Ich zvláštne obrazové a zvukové krajiny plné noisu, šepotu, všadeprítomných rámčekov, strihov, glitchov a krásy, ktorá sa objaví, keď ju najmenej čakáte, pripomínajú ozvučený net art. Ich zdrojom i médiom je sieť a nespočetné streamy, ktoré ju križujú 24 hodín denne. V performancii Somnifacient Signals, s ktorou vystúpia v rámci festivalu NEXT, sa vizuálny umelec Matthew Biederman a zvukový umelec Pierce Warnecke stávajú streamovými džokejmi. Hovorili sme o ich minulej a aktuálnej spoločnej umeleckej produkcii, o plánoch do budúcnosti i o tom, ako sa im spolupracuje na diaľku a žije v realite rámovanej logikou desktopu a prehliadača, ktorú nám vnútila pandémia.

Začnime obligátnou otázkou: kde ste a ako prežívate druhú vlnu pandémie a opatrenia súvisiace s Covid-19? 

PW: Som na francúzkom vidieku (v Alpách), odkiaľ pochádza moja žena. Posledných päť rokov sme žili v Španielsku (vo Valencii), kde som učil na Berklee College of Music študentov master programu. Sme radi, že teraz nie sme v meste, tlak opatrení tu necítime tak silne. Pokiaľ ide o cestovanie a prezentovanie práce, je to obrovská zmena, ale snažím sa to vnímať ako príležitosť pracovať na veciach, ktoré som doteraz nebol schopný dokončiť. V určitom zmysle to je pozitívna pripomienka toho, že dostatok voľného času je dôležitý pre kreativitu – nerobiť veci len preto, že tlačí deadline. Mám pocit, že mám viac priestoru experimentovať a skúšať veci, ktoré by som možno normálne nerobil, vyskúšať hlúpe nápady, robiť chyby či úplne zlyhať. Pochopiteľne, je to veľmi subjektívne a privilegované hľadisko… Chápem, že pre mnohých ľudí je každodenný život veľmi ťažký, keď musia zostať doma. 

MB: Ja som v Montreale, v Kanade, kde som bol aj počas prvej vlny. Odkedy som do Montrealu imigroval (pred 13 rokmi zo San Francisca), po prvýkrát som tu zažil všetky ročné obdobia od zimy cez jar, leto až po jeseň bez toho, aby som čo len raz opustil mesto. Predtým som bol aspoň raz do mesiaca na letisku a cestoval kvôli výstavám alebo vystúpeniam. Takže na jednej strane je zaujímavé byť na jednom mieste tak dlho, ale zároveň je to veľká zmena. Prospieva mi stretávať iných umelcov, vidieť alebo počuť ich diela a mať príležitosť vymieňať si s nimi nápady a perspektívy.

Na festivale NEXT, ktorý sa tento rok odohráva online, predstavíte novú audiovizuálnu performanciu s názvom Somnifacient Signals, ktorá využíva živé streamy. Prezradíte nám o nej viac?

PW: Matthewovi napadlo skúsiť využiť to, čo máme k dispozícii, keď trčíme doma, – teda hlavne internet. Chceli sme robiť niečo v reálnom čase a zdalo sa nám zaujímavé využiť živé streamy audia a videa z celého sveta ako východiskový bod a transformovať ich. Nesmieme síce cestovať, ledva môžeme ísť von, ale máme k dispozícii úžasnú technológiu, ktorá nám umožňuje nazerať a započúvať sa do toho, čo sa deje na mnohých iných miestach. Zostavili sme dlhý zoznam streamov zo živých kamier z celého sveta, ktoré operujú 24 hodín denne 7 dní v týždni. Niektoré sú statické, ďalšie sú ovládané (otáčanie, sklon, zoom) dobrovoľníkmi po celom svete, ktorí sa prihlásia na určité časové úseky (myslím, že si hovoria „zoomies“…). My zoomujeme na zoomies. Nie všetky kamery majú zvuk, takže okrem videí vybraných Matthewom používam aj zvukové mapy užívateľmi vytvorených geo-tagovaných nahrávok (ako rádio aporee) a z nich vyberám zvuky podobné alebo pochádzajúce z miest neďaleko. Tie terénne nahrávky nie sú síce vysielané naživo, no ja ich vyberám priamo počas performancie. Paralelne máme otvorený chat, takže počas hrania môžeme spolu komunikovať. Zvuk sa streamuje odo mňa k Matthewovi, ktorý ho kombinuje so svojimi procesovanými vizuálmi a kompiluje ich spolu pre vysielanie.

