Text „To“ je šiestym prekladom zo série Posthumánny slovník. Ide o vybrané pojmy z knihy Posthuman Glossary, ktorá vyšla v roku 2018 v nakladateľstve Bloomsbury. Editorkami zväzku mapujúceho zásadné pojmy a teoretické súvislosti vypovedajúce o súčasnej ére antropocénu sú Rosi Braidotti a Mária Hlavajová. Teória, ktorá stojí na pilieroch posthumanizmu a post-antropocentrizmu, má dnes podľa nás novú naliehavosť – nepatrí len do akademického sveta, ale čoraz častejšie sa s ňou stretávame aj v oblasti umenia, kultúry a médií. Z viac než 160 hesiel sme vybrali sedem pojmov, ktoré sa zaujímavým spôsobom dotýkajú najmä týchto oblastí. V rámci série sa chceme zároveň pohrať s otázkou, akým spôsobom môžu umenie alebo kultúra v spojení s kritickou teóriou priniesť kreatívne odpovede na aktuálne výzvy. Požiadali sme preto vybraných slovenských a českých autorov, aby prispeli do debaty na tieto témy či už vlastným textom, komentárom, alebo rozhovorom.

„Vždy som si myslel, že slovo ‚posthumánny‘ je veľmi hlúpe, a nikdy som ho nepoužíval.“
– Manuel DeLanda (2003)

***

„To“

        si nájde cestu

 

                                pokračuje 

 

nie tak, ako to poznáme…

 

Kde niečo začína? Možno v strede? Nie s „ty“ alebo „ja“, ale niekde medzi? Učený rozprávač, ktorý pátra po presnom mieste slávnej rímskej bitky (bitky pri Munde, 45 p.n.l.), si urobí voľno od pobytu v knižnici a vydá sa do hôr Andalúzie v južnom Španielsku, neďaleko odtiaľ, kde Európa čelí Afrike cez Gibraltársky prieliv a Alboránske more. Narazí na banditu, ktorý spí na slnku vedľa prameňa tečúceho pozdĺž rokliny z pahorkov Sierra de Cabra. Učenec a vyvrheľ; pre tentokrát sa ich cesty rozídu a život ide ďalej, a tak vzniká zápletka. Ich dráhy sa neskôr znova pretnú a potom ešte raz, naposledy, vo väzenskej cele, kde bandita Don José čaká na popravu. Jeho milovaná Carmen, diabolské dievča, divoká cigánka, búrlivý raison d’être celého príbehu je mŕtva, zomrela jeho rukou. Rozsudok už bol vynesený a čaká sa na jeho naplnenie. Všetko je rozhodnuté. Zostáva len rozpovedať, čo sa stalo. Aby sa objasnilo všetko čo-mohlo-byť, cesty, ktoré nikto neprešiel, je treba postupovať spätne. Čo leží proti prúdu faktov? Čo sa nachádza pred rozvetvením a rázcestiami ciest, pred rozhodnutiami, ktoré povedú skôr k tomuto svetu než k tamtomu, k tomuto príbehu a nie hentomu? Mohla by literatúra o tom vedieť niečo, čo veda nemôže?

 

Žobroní, aby sa líšil

Nikdy nekončí

   „Inter“ interlokúcie

Vibrácie a prúdy

       Neprítomný, bezcenný, smiešny…

Tretí muž

Vydierajúc uprostred sutín

Vylúčený tretí

Mimo konverzácie

     Mimo komunikácie

Mimo náležania

  Alebo len mimo…?

