Bohatí kujú pikle, ako nás ponechať nášmu osudu

Minulý rok ma pozvali, aby som urobil prednášku v super luxusnom súkromnom rezorte. Predpokladal som, že mojím publikom bude približne stovka bankových investorov. Honorár za moje uchopenie témy „budúcnosť technológií“ ďaleko prevyšoval sumu, ktorú mi kedy kto za prednášku ponúkol – zodpovedal približne polovici môjho ročného profesorského platu.

Nikdy som neobľuboval rozprávanie o budúcnosti. Časť vyhradená pre otázky sa vždy nakoniec podobá na kvíz,  kde mám vyjadriť svoj názor na najnovšie technologické buzzwordy, akoby išlo o tickery pre potenciálne investície: blockchain, 3D tlač, CRISPR. Publikum má len zriedkavo záujem dozvedieť sa o týchto technológiách alebo ich možných dopadoch viac, než potrebuje pre binárnu voľbu, či do nich investovať, alebo nie. Peniaze sú však presvedčivý argument, a tak som pozvanie prijal.

Po príchode ma uviedli do miestnosti, ktorú som považoval za šatňu. Avšak namiesto toho, aby mi pripli mikrofón a odviedli ma na pódium, usadili ma za jednoduchý okrúhly stôl a obecenstvo priviedli za mnou: piatich super bohatých chlapíkov – áno, boli to všetko muži – z vrcholových pozícií sveta hedge fondov. Po úvodných zdvorilostiach som si uvedomil, že ich vôbec nezaujímajú informácie, ktoré som si o budúcnosti technológií pripravil. Prišli s vlastnými otázkami.

Začali pomerne nevinne. Ethereum alebo bitcoin? Je kvantové počítanie naozaj možné? Pomaly, ale isto však smerovali k skutočným témam, ktoré im robili starosti.

Na ktorú geografickú oblasť bude mať nadchádzajúca klimatická kríza menší dopad: na Nový Zéland alebo na Aljašku? Naozaj buduje Google miesto pre mozog Raya Kurzweila? Prežije jeho vedomie prechod alebo zomrie a znovu sa zrodí ako úplne nové vedomie? Nakoniec sa mi výkonný riaditeľ jednej maklérskej spoločnosti zveril, že už takmer dokončil stavbu svojho podzemného systému bunkrov a spýtal sa: „Ako si zachovám kontrolu nad svojou bezpečnostnou službou po udalosti?“

Udalosť. To bol ich eufemizmus pre environmentálny kolaps, sociálne nepokoje, jadrový výbuch, nezastaviteľný vírus alebo hack à la Mr. Robot, ktorý všetko zruší.

Táto jediná otázka nás zamestnávala po zvyšok hodiny. Vedeli, že budú potrebovať ozbrojenú stráž, aby ochránila ich opevnené sídla pred rozzúrenými davmi. Ako by však platili ochranku, ak by boli peniaze bezcenné? Čo by zabránilo strážcom v tom, aby si vybrali vlastného vodcu? Miliardári zvažovali zabezpečiť potravinové zásoby špeciálnymi zámkami s kódom, ktorý by poznali len oni. Alebo donútiť ochranku nosiť výmenou za prežitie disciplinárne obojky. Alebo zostrojiť robotov, ktorí by slúžili ako strážcovia a robotníci – ak by sa však takáto technológia dala vyvinúť včas.

Vtedy mi to došlo: pre týchto džentlmenov bola práve toto debata o budúcnosti technológií. Inšpirujúc sa Elonom Muskom a jeho kolonizáciou Marsu, Petrom Thielom a zvrátením procesu starnutia alebo Samom Altmanom a Rayom Kurzweilom a uploadovaním myslí do superpočítačov sa pripravovali na digitálnu budúcnosť, ktorá súvisí oveľa menej s tým, ako urobiť svet lepším, ako s úplným prekonaním ľudského údelu a odizolovaním sa od veľmi reálneho a aktuálneho nebezpečenstva klimatickej zmeny, stúpajúcich hladín oceánov, masovej migrácie, globálnej pandémie, nativistickej paniky a vyčerpania zdrojov. Pre nich je budúcnosť technológií v skutočnosti o jedinom: o úniku.

* * *

Na šialene optimistických názoroch o tom, aké môžu byť technológie prospešné pre ľudskú spoločnosť, nie je nič zlé. Súčasné smerovanie k post-humánej utópii je ale niečo iné. Nie je ani tak víziou masového posunu ľudstva do nového stavu bytia ako skôr úsilím prekonať všetko, čo je ľudské: telo, vzájomnú závislosť, súcit, zraniteľnosť a komplexnosť. Ako nás filozofi technológie upozorňujú už roky, transhumanistická vízia príliš ľahko redukuje celú skutočnosť na dáta, dochádzajúc k záveru, že „ľudia nie sú nič iné než objekty spracovávajúce informácie“.

