Text Médioprírody je druhým prekladom zo série Posthumánny slovník. Ide o vybrané pojmy z knihy Posthuman Glossary, ktorá vyšla v roku 2018 v nakladateľstve Bloomsbury. Editorkami zväzku mapujúceho zásadné pojmy a teoretické súvislosti vypovedajúce o súčasnej ére antropocénu sú Rosi Braidotti a Mária Hlavajová. Teória, ktorá stojí na pilieroch posthumanizmu a post-antropocentrizmu, má dnes podľa nás novú naliehavosť – nepatrí len do akademického sveta, ale čoraz častejšie sa s ňou stretávame aj v oblasti umenia, kultúry a médií. Z viac než 160 hesiel sme vybrali sedem pojmov, ktoré sa zaujímavým spôsobom dotýkajú najmä týchto oblastí. V rámci série sa chceme zároveň pohrať s otázkou, akým spôsobom môžu umenie alebo kultúra v spojení s kritickou teóriou priniesť kreatívne odpovede na aktuálne výzvy. Požiadali sme preto vybraných slovenských a českých autorov, aby prispeli do debaty na tieto témy či už vlastným textom, komentárom, alebo rozhovorom.

„Vždy som si myslel, že slovo ‚posthumánny‘ je veľmi hlúpe, a nikdy som ho nepoužíval.“

– Manuel DeLanda (2003)

MÉDIOPRÍRODY

Médiá nie sú len o médiách. Navyše ani príroda nie je len prírodou, ale je vsadená v kultúrnom chápaní života. To neznamená, že príroda – ako budeme skrátene nazývať biosféru, hydrosféru, geosféru a atmosféru – je len reprezentáciou alebo je definovaná kultúrnymi významami. Má to len poukázať na skutočnosť, že príroda a zvieratá sú chápané a operalizované ako zdroje a (ako tvrdí Martin Heidegger a ďalší vrátane Braidotti 2006a:98) a prostredníctvom technovedeckých  rámcov, ktoré ju definujú pomocou chémie a ďalších druhov analýzy. To síce nepostihuje intenzitu prírody ako živej formácie (Braidotti 2006a; Parikka 2014), ale nepochybne nás to núti chápať ju ako súčasť spätnej väzby, ktorá zahŕňa oveľa viac než len prírodu. Takže používať pojem médioprírody, ktorý je užitočným neologizmom, je spôsob, ako uchopiť intenzívne vzájomné spolu-určovanie a spolu-objavovanie sa dvoch sfér: prírodnej dynamiky a mediálnych kultúrnych epistemológií – onto-epistemologickej situácie, ktorá definuje našu technickú modernu. Médiá sú v prírode a z prírody spôsobmi, ktoré rozširujú každú debatu o prostredí na virtuálnu ekológiu „sociálnych, politických, etických a estetických dimenzií“ (Braidotti 2006a: 123; pozri tiež Guattari 2000 a Fuller 2005).

Koncept médioprírody vďačí za svoju existenciu pojmu prírodokultúry Donny Harawayovej. Prírodokultúry sú kľúčovým pojmom, ktorý figuruje v mnohých Harawayovej príkladoch a diskusiách o sprievodných druhoch (companion species). Je to koncept, ktorý problematizuje oddelenie prírody a kultúry a vo všeobecnosti pristupuje k týmto problematickým kategóriám cez mikrointerakcie, ktoré definujú napríklad vzťahy medzi zvieratami a ľuďmi. Keď Harawayová hovorí o sprievodných druhoch, hovorí o zdieľanom spolu-stávaní sa, v ktorom sa vzájomne  zahŕňajú oba: sú symbiotické a zároveň vznikajúce. Tieto situované prípadové štúdie neslúžia len účelom ontologickej meditácie, ale sú spôsobmi, ako začať riešiť „politiku pre život a ontológie aktuálnych životných svetov“ (Haraway 2003: 4). Učia nás, že ontológie nie len „sú“, ale aj vznikajú; sú to aktívne reality, ktoré sa vzpierajú stabilným typológiám bytia. Harawayová sa inšpiruje procesuálnou filozofiou A. N. Whiteheada a aktívnou slovesnou formou: svet je formovaný prostredníctvom prehenzií (zažívania) (ibid.:6) – myšlienka, ktorá utvára Harawayovej chápanie sveta ako previazaného. Tu sa ukazuje, že tento koncept vychádza zo situovaných praktických postupov, ktoré berú do úvahy feministické poznanie, ktoré odmieta zdedené kategórie. Čerpá tiež z reality postkoloniálnych situácií, ktorá formuje Harawayovej príklady. Pre myslenie mimo nefunkčného dualizmu prírody a kultúry je dôležitým referenčným bodom aj práca antropologičky Marilyn Strathernovej. Jej terénny výskum v Papue-Novej Guinei prispieva k Harawayovej konceptu myšlienkou čiastočných spojení, ktoré nie sú určované „ani celkami, ani časťami“ (ibid.: 8). Ide skôr o relačný nexus, ktorý by sme mohli chápať aj prostredníctvom Deleuzovho a Guattariho (1987) dôrazu na molekulárne reality, fungujúcimi pod a naprieč viditeľnými sformovanými molárnymi identitami.

