Chloé Galibert-Laîné a Kevin B. Lee, jedni z najvplyvnejších videoesejistov súčasnosti, predstavili na londýnskom dokumentárnom festivale Open City štyri časti zo svojho dlhoročného umelecko-výskumného projektu o internetovej propagande ISIS Bottled Songs. Krátke desktop filmy na štyri čiastkové témy využívajú rozhranie počítačovej obrazovky, aby dekonštruovali mediálne obrazy teroristickej skupiny a ich cirkulovanie.

Bottled Songs, s názvom odkazujúcim na správy vo fľaši, majú formu korešpondencie, pomocou ktorej sa autorka a autor navzájom informujú o svojich zisteniach či úvahách. Lee, kritik a filmár, ktorý sa posledných približne šesť rokov intenzívne teoreticky aj prakticky zaoberá vysoko sebareflexívnym médiom desktop filmov, a Galibert-Laîné, akademička a filmárka so záujmom o prieniky medzi kinematografiou a online priestorom, tak nadväzujú na dlhú tradíciu osobných esejí. Ich filmy nie sú iba analýzou propagandy takzvaného Islamského štátu, jej vytvárania a šírenia, ale zachytávajú proces pátrania – teda takmer v skutočnom čase svoj pohyb po internete – a tematizujú subjektívnosť autora a autorky.

Keďže téma mediálnych výstupov ISIS je príliš komplexná, štyri prezentované krátke filmy tvoria akési prípadové štúdie. V prvom z nich The Observer Galibert-Laîné skúma video z roku 2014, ktoré ukazuje „potupný“ pochod asi 250 sýrskych vojakov iba v spodnej bielizni púšťou predtým, ako sú zastrelení. Video zdanlivo náhodne nakrútené na telefón vo vertikálnom formáte je však, ako ukazuje Galibert-Laîné, zrejme inscenované pre kamery – sýrski vojaci teda nepochodujú a sú pri tom nakrútení, ale pochodujú kvôli kamere, preto aby sme ich pochod videli. Prioritou je vytvoriť obrazy, propaganda. Ako Galibert-Laîné konštatuje, kamery sú súčasťou mučenia.

Galibert-Laîné si zároveň všíma, že video sa aj po piatich rokoch nachádza na youtubovom kanáli projektu Les Observateurs (t. j. Pozorovatelia) verejnoprávnej televízie France 24, ktorý vyzýva ľudí, aby televízii posielali svoje vlastné videá, a stali sa tak súčasťou tvorby spravodajstva. Pôvodné video ISIS síce YouTube zmazal pre „násilný a názorný obsah“, na kanáli Les Observateurs však ostalo v necenzurovanej podobe ešte dlho po zverejnení (dnes je už podľa všetkého odstránené). Galibert-Laîné sa pýta, či ISIS využíva kanály francúzskej vlády na svoju propagandu. „Neviem sa zbaviť myšlienky, že existencia tohto videa svedčí o súlade záujmov medzi teroristami, ktorí ho nakrútili, platformy [Les Observateurs], ktorá ho distribuuje, a [francúzskej] vlády, ktorá túto platformu financuje.“

V druhom videu Looking Into the Flames sa Lee venuje celovečernému filmu Flames of War, ktorý produkoval ISIS, pričom sa zaoberá jednak naším skratkovitým uvažovaním o propagande, jednak pomocou časovej osi strihacieho programu analyzuje formálne postupy tohto filmu a ich účinok na divákov. Lee si všíma reakcie médií na zverejnenie traileru a následne samotného filmu Flames of War – to, ako zdôrazňujú jeho hollywoodsku kvalitu alebo používajú prirovnania k filmom Leni Riefenstahl. Porovnaním filmu ISIS s Triumfom vôle Lee ukazuje, aké odlišné sú tieto filmy a ako sa Riefenstahl stala vyprázdneným synonymom propagandistického filmu. Naopak prirovnáva Flames of War k filmu Jorisa Ivensa The Spanish Earth z roku 1937, ktorý vytvoril gramatiku politických (propagandistických) filmov, a sleduje, ako sa z nej stalo klišé.

Kým prvé dva filmy Bottled Songs hovoria o konkrétnych videách, o tom, ako zasiahli autorku a autora (Lee viackrát opakuje, ako sa zdráha pozrieť si Flames of War, pretože sa bojí jeho propagandistického účinku na seba) a ako sa s nimi intelektuálne a emocionálne vyrovnávajú, ďalšie dva filmy sa venujú dvom konkrétnym ľuďom, ktorí sú súčasťou propagandy ISIS. Galibert-Laîné a Lee v nich ešte viac tematizujú internet ako nástroj hľadania informácií o iných. Filmy ukazujú, aké digitálne stopy zanechávame a čo z internetu mizne, čo všetko sa dá a nedá o ľuďoch zistiť.

V My Crush Was a Superstar (jedinom zo štyroch filmov, ktorý je voľne dostupný) vyjadruje Galibert-Laîné svoju fascináciu jedným konkrétnym teroristom a snaží sa o ňom získať čo najviac informácií. Podľa všetkého išlo o charizmatického človeka, mileniála veľmi aktívneho na sociálnych sieťach (medzitým už zablokovaných) a Galibert-Laîné uvažuje, aké bolo jeho miesto v systéme propagandy ISIS – či už oficiálnej, alebo neoficiálnej. Zisťuje, že tento francúzsko-marocký džihádista bol relatívne známy, dokonca o ňom písali svetové médiá, no zároveň o ňom nachádza množstvo konfliktných informácií, nevie zistiť, kým bol v skutočnosti mimo svoju mediálnu aktivitu.

Lee vo filme The Spokesman zas sleduje osud Johna Cantlieho, britského novinára, ktorého ISIS zajal a urobil svojím reportérom. Film je polemikou, do akej miery sa teroristická skupina Cantlieho zmocnila a akú silu má jeho hlas – je to, čo hovorí v mene ISIS, viac dôveryhodné iba preto, že to hovorí jeho hlas? Lee zároveň hľadá v internetových archívoch stopy po Cantlieho predchádzajúcom živote a uvažuje, či ISIS robil rovnaký rešerš. Z nepatrných zmienok v Cantlieho reportážach sa totiž zdá, že áno.

O skupinách ako ISIS neraz existuje predstava, že ide o ľudí mentálne odrezaných od moderného spôsobu života. Bottled Songs jasne ukazuje, ako sofistikovane ISIS pracoval s obrazmi, sociálnymi sieťami a internetom, ako cieľavedome vytváral virálne videá i filmy s vysokou produkčnou hodnotou. V čase, keď Galibert-Laîné a Lee svoj projekt začínali, boli tieto obrazy ISIS prakticky každý deň v médiách. Dnes patria do veľkej miery do histórie, čím sa výskum spojený s Bottled Songs aspoň sčasti presúva do archívov. Problém uchovávania obrazov ISIS je prítomný v projekte už teraz (napríklad Galibert-Laîné naráža na blokované profily na sociálnych sieťach a vymazávané videá, Lee našiel Flames of War iba na dark webe), no ako zaznelo počas festivalového Q&A, projekt zrejme bude musieť otvoriť aj otázky, kto a čo archivuje, kto sa na obrazy pozerá a kto má nad nimi autoritu.

Bottled Songs momentálne existuje v podobe štyroch krátkych filmov, prvé dva diely taktiež vo forme dvojkanálových inštalácií. Galibert-Laîné a Lee pracujú aj na verzii celovečerného filmu.