Ľudská evolúcia sa tak redukuje na videohru, ktorú možno vyhrať tak, že niekto nájde únikový východ a potom dovolí hŕstke svojich najlepších kamošov vyraziť si s ním. Bude to Musk, Bezos, Thiel alebo Zuckerberg? Títo miliardári sú pravdepodobnými víťazmi digitálnej ekonómie – práve tej oblasti  biznisu, kde prežijú len najschopnejší a ktorá je liahňou týchto špekulácií.

Samozrejme, nebolo to tak vždy. Na začiatku 90. rokov bolo krátke obdobie, kedy sa zdalo, že digitálna budúcnosť je otvorená a je na nás, čo z nej vytvoríme. Technológie sa postupne stávali ihriskom pre kontrakultúru, ktorá v nich videla možnosť vytvoriť inkluzívnejšiu, distribuovanú budúcnosť s dôrazom na ľudské práva. Ale etablované obchodné záujmové skupiny videli len nový potenciál pre staré známe dolovanie a príliš mnoho technologických expertov podľahlo zvodom IPO jednorožcových spoločností (začínajúcich firiem, ktorých hodnota je vyššia ako 1 miliarda dolárov). Digitálne futurity sa začali chápať skôr ako burzové futurity alebo bavlnené futurity – niečo, čo sa dá predvídať a na čo možno uzatvoriť stávku. Takmer všetky prednášky, články, štúdie, dokumenty alebo biele knihy sa považovali relevantné, len ak odkazovali na tickery. Budúcnosť prestávala byť niečím, čo vytvárame prostredníctvom svojich súčasných rozhodnutí a nádejí, a pomaly sa stávala predurčeným scenárom, na ktorý uzatvárame stávky svojím venture kapitálom a ku ktorému dorazíme pasívne.

To oslobodilo všetkých aktérov od morálnych dôsledkov ich aktivít. Vývoj technológií sa stal skôr príbehom individuálneho prežitia ako kolektívneho rozkvetu. Ako som zistil, ešte horšie, než na to upozorňovať, je postaviť sa neúmyselne do pozície nepriateľa trhu alebo anti-technologického mrzúta.

Namiesto úvah o praktickej etike ochudobňovania a vykorisťovania más v mene hŕstky, väčšina akademikov, novinárov a sci-fi autorov rozjímala skôr nad abstraktnejšími a imaginárnejšími  problémami: je fér, keď burzový maklér užíva inteligentné drogy? Mali by deti dostať implantáty pre cudzie jazyky? Chceme, aby autonómne autá dávali prednosť životu chodcov pred životom svojich pasažierov? Majú byť prvé kolónie na Marse demokraciami? Podkope zmena môjho genetického kódu moju identitu? Mali by mať aj roboti práva?

Kladenie týchto otázok je síce filozoficky zábavné, je to ale úbohá náhrada zápasu s naozajstnými morálnymi problémami, ktoré sprevádzajú bezuzdný technologický vývoj v mene korporátneho kapitalizmu. Digitálne platformy premenili už i tak vykorisťujúci trh založený na dolovaní (pozri Walmart) na ešte odľudštenejšieho nástupcu (pozri Amazon). Väčšina z nás si tieto temné stránky všimla v podobe automatizovanej práce, gig ekonomiky a konca lokálneho maloobchodu.

Ešte zničujúcejšie dopady bezuzdného digitálneho kapitalizmu postihujú životné prostredie a globálnu chudobu. Výroba niektorých našich počítačov a smartfónov ešte stále využíva siete otrockej práce. Tieto praktiky sú tak hlboko zakorenené, že spoločnosť s názvom Fairphone založená zdola s cieľom vyrábať a propagovať etické telefóny zistila, že je to nemožné. (Zakladateľ firmy teraz smutne hovorí o jej produktoch ako o „férovejších“ telefónoch.)

Medzitým ťažba kovov vzácnych zemín a odpad z našich pokročilých digitálnych technológií ničia ľudské habitaty a menia ich na toxické skládky odpadu, ktorý potom zbierajú vidiecke deti a ich rodiny a predávajú použiteľné materiály naspäť výrobcom. 

Táto „zíde z očí, zíde z mysle“ externalizácia chudoby a jedu nezmizne len preto, že si zakryjeme oči okuliarmi na virtuálnu realitu a ponoríme sa do alternatívnej skutočnosti. Čím dlhšie ignorujeme sociálne, ekonomické a ekologické následky, o to väčším problémom sa stávajú. To vyvoláva ešte väčší ústup, izoláciu a apokalyptickú fantáziu – a ešte zúfalejšie poskladané technológie a biznis plány. Kruh sa uzatvára.

O čo viac si presadzujeme tento pohľad na svet, o to viac vnímame ľudské bytosti ako problém a technológiu ako riešenie. Samotná podstata toho, čo to znamená byť človekom, sa považuje skôr za chybu ako funkciu. Technológie prehlasujeme za neutrálne, a to napriek tomu, že majú zabudované predurčenia. Akékoľvek zlé správanie, ktoré v nás spúšťajú, je len odrazom našej skazenej podstaty. Akoby za naše problémy mohla akási vrodená ľudská barbarskosť. Tak ako nedostatočnosť miestneho trhu taxíkov možno „vyriešiť“ aplikáciou, ktorá zruinuje ľudských šoférov, otravnú nesúrodosť ľudskej psyché možno opraviť digitálnym alebo genetickým upgradom.

