To si sľubujem od tejto rubriky a presne to ponúkam: myšlienková pomsta na spoločenskej kaste, ktorá sebeckosť povýšila na zdravú cnosť a v mene ziskov premieňa náš spoločný životný priestor na spálenú a otrávenú pustatinu. Pochopiteľne je veľmi ťažké ukázať prstom, škody majú akumulatívnu povahu a vŕšia sa po generácie rovnako ako kapitál na bankových kontách, v trezoroch a okázalých zámkoch – napomáhané zaslepeným apetítom každého z nás po nových technologických hračkách, či konzumovaní exotických zážitkov. Škody nepozorujeme, a tak si myslíme, že zatiaľ je všetko v poriadku. Ešte stále si môžeme dovoliť nový telefón, ešte stále môžeme letieť na dovolenku, ešte stále si môžeme dať ďalší steak. 

Ale aj žula sa raz poddá vytrvalo padajúcej kvapke, a to každému návštevníkovi pripomenie dielo Samson (1985) od Chrisa Burdena inštalované v nadzemnej časti bunkru. Každé otočenie vstupného turniketu roztláča dva masívne drevené trámy zapreté do protiľahlých nosných stien stavby, až raz spôsobia ich kolaps. Sem ale na návštevu takmer nikto neprichádza, tak sa majiteľ diela zatiaľ nemusí obávať.

Za budovou hučí šesť motorov spaľujúcich fosílne palivá a my zatiaľ netušíme prečo. Pri vstupe do podzemia si ale musíme navliecť ešte bezpečnejšie plynové masky než vonku v zničenej pustatine. Milionársky zberateľ je milovníkom súčasného umenia a do zbierky si zakúpil dielo Santiaga Sierru nazvané 245 cubic metres (2006), ktorého názov sa pochopiteľne prispôsobí podľa celkového objemu podzemného bunkra. Spočíva v neustálom pumpovaní jedovatého oxidu uhoľnatého do priestoru za pomoci bežiacich spaľovacích motorov šiestich osobných automobilov. Dielo bolo vystavené po prvýkrát v Nemecku v meste Pulheim v prázdnej synagóge za pochopiteľných protestov miestnej Židovskej obce. 

Zatiaľčo prechádzame miestnosťami bunkra stále hlbšie, do našich uší neodbytne dolieha tlmené odpočítavanie milióna rokov striedavo mužským a ženským hlasom. Two thousand and fourty-seven AD, two thousand and fourty-eight AD, two thousand and fourty-nine AD… Počúvame dielo Ona Kawaru One Million Years (1969) a toto časové obdobie by snáď mohlo stačiť, aby sa obloha hore na Zemi vyčistila, aby sa vyvinul nový život v oceánoch a na pevninách, aby zem porástli nové neznáme druhy rastlín a rádioaktívny odpad stratil väčšinu svojej radiácie.

A na samom dne bunkra, v miestnosti vkusne nasvietenej jemným svetlom na piedestále, vo vitríne z nepriestrelného skla nájdeme to posledné dielo, For the Love of God (2007), diamantmi vysádzanú ľudskú lebku Damiena Hirsta. V tej chvíli sa budíme zo zlého sna trhnutím, celí spotení. Bol to iba zlý sen. V našom svete sa takto perverzný kurátorský výber predsa nemôže nikdy uskutočniť. Alebo áno?