Je dosť možné, že o desať rokov budú historici nazývať pandémiu koronavírusu veľkým spomalením. Telá, ktoré neustále prúdili mestami v metrách, autobusoch, na bicykloch a po diaľniciach, teraz sedia doma v dobrovoľnej izolácii, medzinárodné lety, ktoré neúnavne križovali kontinenty, sa vo veľkom rušia a kontajnerové lode, ktoré vytrvalo premávali sme a tam naprieč oceánmi, teraz nečinne spočívajú v morských prístavoch, nadnášané nedostatkom nákladu. Čínske továrne sú bez robotníkov ponorené v pokojnom tichu, akoby boli pozostatkom zašlej industriálnej éry, zatiaľ čo ochrancovia životného prostredia píšu online príspevky o zásadnom znížení globálnych emisií oxidu uhličitého. Neúprosne sa zrýchľujúce tempo kapitalizmu sa zrazu nečakane zadŕha, potáca a pomaly upadá do malátnych driemot.

Historické pozastavenie planetárnej ekonomiky plynúce z opustenia kancelárií, tovární, univerzít, reštaurácií a ďalších pracovísk nám všetkým prinieslo čas na dlhé rozhovory v obývačke a po telefóne, varenie zložitých receptov a čítanie kníh dávno zabudnutých na policiach. Čas na donášku potravín a liekov susedom v núdzi, hry vo vani s deťmi, ktoré poslali zo školy domov, a pozeranie filmov, ktoré sme roky odkladali. Ľudia spia, píšu, plačú, tancujú, hrajú sa, cvičia, súložia a smejú sa v novej prestávke, v ktorej sme sa ocitli. Ako sa vírus šíri, intenzívnejšie cítime a všímame si krehkosť, zraniteľnosť a vzájomnú závislosť životov, a tak sa otvára cesta pre nové druhy intimity, solidarity a kreativity. Aj uprostred krízy a strachu sa rodia krehké, utopické momenty.

Avšak už teraz sa ukazuje, že po pár dňoch planetárnej medzihry vyznačujúcej sa nebývalým spomalením života na všetkých kontinentoch, kedy si ľudia začali klásť otázky o sociálnom poriadku, ktorý doteraz definoval ich životy, sa začínajú presadzovať obrovské zrýchlenia v snahe sociálne, ekonomicky a politicky kompenzovať rýchlosti, ktoré sa stratili inde. Zdá sa, že na vypnutie systémov našej planéty už odpovedal systémový reboot, ktorý má zachytiť neuskutočnený potenciál novo znehybnených tiel, aby ekonomicky využil všetky tie telá, ktoré si dosť neočakávane našli čas experimentovať s rôznorodým využitím svojho života.

Pokiaľ možno povedať, že nastal systémový reštart, nazvime ho jednoducho koronovým rebootom, je to tak preto, že moc teraz vníma spoločnosť ako plne integrovanú, ako obrovský počítač, ktorý podľa potreby možno naprogramovať a preprogramovať v odpovedi na akékoľvek narušenie, nepredvídanú skutočnosť alebo udalosť. Vyzerá to tak, že spomalenie toľkých tiel otvorilo cestu kybernetickej reorganizácii a opätovnému zrýchleniu planetárneho života, pričom sociálne dištancovanie oprávnilo zavedenie tých najintenzívnejších foriem digitálneho pripájania a kontroly, aké sú len technicky realizovateľné v našej dobe. Tento text je pokusom premyslieť možnosť, že vypnutie a opätovné naštartovanie planéty, ktoré sa aktuálne deje, možno nie je v skutočnosti znôškou ad hoc opatrení, ktoré sa vytratia spolu s nákazou, ale že koronavírus by mohol poslúžiť ako katalyzátor nového druhu spoločnosti založenej na formách digitálnej subjektivity, ktoré vznikajú v jedinečných historických okolnostiach pandémie.

V tejto chvíli sa minimálne musíme všetci snažiť pochopiť rýchle transformácie sociálneho života, práce a politiky, ktoré sa práve dejú. Nielen preto, aby sme to spolu prežili a chránili svoju spoločnú ľudskosť, ale tiež v nádeji na ustanovenie iného druhu spoločnosti než je ten, aký si teraz predstavuje moc. Ak planetárny reboot naberá podobu totálnej rekalibrácie sociálneho, ekonomického a politického života v záujme zachovania kontinuity sociálneho, politického a ekonomického poriadku kapitalizmu, ako si v týchto náročných časoch môžeme začať predstavovať sociálny život inak?

