Critical Daily od roku 2018 mapuje lokálnu a zahraničnú scénu kritického grafického dizajnu a prezentuje kriticky orientovanú tvorbu vo forme blogzinu. Tento rok bol projekt ocenený Národnou cenou za komunikačný dizajn v kategórii Nové horizonty. Stojí za ním grafická dizajnérka Katarína Balážiková, tím interných editorov a externí bloggeri. Keďže žijeme v postdigitálnej dobe, vznikajúci online obsah je možné pravidelne publikovať vo forme DIY zinu. Z neho sa dajú na webstránke generovať PDF súbory podľa kategórií či typu tlače a samostatne si zaplniť knižnicu kurátorovaným výberom kritických projektov. Critical Daily tak stojí na rozhraní medzi digitálnou a fyzickou formou, medzi participatívne vznikajúcim a kurátorovaným obsahom, medzi lokálnou a zahraničnou dizajnérskom scénou. Nanovo definuje, čo všetko môže spadať do náplne práce (nielen grafického) dizajnéra a ako celok podáva správu o pálčivých témach, ktoré si zobrali za svoje jednotliví kriticky uvažujúci dizajnéri a dizajnérky.

Nad projektom spoločne reflektujú dizajnérka Katarína Balážiková a editorka Lenka Hámošová.

LH: V slovenskom prostredí je dlhodobo tvorba grafického dizajnéra minimalizovaná na predovšetkým funkčné a esteticky pôsobiace formy vizuálnej komunikácie. Málo sa však oceňuje už kritický prístup pri navrhovaní, kedy dizajnér z vlastnej iniciatívy reflektuje na problémy vo svojom okolí. Kritika je vnímaná negatívne, ako neproduktívne sťažovanie sa. Čo je pre teba kritérium, podľa ktorého hodnotíš kvalitný kritický projekt?

KB: To, že je na Slovensku málo tzv. kritickej praxe alebo dizajnérov, ktorí kritický dizajn majú vo svojej profesionálnej agende, súvisí s dlhodobo zaužívanou modernistickou predstavou o dizajne. Má jednoducho len pomáhať riešiť niekoho iného problém, tému, vizualizovať niekoho iného myšlienky, obsahy, posolstvá. Táto modernistická tradícia prezentuje dizajn ako remeslo. Pretrváva predstava u ľudí, aj profesionálov a teoretikov umenia, že dizajnér má byť neutrálny, má sa snažiť len čisto a jasne sprostredkovať informáciu (samozrejme, nejako formálne originálnym spôsobom).

V tomto duchu moderny a Bauhausu sa neočakávalo, že by dizajnér mal alebo mohol zasahovať do obsahov, prípadne ich sám vytvárať. Ak sa dizajnér v minulosti rozhodol kriticky vizuálne reagovať na určité spoločenské či osobné témy, jeho tvorba bola skôr považovaná za voľné umenie. V tom momente sa prestalo o ňom hovoriť, že je dizajnérom a jeho tvorba vizuálnym dizajnom či komunikáciou. Ako keby takáto tvorba nebola považovaná za súčasť dizajnérskej profesie. 

Samozrejme, profesia sa dynamicky vyvíja a aj jej definícia, najmä pod vplyvom mediálnej spoločnosti. V západnej Európe a USA sa o kritických tendenciách dizajnérov v rámci profesie hovorilo už od 70. rokov, u nás sme o niekoľko dekád pozadu. No našťastie sa už aj k nám so stále dostupnejšími informáciami dostávajú nové teórie, najmä tzv. štúdiá dizajnu, vďaka ktorým sa nám otvárajú nové obzory. Svedčí o tom aj spomínaná nová kategória na NCD 2020 „Nové horizonty“. 

