Text „Umenie v antropocéne“ je tretím prekladom zo série Posthumánny slovník. Ide o vybrané pojmy z knihy Posthuman Glossary, ktorá vyšla v roku 2018 v nakladateľstve Bloomsbury. Editorkami zväzku mapujúceho zásadné pojmy a teoretické súvislosti vypovedajúce o súčasnej ére antropocénu sú Rosi Braidotti a Mária Hlavajová. Teória, ktorá stojí na pilieroch posthumanizmu a post-antropocentrizmu, má dnes podľa nás novú naliehavosť – nepatrí len do akademického sveta, ale čoraz častejšie sa s ňou stretávame aj v oblasti umenia, kultúry a médií. Z viac než 160 hesiel sme vybrali sedem pojmov, ktoré sa zaujímavým spôsobom dotýkajú najmä týchto oblastí. V rámci série sa chceme zároveň pohrať s otázkou, akým spôsobom môžu umenie alebo kultúra v spojení s kritickou teóriou priniesť kreatívne odpovede na aktuálne výzvy. Požiadali sme preto vybraných slovenských a českých autorov, aby prispeli do debaty na tieto témy či už vlastným textom, komentárom, alebo rozhovorom.

„Vždy som si myslel, že slovo ‚posthumánny‘ je veľmi hlúpe, a nikdy som ho nepoužíval.“
– Manuel DeLanda (2003)

***

Umenie v antropocéne

Antropocén je znepokojivý koncept. Pochádza z geológie, kde označuje novú epochu, v ktorej je primárnym geologickým aktérom ľudstvo. Používanie tohto pojmu v umení, humanitných a sociálnych vedách sa nezaobišlo bez problémov. Dôvodom je najmä termín anthropos a s ním súvisiace problematické označovanie bytosti univerzálneho druhu, ako poukazujú Andrew Malm, Jason Moore i Donna Haraway. Periodizácia antropocénu navyše neodvádza dostatočnú kritickú analytickú prácu v tom, že by správne označila nutné predchádzajúce podmienky, ktoré túto situáciu zapríčinili, menovite asymetrické mocenské vzťahy v spojení s deštruktívnym ekonomickým systémom – petrokapitalizmus a jeho linky na extraktívny kolonializmus – a ktoré mali za následok masívnu transformáciu Zeme prostredníctvom industrializovaného poľnohospodárstva, ťažby zdrojov, výroby energie a rozsiahleho používania petrochemikálií.

Antropocén ako charizmatický mega-koncept však odvádza dôležitú prácu v tom, že spája do jedného celku environmentálnu krízu šiesteho masového vyhynutia druhov, klimatickú zmenu, pokračujúce procesy terraformácie a zvyšujúce sa zamorenie nášho sveta jedmi, pretože všetky tieto procesy sú vpísané do tela Zeme. Napriek tomu, že problematicky opätovne utvrdzuje pojem anthropos a vynecháva ideologické, politické a ekonomické faktory, ktorých výsledkom je táto situácia, (a k tomu ešte znepokojivý spôsob, akým „Muž“ znova zastupuje ľudstvo), antropocén nás žiada, aby sme sa znova zamysleli nad trajektóriou ľudí na tejto planéte v biologickom i geologickom zmysle. Inak povedané, je to koncept, ktorý má moc nám pripomenúť náš obmedzený a podmienený čas na tejto zemi a to, že naše bytie samotné je naviazané na horniny a iných-než-ľudí, ktorí nás tvoria.