Podľa ortodoxie vyznávajúcej technologické riešenia vrcholí budúcnosť ľudstva uploadovaním nášho vedomia do počítača alebo – ešte lepšie – prijatím toho, že technológia samotná, je naším evolučným nástupcom. Podobne ako členovia nejakého gnostického kultu túžime po vstupe do novej transcendentnej fázy nášho vývoja, v ktorej odhodíme svoje telá, nechávajúc ich za sebou spolu so svojimi hriechmi a problémami.

Tieto fantázie vidíme realizované v našich filmoch a seriáloch. Zombie seriály znázorňujú post-apokalyptický svet, kde ľudia na tom nie sú lepšie, než tí nemŕtvi – a zdá sa, že o tom vedia. Horšie je, že tieto seriály nabádajú divákov, aby si predstavovali budúcnosť ako zápas s nulovým súčtom medzi zostávajúcimi ľuďmi, kde prežitie jednej skupiny závisí od zničenia druhej. Dokonca aj seriál Westworld  –  nakrútený podľa sci-fi románu, v ktorom sa roboti vymkli spod kontroly – zakončil svoju druhú sériu konečným odhalením: ľudské bytosti sú jednoduchšie a predvídateľnejšie ako umelé inteligencie, ktoré vytvárame. Roboti zistia, že každého z nás možno zredukovať na pár riadkov kódu a že nedokážeme robiť žiadne slobodné rozhodnutia.  Veď ešte aj roboti v tomto seriáli sa snažia uniknúť obmedzeniam svojho tela a stráviť zvyšok života v počítačovej simulácii.

Mentálna gymnastika, ktorú si vyžaduje také hlboké vymenenie rolí medzi ľuďmi a strojmi, sa odvíja od základnej tézy, že ľudia sú nanič. Buď ich poďme zmeniť, alebo od nich utečme, raz navždy.

Preto tu máme technologických miliardárov, čo vystreľujú elektrické autá do vesmíru – akoby to znamenalo niečo viac než schopnosť jedného miliardára urobiť si reklamu. A ak pár ľudí dosiahne únikovú rýchlosť a nejakým spôsobom prežije v bubline na Marse – napriek našej neschopnosti udržať takú bublinu v chode čo i len tu na Zemi aspoň v jednej z dvoch pokusných lokalít Biosphere za niekoľko miliárd dolárov  – výsledkom nebude ani tak pokračovanie ľudskej diaspory ako skôr záchranný čln pre elitu.

* * *

Keď sa ma majitelia hedge fondov spýtali, ako si po „udalosti“ najlepšie udržať autoritu nad svojou ochrankou, navrhol som, že najväčšiu šancu budú mať, ak sa k tým ľuďom budú chovať naozaj dobre práve teraz. K členom bezpečnostnej služby by sa mali správať, akoby to boli členovia ich vlastnej rodiny. A o čo viac dokážu rozšíriť tento étos inklúzie aj na svoje ďalšie obchodné praktiky, na správu dodávateľov a úsilie o udržateľný rozvoj a rozdelenie bohatstva, o to menšia bude šanca, že „udalosť“ vôbec nastane. Celé toto technologické čarovanie by sa v súčasnosti dalo aplikovať na menej romantické, ale oveľa kolektívnejšie záujmy.

Môj optimizmus ich pobavil, ale neverili mu. Nezaujímalo ich, ako sa vyhnúť pohrome; boli presvedčení, že už sme zašli príliš ďaleko. Napriek svojmu bohatstvu a moci neveria, že môžu ovplyvniť budúcnosť. Jednoducho prijímajú najtemnejší zo všetkých scenárov a potom vynaložia akékoľvek peniaze a dostupné technológie na to, aby sa izolovali – najmä, ak nemôžu získať miesto v rakete na Mars.

Našťastie my, ktorým chýbajú peniaze na to, aby sme uvažovali, či sa zbaviť vlastnej ľudskosti, máme otvorené oveľa lepšie možnosti. Nemusíme používať technológiu takými antisociálnymi, izolujúcimi spôsobmi. Môžeme sa stať individuálnymi spotrebiteľmi a profilmi presne tak, ako to po nás chcú naše zariadenia a platformy, alebo môžeme pamätať na to, že skutočne rozvinutý človek nejde svojou cestou sám. Byť človekom nie je o individuálnom prežití alebo úniku. Je to tímový šport. Nech už má ľudstvo akúkoľvek budúcnosť, bude spoločná.

Douglas Rushkoff je autorom knihy Team Human (W.W. Norton Company, január 2019) a hosťuje podcast TeamHuman.fm.

Originál textu vyšiel tu. Preložené so súhlasom autora.

Preklad Magdaléna Kobzová

PIC AI art