Na ilustráciu významu toho, čo nazýva treťou osobou, zhrnul filozof Michel Serres dej novely Carmen (1845) od Prospera Meriméeho (Serres 1997: 57–62). Serresova tretia osoba označuje niekoho alebo niečo vylúčené z komunity hovoriacich, z „ja“ alebo „my“ a „vy“. Jazykovedci často kladú dôraz na význam takýchto zámenných „shifters“¹ v orientovaní a umožňovaní ľudskej komunikácie (Silverstein 1979). Serresov záujem však presahuje ľudí. Tretia osoba podľa neho náleží exkluzivite a inkluzivite súčasne. Môže pojímať nielen určité vylúčené osoby – „skrytých ľudí“ obsiahnutých v každej obojsmernej výmene – ale aj vonkajšok vo všeobecnosti – svet ako taký v neosobnosti svojho diania – prší, padajú krúpy, sneží, hrmí. Ak pôjdeme ešte ďalej, je to tiež tretia osoba, ktorá prináša a vyjadruje Bytie, ako vo francúzskom výraze – il y a (Serres 1997: 46).

Pre Serresa sú, prirodzene, takéto tretie prostredia veľmi dôležité – prostredia prechodu a premeny, vybočenia a nevypočítateľnosti, stredu, kde všetko začína. Také sú prostredia parazita, miesta nezmazateľného šumu, ktorý sprevádza a umožňuje zmysluplnú komunikáciu, prostredia odchodov a odhodení, ktoré uvádzajú nové projekty a entity, miesta kľukatej a nezachytiteľnej „severozápadnej cesty“ medzi inštitucionálne odlišným znalostnými kultúrami vied a humanitných odborov. Sám seba Serres vníma tiež ako obyvateľa terciálnej zóny, „poučeného tretieho“(Le Tiers Instruit je pôvodný francúzsky titul The Troubadour of Knowledge): ľavák preučený na používanie pravej, „doplnený“, ako sám vraví, potomok gaskonských roľníkov, ktorý sa stal námorníkom, ktorý sa stal matematikom, ktorý sa stal filozofom – prechádzajúc vždy stredom, nerozhodnuteľný. Tretia osoba a tretí priestor sa nachádzajú medzi a súčasne predchádzajú protikladné rozlišovanie na  subjekt a objekt alebo seba a druhého, a tak spôsobujú otvorenie voči vesmíru v celej jeho búrlivej plodnosti.

 

Priestor        vonkajška        vo všeobecnosti

  Vylúčený, ale všetko-zahŕňajúci

     Všetci tí druhí – objektívnosť

 

Nutnosť –                                il faut

Od ničoho k všetkému

a zase späť

 

Umenie a literatúra sa občas chápu ako dokonalé humanistické záľuby, ale možno nie sú o nič menej poznačené aj základnou neľudskosťou. Deleuze raz napísal, že literatúre sú možno najbližšie nie prvé dve osoby diskusie medzi ja a ty, ale neosobnosť tretej osoby: „podmienkou literárneho vyjadrenia nie sú prvé dve osoby; literatúra začína len vtedy, keď sa v nás zrodí tretia osoba, ktorá nás pripraví o moc hovoriť „ja“ (Deleuze 1997d: 3).² Tretia osoba vyjadruje priestor nielen chýbajúcich alebo neprítomných ľudí, „budúcich ľudí“, na ktorých sa podľa Deleuza obracia umenie a literatúra, ale aj priestor toho, čo Deleuze inde nazýva „jeden život’ (Deleuze 2001). „Jeden život“ popisuje stav čistej imanencie, takej, aká podľa Spinozu, ďalšieho z Deleuzeových diskutérov, vládne medzi božskou „substanciou“, nekonečnosťou „atribútov“, do ktorých sa vymedzuje, a „módov“, prostredníctvom ktorých sa aktualizuje (Spinoza 1992). Je zložená z virtualít, udalostí a singularít, a tak je jej vlastná odlišnosť, ktorú nemožno redukovať na určitú identitu (Deleuze 2001). Takýto „jeden život“ predchádza svojej individuácii v podobe subjektu alebo organizmu. Ako píše Claire Colebrook, neudeľuje nutné výsady organickému, ale možno o ňom premýšľať skôr ako o neosobnej sile diferencie a stávania sa, ktorá presahuje biologickú evolúciu a zahŕňa geologickú a planetárnu prehistóriu, ktorú chce sprítomňovať Deleluzova a Guatariho „geofilozofia“ (Colebrook 2010; Deleuze and Guattari 1994).