MB: Nadviažem na Piercea, ale možno to vnímam ako temnejšiu reakciu na to, čo nám nahovárajú o takzvanej „schopnosti“ internetu preniesť nás na iné miesta z pohodlia nášho domova, čo je podľa mňa úplne falošný prísľub. O „živý“ obraz, nad ktorým nemám kontrolu, sa zaujímam dlhodobo a vytvoril som niekoľko diel, ktoré využívali televízne vysielanie v dobe, keď to ešte bolo relevantné médium. Streamy v tejto performancii sú úplne banálne, pre mňa sú zaujímavé v tom, že sa prostredníctvom nich nepresadzuje žiadna agenda. Ľudia, ktorí sa tam objavujú, pokiaľ vôbec vedia, že tam je kamera, nič nehrajú – pôsobí to trochu ako protiliek na TikTok a Instagram lebo to, čo vidíme, nie je žiadnym spôsobom kurátorované alebo hrané.

Vaše dva predchádzajúce spoločné veľké projekty Perspection a ∆T (Delta‑T), ktoré zahŕňajú inštalácie aj živé performancie, vychádzajú z veľmi zaujímavých konceptov. V prípade Perspection je to anamorfizmus a myšlienka vteleného vnímania, v prípade ∆T ide o ponímanie času v rámci teórie kvantovej gravitácie. Má aj predstavenie Somnifacient Signals ústredný koncept, ktorý mu slúži ako rámec?

PW: V performancii Somnifacient Signals je médiom pre audio i video samotný internet: dostupné streamy, do akej miery sú (alebo nie sú) zaujímavé, kvalita zvuku a videa – to všetko je premennou, ktorú nemáme pod kontrolou a musíme s ňou pracovať alebo ju meniť. Vnímame to tak, akoby to bol tretí účinkujúci, na ktorého reagujeme. Rád o tom premýšľam ako o virtuálnej terénnej nahrávke v reálnom čase v duchu prístupu found footage. Snažili sme sa zoskupiť rôzne zdroje podľa spoločných tém bežných online aktivít v reálnom čase (neškodná verzia… zatiaľ nič extrémne): chaty, hovory cez zoom, živé zábery zvierat, panorámy miest atď. Myslím, že téma odráža úplne novú a veľmi globálnu skúsenosť domácej izolácie, ktorú nám vnútila pandémia. Zvukové i obrazové spracovanie je pomerne noisové, prevláda deštruktívnejší prístup k zdrojovému materiálu. Je možné, že to súvisí s frustráciou a túžbou uniknúť lockdownu…

MB: Deštruktívny impulz je pokusom prebrať sa z apatie alebo jednoducho reagovať na situáciu, ktorú pociťujeme globálne. Preto počas performancie uvidíte rozhranie, prehliadače a okná – cez ne sme teraz všetci nútení žiť a žijeme tak už poriadne dlho, naša realita je zarámovaná logikou desktopu a prehliadača, dnes asi viac než kedykoľvek predtým.

Myšlienka internetu ako tretieho účinkujúceho alebo ako zdroja terénnych nahrávok v reálnom čase mi pripomína koncept indeterminácie, ako ho využíval John Cage, kde zámerom je „nechať veci byť samy sebou“. Ako vnímate takýto prístup využívajúci náhodu? Baví vás s ním pracovať alebo skôr uprednostňujete mať celé predstavenie pod kontrolou?

