Text „Kapitalocén a chthulucén“ je piatym prekladom zo série Posthumánny slovník. Ide o vybrané pojmy z knihy Posthuman Glossary, ktorá vyšla v roku 2018 v nakladateľstve Bloomsbury. Editorkami zväzku mapujúceho zásadné pojmy a teoretické súvislosti vypovedajúce o súčasnej ére antropocénu sú Rosi Braidotti a Mária Hlavajová. Teória, ktorá stojí na pilieroch posthumanizmu a post-antropocentrizmu, má dnes podľa nás novú naliehavosť – nepatrí len do akademického sveta, ale čoraz častejšie sa s ňou stretávame aj v oblasti umenia, kultúry a médií. Z viac než 160 hesiel sme vybrali sedem pojmov, ktoré sa zaujímavým spôsobom dotýkajú najmä týchto oblastí. V rámci série sa chceme zároveň pohrať s otázkou, akým spôsobom môžu umenie alebo kultúra v spojení s kritickou teóriou priniesť kreatívne odpovede na aktuálne výzvy. Požiadali sme preto vybraných slovenských a českých autorov, aby prispeli do debaty na tieto témy či už vlastným textom, komentárom, alebo rozhovorom.

„Vždy som si myslel, že slovo ‚posthumánny‘ je veľmi hlúpe, a nikdy som ho nepoužíval.“

– Manuel DeLanda (2003)

***

Kapitalocén a chthulucén

Nie sme posthumánni; sme kompost. Nie sme homo; sme humus. Sme zemskí; sme pozemšťania; sme mnohí; sme neurčití. Presakujeme jeden do druhého v chaotickej fluidnej výstrednosti. Požierame vlastné hadie chvosty v sympoietických závitoch a tak vytvárame mnohotvárnu nepretržitosť; sme zapletení s urobormi rôznorodých previazaných podsvetí. Sme chthonickí, zo zeme a pre zem, z jej neukončenej doby a pre ňu. Žijeme a zomierame v jej ruinách. Razíme v ruinách tunely, aby sme klíčili v špárach. Ešte nás možno vzkriesiť. Azda je ešte čas. Kompostovanie je také horúce.¹

Nehoráznosti zasluhujúce mená ako antropocén alebo kapitalocén sú o tom, že socio-ekologicky a historicky situované ľudské bytosti (nie ľudstvo vždy a všade) ničia miesta a dobu útočiska pre ľudí a ďalšie tvory. Antropocén a kapitalocén označujú dvojakú smrť, zabíjanie podmienok nepretržitosti.² Sú to náležite ohavné mená pre nebývalo zničujúce siete systémových procesov. Ich dopady, hmotné dôsledky sú už vryté do skál, ovzduší, vôd a tiel pozemšťanov, v chemických a jadrových podpisoch, v skleníkových plynoch, v horúcich kyslých moriach. Kapitalocén je jedným z tých nevyhnutných, ale nepostačujúcich slov, ktoré sa nám nezvané tisnú do úst. Rozmrzená z falošného a arogantného humanistického univerzalizmu antropocénu som začala prednášať o historickom extrakcionizme a extinkcionizme kapitalocénu (a plantážocénu, čo je názov pre procesy tvorby bohatstva prostredníctvom radikálneho zjednodušenia postaveného na globálnej preprave národov, rastlín, zvierat a mikróbov a na otroctve, kolonializme, heteronormatívnom familializme, rasizme a ďalších nútených systémoch produkcie a reprodukcie, ktoré všetky umožnili obrovské zrýchlenia kapitalocénu).³ Nikto však nevymyslí pojem ako kapitalocén de novo; všimnite si, koľko ľudí súbežne navrhuje podobné dôležité pojmy. Túžime po názvoch, ktoré by označovali zdieľaný, neznesiteľný a jasne zbytočný stav. Zavedený neporiadok nie je nevyhnutný; koľkokrát a koľkými spôsobmi sa musíme učiť všímať si túto skutočnosť? „Môj“ kapitalocén bol súčasťou hry preberania povrázku invencie, ako ostatne vždy, Jason Moore už navyše predostrel presvedčivé odôvodnenia, s ktorými možno uvažovať. Moore sám po prvýkrát počul pojem „kapitalocén“ v roku 2009 na seminári v Lunde vo Švédsku, kde ho vtedy navrhol vysokoškolský študent Andreas Malm. V naliehavej historickej konštalácii slová-s-ktorými-možno-uvažovať vyvierajú zrazu z viacerých klokotajúcich kotlov, pretože všetci cítime, že potrebujeme lepšie sieťovky na zbieranie vecí, ktoré si vyžadujú pozornosť.⁴