Brazílska spisovateľka Clarice Lispector (podobne ako Deleuze vášnivá čitateľka Spinozu) to nazýva „to“ – neľudský život hmoty tvoriaci neosobný substrát prežívania a subjektivity bez toho, aby bol priamo prístupný či už prežívaniu, alebo subjektivite, či dokonca jazyku, vyžadujúci, aby sa slová používali ako „návnada… loviaca hocičo, čo nie je slovo“. „To“ je rôzne opisované ako „žijúce a mäkké“ a „tvrdé ako kameň“ a treba k nemu pristupovať okľukou cez sled mýtických, zvieracích, rastlinných a nerastných premien, cez množstvo obdôb a rolí vyjadrujúcich jeho premenlivé a nezachytiteľné bytie – hmyz, vtáky, žaby, tigre, čierne leopardy, bosorky, lovkyňa Diana, zamorené močiare, jaskyne plné stalaktitov a skamenelín. Niekedy však človek zachytí priamejší záblesk – napríklad sledujúc narodenie zvieraťa:

Narodiť sa: Sledujem, ako mačka rodí. Mačiatko sa vynorí obalené vakom plným tekutiny, schulené vnútri. Matka líže vak tak dlho, až sa nakoniec pretrhne a tam mačiatko, takmer voľné, pripútané len pupočnou šnúrou. Matka-stvoriteľka-mačka potom prehryzie pupočnú šnúru a na svete sa objaví ďalšia skutočnosť. Ten proces je to.

Lispector 2010: 28

 

„To“ – nie je zviera, ktoré sa takto zrodí do sveta, ale proces jeho narodenia.

Je „To“ teda ďalší názov pre Nevedomie? Možno. Možno nie. Freudov opis Nevedomia vychádza zameniteľne z nemeckého zámena pre tretiu osobu stredného rodu – Es – a z latinského Id. Pre Deleuzea, Lispector a Serresa, však tretia osoba, zdá sa, znamená niečo obsiahlejšie než len psychickú ekonómiu potlačenia libida a otcovského zákona, ktoré sa stali súčasťou pravovernosti neskoršieho freudizmu. Jean-Luc Nancy to uznáva, keď píše, že vo Freudovom koncepte Id ide v zásade o to, „čo nás spája… nielen nás ľudí, ale celok bytostí – zviera v nás, dokonca i rastlinu, nerast“ (Nancy 2012: 91).

 

Netopiere, potkany, kraby, šváby, divé

kone…

      Mäsožravé rastliny

  Legendárne zvery

      Živelné stvorenia

Mýtický sex

  Mäkká ustricová placenta

Tvrdý kameň

   Boh je to?

Mohli by sme sa potom pýtať, či náznaky takého neľudského, asubjektívneho života sú príznačné pre súčasnú krízu humanizmu, poháňanú, okrem iného globálnym kapitalizmom, rýchlymi technologickými zmenami a strachom z hroziacej ekologickej katastrofy. Alebo umenie a literatúra dnes jednoducho vyjadrujú to, čo mnoho ľudí v iných dobách a na mnohých iných miestach vždy vedelo? Dánsky antropológ žijúci na začiatku 20. storočia Knud Rasmussen, ktorý v dvadsiatych rokoch cestoval po arktickej Kanade, zistil, že jeho inuitskí hostitelia používajú meno „Sila“ na označenie moci (väčšinou mužského rodu, aj keď nie vždy) spojenej rôznym spôsobom so vzduchom, vetrom, počasím, fyzickým prostredím vo všeobecnosti alebo s oživujúcim „dychom“ prírodného sveta. Sila (inak označovaný aj ako „prebývajúci vo vetre“) bol chápaný ako strážca tradičných obradov, vykonávateľ trestu za porušenie tabu a ako patrón a ochranca šamanov a šamanských zasvätení. Rasmussen sa dozvedel, že inuitskí šamani svoju moc nečerpajú zo svojho sprievodu pomocných duchov (ktorí môžu mať rôzne ľudské alebo zvieracie podoby), ale z oveľa nepolapiteľnejšej a rozptýlenejšej sily, ktorá nikdy nemôže byť definitívne zosobnená. Šaman – či angakoq – menom Najagneq z ostrova Nunivak popísal Rasmussenovi Silu takto:

