Text „Radikálna mediokrita“ je štvrtým prekladom zo série Posthumánny slovník. Ide o vybrané pojmy z knihy Posthuman Glossary, ktorá vyšla v roku 2018 v nakladateľstve Bloomsbury. Editorkami zväzku mapujúceho zásadné pojmy a teoretické súvislosti vypovedajúce o súčasnej ére antropocénu sú Rosi Braidotti a Mária Hlavajová. Teória, ktorá stojí na pilieroch posthumanizmu a post-antropocentrizmu, má dnes podľa nás novú naliehavosť – nepatrí len do akademického sveta, ale čoraz častejšie sa s ňou stretávame aj v oblasti umenia, kultúry a médií. Z viac než 160 hesiel sme vybrali sedem pojmov, ktoré sa zaujímavým spôsobom dotýkajú najmä týchto oblastí. V rámci série sa chceme zároveň pohrať s otázkou, akým spôsobom môžu umenie alebo kultúra v spojení s kritickou teóriou priniesť kreatívne odpovede na aktuálne výzvy. Požiadali sme preto vybraných slovenských a českých autorov, aby prispeli do debaty na tieto témy či už vlastným textom, komentárom, alebo rozhovorom.

„Vždy som si myslel, že slovo ‚posthumánny‘ je veľmi hlúpe, a nikdy som ho nepoužíval.“
– Manuel DeLanda (2003)

***

Radikálna mediokrita

Aké priemerné sa stali životy a sebauvedomenie západných jedincov? Predstava, že žijeme priemerné životy plné nudných rutín, je pre väčšinu západných jednotlivcov, ktorí sú seba-reflektívne naladení žiť autonómne, jedinečné a kreatívne životy, neznesiteľná. Keď však vezmeme pojem „mediokrity“ tak doslovne, ako je to len možné, a kriticky rozšírime jeho význam na politicko-ekonomickú úroveň, je ťažké ignorovať tento očividný fakt: v treťom tisícročí je našou posthumánnou situáciou radikálna mediokrita. To znamená, že rôzne druhy médií a prostriedkov (medium) vládnu (grécky: kratein) našim životom a my sme zakorenení (rooted – latinsky: radix, radices – koreň) vo svete prostredníctvom obrazoviek a displejov. Myslíme si, že vieme všetko o supernovách, čiernych dierach, genóme, DNA, neurotransmiteroch, quarkoch a dokonca aj o Higgsovom bozóne, ale usudzujeme to len z obrazoviek, ktoré zobrazujú štatistiky a diagramy. Deti dnes svajpujú obrazovky asi desať hodín denne. Twitter a Facebook spájajú každého s každým.

Život v 21. storočí je extatický: svoje vedomie sme externalizovali do počítačov. Schizoidný človek 21. storočia žije vo virtuálnej dobe, kde je časovým rozmedzím zlomok sekundy. Správa sa, akoby čas a priestor zmizli v dôsledku nepredstaviteľného zrýchľovania procesov. Burzou hýbu algoritmy a ekonómia sa stala špekulatívnou. Pomocou družicových navigačných systémov môžeme cestovať kam len chceme bez toho, aby sme mali čo i len tušenie, čo alebo kde to je. V počítačových hrách môžeme byť, kým len chceme, a robiť to, o čom sme vždy snívali. Naše životy sa do veľkej miery odhmotnili. V tomto medializovanom kontexte je radikálna mediokrita stavom mysle a stavom bytia. Odhliadnuc od infraštrukturálnych znehybnení, ako sú dopravné zápchy, teroristické hrozby, tsunami alebo digitálne vírusy, naša mobilita sa stala súčasťou nás samých. Na psychologickej úrovni žijeme „automobilizovaný“ život. Podstatou globálnych konzumentov nie je sloboda myslieť, ale sloboda premiestňovať sa, nie autonómia, ale automobilita. Stali sme sa Aristotelovými demiurgami: konečnými seba (grécky: autos) hýbateľmi (latinsky: mobilis). 