Avšak antropocén či kapitalocén sú možno v skutočnosti viac hraničnými udalosťami než epochami, ako hranica K‑Pg medzi kriedou a paleogénom.⁵ Antropocén a kapitalocén znamenajú závažné diskontinuity; to, čo nasleduje, nebude ako to predtým. Rozsah devastácie napáchanej v antropocéne, v kapitalocéne, má dôsledky. Už nebude status quo ante. Strata je reálna a pokračuje. Treba trúchliť, je a bude to ťažké. Hranica, ktorou je antropocén/kapitalocén, znamená mnoho vecí, vrátane skutočnosti, že nesmierna, nezvratná a nerovnomerne znášaná deštrukcia už prebieha a týka sa nielen približne 11 miliárd ľudí, ktorí budú na zemi koncom 21. storočia, ale aj myriád ďalších tvorov. (Nemysliteľný, ale triezvy odhad okolo 11 miliárd ľudí sa naplní, iba ak súčasná ľudská pôrodnosť po celom svete zostane nízka. Ak znova stúpne, s predpoveďami je koniec. Anti-rasistické, anti-imperialistické feministky a feministi prestali o tomto rozprávať; hanbime sa). Okraj vyhynutia nie je len metaforou, kolaps systému nie je thrillerom. Spýtajte sa ktoréhokoľvek utečenca akéhokoľvek druhu. Našou úlohou je skrátiť a stenčiť antropocén a kapitalocén, nakoľko je to len možné, a spoločne pestovať všetkými predstaviteľnými spôsobmi budúce epochy, ktoré môžu obnoviť útočisko.⁶

Práve teraz je zem plná utečencov bez útočiska, ľudských i neľudských.

„Chthulucén“ je jednoduché slovo. Je to spojenie dvoch gréckych koreňov (khthôn a kainos), ktoré spolu pomenúvajú určité časomiesto na učenie sa ako zotrvať s problémami žitia a umierania v zodpo-vednosti na spustošenej zemi. Kainos znamená teraz, čas začiatkov, čas na pokračovanie, na čerstvosť. Nič v kainos nemusí znamenať konvenčné minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti. Hutné časy majú mnoho tvarov; šípky sa prepletajú, stáčajú sa naspäť, množia sa a strácajú; časy sú samoľúbe materiálnosti. Popri tom všetkom nie je v časoch začiatkov nič, čo by nástojilo na vymazaní predchádzajúceho či toho, čo prichádza potom. Kainos môže byť plný pozostalostí, spomínania a plný príchodov, vyživovania všetkého, čo ešte môže byť, a tiež všímania si toho, čo ešte je. Kainos rezonuje v sympoietickej spletitosti, brnká na struny hustej, nepretržitej prítomnosti, vláknitými hýfami vsakuje do najrôznejších temporalít a materiálností.

Chthonické sú bytosti zeme, pradávne i úplne nové. Chthonické sú plné chápadiel, tykadiel, prstov, vlákien, chvostov, pavúčích nôh a veľmi nepoddajných vlasov. Chthonické vystrájajú v humuse plnom tvorov, ale majú málo trpezlivosti s do oblohy zahľadeným Antropom. Chthonické sú príšery v najlepšom zmysle slova; dokazujú a predvádzajú materiálnu zmysluplnosť zemských procesov a tvorov. Takisto ukazujú a predvádzajú dôsledky. Chthonické nie sú bezpečné; vyhýbajú sa ideológom; nepatria nikomu; hmýria sa a užívajú si rozmanité formy a rozmanité mená vo všetkých ovzdušiach, vodách a miestach zeme. Tvoria a ničia, sú tvorené a ničené. Sú, kým sú; sú, čím sú. „Ja“ im veľmi nejde; sú sym-poietické, nie auto-poietické. Niet divu, že najväčšie monoteizmy sveta v náboženskom i sekulárnom šate sa vždy znova a znova snažili chthonické bytosti vyhubiť. Škandály doby nazývanej antropocén a kapitalocén sú najnovšie a najnebezpečnejšie z týchto ničivých síl, singularity rozdávajúce dvojakú smrť. Žitie a zomieranie s druhými v chthulocéne, môže byť ráznou odpoveďou na diktatúru Antropa a Kapitálu vo vyhladzovacej dobe Modernistov. Ukazuje sa, že chthonické bytosti nie sú mŕtve; hmýria sa a plazia po celej zemi. Sú smrteľné a v pohybe ako Medúza. Ako chobotnice, kalamáry a sépie uznávané v Grécku 5. storočia pred naším letopočtom, chthonické sú tvory apórie. Vylučujú atramentovú najtemnejšiu noc; sú majstrami v maskovaní; sú neúnavne mnohotvárne; opletajú svet svojimi početnými chápadlami vybavenými prísavkami a pŕhlivými vláknami.⁷ Chthonické bytosti sú pavúkmi mora; sú predátori; nie sú hubitelia. 