PW: Indetermináciu používam často v komponovaní hudby, väčšinou pomocou softvéru vytvoreného na mieru (Max). Ak aj použijem tradičnejší digitálny nástroj ako napríklad Ableton, snažím sa využiť čo najviac náhodných zdrojov modulácie, časovania a pod. Napriek tomu nie som 100 % za to „nechať veci byť samy sebou“ po zvukovej stránke. Náhodnosť môže nakoniec vyznieť skutočne bezmyšlienkovite a drsne, pokiaľ nie je nejak spracovaná alebo obmedzená. Mám rád aleatorické prístupy ako prvotné gesto, nechať veci bežať a skúmať, aké druhy permutácií sa vyvinú. Často nahrám prvú náhodnejšiu generáciu zvukov, potom sa k nim vrátim a povyberám časti, ktoré sa hodia k mojim umeleckým zámerom a k aktuálnej kompozícii. Počas performancie sa tento proces snažím robiť v reálnom čase. Pre toto konkrétne predstavenie som vytvoril šesť rôznych samplerov, ktoré spracovávajú vstupný zvuk veľmi rozdielnymi spôsobmi. Všetky majú množstvo parametrov a pre každý z nich mám veľké tlačidlo „random“. Prechádzam náhodne generovanými zvukmi, až kým mi ucho nepovie: „Áá, to je zaujímavé, odtiaľto sa odpichnime“. Tak, ako musíme spracovať (a istým spôsobom kurátorovať) vstupné audio a video, sa snažím spracovať (alebo modifikovať) svoje polo-náhodné zvuky.

MB: Skvelá otázka. Myslím, že toto predstavenie je pre mňa návratom k mnohým skorším záujmom, možno dokonca návratom k jadru toho, čo ma zaujíma na práci s médiami. Vždy som bol veľkým fanúšikom ranných diel a metodológie Nam June Paika, najmä z doby, než začal robiť skulptúry, a bol užšie zapojený do Fluxusu, kde sa zoznámil a spriatelil s Cageom. Moja práca často pozostáva z budovania nástrojov, pomocou ktorých manipulujem existujúce obrazy. V mojom prípade ide o softvér, ale na to, aby Paik mohol priamo manipulovať video signál, musel si postaviť hardvér ako svoj slávny „wobulátor“, ktorý použil v mnohých svojich dielach. V rámci svojich experimentov v WGBH (verejnoprávna televízia v Bostone, MA) používal wobbulátor a Paik/Abe video syntetizátor na úpravu videonahrávok z archívu, upravený materiál hneď odvysielal naspäť do éteru a vytvoril tak krásnu slučku prijímač-odpoveď-opätovné vysielanie, ktorá mala divákov vyburcovať k tomu, aby sa pýtali sami seba, čo sa to vlastne deje. V konečnom dôsledku ide o to, kto vlastní vašu pozornosť a na aký účel? Aby som sa však vrátil k tvojej otázke, v tomto diele nejde úplne o to mať všetko pod kontrolou, je to určitý reset – zdá sa, že audiovizuálne umelecké millieu sa priveľmi trápi kontrolou a presnou synchronicitou, čo je častokrát technickou prekážkou, ktorú je dnes pomerne ľahké odstrániť. Takže dúfajme, že uvidíme návrat k dielam, ktoré pôsobia viac konceptuálne a esteticky, než ako technické molochy a bombastické programovanie.

Vo svojich predchádzajúcich performanciách ste sa úspešne vyhli pasci vizuálov podriadených zvuku alebo soundtrackov dominovaných obrazom. Aký je vzťah medzi vizuálnou a zvukovou zložkou v Somnifacient Signals? Ako sa navzájom ovplyvňujú?

PW: To je pre nás zásadná vec už od začiatku. Vždy sme sa snažili udržať obe médiá v rovnováhe, aby ani jedno z nich nebolo viac v centre pozornosti než to druhé. Interakcia sa deje oboma smermi, aby sa navzájom ovplyvňovali, ale zároveň sme sa vyhli tomu, že jeden vnem sa stane primárny a druhý bude len doprovodom. V tomto prípade je to trochu zložitejšie, pretože u všetkého, čo sa posiela cez internet, existuje oneskorenie, ktoré je tiež variabilné. Naším zámerom pri tejto performancii je synchronizovať to trochu v momente vysielania, ale pri spoločnom prechádzaní našich online zdrojov sa to vlastne vyvíja do otvoreného audiovizuálneho dialógu.

MB: Tiež vnímam toto dielo ako veľmi improvizačné, hrám na vizuálny nástroj a interakcia poväčšine vychádza z počúvania a reagovania na to, čo robí Pierce a naopak. Páči sa mi oneskorenie, čo Pierce spomínal, a napätie, ktoré môže vytvoriť.

Ako ste sa spoznali a čo vás inšpirovalo začať spolu tvoriť? 

