspešné, iné menej. Nie som si však istý, či existuje niečo ako „najúčinnejší umelecký komunikačný nástroj“. Myslím, že v prvom rade závisí od toho, ako definuješ účinnosť. Je pre mňa ťažké predstaviť si, že pracujem v rámci politického obsahu bez použitia textu či jazyka. Film je vynikajúce médium, ktoré mi umožňuje usporiadať rozličné elementy okolo centrálneho príbehu. Umožňuje mi byť flexibilným a kombinovať text, zvuk, dokumentárne zábery, no niekedy aj animáciu alebo rozhovor. Nemám plán toho, ako robím film. Práca na ňom je otvorený proces skúmania, nahrávania, editovania, písania textov, vyraďovania, prizývania hudobníkov alebo animátorov k spolupráci. Tento spôsob práce je pre mňa vzrušujúci. 

Oliver Ressler, „Everything’s coming together while everything’s falling apart: The ZAD“, 36 min., 2017

Tvoj aktuálny projekt „Barricading the Ice Sheets“ sa zameriava na mapovanie hnutia za klimatickú spravodlivosť. Pozostáva zo série videí, ktorú sprevádzali prezentácie, konferencia a publikácia. Vo svojich dielach zobrazuješ verejné akcie, no aj vnútornú dynamiku aktivistických skupín. Čo ťa na týchto hnutiach priťahuje a prečo je podľa teba dôležité ich zachytiť? 

Zlyhanie štátov v riešení klimatickej krízy dokazuje nevyhnutnosť zamerania sa na neštátnych aktérov. Týmito centrálnymi aktérmi sú hnutia za klimatickú spravodlivosť. Zaujímajú ma akcie masovej občianskej neposlušnosti a to, ako sa neposlušné telá stretávajú v kolektívnej akcii, ako sa hnutia organizujú horizontálne. Tieto hnutia musia ďalej silnieť, a tak zvyšovať tlak na presadenie dekarbonizácie, klimatickej spravodlivosti a globálneho prerozdeľovania. Ak sa to neudeje, život na Zemi sa pre stovky miliónov ľudí v najbližších desaťročiach stane nemožným. Preto si myslím, že je dôležité zdôrazniť, že sociálne hnutia nie sú len nevyhnutné, ale sú jedinou šancou na prežitie ľudstva.

Oliver Ressler, „Everything’s coming together while everything’s falling apart: Ende Gelände“, 12 min., 2016

Už viac ako rok je svet postihnutý pandémiou koronavírusu, ktorá napáchala veľké škody. Zo začiatku sa zdalo, že pandémia a dočasné zníženie výroby a mobility by mohli obmedziť emisie CO₂, to sa však nepotvrdilo. Vidíš potenciálne nejaký prínos pandémie pre prehodnotenie vzťahu ľudí k prírode? Budú vedecké poznatky (nielen ohľadom pandémie, ale aj environmentálnej krízy) slúžiť ako podklady spoločenských rozhodnutí?

Reakciou politikov na klimatickú krízu je najčastejšie snaha preniesť zodpovednosť na spotrebiteľov: jazdite vlakom, menej lietajte, konzumujte miestne výrobky, dajte si na strechu solárny panel. Pandémia ukázala, čo je jasné už celé desaťročia: aj keď existuje nadmerná spotreba, ktorú treba riešiť, zmena spotrebiteľských vzorcov (napr. menej cestovania počas pandémie) nezníži emisie na potrebnú úroveň. Štruktúra systému nás núti žiť spôsobom života, ktorý ničí svet, a to pokračuje aj počas globálnej krízy verejného zdravia. Jedinou šancou na odvrátenie klimatického kolapsu je preto zameranie sa na kolektívnu akciu s cieľom krok za krokom odstrániť kapitalizmus. Musí sa zmeniť spôsob výroby energie, medzinárodný obchod, zrýchlená výroba a spotreba, spôsob výroby potravín a povinnosť pracovať. Tieto parametre sú mimo dosah jednotlivých spotrebiteľov, sú však príčinou nadmernej individuálnej uhlíkovej stopy. 

Nemám žiadne veľké očakávania, že dobré a správne argumenty zvíťazia len preto, že sú dobré a správne. Bohužiaľ, nežijeme vo svete, kde politické rozhodnutia nasledujú po zvážení vedeckých faktov: rozhodnutia sledujú logiku moci a peňazí. Preto sa počas pandémie opakovane dotoval ťažobný priemysel, výrobcovia automobilov a letecké spoločnosti, namiesto toho, aby bola kríza využitá ako príležitosť na redukciu a odklon od priemyselných odvetví, ktoré ničia klímu. Zas a znova je preto jedinou šancou zintenzívnenie politického boja. 

