Rebecca Salvadori je taliansko-austrálska video umelkyňa, ktorá žije a pracuje v Londýne. Je úzko spätá so svetom hudby: jej trilógia videí z prostredia elektronickej hudby vznikala na akciách od britského Sheffieldu až po Maroko. Spolupracuje so známymi menami britskej experimentálnej scény ako napr. Mark Fell, Lucy Railton a Curl Collective. Jej filmársky rukopis je nehierarchický, do určitej miery efemérny, prítomnosť sa akoby rozpúšťala. Jej kamera sníma postavy intímne, zároveň z určitého odstupu. Jej diela boli vystavené v South London Gallery, Freud Museum, Barbican Art Centre, PAF festivale animovaného filmu v Olomouci atď. S Rebeccou sme sa rozprávali cez rôzne kanály, od Skypu cez Facebook messenger od mája až po júl tohto roku, keď sa väčšina sveta ocitla v karanténe kvôli pandémii COVID-19. 

Kde sa momentálne nachádzaš a ako sa máš?

Mám sa dobre. Momentálne som v Toskánsku s mojou rodinou, ale posledné tri mesiace som bola v dobrovoľnej karanténe v malom meste na hraniciach Talianska a Slovinska. Som napoly Talianka, a situácia v Taliansku sa rapídne zhoršovala. Bola som zmätená z rozdielnych reakcií Talianska a Veľkej Británie. V momente, keď sa začalo hovoriť o uzavretí hraníc, jeden blízky známy navrhol, aby som s ním na nasledujúci deň odišla. Všetko prebehlo veľmi rýchlo. Zbalila som si hard disky a zopár šiat. Leteli sme do Slovinska, zobrali si taxík k hraniciam a prešli ich pešo. Tú noc zavreli hranice. 

Na čom práve pracuješ?

Môj mozog je veľmi rizomatický – pracujem simultánne na viacerých projektoch a každý deň si vyberám, na ktorom budem robiť. Pripravujem poetický dokument o experimentálnom hudobnom festivale v Sheffielde. Ide už o druhý diel tejto spolupráce. Film sa volá Different Beginnings a zobrazuje vystúpenia hudobníkov aj rôzne pohľady na hudbu, oscilujúce medzi osobnými a transpersonálnymi. Časť festivalu kurátoroval Mark Fell s Pedrom Rocha. Taktiež som práve dokončila video pre japonskú skupinu Bo Ningen a pripravujem ďalšie pre hongongského producenta Scotta Younga, ktorého mám veľmi rada. 

Podľa čoho si vyberáš, na akých projektoch budeš pracovať?

Zákazky sú jedným aspektom mojej tvorby. Hudobné prostredia filmujem už mnohé roky, vytváram vrstvené portréty ľudí a situácií, konštrukcií. Veľmi ma zaujímajú osobné vzťahy, ktoré si vytváram v každom projekte. Mám rada výzvy, keď sa ocitnem v situáciách, v ktorých sa musím prispôsobiť a pochopiť, ako konať. Čo sa týka spoluprác, dlhodobe si vytváram veľmi silné priateľstvá.

Ako sa také priateľstvo transformuje na umelecký objekt?

Má na to vplyv veľa faktorov. Napríklad George Finlay Ramsay, ktorého poznám už skoro 10 rokov, bol môj spolubývajúci. Začala som ho filmovať a pracovať s ním na projektoch, až dokým sa všetky tie naše spoločné momenty nepretavili na zbierku materiálov. Mám video archívy väčšiny svojich priateľov. Naša kreativita sa vzájomne vyvíja veľmi prirodzene. A potom nastane ten stop moment, kedy to všetko do seba zapadne. Je to trochu ako vzťah – meníte sa podľa toho, s kým práve ste. Rôzni ľudia vo vás vyvolajú rôzne vaše stránky.

V tvojom videu Empathy vystupujú ľudia, ktorých zrejme tiež osobne poznáš. Dávaš im v takýchto prípadoch možnosť ovplyvniť materiál, ktorý o nich natočíš?

Veľmi ma baví „točiť život“, a život je široký pojem. Má mnoho vrstiev, ľudí, vzťahov. Trvalo mi určitý čas než som tým, že som sa pozerala na druhých, pochopila, čo hľadám v tých druhých, a prečo sa pozerám na druhých preto, aby som pochopila samú seba. Vo videu Empathy som sa konečne uvidela v druhých. Čo sa týka materiálu, snažím sa byť v neustálom otvorenom dialógu s osobou, ktorú filmujem. 

A čo hľadáš?

Moje hľadanie ešte neskončilo.

Zmienila si, že sa nesnažíš byť politická. Umenie v dnešnej dobe sa často usiluje o presný opak: byť politickým a aktivistickým. Ako vnímaš estetický aspekt svojej práce?

