Od čias antiky i renesancie ubehla dlhá doba a my už začíname čoraz viac tušiť, že človek, tak ako ani planéta Zem, nie je neohrozeným stredobodom vesmíru. Antický vzdelanec Vitruvius uvádza, že vrcholom staviteľského umenia prírody, ktoré sa pokúša architekt pochopiť, je konštrukcia samotného ľudského tela. Vitruvius je tvorcom konceptu označovaného ako homo vitruvius, teda človeka, ktorého proporcie sú vpísané do kružnice a štvorca, dvoch základných geometrických tvarov. Podobu ideálneho človeka nakreslil humanista Leonardo da Vinci.

Človek versus svet

Keď urobíme mentálny skok o pár storočí, stále nachádzame hlboko vo fungovaní spoločnosti zakorenenú normu o človeku ako pánovi tvorstva, alebo keď chceme, hlavnom userovi Zeme. Human-centered design, po slovensky Navrhovanie interaktívnych systémov so zameraním sa na človeka, je názov normy ISO 9241–210. Aké sú limity tohto nášho architektonického a technického humanocentrizmu? Cieľom tohto krátkeho zamyslenia je pozrieť sa na filozofiu činnosti architektúry, stavebníctva a iných príbuzných prírodných a technických vied vo vzťahu k človeku – ľudským potrebám, ktoré môžu (ale nemusia) byť často v opozícii k potrebám živočíchov, rastlín, húb… skrátka celej planéty. Kam sa dopracoval dizajn (v najširšom ponímaní tohto pojmu) zameraný na človeka? Posthumanizmus a transhumanizmus vedú k potrebe nanovo klásť a riešiť otázku „čo znamená byť človekom?“ Človek ako prírodná bytosť existuje v zložitých kauzálnych interakciách s prírodným svetom. Môžeme teda oponovať medzinárodnej norme a povedať, že nič by nemalo byť zamerané iba na človeka?

Technika je neustále konfrontovaná a stavaná do opozície voči humanitným vedám a ich harmonický a hlavne spoločne koordinovaný rozvoj je neustálou výzvou. Pozrime sa na architektúru ako na odvetvie ľudskej činnosti, ktorej cieľom je nastavovať systém. Môžeme pritom hovoriť o systéme fyzickom (mestá a sídla) i virtuálnom – IT architektúra. Posthumanizmus nás učí, že prílišné zjednodušovanie, izolovanie a koncentrácia na človeka ako neohrozeného „pána tvorstva“ nie sú úplne bezproblémové prístupy.

„Dizajn zameraný na človeka, ako sa používa v normách ISO, je prístup k riešeniu problémov, ktorý sa bežne používa v rámcoch navrhovania a riadenia a ktorý vyvíja riešenia problémov zapojením ľudskej perspektívy do všetkých krokov procesu riešenia problému. Ľudská angažovanosť sa zvyčajne odohráva pri pozorovaní problému v kontexte, brainstormingu, konceptualizácii, vývoji a implementácii riešenia. Dizajn zameraný na človeka je prístup k vývoju interaktívnych systémov, ktorého cieľom je dosiahnuť, aby boli systémy použiteľné a užitočné zameraním na používateľov, ich potreby a požiadavky, uplatnením ľudských faktorov – ergonómie, poznatkov a techník použiteľnosti. Tento prístup zvyšuje účinnosť a efektívnosť, zlepšuje blahobyt človeka, spokojnosť používateľov, dostupnosť a udržateľnosť; a pôsobí proti možným nepriaznivým účinkom používania na ľudské zdravie, bezpečnosť a výkonnosť. ISO 9241–210.“

Dizajn zameraný na človeka je spojený s pojmom dizajnové myslenie. Pojem často zamieňaný s tzv. dizajnom zameraným na používateľa. Dizajn zameraný na používateľa (user centered design) bol popularizovaný v 80. rokoch 20. storočia v knihe Dona Normana The Design of Everyday Things, v ktorej vyzval dizajnérov, aby namiesto použitia „inžinierskych“ stratégií zhora nadol zohľadňovali skúsenosti používateľov počas celého procesu návrhu. User centered design kladie veľký dôraz na metódy výskumu dizajnu, ktoré rozvíjajú empatiu s používateľom. Pre tento druh procesu spolupráce sú obzvlášť dôležité metódy vizuálneho myslenia a rozprávania príbehov (storytelling). Stále je to však hlavne riešenie problémov skrze ľudskú perspektívu. Čo sa keď užívateľom inžinierskeho riešenia stáva iná entita – živý organizmus?

