Keď som sa prvýkrát stretla s kurátorom a umelcom Voin de Voinom koncom roka v jeho galérii Æther situovanej v tichej ulici v centre Sofie, svet bol iný. O 9 mesiacov neskôr sme na začiatku druhej vlny pandémie Covid-19, v niektorých krajinách východnej Európy prebiehajú protivládne protesty. Určitá potreba pre radikálny a kritický pohľad a prístup k umeniu a jeho interakcia so spoločnosťou ako takou sa stala živnou pôdou pre sériu umeleckých intervencií Sofia Art Week. Prebiehajú v rôznych, často verejných priestoroch (napr. pred ministerstvom financií, národnou bankou atď.) a nastoľujú otázky: Aký je nový hlas protestu? Kde sú radikálne hlasy, kde je naša politická pamäť? Čo znamená zapliesť sa do niečoho? Je obeta stále niečím alebo sú to životné podmienky? Odpoveďou je polyfónia hlasov založená na voľnom umeleckom rámci, ktorý vzišiel z open callu, ktorý má „bližšie ku kultúre ulice, ako ku kultúrnej reprezentácii“. S Voinom som sa opäť spojila pred niekoľkými dňami online počas vrcholiacich príprav Sofia Art Week. Bol práve v bare, v ktorom pracuje popri organizácii rozsiahlej medzinárodnej akcie bez rozpočtu, so spolu-kurátorkou SAW holanďankou Lisette Smits. 

Protivládne a protikorupčné protesty v Bulharsku prebiehajú už skoro 2 mesiace. Ako ste sa ich snažili reflektovať v Sofia Art Week?

Voin de Voin: S protestným hnutím sme sa de facto zosynchronizovali zo solidarity s protestujúcimi. Pretože umelci na protestoch viac-menej chýbajú. Naša iniciatíva ale začala ešte pred tým, čo sa momentálne deje. 

Lissette Smits: Okrem otázky umelcov na protestoch a umeleckého hlasu – existuje politický hlas v umení? – sme tiež chceli urobiť niečo bezprostredné. Možno je staromódne urobiť to bez akýchkoľvek príprav a peňazí.

VdV: Nemyslím, že by to bolo staromódne. Aspoň to má ten drive toho, že je to náš spôsob protestu. 

LS: V momente, kedy dostanete grant na projekt, ktorý vychádza z určitej politickej uvedomelosti alebo snahy stať sa politicky aktívnym, čo znamená získať tento grant od štátnej inštitúcie? Možno sa tým stratí naliehavosť. Preto sme mali radikálny open call.

VdV: Tá naliehavosť je iná. Umelecké diela dnes rýchlo strácajú aktuálnosť. Dokým napíšete grantovú prihlášku a dostanete peniaze, vaša téma je zastaraná, resp. polka Európy realizovala projekty na tú istú tému.

LS: Vaša práca sa stane inštitucionalizovanou. A to je depolitizujúce. 

VdV: Zaberá to veľa času. 80 alebo 90 percent projektov sa stane súčasťou administratívneho systému. Stratíte základ vášho driveu a motiváciu pokračovať a objavovať to pravé. Systém vás ovplyvní, keď sa stanete jeho súčasťou. 

Pracujete tiež s dichotómiou centra a periférie. Neistota je súčasťou fungovania nezávislej kultúry vo východnej Euópe. Je to iný spôsob fungovania. Podarilo sa vám zorganizovať sedemdňovú akciu s viac než 70 umelcami z celého sveta. 

VdV: Preto je zaujímavá kombinácia nás dvoch. Keďže pochádzame z úplne odlišných svetov, občas vznikajú rozpory o otázkach, akými sú: čo je umenie, postava umelca ako sociálneho pracovníka alebo umelca ako niekoho nezávislého. Snažíme sa nájsť konsenzus niekde uprostred. 

LS: Bulharsko ako také je periféria. Parametre sú tu úplne iné. Perspektíva Západu zoči-voči perifériám nepoukazuje na fakt, že keď sa povie súčasné umenie, tak si predstavíme západné umenie, ktoré je zasadené do západného diskurzu a typu estetiky. To sa snažíme spochybniť aj v našom projekte. V našom open calle nebol žiaden predvýber, čo sa týka vkusu. 