Vždy som sa cítila byť obklopená rúškom tajomstva. Odjakživa cítim potrebu vyjadriť sa a pochopiť svoje obsesie. V momente, kedy odvediete kvalitnú prácu, prispievate do spoločnosti. Každý má svoje problémy, obsesie a ciele a je veľmi dôležité pochopiť tie svoje. Často mám pocit, že ma ovplyvňujú rôzne myšlienky, ktoré ma ťahajú do rôznych smerov a vyžadujú, aby som zaujala určité stanovisko a konala na základe neho, aby som mohla participovať, aby bola moja práca rozpoznateľná a pochopená. Reagujem na to tak, že sa snažím vytvoriť ticho, koncentrujúc sa na to, čo je pre mňa správne, a vyhýbam sa polarizujúcim postojom. Mám rada poéziu. Som presvedčená o tom, že ak máte poetický prístup k životu, neznamená to, že ste naivní alebo že ignorujete potreby spoločnosti. Skôr je to o tom, že prijmete tradíciu, ktorá uznáva umelecký zážitok ako uvedomenie si nášho prepojenia so záhadami života. Asi preto ma fascinuje portrét – špecifický pohľad dievčaťa, keď si uvedomí, že ju filmujem, spôsob, akým hýbe rukami a celým telom, keď počúva rôzne zvuky – jazykové a kultúrne kódy, ktoré na telo pôsobia ako známe symboly. Moja dobrá kamarátka Sofia Mattioli mi práve poslala tento citát od Džidu Krišnamurti z roku 1955: „Oslobodenie od spoločnosti znamená nebyť ambiciózny, chamtivý, ctižiadostivý; znamená to mať nulový vzťah voči takej spoločnosti, ktorá sa snaží byť niečím.“ Neustále o tom premýšľam.

Odmietaš zákazky, s ktorými nesúhlasíš?

Je to komplikované, ale komplikácie mám rada. Keď dostanem nejakú zákazku, vždy ma zaujíma, prečo oslovili práve mňa a ako môžem transformovať situáciu na niečo, čo ma zaujíma, a to je často náročný proces. Niekedy mám dlhé diskusie so zadávateľmi, a inokedy to zas nerozoberáme. Raz som dostala ponuku urobiť krátky dokument o výrobe špecifického elektrického bojlera, a pravdu povediac, som o tom, že to urobím, chvíľu aj premýšľala! Rada stretávam ľudí, ktorých vôbec nezaujíma experimentálna hudba a film, ale aj tých, ktorí majú o tom hlboké znalosti a dokážu interpretovať aj tie najmenšie odkazy-referencie. Snažím sa kombinovať rôzne cesty, vizuálne kódexy a deje tak, aby konkrétne publikum pochopilo konkrétny uhol pohľadu. 

Atmosféra tvojej série Rave Trilogy mi v niečom pripomína kultové dielo britského umelca Marka Leckeyho Fiorucci Made Me Hardcore, ktoré zobrazuje britské hudobné subkultúry.

Hudobné a umelecké prostredia filmujem, odkedy mám kameru. Študovala som vizuálne umenie v Benátkach a v roku 2007 som sa presťahovala do Berlína, kde som žila tri roky, počas ktorých som sa aktívne zapájala do klubovej scény. Točila a strihala som krátke videá z akcií, zaznamenávala budovanie výstav, filmovala som umelcov v ich štúdiách, prípravu divadelných predstavení a veľa ďalších kreatívnych i nekreatívnych situácií. Veľmi ma fascinoval život, a tak som mala vždy so sebou kameru. Všetko, čo som videla a s kým som sa stretla, som natáčala. Keď o tom tak teraz premýšľam, bolo to vlastne o tom, byť vždy zároveň prítomná aj neprítomná, s pocitom, že mám určitú úlohu. Snažila som sa pochopiť svoju pozíciu umelca. Nikdy ma nezaujímalo pridávať nejaké interpretácie k tomu, čo vidím, alebo vytvárať nejaký príbeh alebo naratív. Všetko, čo som filmovala, bolo vlastne perfektné tak, ako to bolo, bez môjho pohľadu na vec. Neskôr som si ale uvedomila, že ma to všetko pohlcuje a že nemám dané presné hranice. Začala som sa v týchto filmoch strácať, bolo toho na mňa skrátka veľa. 

Musela som spomaliť, takže som sa vrátila k štúdiu. Absolvovala som magisterské štúdium v mediálnej oblasti na Goldsmith’s v Londýne, kde som sa zameriavala na odcudzenie v dôsledku obrazových technológií. Prakticky som prestala natáčať. Londýn bol úplne iný ako Berlín, viac komprimovaný-zhustený a sústredený. Uvedomila som si, že musím zmeniť prístup k natáčaniu ako takému: namiesto prijímania všetkého zvonka musím robiť diela, ktoré vychádzajú z môjho vlastného ticha, zo mňa. A toto musím dostať von. V roku 2012 som si prenajala štúdio, začala učiť a robiť animácie s kryptografickým jazykom – začala som písať básne a prekladať ich do tvarov. Dostávala som ponuky v tejto oblasti, zaujal ma abstraktný jazyk. Postupne som našla rovnováhu medzi vonkajškom a vnútrom a naopak. Neprestala som však navštevovať festivaly a kurátorovať hudobné akcie. Postupne ma začali oslovovať k tvorbe dokumentov, ktoré som teraz už mohla robiť uvedomelejším spôsobom.