Inštinktívne odmietnutie označenia „radikálne priemerný“ je zapríčinené naším hlboko zakoreneným moderným vnímaním seba samého. Filozoficky je to v súlade s kantovskou definíciou subjektu. V Kritike čistého rozumu (1781) je autonómny subjekt – cogito v procese, ktorý Kant nazýva „transcendentálna apercepcia“ – vybavený porozumením, ktoré mu umožňuje utvárať si pravdivé súdy o svete a vďaka tomu konať racionálne. Toto sebauvedomenie je vnorené v kultúre, ktorá oceňuje kritický odstup a autonómiu. Moderné vzdelávanie vychováva mladých ľudí k tomu, aby sa stali kritickými občanmi. Avšak namiesto toho, aby si vytvorili odstup potrebný na kritické uvažovanie, jedinci sú dnes zapletení, vnorení v sieťach. Radikálne priemerný človek je uzlom v sieti, zamotaný v pavučine. Byť subjektom je výsledkom neustáleho zvinovania a rozvinovania sľučiek spätnej väzby. Koncept racionálneho subjektu, ktorý si dokáže správne vybrať a rozhodovať sa zodpovedne, je samotným základom modernej emancipácie všetkých skupín, ktoré pred polovicou 19. storočia ešte politicky neexistovali: remeselníci, robotníci, ich manželky a všetky rasovo a sexuálne marginalizované skupiny, ktoré získali občianske práva v minulom storočí.

Presne o dve storočia neskôr však postmoderní, emancipovaní jednotlivci prešli procesom technologického osvietenia, ktoré zvýšilo ich životný štandard na – globálne povedané – neúmernú výšku. Priemerná stopa severo-západných Európanov je takmer štvornásobkom toho, čo dokáže zem vyprodukovať. Interakcie a transakcie sa v priebehu modernity zrýchlili. V roku 1981, dve storočia po vydaní Kanta, vlak TGV po prvýkrát prepravil ľudí do dovolenkových rezortov a na obchodné konferencie vo Francúzsku rýchlosťou až 381 km/h, raketoplán Columbia obletel Zem a Voyager 2 dorazil na Saturn, MTV začala vysielať videoklipy non-stop a firma IBM uviedla na trh prvý osobný počítač. O rok neskôr, v roku 1982, bol predstavený balík internetových protokolov (TCP/IP) ako štandardný sieťový protokol a o dekádu neskôr World Wide Web, webové servery a prehliadače už spájali potenciálne všetkých na Zemi. Globálna prepojiteľnosť, ktorú v rizomatickom význame popísali Gilles Deleuze a Félix Guattari v diele Tisíc plošín (1980), sa stala  faktom. Každý sa už stal uzlom v sieti. Bez toho, aby si túto transformáciu uvedomil, pretože je nekriticky zaseknutý v modernom neadekvátnom diskurze, sa stal schizoidný človek 21. storočia radikálne priemerným.

Prečo schizoidný? Táto posthumánna situácia má technologický aj psychologický aspekt. Človek a médiá sú plne prepletené. Človek je techno-psychologická bytosť, ktorá do druhej dekády tretieho tisícročia všetky tieto mediácie internalizovala a preorganizovala svoj život podľa možností, ktoré médiá produkujú. Jej základné potreby sa čoraz viac nanovo určujú v prchavých preferenciách, ktoré sú riadené trhom. Ako sa táto druhá prirodzenosť stáva prvou? V západnej hemisfére je dnes život veľmi pohodlný. Tento pohodlný život, ktorí sme nadobudli v priebehu posledných 150 rokov, sa stal prvou prirodzenosťou. iPad alebo iPhone sú dnes primárnou potrebou, rovnako ako kreditná karta a auto. Po počiatočnom šoku, ktorý vždy sprevádza uvedenie nového média, sa koncoví používatelia naučia s médiom zaobchádzať. Postupne začnú konzumovať pohodlie, teda blahobyt „svojich“ médií a internalizujú ho ako základný štandard. Pre ďalšiu generáciu je toto pohodlie už základnou dispozíciou. Preto návrhy znížiť automobilitu a odpojiť sa od interaktivity pôsobia ako žiadosť zmrzačiť sa: je to ochromujúci, oslepujúci a ohlupujúci zásah. Akoby sme niekoho žiadali odrezať si zdravú nohu alebo prepichnúť dobre fungujúce oko či ucho.