PW: Zoznámili sme sa v 2013 (aspoň myslím) na festivale Bozar v Bruseli, kde sme mali obaja inštalácie. Hneď sme sa spriatelili a trávili spolu dosť času, potom v roku 2015 sme začali spolupracovať na Perspection – veľkom diele, ktoré dosť cestovalo až do roku 2018. V 2019 sme vytvorili performanciu ∆T (Delta‑T), ale podarilo sa nám s ňou vystúpiť len raz, potom začala pandémia spomaľovať medzinárodné cestovanie… Dúfame, že ju budeme môcť čoskoro opäť niekde zahrať!

Matthewove vizuálne diela sú naozaj úžasné, má záľubu v dejinách mediálneho umenia, čo podľa mňa dáva jeho dielu zmysel a miesto. Má veľmi silnú pracovnú morálku, je radosť s ním spolupracovať. Spolu toho veľa spravíme aj na diaľku (aj pred pandémiou sme veľa pracovali oddelene). Jeho vizuálny prístup je podľa mňa skutočne jedinečný a oceňujem, že všetko, na čom pracuje, má vždy silné koncepčné jadro. 

MB: Pierce už povedal ako spolupracujeme, ale pokiaľ ide o to, prečo som pracoval a naďalej pracujem s ním, užívam si, že nie je len skladateľ/hudobník, ale robí aj vlastné vizuálne diela a inštalácie – takže dobre rozumie, nielen čo funguje konceptuálne, ale aj čo treba na to, aby diela boli silné aj po estetickej stránke. V našich spoločných performanciách neustále posúva hranice toho, čo dielo potrebuje, namiesto toho, aby vytváral variácie na nejakú tému dobre etablovanú v rámci audiovizuálneho sveta – len málo umelcov je ochotných to robiť a riskovať. 

Žijete na dvoch rozličných kontinentoch a aj bez cestovných obmedzení, ktoré platia tento rok, môže mať spolupráca na diaľku mnohé úskalia. Aké sú vaše taktiky, ako z nej vyťažiť čo najviac? Môžete popísať proces spoločného vytvárania umeleckého projektu na diaľku?

PW: Vždy sme spolupracovali viac-menej na diaľku – najmä prostredníctvom pravidelných hovorov a stanovovaní deadlinov. Robiť spolu na diaľku znamená dôverovať druhému, že je schopný odviesť svoj diel práce. Znamená to tiež byť otvorený a nechať toho druhého vrátiť sa po nejakej dobe samostatného výskumu s niečím, čo sa môže líšiť od pôvodnej myšlienky, pretože je menej priestoru na okamžitú spätnú väzbu. Myslím, že obaja si ceníme prácu toho druhého a schopnosť veci dotiahnuť, a to nám umožňuje spolupracovať na diaľku. Nie všetky spolupráce fungujú takto ľahko. 🙂

MB: Pre mňa je to aktuálne možno príliš vzdialené, mám rád občasné osobné stretnutia a prácu bok po boku, ale u tejto špecifickej performancie to dáva zmysel. Darí sa nám pracovať samostatne a každý z nás prinesie po určitej dobe niečo iné. Myslím, že je veľký rozdiel pracovať na videu alebo audiu, a nie vždy takáto spolupráca funguje.

Aké miesto má vaša spolupráca v kontexte vašich vlastných umeleckých trajektórií? Ako sa vaše osobné skúsenosti a postupy premietajú do vašej spoločnej tvorby?

PW: Od Matthewa som sa mnoho naučil, inšpiroval ma k vážnejšiemu a možno profesionálnejšiemu prístupu k mojej vlastnej tvorbe. A to nielen pokiaľ ide o finálny výsledok, ale aj o všetko, čo k nemu vedie (komunikácia, pôdorysy, ridery, žiadosti o grant atď). V rámci našej spolupráce mám spravidla na starosti zvuk a Matthew video, aj keď obaja sa dobre vyznáme v oboch oblastiach, takže môžeme veľa zdieľať. Ja sám pracujem s videom často, ale zbožňujem, keď sa môžem zamerať len na zvuk a vidieť, aké vizuálne prvky to inšpiruje, alebo hľadieť na Mattewove video a hľadať zvuky a kompozície, ktoré sa hodia k jeho nápadom.