Haakon Faste z California College of the Arts sa na svojich seminároch zaoberá otázkami dizajnu s anglicky zaužívaným pojmom post-human oriented design. Post-humánny dizajn mi evokuje, že sa ľudia zmenili na niečo ďalšie, možno by sme mohli hovoriť skôr o dizajne, ktorý sa sústreďuje ďalej, za ľudské potreby bez ohľadu na všetko ostatné. Inžinierstvo z definície totiž pozostáva z aplikácie vedy na riešenie ľudských potrieb. Vedci (v tomto prípade inžinieri, programátori) hľadajú riešenia, ale často nie je jasné, kto má zodpovedať za artikuláciu „ľudských potrieb“. Sú to politici? Ďalší vedci? Žiadna dizajnérska činnosť, či už navrhujeme vodnú elektráreň, alebo domček pre vtáky, nevzniká sama pre seba. Kritika human-centered dizajnu spočíva v tom, že potrebujeme do diskusie zahrnúť aj ďalších „partnerov“ a to stroje (robotov) a iné formy života.

Posthumanistický dizajn nie je o určitej estetike, skôr by malo ísť o metodológiu dizajnu, ktorá má korene v postmodernizme. Dôležitou zručnosťou post-human-dizajnéra je vytvorenie pochopenia k tomu druhému prostredníctvom dizajnu a k tomu, čo vlastne znamená „posthumanistický dizajn“. Ten druhý však nie je nutne iba ďalší človek. Pythagorov človek ako miera všetkých vecí, ale aj Corbusierov Modulor, všetky tieto príklady predstavujú normatívne telo ako univerzálny kalibračný štandard. Významy anglického výrazu pre telo, body, dávajú tomuto zamysleniu ešte viac vrstiev. Kto alebo čo je tým body (orgánom, entitou), podľa ktorého navrhujeme technické procesy?

Kto sú užívatelia obydlí

Zamyslime sa nad tým, z čoho vychádza dizajn vtáčích búdok. Konzultovali inžinieri svoje riešenia s užívateľmi? Táto konzultácia väčšinou prebieha iným spôsobom. Osvedčili sa hlavne metódy pozorovania správania živočíchov, snaha o dosiahnutie podobnosti s inými funkčnými situáciami a riešeniami. Načo však musí vyzerať najčastejší model vtáčej búdky ako zmenšenina stereotypného ľudského domu so sedlovou strechou? Takýto produkt rozhodne obsahuje prvky dizajnu zameraného na človeka. V prípade človekom dizajnovanej vtáčej búdky je estetická stránka pravidelnej sedlovej striešky hlavne pridanou hodnotou pre cieľovú skupinu ľudí a nie operencov. Prítomnosť (správneho) množstva vtáctva pri ľudských obydliach určite výrazne zvyšuje ich kvalitu.

Predpokladáme, že svetu by neprinieslo žiaden prevratný obrat, keby sme umelo (za pomoci človeka a technológie) vytvárali dutiny, kopy raždia, alebo iné „prírodnejšie“ vyzerajúce prístrešky. Domnievam sa, že tu je celkom zásadné ani nie tak to, bazírovať na tom, ako má fyzicky vyzerať správna vtáčia (psia, mačacia..) búdka, ale prehodnotiť celkový prístup, prehodnotiť svoje uvažovanie a premýšľanie o svete ako hračke pre všemocného človeka.

Podobne ako sa v spore o heliocentrický model slnečnej sústavy v priebehu 18. a 19. storočia pozícia Slnka ako jednej z mnohých hviezd stávala samozrejmosťou. Prehodnotenie myslenia mení všetko. Vesmír sme preto nemuseli nijako fyzicky meniť, stačilo zmeniť pohľad a názor. Pri tejto zmene paradigmy začali súvislosti okolo nás dostávať lepší zmysel a pohľad na svet sa zmenil – bez toho, že by „svet“ k tomu mohol alebo musel niečo dodať.

Možno sa k nám aj iné organizmy a stroje snažia prehovoriť – teda celkom určite – akurát musíme byť schopní dekódovať ich posolstvá. V decembri 2020 vyhlásil šéf WHO, že koronavírus nebude poslednou pandémiou a pokusy zlepšovať zdravie ľudí sú bez riešenia otázok klimatickej zmeny i dobrých životných podmienok zvierat odsúdené na neúspech. Tedros Adhanom Ghebreyesus v posolstve k prvému Medzinárodnému dňu pripravenosti na epidémie, ktorý vyhlásila OSN, odsúdil aj nebezpečne krátkozraký cyklus, keď sú financované opatrenia na zastavenie epidémií, no nerobí sa nič pre prípravu na ďalšie.