Zdá sa, že v tomto rannom štádiu sa začali utvárať prinajmenšom dva nové druhy subjektivity, ktoré sú vzájomne konštitutívne, intímne závislé jedna od druhej a tvarované informačnými infraštruktúrami a aparátmi, ktoré teraz pretkávajú a organizujú väčšinu našej planetárnej spoločnosti. Na jednej strane máme domestikovaný/pripojený subjekt, ktorý tým, že je obmedzený na svoj domov, musí objaviť nové spôsoby, ako sa znovu pripojiť a podieľať na virtualizovanej ekonomike. Na strane druhej máme mobilný/jednoúčelový subjekt, ktorý slúži ako cirkulačný systém pandémie, subjekt, ktorý je čoraz zraniteľnejší a prekérnejší, pretože sa musí pohybovať čoraz väčšou rýchlosťou. Aby domestikované/pripojené subjekty boli materiálne zabezpečené, musí im byť priradený mobilný/jednoúčelový subjekt, ktorý napĺňa minimálne materiálne potreby spoločnosti, čím zabezpečuje sociálnu možnosť izolovaného, ale zosieťovaného domáceho života.

Domestikované/pripojené subjekty sú doma hrôzostrašne odrezané od sociálneho života, ale zároveň intímne zapojené do čoraz sieťovejšej ekonomiky. Sú rovnako poslušné, ako produktívne, integrované v spoločnosti, ale len oddelene. Nielen úradníci, univerzitní profesori, programátori, novinári a kultúrni pracovníci dostali príkaz ostať doma, ale zostať prihlásení. Platformy pre streamovanie videa majú problémy prispôsobiť sa novým objemom prevádzky pričom inkasujú zisk, všetci si robia online školenie, aby mohli pokračovať v spolupráci a pracovať v domestikovanej sieti. Izolácia domova zodpovedá stupňu prepojenosti. Domestikovaný/pripojený subjekt sa môže vyhnúť rizikám blízkosti a styku s inými potenciálne infikovanými telami tým, že sa pracovného stretnutia zúčastní jednoducho online cez Zoom, kultúru si bude streamovať z Netflixu, jedlo si objedná z Postmates, srdce si vyleje na Facebooku a ďalšiu dezinfekciu na ruky kúpi z Amazonu. A Trump vyhlásil, že ak sa u ľudí objavia symptómy koronavírusu, stačí navštíviť stránku navrhnutú Googlom a na diaľku si naplánovať test. Keď sa mobilita tiel začne obmedzovať na domáci priestor, počítačové klávesy freneticky tancujú v záujme spomalenia nákazy a zachovania ekonomiky potácajúcej sa ďalej vlnami rozbúrenej volatility trhu.

Mobilný/jednoúčelový subjekt, z ktorého sa stáva refrén domestikovaného/pripojeného subjektu, sa pohybuje čoraz vyššou rýchlosťou a s čoraz väčším rizikom, len aby ostatní nemuseli. Prerušenie verejného života zaplavil horúčkovito zrýchlený mobilný/jednoúčelový subjekt, ktorý je napojený a slúži tým istým informačným sieťam, ktoré pripájajú domestikované/pripojené subjekty do planetárnych ekonomík. Ovládaní smartfónovými aplikáciami vysielajúcimi nekonečné prúdy pípaní a hlásení, ktoré udávajú smer od jednej úlohy k ďalšej cez takmer prázdne ulice, migrujúci pracovníci na elektrických bicykloch ešte nikdy neboli takí žiadaní ako dnes nesúc krabice s jedlom z reštaurácií, tašky s potravinami zo supermarketov, najrozličnejšie vecí z lekárne, večierky alebo predajne s alkoholom všetkým tým plateným domestikovaným/pripojeným pracovníkom, ktorí teraz obmedzení na svoj domov vytvárajú nesmierne záplavy online objednávok. Šoféri dodávok Amazonu sa ženú krížom cez štvrte mesta, vždy príliš vyťažení a pozadu oproti nesplniteľnému, počítačom vygenerovanému rozvrhu, nesúc krabice plné plienok, batérií, dezinfekčných utierok, laptopov a masiek. Od šoférov sanitiek sa požaduje, aby jednoducho neprestávali jazdiť, kým smetiari vlečú čoraz väčšie vrecia smetí plné čoraz väčšieho množstva domáceho odpadu. Od všetkých týchto pracovníkov sa očakáva, že pôjdu čo najrýchlejšie, aby držali krok s rastúcim dopytom, a tak sa čoraz viac vystavovali nákaze a ďalším formám rizika spojeného s ich vteleným zrýchlením. Masívne obmedzenie a izolácia domestikovaného/pripojeného subjektu má svoje dvojča v mobilnom/jednoúčelovom subjekte, ktorý tvorí systém distribúcie pre novú pandemickú ekonomiku.