 

Veľký duch udržiavajúci svet a počasie a všetok život na zemi, duch taký mocný, že k ľudstvu nehovorí prostredníctvom bežných slov, ale cez búrku a sneh, dážď a besnenie mora; cez všetky prírodné sily, ktoré ľuďom naháňajú strach… Keď je všetko v poriadku, Sila neposiela ľudstvu žiadne správy, ale utiahne sa stranou do vlastnej nekonečnej ničoty. Tam zotrváva, dokiaľ ľudia nezneužívajú život a vážia si svoju každodennú potravu… Silu nikto nevidel, miesto jeho bytia je tajomstvom, ktoré tkvie v tom, že je medzi nami a zároveň nevysloviteľne ďaleko.

Rasmussen 1999: 385–6

 

Čo leží skryté medzi „ty“ a „ja“?

Vzdialené a blízko

     Posledný podklad

Neosobný

   Vnútri

     Vonku

Všetko…

To je.…

 

Poznámky

 

^1.ide o také výrazy, ktoré odkazujú na osoby alebo deje vyplývajúce z kontextu rozhovoru. Význam týchto slov nemožno osamote určiť. Termín zaviedol Otto Jespersen a prevzal ho napr. Roman Jakobson. (pozn. prekl.) ^↩

^2.Deleuze píše: „Zdá sa, že literatúra v tomto vyvracia jazykovednú koncepciu, ktorá považuje „shifters“, najmä prvé dve osoby, za nutnú podmienku vyjadrenia“ (1997: 185).^↩

 

Stuart McLean je profesor antropológie a globálnych štúdií na Minnesotskej univerzite. Je autorom diel  The Event and its Terrors: Ireland, Famine, Modernity (2004) a Fictionalizing Anthropology: Encounters and Fabulations at the Edges of the Human (2017) a  editor (spolu s Anandom Pandianom) knihy Crumpled Paper Boat: Experiments in Ethnographic Writing (2017).

Bibliografia

Colebrook, C. (2010), Deleuze and the Meaning of Life, London: Continuum.

Deleuze, G. (1997d), Essays Critical and Clinical, Minneapolis: University of Minnesota Press.

Deleuze, G. (2001), Pure Immanence: Essays on a Life, New York: Zone Books.

Deleuze, G. a Guattari, F. ([1991] 1994), What is Philosophy? New York: Columbia University Press.

Lispector, C. ([1973] 2010), Agua Viva, New York: New Directions.

Nancy, J. L. (2012), Adoration: The Deconstruction of Christianity II, New York: Fordham University Press.

Rasmussen, K. ([1927] 1999), Across Arctic America: Narrative of the Fifth Thule Exhibition, Fairbanks: University of Alaska Press.

Serres, M. ([1991] 1997), The Troubadour of Knowledge, Ann Arbor: University of Michigan Press

Silverstein, M. (1979), „Shifters, Linguistic Categories and Cultural Description“, in K. Bassoand a H. A. Selby (eds), Meaning in Anthropology, 11–53, Albuquerque: University of New Mexico Press.

Spinoza, B. (1992), The Ethics, Treatise on the Emendation of the Intellect and Selected Letters, Indianapolis: Hackett.

 

Originál textu vyšiel pod názvom „It“ v knihe Posthuman Glossary, ed. Braidotti, R., Hlavajova, M., Bloomsbury, 2018. 

Preložené a publikované so súhlasom autora a vydavateľa. 

PREKLAD: Magdaléna Kobzová

PIC Šimon Chovan