Pojem prírodokultúry je spôsob ako pristupovať k svetu intra-akcií a spolu-stávaní sa, v ktorom významní druhí – psy, baktérie a mnohorakosť ne-ľudí – sprevádzajú tzv. človeka. Tento druh agendy prispieva k možnosti myslieť mimo pojmu jednotlivca (Haraway 2008: 32–3) a ďalších podobných konceptov, ktoré mylne prikladajú konkrétnosť (vo Whiteheadovskom zmysle) stabilite formy (ako Príroda). Ešte veľa by sa dalo odkryť, pokiaľ ide o filozofickú genealógiu tohto popisu,  ktorý – popri zmienenom Whiteheadovi, Deleuzovi a Guattarim, feministickej teórii a Strathernovej – možno vnímať v súvislosti s pojmom individuácie Gilberta Simondona. Prostredníctvom radikálnej antropológie by sme ešte mohli povolať širokú škálu alternatívnych metafyzík, aby sme porozumeli súčasnej situácii premien chápania kultúry a technológií, ale aj multinaturalizmu (pozri Castro 2015).

Popri vlastnej konceptuálnej sile nám pojem prírodokultúry umožňuje rozmýšľať aj o médioprírodách, koncepte, ktorý stavia na novom materialistickom dôraze na prepojenosť materiálne-semiotického (Harawayová) a materiálne-diskurzívneho (Baradová) prostredníctvom špecifického mediálne kultúrneho a technologického zamerania. Podobne ako sa mediácia deje naprieč celým spektrom materiálnych realít (Grusin 2015; Cubitt 2014a; Parikka 2015) a nedá sa redukovať na mediálne zariadenia, tak médiá samotné možno vnímať ako pozostávajúce zo zoskupenia prvkov prírody (Peters 2015).

Namiesto názoru, že existuje historické rozpojenie mediálnej kultúry a prírodných formácií, ktoré historicky predchádzajú moderné technické médiá, koncept médioprírody ilustruje špecifické a situované materiálne interakcie, ktoré ležia v základoch mediálne technologických praxí. Mediálna technológia samotná je materiálna; je tvorená rôznorodými geologickými materiálmi a geofyzikálnymi silami. Aby dokázala vyvolať svoje svety audiovizuality, farby, rýchlosti, výpočtového výkonu a uchovávania dát, potrebuje kovy a minerály. Procesy technickej povahy sú tvorené zdanlivo zvláštnymi prvkami, ako sú lítium, koltán, vzácne zeminy, a nesmieme zabúdať ani na masívnu energetickú spotrebu zariadení a sieťových cloudových služieb. Zoskupenie, ktoré nazývame mediálnou technológiou, sa spolieha na masívne globálne siete energie a dodávateľské reťazce, ktoré sú spojené s geografiou materiálov z afrických, čínskych a juhoamerických minerálov, s rôznymi potrubiami a elektrárňami, ktoré poskytujú energiu (pozri napríklad Hogan 2015), s pracovnými podmienkami a postupmi, ktoré tieto materiály dávajú do pohybu (k téme metabolického rozporu pozri Wark 2015a). Skutočnosť, že máme komunikačnú sféru digitálnych informácií, ktorá pôsobí imateriálne, pokiaľ ide o rýchlosť načítania webových stránok, spoľahlivosť obrazu uloženého v cloude a pocit okamžitosti intímnych četových služieb, ktoré vo väčšine prípadov bežia na korporátnych serveroch, zabezpečuje masívna ekologická operácia. Uvažovanie o médioprírodách ilustruje túto dvojitú väzbu: na jednej strane médiá nesú našu epistemológiu a stávajú sa nástrojmi intenzívneho mapovania planéty pre jej zdroje, materiály a energiu. Na druhej strane práve pri týchto zdrojoch, ťažených často na miestach, ktoré obývajú pôvodné národy, alebo v environmentálne zraniteľných oblastiach, ako je Arktída, je lokálnosť veľmi dôležitá (pozri Cubitt 2014b). Epistemologicky mylný dualizmus médií a prírody nahrádzajú intenzívne vzťahy a individuácie, ktoré tvoria mediálnu kultúru ako formáciu, ktorá pozostáva z ekológií materiálnosti aj z práce. Okrem konštruovania technológií sú problematické aj vyradené technológie, ktoré sú nebezpečným elektroodpadom a stávajú sa ďalším vyhodeným zombie mediálnym objektom (Hertz a Parikka 2012) v rurálnych oblastiach mimo hlavných centier konzumu. Skončia v regiónoch, ako sú západná Afrika (Nigéria a Ghana), Čína (Guiyu), Pakistan a India, kde sa rozoberanie mŕtvych mediálnych technológií na odpadové kovy zdanlivo vyplatí aj napriek obrovským zdravotným rizikám.