Domestikované/pripojené subjekty pracujúce z domu a mobilné/jednoúčelové subjekty ženúce sa ulicami sa nakoniec spoja nielen skrze nezmerné poprepájané aparáty digitálnej ekonomiky, ale aj prostredníctvom vĺn sociálneho opustenia, ktoré teraz ovplyvňuje všetok život. Keď telá rôzneho druhu možno zapojiť ako izolované uzly do siete, pričom sa podriaďujú a závisia od premenlivých algoritmických štruktúr príkazov a požiadavok, hodnota toho ktorého tela sa blíži nule, pretože každý uzol v sieti možno algoritmicky vymeniť a nahradiť hociktorým iným. Kybernetická správa a distribúcia práce a komodít umožňuje, aby ekonomika využívala populáciu len podľa potreby, pričom efektívne vynechá zvyšok, ktorý sa stáva odpadom. Ak domestikovaný/pripojený subjekt ochorie na koronavírus a už nemôže pracovať, zatiaľ zdraví obyvatelia ďalšieho domu sú pripravení prihlásiť sa a zaujať jeho miesto podobne, ako keď si doručovateľ pri páde z bicykla zlomí nohu a ďalší dostane upozornenie a musí bežať von. Novo vznikajúci ekonomický systém nemrhá čas úvahami, čo sa stane s tými, ktorí z nejakého dôvodu nedokážu zostať pripojení a v tejto ekonomike pracovať.

Masívna deteritorializácia práce poháňaná reakciou na pandémiu umožnila implementáciu novým spôsobom flexibilnej organizácie práce, ktorá oslobodzuje kapitalizmus a kapitalistický štát od akejkoľvek zodpovednosti za život všeobecne v záujme prežitia ekonomiky. Poskytovanie primeraného testovania na vírus, garantovanie univerzálneho prístupu k zdravotnej starostlivosti, zabezpečenie dočasnej úľavy nedávno schudobneným populáciám sú chápané ako nepotrebné, kým sú všetci ochotní pripojiť sa, prihlásiť a odpovedať na neúprosné volanie sietí kapitalizmu. Spravovanie populácie sa stalo synonymom spravovania odpadu, prebytku a smetí a len tí, čo dokážu zvyšovať rýchlosť budú môcť byť živení a podporovaní širšími logistickými a infraštrukturálnymi systémami novej post-pandemickej kybernetickej ekonomiky, ktorá je v skutočnosti len extrémnejšou a vybrúsenejšou formou kapitalizmu, v ktorom sme už boli zvyknutí žiť.

V tejto dobe je kľúčové, aby sme trvali na tom, že reteritorializácia našej spoločnosti, koronový reboot, ktorý sa práve deje, nie je neodvratný a neporaziteľný. V medzihre pandémie existuje možnosť odmietnuť zavedenie digitalizovaných príkazov a donucovacích pripojení a zároveň chrániť a kultivovať iné druhy ľudských vzťahov a vzájomnej závislosti. Teraz máme všetci šancu zamyslieť sa, ako môžeme reštartovať spoločnosť inak a nenechať logiku kapitalizmu, aby to bezmyšlienkovite urobila za nás. Je pravdepodobné, že v podmienkach pandémie budeme žiť mnoho mesiacov, tak využijme tento čas na to, aby sme sa odpojili od tlakov, požiadavok a nárokov ekonomiky a znovu sa spojili s druhými ľuďmi spôsobmi, ktoré sa nezhodujú ani nepodriaďujú novým druhom zrýchlenia a opustenia, ktoré sa už presadzujú všade okolo nás.

Pandémia koronavírusu predstavuje prvý raz v histórii, kedy sa planetárne narušenie tohto druhu a rozsahu odohráva v sieťovej spoločnosti, ako je naša. To však neznamená, že musíme dovoliť, aby naše spôsoby života preorganizovala logika kapitalistických sietí. Už teraz vidno, ako vznikajú siete vzájomnej pomoci, nové formy digitálnej práce sú podkopávané, väzenské štruktúry búrané, logika trhu odmietaná. Musíme to chápať ako začiatok. Nakoľko slobodne, divoko a odvážne si dovolíme snívať v tomto čase? Aké nové spôsoby života a vzájomnosti sa odvážime uviesť do praxe? Ako môžeme prekonať domácu paranoju, ktorá posiela ľudí šprintom do supermarketov, strach, ktorý nás drží od susedov, depresiu z čítania správ a pritom chrániť jeden druhého a starať sa o seba navzájom, kým sa vírus šíri? Ako môžeme začať jednať so súcitom a spoločne v boji o to, aby sme po prekonaní pandémie vyšli vo svete, ktorý nebude štrukturovaný opustením, izoláciou a zrýchlením, ale nezničiteľnou dôstojnosťou a hodnotou života samého? Každý z nás sa musí snažiť nielen artikulovať, ale aj žiť odpovede na tieto otázky vo všetkých tých rôznorodých situáciách, v ktorých sa teraz ocitáme.

Originál textu vyšiel tu. Preložené so súhlasom autora.

PREKLAD Magdaléna Kobzová
PIC Zábery zo živých kamier z panorama.sk