Večery zvyknú byť pomerne kľudné. Každý si zvykol na svoju rutinu, až niekedy úplne zabúdame, že žijeme inak ako pred rokom. Žijeme, dá sa povedať, taký normálny život. Večer všetko stíchne a počuť snáď len niekoho v bazéne o poschodie vyššie – všetci sme totiž posadnutí naším telesným zdravím. Náznaky tohto životného štýlu sa už črtali aj „tam hore“, ale tu to má iný rozmer. A tým myslím naozaj rozmer. Niekedy si spomeniem, aké to bolo, behať popri rieke a zdraviť mávnutím ruky náhodných protibežcov. Tu sa všetci poznáme. Toto je naša istota. Tu dole je všetko vypočítateľné, nad všetkým máme kontrolu. Nad našimi telami, nad naším bezpečím, nad počasím (áno, aj o toto sme sa postarali – dnes už technicky nič nie je nemožné). Je to vlastne celkom dobrý pocit – zadosťučinenie po tom veľkom chaose, ktorý ovládal naše životy tam hore. To, čo sa tam dialo, nás nakoniec prihnalo sem. Vedel som, že netreba čakať až do poslednej chvíle, a tak som si ešte včas zapezpečil svoje miesto. Hovorí sa, že tam hore už nie je nič. Aj keď sa snažím ostať informovaný, každým dňom čítam menej správ o svete tam vonku. Je to pre mňa minulosť a kto sa rozhodol ostať tam, môže si za to sám pre vlastnú lenivosť. Nehovoriac o nejakých aktivistoch – posadnutých ideálmi. Myslím, že my, čo sme tu, sme včas pochopili, že človek si pomôže len sám a bezpečná budúcnosť sa dá vydobyť len vlastnou hlavou. Prečo som si taký istý? Lebo my sme prítomní. My tu sme prítomnosť.

Prechádzam sa po tichých a prázdnych chodbách, užívam si tento večerný kľud. Na jednej stene visí obrovský čierny displej, viete, taký ten z haly z niekdajších staníc alebo letísk. Tisíce malých čiernych boxov, ktoré hlásia príchody a odchody spojov. Spomínam si na ten rušný zvuk malých písmen, ako sa vysokou rýchlosťou pretáčali, aby vyskladali názov mesta alebo času. Tr- tr-tr-tr-tr-trrr. N‑E-W_Y-O-R‑K. Tr-tr-tr-tr-trrrr G‑A-T‑E 4. Neznášal som ten neustály meniaci sa displej, ktorý hlásal nové príchody, zvuk, ktorý nikdy neprestal. Táto tabuľa je iná. Je celá čierna, neukazuje ani písmeno a hlavne je celkom a úplne tichá. Hovorí sa, že je to umelecké dielo, vraj prepojené so svetom tam hore – no ak aj je, je to len dôkazom toho, že ten chaos úplne prevládol nad všetkým, lebo táto tabuľa nič nehlási. Žiadny príchod. Žiadny odchod. Len prítomnosť – bezpečie v tichej nehybnosti. Takéto umenie mám rád – impozantné, pokojné a do prijateľnej miery aj nostalgické. Taký náš Malevich. Raz za čas sa stane, že niekoľko z malých kariet sa pretočí a ukáže nejaké to skryté písmeno, ale celkom náhodné, nezmyselné. E‑H-A-A-I-T‑B. Tí poverčivejší z nás to pripisujú nejakému živému tvoru, ktorý prebehol cez to „prepojenie“ tam vonku, iní si myslia, že je to technický glitch. Pravdupovediac, ani jedna z možností sa mi nepozdáva, jedna i druhá predstava je zlovestná. A tak ma premkne nepríjemný pocit, pozerajúc sa do čierňavy tabule. Idem si radšej zaplávať o poschodie vyššie.

Už som na konci chodby, kde visí tabuľa, keď začujem ten nepríjemný zvuk.
Tr-tr-tr-tr-tr-trrrrrr. Otočím sa a na tabuli sa postupne objavujú písmená: J‑E T‑U N‑I-E-K-.….