Jennifer Walshe patrí k najoriginálnejším autorským postavám v súčasnej hudbe. Celá jej tvorba dokazuje, že hudba nemusí byť výlučne pocitovou záležitosťou, ale má toho aj veľa čo povedať o svete, v ktorom žijeme. Írsku skladateľku, speváčku a umelkyňu, ktorej záber siaha od historických mystifikácií až po konceptuálne experimenty s umelou inteligenciou, sme mali možnosť zažiť minulý rok na bratislavskom festivale NEXT a jej diela sa hrali a vysielali po celom svete.

Medzi jej nedávne projekty patrí napríklad Historical Documents of the Irish Avant-Garde (2015), v rámci ktorého Walshe vytvorila fiktívnu históriu hudobnej avantgardy v Írsku, venuje sa rozpätiu 187 rokov. Celý projekt je zastrešený pod Aisteach Foundation, čo je tiež fiktívna organizácia  ktorá má slúžiť ako „Archív írskej avantgardy“. V roku 2007 začala Walshe rozvíjať projekt Grúpat: ide o fiktívny umelecký kolektív, zložený z dvanástich rôznych alter eg, ktoré tvoria rôzne kompozície, inštalácie, grafické partitúry, filmy, fotografie, sochy a módu. EVERYTHING IS IMPORTANT (2016) je interdisciplinárne dielo skomponované pre hlas, sláčikové kvarteto a jeho súčasťou je aj film. Dôležitým dielom je aj opera TIME TIME TIME (2019) pre deviatich performerov, ktorú napísala v spolupráci so svetoznámym filozofom Timothym Mortonom.

Jennifer tiež často vystupuje ako vokalistka, pričom sa špecializuje na rôzne rozšírené techniky. Viaceré z jej skladieb sú určené buď pre sólový spev, alebo spev v sprievode ďalších nástrojov. V súčasnosti pôsobí aj ako profesorka experimentálnej performancie na Hochschule für Musik und darstellende Kunst v Stuttgarte.

V mnohých vašich dielach vnímam istý sociologický prístup. Spájate rôzne prvky, pozeráte sa na ne z nadhľadu a skúmate tak spôsob, ktorým nazeráme na históriu alebo technológie, posúvate ich ďalej a vkladáte ich do nových kontextov. No zároveň tvrdíte, že nechcete prostredníctvom hudby filozofovať. Čo tým myslíte? Neprinášate spolu s novým spôsobom myslenia aj určitú filozofiu?

Cítim sa byť viac skladateľkou a umelkyňou ako filozofkou. Keďže som blízko spolupracovala s ľuďmi ako Tim Morton, mohla som vidieť, ako môžu byť teória a filozofia prepojené s umením. Ako skladateľka a umelkyňa tvorím diela, ktoré síce môžu zahŕňať určitú filozofiu alebo môžu byť filozoficky interpretované, ale ja sama si to nedávam za úlohu. Nesnažím sa ukazovať teoretické koncepty. Najpodstatnejšie pre mňa je pozorne si všímať život okolo seba a v mojich dielach sa táto všímavosť odráža.

Opera TIME TIME TIME © Signe Fuglesteg Luksengard courtesy of Ultima Oslo Contemporary Music Festival

Ľudia majú častokrát strach, že sú ovládaní technológiami namiesto toho, aby oni sami mali technológie pod kontrolou. V niektorých vašich dielach, napríklad v Is it cool to try hard now skomponovanom pre hlas, film a elektroniku využívate špekulatívnu umelú inteligenciu. Na fiktívne trénovanie AI pracujete s materiálmi zo sociálnych médií, tweetov, postov, reklám, postov z redditu, blogov, falošnými štatistikami, ale aj s vašimi osobnými archívmi. Tým, že porozumiete fungovaniu AI a následne vytvoríte vlastné výsledky toho, čo by pravdepodobne mohli byť výsledky učenia sa AI, sa nachádzate v pozícii, kde vy ste tá, kto má veci pod kontrolou. Myslíte si, že vám to dáva vlastne kontrolu nad novými technológiami? 