VdV: Radikálne na tom je to, ako nepriraďovať finačnú hodnotu umeleckému dielu a jeho hodnote a estetickým vlastnostiam. Je to skôr o hľadaní gest a skrytého jazyka. Umelcov z rôznych disciplín sa snažíme motivovať k tomu, aby vyskúšali rôzne súčasné praktiky a spoznali najviac fyzický a politický status tela, ku ktorému sa chceme vrátiť, ako aj prítomnosť ako hnací motor toho, čo je politické. 

LS: Netuším, ako to dopadne. V tomto zmysle je to absolútne nekontrolované. Môže to byť čokoľvek: umelecký objekt, ale aj niečo iné. Voin takýmto spôsobom už dlhé roky pracuje aj s galériou Æther v Sofii. S minimálnym, resp. nulovým rozpočtom, kombinuje a spochybňuje pojem umenia z rôznych persepktív: západnej a nezápadnej, privilegovanej i marginálnej perspektívy.

VdV: Je zaujímavé, že to nerezonovalo iba lokálne. Pre mňa je to nový spôsob práce. Mám svoju sieť a vždy si vyberám. Ale tentokrát sme to otvorili a chceli dať hlas ľuďom, ktorí možno nemajú skúsenosti, ktorí sú mladí a iba rozvíjajú svoj jazyk. Táto generačná zmena sa momentálne deje aj tu. Je to veľký stret. Ľudia, ktorí sa držia pri moci, vs noví ľudia, ktorí tvrdia, že majú schopnosti a dávajú starému svetu zbohom. Presne toto sa tu teraz deje. 

Ak by sme stopli ten prúd energie, urobili by sme to, čo robia diktátori. Takže je dobré to len tak vypľuť. Táto otvorenosť k novému nastáva tiež v dobe, keď je všade naokolo množstvo obmedzení. 

LS: Ak sme proti establišmentu, proti privilégiám a ľuďom, ktorí vlastnia 1 percento majetku sveta, tak musíme byť aj proti establišmentu umenia.

Svet umenia sa stal svetom samým pre seba, kde kurátori stretávajú umelcov, umelci galeristov, galeristi zberateľov. Navonok sa zdá byť nepreniknuteľným. Taktiež musíte byť súčasťou jeho infraštruktúry. Otvorenosť je v tomto zmysle radikálna.

LS: Je to tiež do veľkej miery o etike práce. A to je podľa mňa veľmi frustrujúce. To, čo sa hlása, nie je to, čo ľudia v skutočnosti robia. Ak sa zaujímate o marginálne pozície, tak musíte s nimi spolupracovať. Toto sa väčšinou deje iba na reprezentatívnej úrovni.

VdV: Myslím, že so SAW vytvárame pre toto kontext, aby sa to rozšírilo, pretože ani jedného z nás momentálne nezaujíma reprezentácia. Zaujímajú nás ozajstné hlasy. Rezonovali by medzi sebou? Umelecký moment je určitá vágna zóna. Nie je úplne vyjadrená. Umenie „nastáva“ vtedy, keď ozajstný kontext a čas na seba narazia aj splynú. Toto je pre nás náročné. Je to o tom, ako to do toho vložíte, čo vložíte a ako pracujete s umiestnením a svojím uvedomením si času a priestoru.

LS: Ako projekt alebo stanovisko je to myslím určitým spôsobom provokácia. Je to projekt, ktorý prebieha v Sofii, v kontexte tohto mesta so všetkými umelcami a ľuďmi, ktorí tu pracujú, s protestmi, ktoré sa tu dejú. Všetko to je súčasťou tohto kontextu. 

VdV: Myslím, že Európa žije pod rúškom pretlaku. Jej politický jazyk zmutoval, či už hovoríme o korupcii alebo neoliberalizme. Všetko je to súčasťou systému, ktorý je prepojený a požiera sám seba. Čo ma zaujíma sú iniciatívy a revolta v rôznych častiach Európy. Spôsob ako byť spolu, všetko to klišé o túžbe byť slobodný. 

LS: Veľké západné inštitúcie, ktorých hlas je väčšinou hlasom bieleho muža, a naša koloniálna pozícia, založená na koloniálnom dedičstve, sú konečne spochybňované. Kde je ten ďalší hlas? Bulharsko je samozrejme Európa.