Čo s tým má spoločné umenie? Ako uvádzame s Etiennom Turpinom v knihe Art in the Anthropocene (2015), antropocén, pokiaľ prijmeme tento pojem a jeho mobilizujúci potenciál, je estetická udalosť, a to troma spôsobmi. Po prvé, estetiku možno chápať na základe etymologického pôvodu v aesthesis, teda vnímaní vonkajšieho sveta zmyslami, zo starogréckeho αἴσθησις, čo znamená zmyslové vnímanie. V tomto svetle antropocén označuje obdobie defamiliarizácie a vyšinutia zmyslového vnímania. To je primárne to, čo sa okolo nás odvíja: úplná transformácia vnemov a atribútov sveta. Inak povedané, svet, do ktorého sme sa narodili, ustupuje pred našimi očami a spôsobuje preusporiadanie zmyslového aparátu nášho organizmu. Navyše mnohé veci ohrozujúce naše zdravie nie sú bezprostredne vnímateľné: chemikálie, ktoré prenikajú do životného prostredia a množia sa, či postupné otepľovanie planéty je ťažké cítiť, vidieť alebo nahmatať. Rýchle transformácie, ktorým sme ako organizmy vystavení, prebiehajú rovnako rýchlo pre iné-než-ľudské bytosti, ktoré tiež obývajú našu planétu. Táto rýchla reorientácia na svet je jedným z dôvodov, prečo živočíchy vymierajú takým extrémnym tempom, keď svety, ktoré obývali, miznú a chemikálie vnikajú do prostredia tak rýchlo a všadeprítomné, že zostáva len málo času sa adaptovať. Klimatickú zmenu v tomto zmysle možno chápať ako úplnú zmenu usporiadania našej zmyslovej a vnemovej skúsenosti bytia vo svete, kde je hrozbu ťažké identifikovať na základe zmyslových obmedzení našich tiel. Ako píše Nicholas Mirzoeff (2014), problém s týmito zmenami spočíva v tom, že sú často vpísané kanónu spôsobom, ktorý označuje krásu. Uvádza príklad maľby Clauda Moneta Impresia: východ slnka (1873). Táto maľba, jeden z najznámejších obrazov v dejinách umenia, predstavuje nielen určitý estetický posun spojený s impresionizmom, ale zároveň zobrazuje intenzívny smog, ktorý je produktom rannej industrializácie. Skutočnosť, že znečistenie ovzdušia sa estetizuje ako istý druh krásy, predstavuje jeden z centrálnych problémov éry antropocénu. Túto fetišizáciu ničenia životného prostredia, ktorá  sa znepokojujúco rozmáha v ríši umenia a bázne, možno vidieť aj v diele fotografov, ako sú Edward Burtynsky a Andreas Gursky.

Po druhé, antropocén bol formulovaný vizuálnymi prostriedkami: vizualizáciami dát, satelitnými snímkami, modelovaním klímy a ďalšími dedičstvami „celej zeme“. Ako tvrdí T. J. Demos: „Také obrazy vypovedajú o probléme artikulovanom súčasnými teoretikmi ekológie – že širšie priestorové a časové meradlá geológie vyvíjajú tlak na ľudské chápanie, ak ho úplne nepresahujú, a preto predstavujú veľké výzvy pre reprezentačné systémy“ (2015:n.p.). Zdanlivo nekonečný prúd čísel v rámci hypermediovaného spektáklu terminálneho kapitalizmu – koncentrácia CO2 v atmosfére 400 ppm; sedem miliárd ľudí; jeden z ôsmich vtákov, jeden zo štyroch cicavcov, jeden z piatich bezstavovcov, jeden z troch obojživelníkov, polovica všetkých korytnačiek čelí vyhynutiu; spotreba viac než 400 rokov planetárnej biomasy za deň ako fosílneho paliva – to všetko vypovedá o obrovskom meradle, v akom sa odvíjajú človekom spôsobené zásahy. Ak sa snažíme pochopiť nedozernosť globálnych problémov, je nutné použiť modelovanie, aby nám dáta začali dávať zmysel. Ale táto výpočtová logika má svoje nedostatky, ako píše Invisible Committee, „pozoruhodné je, že sa tým istým katastrofálnym spôsobom ďalej vzťahuje ku katastrofe, ktorú spôsobil jeho vlastný katastrofálny vzťah k svetu. Meria rýchlosť, akou mizne ľadovcová pokrývka. Meria vyhladenie ne-ľudských foriem života“ (2015:32, kurzíva v originále). Tieto otázky spojené so schopnosťou pracovať s číslami, čítať grafy a tabuľky a dáta vytvorené rôznymi vedeckými diskurzmi sú zároveň kľúčové pre kritický aparát a čoraz viac sú ukazovateľom moci v rámci techno-vedeckého byrokratického manažovania ekologickej krízy.