Technológie sú kompletne vrastené vo všetkých častiach našich životov, no častokrát to ani nedokážeme rozpoznať alebo o tom pochybovať. V momente, keď si začneme technológie okolo seba všímať, začíname nad nimi získavať kontrolu. Je to bizarný moment, keď si náhle uvedomíme, aké úžasné je napríklad už len to, že v momente, ako vytiahneme telefón a pozrieme sa, kde je zastávka metra, je náš telefón prepojený s troma satelitmi v geosynchronizovanej obežnej dráhe okolo Zeme, že my sme uzlíkom v obrovskom systéme korporácií a infraštruktúr, vďaka ktorým sa môžeme dostať na koncert načas. Značná časť mojej práce je v podstate science fiction – rozprávam príbehy o živote, pričom veda a technológie sú filtrom, cez ktorý sa pozerám na veci. 

Inšpirujú vás autori science fiction literatúry? Obzvlášť v dnešných časoch, keď sa sci-fi stáva realitou?

Vždy som bola veľkou fanúšičkou sci-fi. Niektoré moje diela fungujú na princípe sci-fi príbehov, napríklad THE CHURCH OF FREQUENCY & PROTEIN a The Legend of the Fornar Resistance.¹ Svojím spôsobom veľká väčšina toho, čo robím je nejaká forma sci-fi len s tým rozdielom, že zasadzujem svoje diela do prítomnosti. Alebo teda niekam do dnešnej doby, nie do budúcnosti. William Gibson hovorí, že prostredníctvom sci-fi môžeme porozumieť svetu, v ktorom žijeme teraz, využívajúc sci-fi nástroje na to, aby sme mohli hovoriť, aké to je žiť dnes. Myslím si, že autori ako Ursula Le Guin, Ted Chiang alebo N. K. Jemisin sa snažia vysvetliť svet okolo nás, aj keď sa zdanlivo zaoberajú úplne iným vesmírom.

Spomínali ste už filozofa Timothyho Mortona, s ktorým ste napísali operu TIME TIME TIME.²  Ako sa začala vaša spolupráca? Kedy vznikol nápad, aby Timothy sedel na pódiu v jogovom sede počas celého predstavenia? 

Bol to pravdepodobne Drew Daniel, kto ma zoznámil s Timovou prácou. Keď som v roku 2016 pracovala na EVERYTHING IS IMPORTANT,³ čítala som Timovu knihu Hyperobjekty a nejako to súznelo s mnohými vecami, o ktorých som vtedy premýšľala, tak som úplne spontánne napísala Timovi. Odpísal mi a navrhol, aby sme si zaskajpovali, a potom sme sa stretli v Kodani na festivale Gong Tomorrow, kde bol pozvaný, takže sme mohli diskutovať o prienikoch našich prác ako súčasť predstavenia EVERYTHING IS IMPORTANT, ktoré sa hralo na festivale. Veľa som premýšľala o téme času a o nápade napísať operu o čase a Peter Meanwell mal záujem o operu na objednávku. Navrhla som mu Tima ako spolupracovníka (boli spolu predtým na Dark Ecology tour). Veľmi ľudské, prirodzené spojenie, čítate niekoho dielo, oslovíte ho a vidíte, že by to mohlo fungovať.

Nápad, aby Tim sedel na pódiu, prišiel až v priebehu tvorivého procesu. Napadlo mi, čo keby celý čas len meditoval? Sám by ako prvý povedal, že to je obrovská výzva! A tí hudobníci…Počas scény s dinosaurom častokrát prichádzajú veľmi blízko k Timovi a z plnej sily hrajú na nástroje, pokúšajú ho a vyrušujú, tejto internej hry si publikum ani nie je vedomé…

Na konci predstavenia TIME dostal každý z publika drobný skamenelý amonit. Uvažovali ste, že by ste publiku dali aj iný predmet?

Och, to ste mali dostať už na začiatku predstavenia! Mala som pocit, že je naozaj dôležité, aby každý z publika dostal maličkú skamenelinu a mohol ju držať v dlaniach, aby si ju ohmatal a precítil tak spojenie s „hlbokým časom“⁴ . V rukách držíš drobunkú bytosť, ktorá žila pred 240 miliónmi rokov. Možno, ak ju budeš držať tých 80 – 90 minút, čo trvá predstavenie TIME, a budeš sa naozaj sústrediť, možno sa ti podarí napojiť sa na tú skutočnosť, že tu pred 240 miliónmi rokov žili rôzne bytosti a že my ľudia sme na Zemi v skutočnosti len veľmi krátko. 