VdV: Je veľmi zaujímavé pozorovať tieto procesy, pretože boli doteraz potlačované. Ste perifériou, nemáte peniaze, ste posledný v poradí. Ako ďaleko sme sa však dostali. Tieto procesy sa však momentálne otočili. Potom je tu tiež psychogeografia tohto miesta. 

Čo tým myslíš?

VdV: Tento proces, ktorý na Západe spomalil, je tu zrýchlený. Bulharsko je mŕtva zóna, vákuum, ktoré posledných 20 rokov upadalo. Kvôli Covidu a anarchistickému spôsobu spolužitia vám táto spoločnosť dovolí urobiť niečo také ako Sofia Art Week. Je to určitý otvorený priestor, ktorý vám dovoľuje neinštitucionalizované akcie. Zatiaľ čo Západ stále prežúva svoju vinu koloniálneho dedičstva. A to im zaberá všetok priestor a nemôžu napredovať. Zasekli sa. Včera mi jedna moja známa holandská kurátorka zavolala a spýtala sa, ako prebiehajú naše prípravy. Hovorila, že veľmi obdivuje to, že to robíme, pretože napr. Benátske bienále bolo preložené na rok 2022. Radikálny pre mňa je fakt, že to tu urobíme tak či onak, pretože to je to, čo teraz musíme urobiť. Je to samozrejmé a bezprostredné tak, ako aj energia, ktorá nás obklopuje.  

VdV: Ako kultúrny agent, umelec alebo čokoľvek ste, vytvárate nové agendy v rámci tejto novonastolenej situácie. Ale prestaňte prežúvať túto novú situáciu a byť voči tomu submisívny. Trochu ma štve konštrukt neofašistického spôsobu kontroly každého aspektu života. 

Chcela som sa spýtať na spôsob prezentácie Sofia Art Weeku, pretože máte rôzne lokácie po celom meste, vrátane vládnych budov, ako napr. ministerstva financií a národnej banky. Mohli by ste prezradiť, ako ste vyberali lokácie SAW a či tieto verejné intervencie môžu byť považované za súčasť protestov prebiehajúcich v Sofii?

LS: Sú to všetko malé performancie realizované jedným umelcom pred určitou budovou. Je to veľmi symbolické. A tiež sa to inšpiruje tunajšou realitou. 

Je šanca, že tieto akcie, hlavne pred vládnymi budovami, môžu byť zrušené alebo predčasne ukončené? 

LS: Panuje tu agresívny systém kontroly, ale zároveň je to tu veľmi chaotické. Je to asi iný typ kontroly ako ten, ktorý máme na Západe. 
VdV: Je to chaos, ale veľa ľudí by bez peňazí nič neurobilo. Nikto na to nemá energiu. Sme vyčerpaní. Ľudia sa nám divia, že to vôbec robíme. Bez akéhokoľvek rozpočtu by nič také nerobili. V tomto je to trochu podobné ako na Západe. 

Ako vznikla tohtoročná téma „Swan Song“ (labutia pieseň)? 

LS: Ak by ste mali niečo urobiť poslednýkrát, čo by to bolo? Vo svete sa toho teraz veľa deje. Je melodramatické a možno gýčové to nazývať „Labutia pieseň“, ale je to skvelá metafora pre niečo, čo je krásne. 

VdV: Musí to zomrieť alebo sa zmeniť. Pre mňa osobne je to veľmi vážne a súvisí to aj s transformáciou vyčerpaného politického a hospodárskeho systému, a to nielen v Bulharsku. Držať sa pri moc za každú cenu. Je to o inverzii spektáklu. Obecenstvo sa pozerá na degradujúci politický cirkus. Ľudia berú čoraz vážnejšie to, kým sú, svoju identitu, keď sú otvorení voči dianiu okolo seba.

Udalosti v Bulharsku za posledných pár mesiacov sú zaujímavé aj z hľadiska ich teatrálnosti. Je to politický cirkus, ako si spomenul. Premiér Bojko Borisov v centre korupčného škandálu, je bývalý šampión karate a bodyguard komunistického vodcu Todora Živkova. Borisov obvinil prezidenta po tom, čo na verejnosť unikli fotografie, ktoré ho údajne zobrazujú, ako spí so zbraňou na stole a zásuvkou plnou hotovosti, že ho sleduje drónom. Je to svojím spôsobom verejný spektákl odohravajúci sa na pozadí.