Je ťažké a asi aj zbytočné škatuľkovať kritickú prax. Kritériá si podľa mňa určuje každý sám podľa svojich skúseností a vedomostí. Pre niekoho je dôležitá miera aktuálnosti témy či osobné nasadenie. Pre iného zase miera prehodnocovania obsahu, či inovatívnosť v spôsobe vizualizovania názoru. Pre mňa je asi najdôležitejším kritériom úprimná osobná motivácia a intenzita diskusie, ktorú daný kritický dizajn vyvoláva v danej cieľovej skupine. 

Často sa dostávam (s nielen mojimi študentmi) do diskusií o tom, čo definuje dobrú prax a kde sú jej hranice. Snažím sa vždy nájsť v projektoch úprimnosť. Ak sa niekto usiluje iba o hype a chce urobiť niečo účelovo spoločensky angažované, stráca to pre mňa skutočný kritický náboj. Je veľa reklám, v ktorých vidíme značky ako sa snažia komunikovať verejnoprospešné posolstvá, ale ja osobne v tom vidím iba sociálne zodpovedný marketing a iný spôsob ako zaujať na trhu. Kritická prax nepotrebuje trh – nepredáva produkty. Iba chce vyvolať diskusiu a podnietiť k prehodnocovaniu tém a obsahov.

LH: Aj napriek zdanlivému nepochopeniu kritického dizajnu na Slovensku vidím, že spoločensky angažovaných projektov, ktoré iniciuje dizajnér sám, postupne pribúda. Vidím to nielen na nových projektoch na Critical Daily – svedčí o tom aj existencia súťažnej kategórie „Nové horizonty“ v súťaži Národná cena za dizajn, či rôzne novovznikajúce „designer-run“ platformy s vlastným vzdelávacím programom, či kolaboratívnymi projektami. Pre mňa osobne je kritickým počinom už aj hocijaká akcia „zdola“, keď sa nečaká na to, kým konkrétny problém či nedostatok vyrieši nejaká autorita. Vždy sa veľmi poteším, keď vidím takýto druh iniciatívy. Je nejaký projekt, alebo počin/iniciatíva, ktorá ťa zaujala za posledný rok? Vnímaš nejakú pozitívnu zmenu v stave kritického dizajnu na Slovensku, odkedy sa tejto téme systematicky venuješ? 

KB: O tom, že kritických projektov na Slovensku pribúda, svedčí fakt, že moji študenti stále častejšie prekvapivo prídu s niečím, o čom som ešte nepočula. Myslím teda, že je kritického dizajnu viac ako v minulosti a je už takáto prax aj verejne a inštitucionálne podporená. Progresom je aj to, že vedenie katedry vizuálnej komunikácie sa pred niekoľkými rokmi rozhodlo dať mi priestor a učiť predmet, ktorý sa zaoberá kritickou praxou. Taktiež hodnotím ako dobrú správu pre slovenský dizajn, že Slovenské centrum dizajnu na NCD vytvorilo kategóriu, ktorá sa venuje aj obsahu a nie len peknej a dobrej forme. Do nej kritický dizajn môže ľahšie „zapasovať“ a má šancu, aby si ho všimla aj širšia odborná verejnosť.

Pozoruhodné je aj to, že tento rok sa mi na predmet dobrovoľne prihlásil celý tretí ročník a dostala som od nich dokonca pochvalu, že sa im Critical Daily ako projekt aj jeho dizajn veľmi páči. Keď ťa chvália mladí, to je vždy dobre.

Stále viac vidím, že sa moji študenti po ukončení kurzu Kritika na Katedre vizuálnej komunikácie venuju aj vlastným kriticky nastaveným projektom. Mám radosť, keď vidím, že iniciujú zmenu a rozmýšľajú o dizajne zo širšieho pohľadu.

Jedna z mojich študentiek, Barbora Krejčová, si za tému magisterského výskumu zvolila práve vplyv spoločnosti na dizajn. Vytvorila podcastový webový projekt Paralelný ateliér, ktorý sa venuje nedizajnérskym témam, ktoré vplývajú na dizajn. Je zaujímavé a vcelku upokojujúce o vizuálnych veciach počúvať. 