Séria Rave Trilogy sa skladá z troch videí, ktoré boli vytvorené z rôznych dôvodov v rôznom čase. Final Sheffield, Inside Fold a Desert Rave majú spoločné zameranie na rave kultúru a komunity, ktoré sa okolo nej sústreďujú. Myslím, že v niečom predstavujú rôzne štádia a podoby týchto vedomých dokumentov, ktoré vytváram. V 7. minúte 12. sekunde vo filme Final Sheffield kreatívny riaditeľ festivalu No Bounds Liam O’Shea hovorí: „Chcel by som urobiť niečo, čo ešte nikto predtým neurobil“. Tento moment je svojím spôsobom moje uznanie Leckeyho diela. 

Spolupracovala si s viacerými hudobníkmi, najmä tými, ktorí majú špecifický vzťah k zvuku ako napríklad Mark Fell alebo Lucy Railton. Aký máš vzťah k hudobnej scéne?

Má to korene aj v mojej rodine. Moja sestra Olivia Salvadori je operná speváčka. Máme spolu umelecký kolektív Tutto Questo Sentire. Od roku 2014 spolu so skladateľom Sandrom Mussidom kurátorujeme hudobné rezidencie a experimentálne akcie, ktoré skúmajú tému vykorenenosti, kompozície, site-specific vnímania obrazov a zvukov. Je to jeden z emocionálne najkomplexnejších a najobohacujúcejších projektov, aké som kedy robila. V roku 2019 sme pripravili sériu piatich akcií v Londýne s názvom Exercises on Displacement. Každý rok sformulujeme iný kurátorský prístup. Myslím, že je zaujímavé premýšľať o tom, čo znamená poskytovať a odoberať priestor sebe a ostatným. Mark Fell pred niekoľkými rokmi pozval Lucy Railton a mňa na festival v Čechách. Kurátoroval tam sekciu kolaboratívnych projektov. Lucy pripravila kompozíciu s violončelom a ja som urobila animáciu. Neskôr ma Lucy oslovila, aby som jej urobila obálku albumu Paradise 94. Tieto kontakty časom rastú a dostávajú odlišný rozmer. 

Ako umelkyňa, ktorej vyjadrovacím prostriedkom je video, aký máš názor na množstvo užívateľmi vytvoreného obsahu (user-generated content) na sociálnych sieťach?

Bola som svedkom jednej diskusie o rozpustení indivídua a o tom, ako je všetko individuálne považované za egocentrické, zatiaľ čo demokratická a horizontálna „armáda nás“, ktorú reprezentuje internet, je tá správna cesta. Ja zas verím, že je dôležité uvedomovať si seba samého a vyhnúť sa automatickým postojom/reakciám. Treba spomaliť mechanické procesy a vrátiť individualitu do stredobodu pozornosti. 

Má na tvoju tvorbu vplyv technologický vývoj?

Už roky používam ten istý softvér. Mám rada, keď sa mi niečo nepodarí. Malo by to byť o tom, vyjadriť sa skrz softvér, a nie naopak. Automatizácia oberá o individualitu a vedie k uniformite. Na video sa hľadí len z hľadiska štýlu. Máme trendy ako všetko v lofi kvalite alebo na druhej strane v super HD, ale diskusia o tom, aké posolstvo v sebe nesie rozlíšenie, chýba. V momente, kedy používate určité rozlíšenie – natáčate na iPhone alebo s DSLR atď – musíte si byť vedomí, že si vyberáte určitý diskurz. 

V niektorých tvojich videách ako napr. Empathy alebo v trilógii Rave Trilogy vystupujú ľudia, ale nie je počuť žiaden hlas. 

Prídete z klubu domov a keď sa zobudíte, ráno alebo poobede, pamätáte si na určité veci, vety, ale možno si nebudete úplne pamätať, kto ich presne povedal. Koniec koncov ani na tom nezáleží. Dôležitý je obsah. Strih je veľmi silný nástroj a to si uvedomujem. Cítim, že mám zodpovednosť rešpektovať tých, ktorých natáčam. „Ticho pomáha zachytiť vnútorný svet, myšlienky a frázy, ktoré keď sú vytrhnuté z kontextu, umožňujú premýšľať a precítiť to, čo sa práve deje,“ ako to popísala moja kamarátka, kurátorka Dasha Birukova po tom, čo videla moje filmy: „je to neviditeľný priestor, priestor pre emócie, odcudzenie, bytie.“

PREKLAD Lucia Udvardyová

COVER FOTO Henerico Rossi