„Dejiny nám ukazujú, že toto nebude posledná pandémia a že epidémie sú súčasťou života,“ uviedol Tedros. „Táto pandémia poukázala na blízke spojenia medzi zdravím ľudí, zvierat a planéty. Snahy o zlepšenie ľudského zdravia sú odsúdené na neúspech, ak sa nevenujú kritickému kontaktu medzi ľuďmi a zvieratami a existenčnej hrozbe klimatickej zmeny, ktorá robí našu Zem menej obývateľnou. Vplyvy tejto pandémie zachádzajú oveľa ďalej, než je len samotná choroba s ďalekosiahlymi dôsledkami pre spoločnosti a ekonomiky.“ 

Aj Európska únia si uvedomuje vo viacerých dokumentoch, že kvalita života a zdravie človeka je podmienené kvalitou života zvierat. Hovorí o tom napríklad Usmernenie k harmonizovaným metodikám pre hodnotenie ľudského zdravia, zdravia zvierat a ekologických rizík kombinovaného vystavovania viacerým chemikáliám. Vedeckí i politickí lídri už zdá sa zmenili rétorickú paradigmu a premýšľajú v širších súvislostiach.

Rovnako architektúra neznamená len stavať domčeky pre ľudí, do vybavenia dizajnérov patrí aj záujem o to, ako bývajú ostatné organizmy, ktoré sú súčasťou tej istej planéty a ekosystému. Zdieľanie priestoru s inými tvormi má dlhú históriu. Je to v skutočnosti norma, pretože rovnako ako potkany a iná škodná zver, s ktorou obvykle žijeme v jednom meste, aj samotné ľudské telo je zložené z rôznych mikróbov, ktoré ho obývajú. Byť človekom samo osebe znamená zdieľať priestor s inými druhmi; stavať znamená stavať pre ľudí a iné zvieratá. Náboženstvá túto skutočnosť uznávajú, či už v podobe hinduistického chrámu v Deshnoke v indickom Rádžastane, kde uctievajú sväté potkany alebo príbehu o narodení Krista v maštali. Asociácia s prírodou sa spája aj s architektonickou dogmou: Vitruvius tvrdil, že ľudia by sa mali začať učiť stavať najskôr pozorovaním štruktúr obydlí vtákov. 

Je rovnako každodennosťou ľudí zdieľať obydlia s domácimi miláčikmi. Štruktúru svojich domovov upravujeme tak, aby vyhovovali týmto zvieratám. Na dvere sa napríklad umiestňujú klapky pre mačky. V britskom paláci Eltham vznikla v 30. rokoch 20. storočia špeciálna miestnosť pre lemura menom Mah-Jongg. Lemur mal obydlie vybavené vlastnými chodbami a rebríkmi na pohyb po budove a nástennou maľbou z lesných listov, aby sa cítil ako doma. Nie vždy sa takýto druh extravagancie stretol s pochopením iných občanov. Známou historickou typológiou je ferme ornée (ornamentálna farma). Za čias Marie Antoinetty vo Versailles predstavovalo toto záhradné sídlo romantizujúce predstavy o farmárčení – význam bol teda vyslovene human-oriented, aby človeku prišiel pohľad na hospodárske zvieratá okúzľujúci a malebný.

Vtáčia búdka: Od Niemeyera k Lényimu

Priemyselne vyrábané vtáčie búdky môžeme v súčasnosti kúpiť v záhradných centrách, podobne ako hmyzie hotely. Ako dizajnovať ozaj user oriented vtáčie búdky? Svojimi príkladmi odpovedali mnohí architekti a dizajnéri. Vtáky sú pre ekosystém veľmi dôležité, chránia životné prostredie pred premnožením hmyzu, ich spev dáva človeku potešenie, pokoj a má blahodarné účinky na jeho duševné zdravie. Vtáctvo a jeho sídla spomína aj Vitruvius ako určitý vzor a príklad, bude teda dobrý aj pre súčasnú dobu. Celou ďalšou kapitolou by mohla byť architektúra zoologických záhrad, ktorá tiež prechádza istými zmenami paradigmy.  

Klasikom súčasnej architektúry vtáčích búdok je rozhodne brazílsky Oscar Niemeyer (1907–2012). Ikonický betónový domček pre holuby, známy pod názvom Dovecote, postavil v Brazílii v roku 1961. Vysoká veža rozhodne poteší ľudské oko, holubí useri sa v ňom zdržujú, takže asi bude aj funkčný. Holuby v meste dnes vyvolávajú ambivalentné pocity. Mnoho ľudí prechováva k týmto všadeprítomným stvoreniam nesympatie – označujúc ich ako „potkany s krídlami“. Mestské holuby súčasnosti pochádzajú z divokého tvora známeho ako skalná holubica (Columba livia): Ako naznačuje jeho pomenovanie, tento vták uprednostňuje pred vymoženosťami mestského života skalné pobrežné stanovište útesov. Tento typ obydlia evokuje aj Niemeyerova betónová veža s priehradkami. Holuby sa začali pôvodne domestifikovať na mäso, avšak vďaka ich dobrej orientácii slúžili ako poslovia.