Aj moje bývalé študentky Aurelia Garová a Tereza Maco sa počas školy aj po venujú kritickému prístupu. Aurélia vytvorila zaujímavý projekt Bratislavské superštruktúry reflektujúci fenomén častého výskytu divokých prístavieb a nadstavieb v Bratislave. Tereza Maco zase zaujala vtipnou vizuálnou identitou Štart je Cieľ, ktorou chcela poukázať na príbuznosť športových podujatí a hodnotení študentských dizajnérskych diplomových prác na VŠVU. S týmto projektom získala v roku 2018 Národnú cenu za dizajn v kategórii Študentský dizajn.

Z domácich projektov ma v poslednej dobe zaujal kolaboratívny česko-slovenský projekt Domased, na ktorom sa spolupodieľali aj dizajnéri. Tento internetový projekt vo forme webu zozbieral veľmi veľa vizuálnych reflexií dizajnérov, animátorov, ilustrátorov a umelcov na tému pandémie. Autori chceli povedať, že nesedia doma počas korona krízy nečinne ale kreslením pre druhých chcú prekonanie tohto náročného obdobie uľahčiť aspoň vtipnými a kreatívnymi príspevkami.

Zo zahraničia by som spomenula projekt od skupiny Hackers & Designers, ktorý je veľmi inšpiratívnou iniciatívou. Páči sa mi, ako si robia srandu z oficiálnych odborných časopisov vytváraním autonómneho nástroja, ktorý nahrádza prácu skutočného redakčného tímu a grafického dizajnéra. Prináša originálny kúsok, ale súčasne ukazuje svoje limity.

No na druhej strane je fakt, že väčšinou aj tí študenti, ktorí mali veľmi zaujímavé kritické projekty počas môjho predmetu, ich už potom po skončení školy nerobia a pohltí ich slovenská realita smutnej modernistickej predstavy o dizajne. Je to autocenzúra, ale sčasti aj vina klientov, u ktorých prevažuje predstava, že uživiť a uplatniť sa na Slovensku dá iba s trendovým atraktívnym dizajnom a neutrálnym postojom. Ani môj predmet, ako na Slovensku ojedinelý pedagogický počin, nestačí na to, aby to ovplyvnilo celú generáciu. Nedajbože zmenilo pohľad všetkých dizajnérov na profesiu celkovo. Na tom by bolo treba systematickejšie pracovať, zapojiť do toho vedenie katedry, jemne upraviť zameranie výuky ateliérov, zapájať viaceré školy, mať lepšie promo, mať viac času na rozvoj webu a aplikácie, a v neposlednom rade viac financií. Potom by sa aj ľahšie oslovovali renomovaní zahraniční dizajnéri ako potenciálni blogeri. Práve toto posledné je moja momentálna stratégia 🙂 My na Slovensku si totiž často všimneme niečo unikátne až vtedy, keď o to svet prejaví záujem. 

LH: Študenti tvojho predmetu Kritika na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave sú vedení k tomu, aby vytvorili svoj vlastný kritický projekt, ktorým môžu následne prispieť do archívu Critical Daily. Pre mnohých je to vôbec prvýkrát, čo sa s takýmto spôsobom uvažovania pri navrhovaní stretli. Ako reagujú na výzvu nájsť si vlastnú problematiku a kriticky sa k nej postaviť?

KB: Ano je to pre väčšinu dokonca prvýkrát, čo vôbec počujú (nielen) pojem kritická prax. Hneď na úvod predmetu ich teda trošku zasväcujem do teórie, bohužiaľ častokrát musím až do základov. Je to bohužiaľ nevyhnutné, ak chcem, aby pochopili rozdiel medzi kritickou a tou tradičnou praxou. Hovorím im okrem iného samozrejme aj o design thinking, ktoré je základom každej dizajnérskej kreatívnej činnosti. S týmto pojmom sa tiež väčšina nikdy nestretla. Kritické prehodnocovanie totiž nie je iba doména kritickej praxe a postupy, ktoré uplatňujú na mojom predmete, sa im zídu pri akomkoľvek projekte.