Záber z AN GLÉACHT, Caoimhín Breathnach & Jennifer Walshe

Ako súčasť môjho výskumu pre projekt TIME som robila rozhovor s profesorom Paulom Barretom, jedným z najrenomovanejších paleontológov vôbec, v Prírodopisnom múzeu v Londýne (Natural History Museum). Keď som pracovala na tomto diele, strávila som naozaj veľa času v prírodopisných múzeách, obzvlášť v NHM, pretože v Londýne žijem. Zarazilo ma, aký krátky čas strávia ľudia pri dinosauroch, meteoritoch alebo pri iných naozaj starých veciach. Prejdú popri stegosaurovi Sophie, možno sa pristavia na 30 sekúnd, odfotia si ju a idú ďalej. V Kráľovskom observatóriu (The Royal Observatory) je pri vchode kúsok meteoritu, môžete sa ho dotknúť a je tam aj nápis, že je to najstaršia vec, ktorej sa kedy dotknete. Všetci si to rýchlo obchytkajú a bežia sa pozrieť na hlavnú atrakciu. Napojiť sa na „hlboký čas“ si vyžaduje čas a sústredenie. Keď som sa rozprávala s profesorom Barrettom, spýtala som sa ho, aký predmet by podľa neho mali ľudia v publiku držať, a on mi poradil amonity, pretože sú ľahko dostupné a je to etické – nepripravíte múzeum a výskumníkov o dôležité exempláre (Vedeli ste, že existuje čierny trh s dinosaurími kosťami? No, existuje!)

Vo svojej práci A Late Anthology of Early Music, Vol. 1: Ancient to Renaissance sa pokúšate namapovať vývoj procesu učenia sa neurónovej siete a interpretácie vášho hlasu na históriu západnej vokálnej hudby. Je to zaujímavý nápad. Objavili ste nejaké podobnosti alebo spoločné schémy historického vývoja a procesu učenia sa umelej inteligencie? Môže nám tento nový navrhovaný spôsob uvažovania o západnej hudbe priniesť nové perspektívy v porovnaní s „oficiálnou“ hudobnou teóriou?

 Dlhé roky učím západnú klasickú hudbu. Zvykne sa vyučovať ako veľmi priamočiary príbeh. Väčšinou sa začína chorálom (aj keď v skutočnosti existovalo množstvo hudby predtým) a sústredí sa na lineárny vývoj harmónie, od jednoduchosti monofónie po komplexnosť polyfónie. Keď som počúvala nahrávky vygenerované umelou inteligenciou, ktorá bola trénovaná na mojom hlase, zarazila ma podobnosť – počula som ako sa sieť posúvala od dlhých nôt na jednom tóne ku komplexnejším štruktúram.

Na to, aby ste mohli vyprodukovať akýkoľvek výstup zo siete, musíte urobiť výber materiálu, na ktorom bude sieť trénovaná. A práve takto sa sieť automaticky stáva zaujatou, vylučujúcou a dostáva sa do nej rasistický, homofóbny alebo sexistický materiál bez toho, aby si výskumníci vôbec uvedomili, že sa to deje. Analogický proces môžeme pozorovať aj vo vzdelávaní – keď vytvoríme kánon západnej klasickej hudby a povieme „toto sú tie najlepšie diela, najreprezentatívnejšie diela od 5. až po 15. storočie“ skreslenie a vylučovanie okamžite vstupuje do hry. Chcem, aby sa ľudia vždy vedeli pozrieť na archívy s pochybnosťou, aby sa pýtali, čo tam je zahrnuté a prečo, čo tam naopak nie je a prečo.

Milujem archívy. Milujem knižnice. Milujem to, čo reprezentujú, milujem imaginatívne priestory, ktoré pre nás ľudí vytvárajú, to, ako si do nich môžeme vysnívať rôzny materiál. Snívanie je aj o tom vidieť to, čo nie je v archívoch zastúpené, to, čo bolo vylúčené, a otvoriť ich, dekonolizovať ich. Či už ide o knižnicu, playlist alebo súbor materiálov, na ktorých trénujeme umelú inteligenciu, to, čo sa rozhodneme zahrnúť alebo vylúčiť, bude mať reálne dôsledky pre nás všetkých. 