Foto: Eric Gaba, Wikimedia Commons user Sting, Creative Commons Attribution-Share Alike 3.0 Unported license.

Ruské dizajnérske štúdio Dydykin vyvinulo podstatne subtílnejší a taktiež user friendly produkt Domik ptashki. Domček pozostáva zo skladacej nádobky oválneho tvaru, ktorú je možné na konci každej sezóny odstrániť a vyčistiť, aby sa tam vtáky mohli budúci rok opäť usadiť. Vďaka nízkemu ťažisku sa dá bezpečne pripevniť medzi vetvy bez poškodenia stromu. Produkt pôsobí veľmi organicky a výrazovo čisto.

Foto: Vladimir Dydykin

Elegantný voliérový a stajňový park navrhli architekti DRAA pre čílske mesto Los Lagos v roku 2019. Rozloha voliér je vypočítaná podľa prirodzeného fungovania userov, sú postavené na betónovom podklade, ktorý stabilizuje štruktúru vo svahu. Hlavný prvok tvorí obostavaný strom. Minimalistická harmónia prírody a ľudského dizajnu. A bez sedlovej strachy.

Foto: Felipe Camus

Zaujímavu vtáčiu búdku postavili aj slovenskí architekti, ateliér s názvom 2021 pod vedením Petra Lényiho. Ich projekt Swift tower dodnes slúži dážďovníkom na Kramároch. Dážďovník obyčajný a netopiere sa počas storočí plne prispôsobili na život v urbánnom prostredí. Stalo sa tak v dôsledku úbytku starých stromov v hospodárskych lesoch, preto sa plne adaptovali na mestá a osídlili nedokonalosti a štrbiny v našich budovách panelových (rôzne vetracie otvory a štrbiny medzi panelmi), ale aj v tehlových domoch v podkroviach.

2021 Architekti

Preto počas zatepľovania, ktoré je v súčasnosti veľmi rozšíreným trendom, dochádza k likvidácii hniezd a zimovísk týchto druhov a dokonca k priamemu úhynu týchto živočíchov v stavbách, keď sú tam mnohokrát zamurované. Za posledných 10 rokov klesla populácia dážďovníkov v mestách na Slovensku o 50 %. Existujú kompenzačné opatrenia, zaoberá sa nimi OZ BROZ, obhliada budovy a inštaluje náhradné búdky na hniezdenie týchto druhov priamo do zateplenia. Súčasné stavebné technológie prehodnocujú rozvoj, ktorý zničil možné habitáty pre drobné zvieratá, ktoré sú však potrebné aj v urbánnych štruktúrach. Každá výrazná zmena prostredia je rizikom narušenia rovnováhy. To, čo je zdanlivo krátkodobo výhodné pre človeka sa môže ukázať z dlhodobého hľadiska chybou – na ktorú môže doplatiť aj človek. 

Doslovný príklad toho, ako môžu vtáky a ľudia zdieľať spoločnú architektúru, predstavuje drevený domček na strome v západnej Kanade od spoločnosti Studio North. V hornatom údolí v Britskej Kolumbii vytvorila dizajnérska firma vyvýšené obydlie v tvare písmena A, ktoré by mali využívať turisti i vtáky. Nech posúdi čitateľ sám jeho afinitu ku gýču, dôležitým posolstvom je však snaha o harmonické spolunažívanie a vzájomný rešpekt.

Foto: Mark Erickson

Keď staviame sídla pre zvieratá, mali by sme ísť do hĺbky otázky, pre koho vlastne staviame? Pri hospodárskych zvieratách je odpoveď zrejmá a falošné domčeky určené pre domáce zvieratá a zvieratá v zoo sú určitým činom transparentného antropomorfizmu. Pokúšať sa o simulakrum vlastnej štruktúry zvieraťa – hniezdo, nora alebo úľ – by nemalo byť samoúčelným aktom architektovej exhibície.

Zdroje

https://www.architectural-review.com/essays/typology/typology-buildings-for-animals

https://www.archdaily.com/783693/8‑projects-by-architects-for-animals

http://www.designandlivingsystems.com/

PIC Archív autorky, pokiaľ nie je uvedené inak