Čo sa týka tém, nie je pre nich vôbec ťažké si ich nájsť. Je to pochopiteľné – sú to mladí vnímaví ľudia a potvrdilo sa mi, že majú názor. Len nikdy ich zatiaľ samých nenapadlo použiť na jeho vyjadrenie dizajn. Zdá sa mi, že častokrát im až odľahne, že boli schopní svoje myšlienky sformulovať do vizuálu a že práve ten podnietil reakcie. Teší ich, keď ich projekty majú ohlasy, očakávaný „efekt“ a vyvolajú nejaký diskurz. Pochopia, že pomocou dizajnu majú silu niečo ovplyvniť, aj keď v malej mierke.

LH: Ja osobne vnímam v súčasnosti rozhodne aj veľkú potrebu interdisciplinarity – dizajnéri by mali byť schopní spolupracovať nielen medzi sebou, ale aj s odborníkmi z iných odborov. Príkladom môže byť napríklad projekt Covid Colab, ktorý prepájal študentov dizajnu s technickými odbormi. Aký máš názor na súčasné interdisciplinárne tendencie? Mali by podľa teba (kritickí) dizajnéri vyhľadávať spoluprácu s odborníkmi z iných oblastí, prípadne konzultovať svoj projekt?

KB: Ak dizajnéri pracujú s komplexnejšími témami, vytvárajú vlastné obsahy a chcú skutočne urobiť kvalitný projekt, potrebujú ich minimálne konzultovať na začiatku s odborníkmi. Ideálne však je, ak sa tvoria aj reálne kolaborácie a odborníci sa stanú súčasťou týchto projektov. Myslím, že je to potrebné, ak si chceme vytvoriť vlastný názor na danú problematiku.

Projekt Visible Data, ktorého som spoluautorkou, sa venoval problému financovania kultúry. To je téma, ktorá je dosť komplexná sama o sebe, preto od začiatku sme vedeli, že to z našej pozície (len) dizajnérov nemôžeme sami obsiahnuť. Rozhodli sme sa témy, ktoré nás zaujímali, konzultovať s ľuďmi z Transparency International a Aliancie Fair Play. Vďaka tomu sme sa naučili, ako zháňať dáta a informácie, ako s nimi ďalej pracovať. Chceli sme totiž robiť case studies a robiť k nim vizuálne reflexie pomocou vizualizácie dát a infografiky. Teraz s odstupom času jasno vidím, akí sme boli na začiatku naivní a ako nám títo odborníci z týchto organizácii otvorili oči a naviedli nás na správnu cestu. Bez nich by sme asi dosť tápali, nakoľko nie sme ako dizajnéri zvyknutí sami si dáta a obsahy zháňať. Určite by to negatívne ovplyvnilo výsledky a výstupy projektu, a nepodarilo by sa nám teda publikum zaujať a vyvolať diskusiu, čo bolo naším zámerom.

Takže z vlastnej skusenosti viem, že vyhľadávať pomoc nie je hanba ale, naopak, veľmi prospešná vec. To však nemusí platiť pri všetkých typoch projektu – ak si to téma, ktorú reflektujeme, nevyžaduje, môžete samozrejme robiť projekt sami. Pri témach, ktoré sa nás osobne dotýkajú, nemusíme nevyhnutne zaťahovať do toho vždy odborníkov. Všetko závisí od toho, ako si projekt na začiatku nastavíme, kto je naše publikum a čo je naším cieľom.

Editori pre rok 2020: Gabriela Ondrišáková, Zuzana Duchová, Lenka Hámošová

Blogeri: medzi inými aj Anna Ulahelová, Branislav Matis, Gabriela Rusková, Hana Hudáková, Ivana Palečková, Ivan Galdík, Roman Mackovič, Šimon Chovan, Barbora Krejčová, Lucia Kolesárová, Andrej Kolenčík a študenti Katedry vizuálnej komunikácie VŠVU

PIC: Archív Critical Daily