VdV: Áno. Takáto je scénografia. 

LS: Je to neuveriteľné a škandalózne. Každý deň sa na povrch dostávajú nové podrobnosti.

Musí byť ale zaujímavé organizovať umeleckú akciu na pozadí tohto šialeného politického spektáklu. Ako umelecky reflektovať niečo, čo je už samo o sebe dramatické?

VdV: Ako sa im vyrovnať? Už dávno to prekročilo hranice toho, čo je akceptovateľné a predstaviteľné. V tomto zmysle to vlastne prekonalo umenie. Takže vlastne minimalizujeme. Robíme krok späť, aby sme sa dostali k takzvanej novej normalite, pretože realita sa stala neuveriteľnou. Kam ďalej? 

Participujúce projekty ste vyberali z open callu. Boli heterogénne alebo ste mali pocit, že prevládala špecifická téma?

VdV: Jedna z  našich akcií sa odohrá v internetovom klube z 90. rokov. Vznikne dočasný matrix, v ktorom sa budeme hrať s pamäťou a spojíme ju s novým typom technologického sledovania a presahu do digitálnej súčasnosti. Ten prechod z 90. rokov do súčasnosti malo byť prechodné obdobie od demokracie k novej digitálnej ére. Je to posun od toho, čo nazývam nadhodnotou produkcie tela, určitého druhu meny, k novému typu meny, ktorá vznikla v digitálnom prostredí, ktoré je o elektrine a internetových menách. 

Ďalšia perspektíva sa zameriava na miestnych umelcov a aktivistov, ktorí sa zúčastňujú protestov. Nazvali sme ju: „Komu patrí zajtrajšok?“. Pochádza to z nacistickej odbojovej piesne „Zajtrajšok patrí mne“. My budeme spievať „Komu patrí zajtrajšok?“. Buď bude budúcnosť naša, alebo sa zopakuje história. 

LS: Určitá téma, ktorá sa v návrhoch objavovala, sú veľmi individuálne, zraniteľné hlasy hovoriace o nemožnosti prežitia v systéme, ktorý utláča, či už sa to týka ekonomiky, duševného zdravia, pohlavia alebo sexuality, heteronormativity, migrácie a spotreby. Máme napr. skupinu z Kyjeva, ktorá bude robiť performanciu na blšom trhu Bitaka v Sofii. Projekt skúma energiu trhu a nezameriava sa na transakcie ako také, ale skôr je to o každodennom rituáli, spôsobe bytia.

LS: Tiež budeme mať live stream umelkyne z Čile, ktorá momentálne žije v Španielsku. Zaoberá sa zvukom  má korene pôvodných obyvateľov Ameriky a jej dielo vychádza z tejto kultúry. Špecificky sa zameriava na planétu Zem a rôzne kozmológie. 

Myslíte, že to, čo momentálne prežívame, je zmena paradigmy?

VdV: Je to určitým spôsobom prípravné cvičenie, pretože zmena paradigmy je dôležitá. Tento druh kontaktu s umelcami a diskusie o tom, ako môžeme byť na to pripravení, nám dávajú silu. Musíme ju mať, aby sme prežili najbližšie obdobie. Inak môžeme rovno umrieť.

LS: Západný svet umenia, západná kultúra, musí byť oveľa inkluzívnejšia. Musí brať na vedomie všetky tie rôzne hlasy, ktoré sú oveľa komplexnejšie ako táto jedna kultúra. Na jednej strane máte pocit, že nič nemôže zastaviť smerovanie ľudstva – v ekologickom alebo logickom zmysle, ani politickom alebo vojenskom zmysle. Žiaden protest nemá zmysel. Na druhej strane vidíte lokálny vývoj a rôzne hnutia. V Holandsku sa to mení kvôli veľmi silnému hnutiu Black Lives Matter vďaka našej koloniálnej minulosti. Je cítiť, že za posledný rok sa niečo zmenilo. A toto je len začiatok. A to ma teší. 

Sofia Art Week prebieha v Sofii od 19. do 26. septembra 2020.