Potrebujeme meno pre dynamické pretrvávajúce sym-chthonické sily a mocnosti, ktorých súčasťou sú ľudia ako humus, v ktorých ide o pokračovanie. Nepretržitosť nie je futurizmus; pokračovanie je plné kontinuít, diskontinuít a prekvapení. Možno, ale len možno, a len s intenzívnym nasadením, spoločnou prácou a hrou s inými pozemšťanmi, bude môcť nastať rozkvet bohatých mnohodruhových asambláží, ktoré zahŕňajú ľudí. Toto všetko nazývam chthulucén – minulý, súčasný a budúci. Tieto reálne a možné časomiesta nie sú pomenované podľa mizogýnneho rasistického monštra Cthulhu sci-fi spisovateľa H. P. Lovecrafta (všimnite si rozdielny spôsob písania), ale skôr podľa rôznych po celej zemi rozšírených chápadlovitých silách a mocnostiach a podľa zozbieraných vecí s menami ako Naga, Gaia, Tangaroa (vyviera z Papa plnej vôd), Terra, Haniyasu-hime, Pavúčia Žena, Pachamama, Oya, Gorgo, Krkavec, A’akuluujjusi a ďalšími. „Môj“ chthulucén, aj keď zaťažený svojimi problematickými gréckoidnými úponkami, prepletá myriady temporalít a priestorovostí a myriady intra-aktívnych entitít-v-asamblážach – vrátane viac-než-ľudského, iného-než-ľudského, neľudského a ľudského-ako-humus. Aj v texte v americkej angličtine, ako je tento, sú Naga, Gaia, Tangaroa, Medúza, Pavúčia Žena a ich príbuzné len niekoľké z mnohých tisícov mien náležiacich odnoži sci-fi, ktorú by si Lovecraft nedokázal predstaviť či prijať – menovite sieťam špekulatívnej fabulácie, špekulatívneho feminizmu, vedeckej fantastiky a vedeckého faktu.⁸

Ohavné slová ako antropocén a kapitalocén potrebujeme, aby sme mohli vykonať potrebnú kritiku; K samotnému žitiu a umieraniu ako pozemšťania potrebujeme hadie tvory bez mien/s tisíckami mien. Záleží na tom, aké príbehy hovoria príbehy, aké koncepty myslia koncepty. Matematicky, vizuálne a naratívne záleží na tom, aké čísla počítajú čísla, aké systémy systematizujú systémy.⁹

Poznámky

^{1. Composting is so hot! – Nálepka vytvorená umelkyňami Beth Stephens a Annie Sprinkle s Kern Toy Design, www.sexecology.org.↩}

^{2. Výraz „Dvojaká smrť“ je z textu Deborah Bird Rose, „What if the Angel of History Were a Dog?“ Cultural Studies Review, 12(1): 67–78, 2006.↩}

^{3. Will Steffen, Wendy Broadgate, Lisa Deutsch, Owen Gaffney a Cornelia Ludwig, „The Trajectory of the Anthropocene: The Great Acceleration“, The Anthropocene Review, 2(1): 81–98, 2015. Pojem veľkého zrýchlenia, ktorý je veľmi užitočný pre datovanie ohyzdnosti zvanej antropocén, vznikol v roku 2004 v snahe názorne opísať rastové krivky prírodných a sociálnych systémov od roku 1750 do súčasnosti. Ako všetky podobné globálne agregáty, dáta maskujú obrovské a rôznorodé nerovnosti a tiež hrozí, že budú zahmlievať sympoietické prírodno-technické procesy na tvorbu takých dát, rovnako ako aj nerovností a ontologických homogenizácií. Avšak, zarážajúco spoločné inflexné body mnohých heterogénnych kriviek exponenciálneho rastu okolo roku 1950 (ľudská populácia, vymieranie druhov, používanie papiera, uhlíkové emisie, extrakcia kovov, priemyselná živočíšna výroba, nútené a dobrovoľné presuny ľudí atď.) vyžadujú situovanú historickú analýzu zosieťovaných procesov, a nie ohromené odvolávanie sa na matematiku exponenciálnych rastových kriviek, akoby popisovali prírodné zákony a nutné smerovanie času.↩}