Oliver Ressler, „Everything’s coming together while everything’s falling apart: COP21“, 17 min., 2016

Akú úlohu môže podľa teba zohrávať umenie v informovaní o problémoch, ale aj o riešeniach spoločenskej a environmentálnej krízy?

Vidím potrebu nielen informovať, ale aj ukazovať existujúce alternatívy, napríklad sociálne hnutia. Myslím si, že je množstvo príležitostí, ako sa môžu umelci a umelkyne angažovať v rozličných hnutiach a podeliť sa s nimi o vedomosti, ktoré získali počas štúdia a v umeleckej praxi. Naše sociálne hnutia sa musia rozrásť a stať sa viac intersekcionálnymi. Aby zvýšili tlak na zákonodarcov, musia pracovať s rozličnými taktikami. Kto je lepšie vybavený na vymýšľanie alebo využívanie subverzívnych postupov ako ľudia, ktorých náplňou práce je kreativita a myslenie mimo mantinelov? 

Je potrebná reforma tzv. „umeleckého sveta“?

Samozrejme, umelecký svet sa musí transformovať rovnako, ako aj všetky ostatné sektory. Predovšetkým svet obchodu s umením, ktorý je založený na doprave tovaru cez celý svet a lietaní z jedného umeleckého veľtrhu na druhý. Myslím si, že klimatická kríza je pre umenie príležitosťou. Obmedzenie cestovania môže byť šancou na strávenie dlhšieho času na konkrétnych miestach a na vytvorenie hlbších a trvalejších vzťahov tam, kam človek cestuje ako umelec, umelkyňa alebo kultúrny producent, producentka. Umelecké inštitúcie, ktoré robia trvalo udržateľné a politicky dôležité aktivity, už okolo nás existujú. Musia sa len v rámci širšej umeleckej scény lepšie zviditeľniť: potrebujú expandovať, zatiaľ čo sektor bližší obchodu s umením potrebuje obmedzenie rastu (degrowth).

Sú technológie niečo, čo sa dá využiť na postupné rozobratie súčasného neudržateľného kapitalistického systému, alebo sú nutne v ňom natoľko zakorenené, že ich využitie proti nemu nemôže byť efektívne?

Myslím si, že technológie vyzerajú presne tak, ako vyzerajú, lebo boli vytvorené v rámci kapitalistického systému. Nie je to náhoda, že mobilný telefón môže byť – a aj je – využitý na permanentné sledovanie svojho majiteľa. Je to neoddeliteľná funkcia prístroja, ktorá by v tejto podobe nevznikla, keby sme žili v rovnostárskej spoločnosti založenej na demokratických procesoch rozhodovania. Obrovské a mocné telekomunikačné spoločnosti by nikdy nemohli v demokratickom prostredí existovať. Napriek tomu sa nedá poprieť, že mobilné telefóny môžu byť a aj sú využívané pri občianskej neposlušnosti, pri organizovaní rebélií a v boji za lepší život. Myslím si, že musíme využívať dostupné technológie tu a teraz. Až sa nám podarí zničiť túto otupujúcu nadvládu kapitálu, tak uvidíme, že začnú vznikať nové technológie, ktoré budú založené na nevyhnutnosti a na potrebách a nie na generovaní ziskov.

Oliver Ressler vytvára inštalácie, projekty vo verejnom priestore a filmy o ekonómii, demokracii, rasizme, klimatickom kolapse, formách odporu a spoločenských alternatívach. Natočil tridsaťpäť filmov, ktoré boli uvedené na tisíckach podujatí rozličných sociálnych hnutí, v umeleckých inštitúciách a na filmových festivaloch. Resslerove diela boli prezentované na jeho individuálnych výstavách v CAAC, Seville; MNAC – National Museum of Contemporary Art, Bukurešť; SALT Galata, Istanbul a zúčastnil sa bienálových prehliadok v Taipei (2008), Lyone (2009), Gyumri (2012), Benátkach (2013), Aténach (2013, 2015), Quebeku (2014), Jeju (2017), Kyjeve (2017), Gothenburgu (2019) a na Documenta 14, Kassel, 2017. Resslerove filmy sú dostupné na jeho YouTube kanáli. 

PREKLAD Lenka Kukurová

PIC archív Olivera Resslera