Toto psychologické vylepšenie je výsledkom technologického pokroku. Nové médiá vždy zahŕňajú predtým vyvinuté médiá. Smartfón nie je ani telefón, ani televízor, nieto ešte knižnica. Je to pripojený digitálny displej, ktorý umožňuje používateľom byť vždy a všade, písať, hovoriť, prezerať si a konať, vyberať a robiť technologicky predurčené rozhodnutia. Médiá vytvárajú doteraz neznáme zážitky, nové životné štýly a nakoniec aj nové potreby, aj keď striktne podľa formátu. Médium sa stáva zážitkom samo o sebe, už nie je prostriedkom k určitému cieľu. K tomuto záveru dospel Marshall McLuhan v roku 1964: médium je správa. Giorgio Agamben v diele Means without End: Notes on Politics (2000) uvažuje o tomto špecifickom stave mysle ako o čistej komunikovateľnosti.

Mediologický blahobyt utvára prostredie koncového užívateľa. Na vyvolávanie kolektívnej túžby sa v hojnej miere využíva vytváranie nedostatku a vzácnosti. Len čo sa blahobyt nových mediologických situácií zinternalizuje, potreby dovtedy nepoznané nadobudnú bytie. A stávajú sa primárnymi potrebami. Autonómia sa stáva automobilitou, slobodu okúšame v zrýchlenom bezproblémovom prístupe. Vlastniť absolútne novinky je nutnosť, aby nás druhí uznali, aby nás vnímali ako subjekt. Bytie-vo-svete, heideggeriánska možnosť, je dnes bytie-v-médiách a médium je viac než len inštrumentálne, kinetické prepojenie medzi oddelenými bytosťami. Zámer sa artikuluje svojimi rozšíreniami, vnútorný život svojou protetickou ex-plicitáciou. Protiklad súkromného a verejného už neplatí, pretože každá „súkromná“ konverzácia je uchovávaná poskytovateľom a hovoriť k svetu prostredníctvom headsetu je verejným vystúpením. Nekritické bytie-v-médiách vedie svojich používateľov mimo dejín. Práve v tomto kľúčovom bode sa médium môže stať škodlivou rutinou alebo zlozvykom, meraným spoločným blahom.

„Zabudované“ médiá sa nakoniec stávajú tak neviditeľné, ako sú nevyhnutné. Podobne ako pacemaker reguluje zdravé životy, médiá produkujú – a teda aj dozerajú na – normálnosť. Ako kriticky zhodnotíme posthumánnu situáciu schizoidného človeka 21. storočia? Je od svojich médií závislý? Závislosť nie je náležitým označením tohto prepleteného stavu bytia, pretože aj koncept závislosti má hlboké korene v modernom diskurze. Ani Marxove odcudzenie nie je adekvátnym pojmom. Na to, aby sme diagnostikovali tento nekritický stav mysle, a umožnili tak presmerovať vplyvy a vytvárať nové subjektivity, potrebujeme vyvinúť nekonvenčné analytické nástroje. Ako Horkheimer a Adorno píšu v Dialektike osvietenstva (1944), potrebujeme druhé osvietenstvo. Navrhujem neoznačovať toto osvietenstvo ako racionálne, ale ako mediálne osvietenstvo, pretože človek 21. storočia musí prehodnotiť proporčný vzťah k „svojim“ médiám. Potrebujeme druhú emancipáciu: nie ego-emancipáciu, ale eko-emancipáciu. Pokiaľ ide o vzdelávanie, potrebujeme to, čo UNESCO označilo v programoch pre vzdelávanie v 21. storočí ako mediálnu gramotnosť. Túto gramotnosť je treba prehĺbiť tým, čo Fritjof Capra nazval ekogramotnosťou (ecoliteracy).