MB: S Pierceom sme vytvorili spoločnú audiovizuálnu inštaláciu, ale dosť sme sa venovali aj performanciám, čo je pre mňa naozaj dôležitý aspekt mojej tvorby – v mnohých ohľadoch je to slobodnejšie než iné projekty. Prestavenie má priestor dýchať, vyvíjať sa a meniť spôsobmi, ktorými sa napríklad inštalácia nemôže. Myslím, že spoločná tvorba s Piercom má donútila veľmi zaujímavými spôsobmi prehodnotiť možnosti audiovizuálneho diela – jeho pohľad na to, čím tieto diela môžu byť, je vždy fascinujúci.

Aké sú vaše plány na najbližšie mesiace? Umelecké alebo iné…

PW: Mám v pláne chodiť na veľké párty, do klubov, cestovať v preplnených priestoroch a tráviť kopec času v baroch a reštauráciách. Alebo nie, ha… Mám niekoľko nových kolaboratívnych projektov, FLUX s kamarátom Clémentom Edouardom tu vo Francúzsku, čo je dlhodobý umelecký výskum na tému miznutia imaginárnej rieky. Bude to veľká kinetická socha z kameňov, ktoré sa budú pohybovať akvatickým spôsobom. Na labeli Room40 mi vyjde album The Noise of Time, ktorý je o miznutí prostredníctvom narúšania zvuku a formy. Mal by vyjsť čoskoro, myslím, vlastne neviem. Pracujem aj na novom diele s Frankom Bretschneiderom, ktoré má byť uvedené niekedy na budúci rok. A potom mám kopec hudby, ktorú potrebujem dokončiť!

MB: V pláne mám niekoľko vecí, skupinovú výstavu v Múzeu súčasného umenia MAXXI v Ríme na budúci rok, takže pre ňu niečo pripravujem a pomaly dokončujem novú svetelnú sochu, na ktorej som pracoval celé veky. Inak budem surfovať na živých streamoch, snívať o nových cestovných destináciách a rozmýšľať, kam má asi namierené ten osamelý chodec v uliciach Osaky.

Matthew Biederman pracuje naprieč médiami a prostrediami, architektúrami a systémami, komunitami a kontinentami od roku 1990. Tvorí diela, v ktorých svetlo, priestor a zvuk odrážajú a uvažujú o spletitosti vnímania. V roku 2008 založil s Markom Peljahanom iniciatívu Arctic Perspective Initiative, v rámci ktorej pracuje na projektoch v polárnej oblasti. Absolvoval umelecké rezidencie v rôznych inštitúciách vrátane Centra pre experimentálnu televíziu, CREATE lab CMU, the Wave Farm a v mnohých ďalších. Jeho diela sa prezentovali na Bienniale Lyon, Istanbul Design Bienniale, The Tokyo Museum of Photography, ELEKTRA, MUTEK, Montreal Bienniale (CA), Bienniale of Digital Art (CA), SCAPE Bienniale (NZ) a Moscow Biennale (RU). Biederman žije a pracuje v Montreale, v Quebecu a v súčasnosti ho zastupuje Art45 / Sedition (online). 

Pierce Warnecke je multidisciplinárny digitálny umelec. Jeho tvorba na pomedzí experimentálnej hudby, digitálneho umenia a videoartu je ovplyvnená pozorovaním pôsobenia času na hmotu: modifikácie, narúšania a miznutia. Spolupracuje s prominentnými umelcami, ako sú Frank Bretschneider, Matthew Biederman alebo Keith Fullerton Whitman. Svoje diela prezentoval vo forme performancií, koncertov a inštalácií v MUTEK, ZKM, CTM, Elektra, KW Institut, La Biennale NEMO, Sonic Acts, Martin Gropius Bau, MAC Montreal, Scopitone, LEV Festival, SXSW, FILE atď. Medzi rokmi 2017 a 2019 zložil niekoľko audiovizuálnych diel pre projekt Hexadome Institute for Sound and Music v Berlíne, v San Franciscu, Montreale a inde. Jeho hudba vyšla na labeloch raster-media (DE) a Room40 (AU), zastupuje ho berlínska agentúra DISK Agency.

PIC zábery z performancie Somnifacient Signals, archív umelcov.

PREKLAD Magdaléna Kobzová