Médioprírody sú teda konceptom, ktorý pojednáva o materiálnosti mediálnych technológií. Ale robí to spôsobmi, ktoré sa vzťahujú vždy aj k miestu a umiestneniu, použitiu a zbytočnosti, k práci vied o materiáloch a k prastarým prehistorickým materiálom Zeme, ako sú fosílne palivá, ktoré poháňajú naše počítače. Ide o filozofický koncept, ale zachováva si energiu Harawayovej prírodokultúry v tom, že aj médiokultúry majú prispieť k politike pre život a politike globálneho života mediálnych produktov v období ich prehistórie i posmrtného života – a zároveň byť v prospech rôznych ľudí, ktorí sú médiám vystavení pred a po tom, čo sa stanú médiami v spotrebiteľskej sfére.

Dr. Jussi Parikka je profesorom na Winchesterskej škole umenia (University of Southampton) a docentom Štúdia digitálnych kultúr na University of Turku. Aktuálne tiež vedie výskumný projekt  na pražskej FAMU s názvom „Operational Images and Visual Culture: Media Archaeological Investigations“. Jeho knihy sa zaoberajú širokou škálou tém a prispievajú ku kritickému chápaniu sieťovej kultúry, estetiky a mediálnej archeológie súčasnej spoločnosti. Je autorom trilógie o mediálnej ekológii Digital Contagions (2007), knihy Insect Media(2010) a tiež A Geology of Media  (2015) (česky Geologie médií, Karolinum 2020), ktorá sa zaoberá ekologickými súvislosťami technickej mediálnej kultúry. Na jeseň 2020 vydá Nakladatelství AMU preklad jeho diela Archeologie médií  a monografiu Martina Charváta Jussi Parikka: Od archeologie ke geologii médií.

Použitá literatúra

Braidotti, R. (2006a), Transpositions: On Nomadic Ethics, Cambridge: Polity Press.

Castro, E. V. de (2015), Cannibal Metaphysics: For a Post-structural Anthropology, Minneapolis: Univocal.

Cubitt, S. (2014a), The Practice of Light. A Genealogy of Visual Technologies from Prints to Pixels, Cambridge, MA: MIT Press.

Cubitt, S. (2014b), ‘Decolonizing Ecomedia’, Cultural Politics 10(3): 275–86.

Deleuze, G. and Guattari F. ([1980] 1987), A Thousand Plateaus: Capitalism and Schizophrenia, Minneapolis and London: University of Minnesota Press (London: The Athlone Press, 1988; London and New York: Continuum, 2004).

Fuller, M. (2005), Media Ecologies: Materialist Energies in Art and Technoculture, Cambridge, MA: MIT Press.

Grusin, R. (2015), ‘Radical Mediation’, Critical Inquiry, 42(1): 124–48.

Guattari, F. ([1989] 2000/2008), The Three Ecologies, London and New Brunswick: The Athlone Press; London: Continuum.

Haraway, D. (2003), The Companion Species Manifesto: Dogs, People, and Significant Otherness, Chicago: Prickly Paradigm Press.

Haraway, D. (2008), When Species Meet, Minneapolis and London: University of Minnesota Press.

Hertz, G. a J. Parikka (2012), ‘Zombie Media: Circuit Bending Media Archaeology into an Art Method’, Leonardo, 45(5): 424–30.

Parikka, J. (2014), The Anthrobscene, Minneapolis: University of Minnesota Press.

Parikka, J. (2015), A Geology of Media, Minneapolis: University of Minnesota Press.

Peters, J. D. (2015), Marvelous Clouds: Toward a Philosophy of Elemental Media, Chicago: Chicago University Press.

Wark, M. (2015a), Molecular Red: Theory for the Anthropocene, London and New York: Verso.

Originál textu vyšiel pod názvom „Medianatures“ v knihe Posthuman Glossary, ed. Braidotti, R., Hlavajova, M., Bloomsbury, 2018. 

Preložené a publikované so súhlasom autora a vydavateľa. 

PREKLAD Magdaléna Kobzová

COVER ART Šimon Chovan