Je to tak aj v prípade projektu Grúpat, fiktívneho umeleckého kolektívu 12 umeleckých alter eg? Je o vysnívaných príbehoch alternatívnych identít? A v prípade Aisteach, fiktívnej organizácie,  ktorá má slúžiť ako „archív írskej avantgardy“? Je o vysnívaných príbehoch z minulosti? Pracovali ste pri tomto diele aj s reálnymi archívmi?

Pri Grúpate som chcela vytvoriť archív osobností, ktoré som si priala, aby existovali a mohla som s nimi spolupracovať. Všetci sú odo mňa len o päť rokov starší alebo mladší. A tiež to bolo o oslobodení sa od očakávaní, akú hudbu by som mala tvoriť, a aby som sama sebe dovolila prostredníctvom týchto ľudí vysnívať novú hudbu. 

Pri Aisteach to bolo veľmi premyslené rozhodnutie kompletne prepísať minulosť alebo možno v okultnom zmysle „povolať“ k existencii inú minulosť. Je to postkoloniálny projekt, v ktorom sa pozerám na následky kolonizácie Írska. Navštívila som rôzne archívy, hľadala som dôkazy o možnej existencii ľudí, ktorých som vytvárala, bola som zvedavá, či nájdem nejaké stopy. Zbierky Centra súčasnej írskej hudby (The Contemporary Music Centre of Ireland) boli pre mňa dôležité. No asi najviac moju prácu dlhodobo ovplyvnila Zbierka írskeho folklóru na University College v Dubline (Irish Folklore Collection at UCD in Dublin). Pri mojej prvej návšteve som si musela dať biele rukavičky a všetko si zapisovať len ceruzkou, teraz, o trinásť rokov neskôr, už majú všetko digitalizované. Je to úžasné!

Čo sa vám naposledy snívalo?

Ocitla som sa v obrovskej viac-podlažnej architektonickej štruktúre. V jednom kúte tejto štruktúry, úplne hore, som našla obchod, ktorý bol starožitníctvo a antikvariát v jednom (častokrát sa mi zvykne snívať o takých miestach). Vnútri bola podlaha pokrytá malými obalmi na mobily so starými známkami, no medzi nimi som našla krabičku, ktorá mala byť „pamätnou detskou obedovou súpravou“, pozostávala z maličkej šálky, stojanu na sviečku a tanierika, všetko zdobené náboženskou ikonografiou v štýle 50. rokov. Rýchlo som to schmatla a hneď som to chcela kúpiť.

Poznámky

<sup>1. The Church of Frequency & Protein (2010) dielo skomponované pre hlas, trúbku, trombón, 2 perkusie, klavír, gitaru, violončelo a DVD. 
The Legend of the Fornar Resistance (2019)je knižné dielo, ktoré vzniklo po veľkej výstave projektu Grúpat.↩
2. Opera TIME TIME TIME (2019) je multižánrové dielo pre 9 performérov (Jennifer Walshe: hlas & elektronika, Áine O’Dwyer: hlas, harfa & electronika, Lee Patterson: electronika, M.C. Schmidt: hlas & elektronika, Eivind Lønning: trúbka, Espen Reinertsen: saxofón, Inga Aas: kontrabas, Vilde Alnæs: husle a Timothy Morton), súčasťou performance sú dve video obrazovky.↩
3. EVERYTHING IS IMPORTANT (2016) skomponované pre hlas, sláčikové kvarteto a film (so zvukom).↩
4. „Deep time“ je pojem, ktorý zaviedol John McPhee, odvoláva sa na koncept „geologického času“, ktorý bol prvýkrát spomenutý v 18. storočí škótskym geológom Jamesom Huttonom. „Deep time“ sa vzťahuje k časovej škále geologických javov, ktorá je nepredstaviteľne rozsiahlejšia ako časová škála ľudského života.↩</sup>

COVER Dawid Laskowski courtesy of LCMF Serpentine Galleries 

PREKLAD Debora Pastirčáková