^{4. Prvé verejne dostupné úvahy Jasona Moora o kapitalocéne nájdete v článkoch „Anthropocene, Capitalocene, and the Myth of Industrialization“, https://jasonwmoore.wordpress.com/2013/06/16/anthropocene-capitalocene-the-myth-of-industrialization/, 16. jún 2013, a „The Capitalocene, Part 1: On the Nature and Origins of Our Ecological Crisis“, http://www.jasonwmoore.com/uploads/The_Capitalocene__Part_I__June_2014.pdf, 2015 [citované 15. marca 2016].↩}

^{5. Scott Gilbert poukázal na to, že antropocén (a plantážocén) by mal byť považovaný za hraničnú udalosť ako hranica K‑Pg, nie za epochu. Pozri Donna Haraway, Noboru Ishikawa, Scott F. Gilbert, Kenneth Olwig, Anna L. Tsing a Nils Bubandt, „Anthropologists Are Talking – About the Anthropocene“, Ethnos, 81(4): 1–30, 2015. Pokiaľ viem, pojem plantážocén sa po prvýkrát objavil v tejto debate.(p. 22).↩}

^{6. Útočisko a znovuoživenie rozvíja Anna Tsing v knihe The Mushroom at the End of the World: On the Possibility of Life in Capitalist Ruins (Princeton: Princeton University Press, 2015).↩}

^{7. Marcel Detienne a Jean-Pierre Vernant, Les ruses de l’intelligence: la mètis des Grecs (Paris: Flammarion et Cie, 1974). Titánska bohyňa Metis patrí do staršej, spletitejšej doby než Zeus a jeho súrodenci. Napriek pokusom zabudovať ju do genealogií Olympu jej svatbou s Diom v mojich príbehoch o chthulucéne zostáva Metis verná svojim chápadlovitým príbuzným rozšíreným po celej zemi.↩}

^{8. Os Mil Nomes de Gaia/the Thousand Names of Gaia bola generatívna medzinárodná konferencia, ktorú zorganizovali Eduardo Viveiros de Castro, Déborah Danowski a ďalší v roku 2014 v Riu de Janeiru. Pozri Haraway, „Entrevista,“ cez Skype, 21. augusta 2014, https://www.youtube.com/watch?v=1x0oxUHOlA8. Všetky videá z The Thousand Names of Gaia/Os Mil Nomes sú dostupné na https://www.youtube.com/c/osmilnomesdegaia/videos [citované 17. decembra 2015].↩}

^{9. Toto slovníkové heslo čerpá do veľkej miery z knihy Donna J. Haraway, Staying with the Trouble: Making Kin in the Chthulucene (Durham, NC: Duke University Press Books, 2016).↩}

Donna J. Haraway je emeritná profesorka na katedrách Histórie vedomia a Feministických štúdií na Kalifornskej univerzite v Santa Cruz. Je autorkou početných kníh a esejí, ktoré spájajú otázky vedy a feminizmu ako napríklad „A Cyborg Manifesto“ (1985), „Situated Knowledges“ (1988), Simians, Cyborgs and Women: The Reinvention of Nature (1991), Modest_Witness@Second_Millennium.FemaleMan©Meets_OncoMouse™: Feminism and Technoscience (1997), When Species Meet (2008) a Staying with the Trouble: Making Kin in the Chthulucene (Experimental Futures: Technologocal Lives, Scientific Arts, Anthropological Voices) (2016).

Originál textu vyšiel pod názvom „Capitalocene and Chthulucene“ v knihe Posthuman Glossary, ed. Braidotti, R., Hlavajova, M., Bloomsbury, 2018. 

Preložené a publikované so súhlasom autorky a vydavateľa. 

PREKLAD: Magdaléna Kobzová

PIC Šimon Chovan