algorithmic laziness, html ghost towns, litany of findings, molecular dining, deep materiality, pixel fetishism, surf clubs, screen essentialism, layers of software beneath the surface, 8 bit retro, taká tma ti mi ide do očí – už keby to chcelo prísť!, digital pareidolia, disappearance of the social, cold intimacies, self-mediating citizens, data disobedience
V textoch zaoberajúcimi sa kyber priestormi, kultúrou algoritmov a dopadom súčasných technológií na každodennosť možno vypozorovať a umelo izolovať dve základné tendencie: Na jednej strane viacerí autori dospeli k pomenovaniam temnoty: nielen Dark Internet a Dark Ecology, ale aj Black Box Society (Pasquale), Black Stack (Bratton),  alebo prípadne rovno Big Delete (Bratton) naznačujú tušenie apokalypsy, kataklyzmy a ďalších slov s možným prebytkom ypsilonov. Očakávanie zlomu, vojny, blížiaceho sa konca antropocentrizmu je prítomné tak v odborných, ako v publicistických textoch, až po rozhovory odpočuté v bazéne alebo autobuse.

Na druhej strane spektra sú potom texty hmýriace sa rôznymi variantami New (New Aesthetics, New Poor, New Media, New Age, New Black, New Normal, New Nature, New Human, New Wierd…). Tento prebytok, ak nie fetišizácia novosti apokalypsu nijako nepopiera, ale sústredí sa na ňu ako na oslobodzujúci prvok, potenciál vyplývajúci z možnosti začať odznova.
Eschatologické vízie zániku ľudstva, ktorý je spôsobený umelými inteligenciami („We are writing these things that we can no longer read,“ Kevin Slavin) tak v súčasnej imaginácii koexistujú s hlasmi, ktoré fázu posunu k posthumanite považujú za empirický a nezvratný, ale nie nutne katastrofický fakt. Najodvážnejšie narábajú s provokatívnou predstavou, či súčasné zdesenie ohľadne „kríženia druhov“ nebude raz považované za antropocentrický rasizmus.

Kontrast medzi „Black“ a „New“ samozrejme nie je vôbec tak schematický a autori konkrétnych textov pracujú s oveľa nuansovanejšími teóriami. V tomto čísle 3/4 by sme ho aj tak radi použili ako východisko pre uvažovanie o napätí a možnostiach, ktoré medzi nimi vznikajú. Tak absolútny nihilizmus, ako posthumánny vitalizmus sú utópie, ale jasné a provokujúce, a tak ich nechávame v hre.

Vávlav Hájek sa zaoberá apokalypsou ako populárnym literárnym námetom už od čias stredovekých bordúr, všíma si polaritu hrôzy a slasti, monštrozity a grotesknosti, ale aj ticha a hluku. Tomáš Hučko v texte Kto sa bojí internetu prepája súčasné štúdie Internetu s Kierkagaardovou kritikou „verejnosti“: Poukazuje na kontrast medzi prebytkom reflexie, vízii, predpovedí, komentárov a nedostatkom zodpovednosti za svoj názor. Ak Tomáš popisuje nadbytok dostupných informácii ako nástrahu vnášajúcu netrpezlivosť a nesústredenosť do spôsobu, ako informácie vnímame, Václav Janoščík v rozhovore s Janou Baierovou popisuje túto nadmieru a neutriedenosť ako zdroj pôžitku: Vše je nahodilé seskupení materiálu. Někdy mě tahle představa uklidňuje. Fragmenty z jeho pripravovanej knihy o nespavosti sú komentárom k akceleracionizmu na veľmi osobnej úrovni tela, pochybností, hyper zamestnanosti, o zábave ako poslednej možnosti, ako zachrániť informáciu. S hudobníkom Jiřím Suchánkom som sa rozprávala o sonifikácii informácií z atómových jadier chcemickým prvkov. V texte uverejňujeme dva preklady – fragment z kolektívnej publikácie New Aesthetics, New Anxieties a preklad Critical Ingeneering.