Vo svojom najnovšom celovečernom filme Possessed pokračuje Metahaven (v spolupráci s Robom Schröderom) v skúmaní politiky (a) internetu, tentokrát so zameraním na sociálne siete. Táto rozbiehavá dokumentárna esej nielen o všadeprítomnej kamere a s hudbou Laurel Halo je digitálnym hororom i volaním po novej radikálnej filozofii.

Zoskupenie Metahaven, založené v roku 2007 Vincou Kruk a Danielom van der Veldenom, sa pohybuje okolo priesečníku umenia, teórie a aktivizmu. Metahaven sa označujú za grafické štúdio, no ich záber je výrazne širší a zahŕňa aj tvorbu filmov a videí. Jedným z východiskových bodov ich tvorby je spochybňovanie samotného dizajnu. V rozhovore pre The Verge ho provokačne nazvali hi-res cenzúrou, zaoberajú sa ním ako nástrojom propagandy a nachádzajú prepojenie až k fenoménu fake news:

„We have always been interested in the stealthier ways that design operates, and how it, on a broader scale, embodies the explicit and implicit ideologies of its time. This has also brought us to subjects that have come to be known as ‘post-truth‘ and ‚fake news.‘“
– Mousse Magazine

Preto v roku 2010 vytvorili vyše 600-stranovú knihu Uncorporate Identity, dodnes ich zrejme najväčšie dielo, ktorá sa zaoberá národným brandingom a vytváraním (vizuálnej) identity, no taktiež geopolitikou, hranicami, vojnou s terorizmom a tzv. mäkkou mocou (soft power). Práve politologický pojem Josepha Nya mäkká moc, ktorý označuje taktiku získavania moci nie nátlakom, ale vytváraním dobrého imidžu, je v centre ich prvého celovečerného filmu The Sprawl. Film, ktorý existuje aj v podobe 5‑kanálovej inštalácie a približne 40 krátkych, približne 1 až 2‑minútových videí na webe (pretože schopnosť udržať pozornosť na internete príliš nízka), má podtitul Propaganda About Propaganda, čím ihneď naznačuje svoju sebareflexívnosť.

Possessed sa od propagandy a mäkkej moci (a implicitne tak aj dizajnu) v digitálnej dobe posúva k sociálnym sieťam, no stále je reč o neskorom kapitalizme, sledovaní alebo vojne, čo sú témy, ktoré sa tiahnu tvorbou Metahaven. A podobne ako ich predchádzajúce filmy, aj Possessed má komplikovanú štruktúru – ktorá odpovedá komplexnosti problematiky a odmieta jednoduchý výklad na tému. Vo filme sa tak neprelína iba viacero tematických rovín, no autori miešajú tradične hutný slovný komentár s found footage zábermi, dokumentárnymi i hranými pasážami, pričom do obrazu niekedy vstupuje glitch alebo iné grafické prvky a ďalšiu vrstvu tvorí neraz symbolika zobrazovaného. Film sa napríklad začína záberom liatia tekutého olova na smartfóny, ktoré sa menia na roztopenú, horiacu masu, neskôr vidíme ľudí zahalených v šatkách WikiLeaks (respektíve šatkách pripomínajúcich dizajn, ktorý Metahaven v roku 2011 vytvorili pre WikiLeaks), narábajúcich s kameňmi ako so smartfónmi.

Possessed vytvára vzťah medzi sociálnymi sieťami a vládnym a armádnym sledovaním. Hovorí o pohľade cez obrazovku či už na seba samého alebo na iných. Pohybuje sa pritom od banálnejších obrazov, ako nakrúcanie sa, ktoré skončí tragicky (mohli by sme povedať, že človek je natoľko pohltený virtuálnou realitou až nevníma tú „skutočnú“), až po komplexnejšie. Príznačným motívom filmu je opakujúci sa záber na ruku ovládajúcu telefón, pričom na pozadí sú premietané rôzne zábery vrátane vojenských materiálov zo sledovania alebo navigácie, čo vytvára efektný odkaz na prepojenie big tech a armády.

Letecké zábery na zbombardované mesto z druhej svetovej vojny zas možno chápať ako vytvorenie spojnice s minulosťou. Okrem toho, že film obsahuje aj zábery na antické ruiny alebo súčasné Aleppo, naznačuje nám, že priorita nakrúcať môže byť staršia ako Web 2.0. Je otázne, či lietadlo, z ktorého záber vznikol, prichádza zničenému mestu na pomoc, alebo bolo jeho cieľom dokumentovať. Podobne v inom zábere vidíme ľudí nakrúcať si a tlieskať spektáklu rozlamovania ľadovcov – zdá sa bez toho, aby si uvedomovali, na čoho príznak sa pozerajú.

To, aký má vojna virálny potenciál, vidíme hneď na dvoch ďalších rovinách filmu. Videá tancujúcich vojakov v zahraničných misiách odpútavajú pozornosť od samotných bojov a môžeme ich považovať za využívanie mäkkej moci. Naopak videá rasistických útokov na ulici či v metre, ktoré by bez všadeprítomnej kamery mohli ostať „nepovšimnuté“, vytvárajú virálne svedectvo o tom, že vojna sa neodohráva iba vo vzdialených krajinách.
To všetko je iba niekoľko filmových rezov komplexnou problematikou. Hlavný problém, ku ktorému však Possessed smeruje, je ten, že nám zatiaľ chýba cesta von. Nick Srnicek vo filme hovorí, ako čítal množstvo radikálnej filozofie, no tá je pre dnešný svet nepoužiteľná. Túto esej i predchádzajúce diela Metahaven a Roba Schrödera tak možno chápať nielen ako snahu o mapovanie priestoru, ktorý má tak blízko dystópii, no taktiež výzvu k novej filozofii.