Po tretie, umenie je polyarchické miesto experimentovania s žitím v narušenom svete, ponúka škálu diskurzívnych, vizuálnych a zmyslových stratégií, ktoré nie sú obmedzené režimami vedeckej objektivity, politického moralizmu alebo psychologickej depresie. Umenie môže poskytnúť priestor pre vysporiadanie sa s afektívnou a emocionálnou traumou klimatickej zmeny, priehradami a znečistením životného prostredia, pretože môže v sebe zahŕňať rozpory. Potrebujeme spôsoby vyjadrenia kolektívnej straty, ktorú sme utrpeli, a miesta, kde môžeme prejaviť emocionálnu daň za život v miznúcom svete. Táto mnohorakosť, ktorá je súčasťou umenia, poskytuje spôsob, ako vytriediť početné rozpory našich každodenných životov, ako sa vysporiadať s odlišnými, nespojitými mierami času, miesta a činu. Umelecká tvorba sa tiež môže stať priestorom návrhov a budúceho imaginárna, ako napríklad projekt Swale (2016) od Mary Mattingly – plávajúci les jedlých rastlín a stromov, samostatný ekosystém na rieke Hudson River, ktorý môžu navštíviť miestni i turisti a ktorý poskytuje priestor pre workshopy a ďalšie formy komunitného zapájania.  Ako hovorí David Garneau „To, čo robí umenie – a čo sa ťažko meria –, je, že po časticiach mení naše individuálne a kolektívne imaginárna a tieto nové obrazy sveta môžu ovplyvniť naše správanie“ (citované v Hill a McCall 2015: ix). Umenie je súčasťou vznikania naratívov o spôsoboch, akými žijeme vo svete, naratívov, ktoré môžu byť škodlivé alebo vizionárske, ktoré môžu spájať alebo nás vymknúť zo zeme. Skutočnosť, že toľko myšlienok z diskurzu o antropocéne sa premieta do umenia, si zaslúži viac pozornosti.

Heather Davis je spisovateľka a výskumníčka. Prednáša kultúru a médiá na Eugene Lang College, The New School. V súčasnosti pracuje na knihe Plastic: The Afterlife of Oil, ktorá vyjde v Duke University Press a zaoberá sa etológiou plastov a jej súvislosťami s petrokapitalizmom. Editovala publikácie Art in the Anthropocene: Encounters Among Aesthetics, Politics, Environments and Epistemologies (Open Humanities Press) a Desire Change: Contemporary Feminist Art in Canada (MAWA a McGill Queen’s University Press, 2017). Jej texty nájdete na stránkach heathermdavis.com.

Použitá literatúra

Davis, H. a E. Turpin (eds) (2015), Art in the Anthropocene. Encounters Among Aesthetics, Politics, Environments and Epistemologies, London: Open Humanities Press.

Demos, T. J. (2015), „Rights of Nature: The Art and Politics of Earth Jurisprudence“, Nottingham Contemporary, http://www.nottinghamcontemporary.org/sites/default/files/Rights%20of%20Nature%20The%20Art%20and%20Politics%20of%20Earth%20Jurisprudence.pdf [citované 10. mája 2016].

Hill, G. L. a S. McCall (2015), „Introduction“ in The Land We Are, Winnipeg: ARP Books.

Invisible Committee, The (2015), To Our Friends, Los Angeles: Semiotexth. 

Mirzoeff, N. (2014), „Visualizing the Anthropocene“, Public Culture, 26(2): 213–32.

Originál textu vyšiel pod názvom „Art in the Anthropocene“ v knihe Posthuman Glossary, ed. Braidotti, R., Hlavajova, M., Bloomsbury, 2018. 

Preložené a publikované so súhlasom autorky a vydavateľa. 

PREKLAD Magdaléna Kobzová

PIC Šimon Chovan