Kritické filozofické nástroje na analýzu radikálnej mediokrity v afirmatívnom zmysle, ktoré umožnia tento skok, nám poskytujú filozofické smery, ktoré sa zameriavajú na vzťahy, nie na identity. Dekonštruktivistickí kritici hegeliánskej dialektiky sú na rade prví, pretože len čo sa odstráni hegeliánske prekonanie (Aufhebung), zostanú siete vzťahov. Myslitelia diferencie od Derridu až po Jean-Luca Nancyho sa všetci zameriavajú na vzťahy medzi (id)entitami, artikulujúc toto „medzi“ ako „inter“. Derrida na pochopenie neustále pokračujúcej produkcie diferencií v diskurzívnych praktikách navrhuje pojem „différance“. Už vo svojom diele O gramatológii (1976) Derrida s odkazom na Rousseaua uvádza, že bezprostredné je odvodené. Všetko začína sprostredkovaním, aj keď je to pre rozum nepochopiteľné. Ak existuje prvotný princíp, ktorému možno pripísať ontologický status, je to produktívny „voix moyenne“. V knihe Hegel: The Restlessness of the Negative Nancy na osvetlenie „faktuality“ hovorí, že fakt ako „vec, ktorá sa dáva“ sa manifestuje ako stávanie sa: „je vo vzťahu“ (2002: 33). To nám pripomína jeho „spolu-bytie“ („l’être-en-commun“), v ktorom sa aktualizuje Heideggerov pojem „MitDasein“. Nech už vezmeme ktoréhokoľvek mysliteľa, na osvietenie nášho súčasného schizoidného stavu bytia potrebujeme filozofiu vzťahov a afirmatívny, no kritický prístup k prepojenosti. Kľúčovým pojmom tohto afirmatívneho prístupu je „interesse“ či „záujem“.

Henk Oosterling (1952) prenášal do roku 2018 filozofiu človeka a kultúry na filozofickej fakulte Erazmovej univerzity v Rotterdame. Výsledky svojho umelecky orientovaného akademického výskumu intermediality a politicky orientovanej eko-filozofie vnáša Dr. Oosterling do urbánnej politiky v Rotterdame, kde pôsobí ako strategický poradca pre urbánne inovácie. Inicioval a viedol vzdelávací projekt „Rotterdam Skillcity“ na základných a stredných školách na juhu Rotterdamu vnášajúc do vzdelávacích osnov eko-sociálne zručnosti zamerané na udržateľné remeslá. Jeho najnovšou knihou je Resistance in Times of Eco-panic (2020). Pozri: www.henkoosterling.com

Bibliografia

Agamben, G. (2000), „Beyond Human Rights“, v Means Without End: Notes on Politics, Minneapolis: University of Minnesota Press.

Deleuze, G. a Guattari F. ([1980] 1987), A Thousand Plateaus: Capitalism and Schizophrenia, Minneapolis a London: University of Minnesota Press (London: The Athlone Press, 1988; London a New York: Continuum, 2004).

Derrida, J. (1976), Of Grammatology, Baltimore: Johns Hopkins.

Horkheimer, M. a T. W. Adorno ([1944] 1972), Dialectic of Enlightenment, preklad J. Cumming, New York: Seabury Press.

Nancy, J. L. ([1997] 2002), Hegel: The Restlessness of the Negative, Minneapolis: University of Minnesota Press.

Oosterling, H. (2007),„Interest and Excess of Modern Man’s Radical Mediocrity: Rescaling Sloterdijk’s Grandiose Aesthetic Strategy“, Cultural Politics, 3(3): 357–80.

Oosterling, H. (2010), „Dasein is Design. Or: Must Design Save the World?“ in From Mad Dutch Disease to Born to Adorn: The Premsela Lectures 2004–2010, 115–40, Amsterdam: Premsela Foundation.

Oosterling, H. (2015), „Mesopolitical Interests: Rotterdam Skillcity as Rhizomatic, Ecosophical, Reflactive Event“, in R. Braidotti a R. Dolphijn (eds), This Deleuzean Century: Art, Activism, Life, 269–98, Leiden a Boston: Brill Rodopi.

Originál textu vyšiel pod názvom „Radical mediocrity“ v knihe Posthuman Glossary, ed. Braidotti, R., Hlavajova, M., Bloomsbury, 2018. 

Preložené a publikované so súhlasom autora a vydavateľa. 

PREKLAD: Magdaléna Kobzová

PIC Šimon Chovan