S kolektívom EEEFFF a ďalšími umelkyňami a umelcami sme strávili jeden veľmi intenzívny júnový týždeň v meste Minsk. Prijali sme ich pozvanie na sympózium pod názvom WORK HARD, PLAY HARD – každoročne sa konajúci festival kritického myslenia a performatívnych intervencií na špecifických miestach mesta. V štáte, kde sa tajní policajti zúčastňujú umeleckých eventov, kde festival tohto typu nedostane žiadnu štátnu podporu, aj napriek tomu vytvárajú komunitu s medzinárodnými sieťami a dokážu dať dokopy veľmi kvalitný program, ktorý je organizovaný DIY a za pomoci ostatných participantov.

Sympózium 2018 bolo vymedzené tematickými blokmi: extensions, national academy of sciences as witch, high-tech park, pharmachoreography, places of transparency, political dancefloor, protocols of self-organisation, sanatorium, self-destructing structures, speculative synthesis, terror of relationship, tongue and teeth of creativity. Prvá časť festivalu sa konala v schátranom, ale stále funkčnom sanatóriu, kde sme trávili čas spolu s unavenými robotníkmi z okolia a druhá časť festivalu sa premenila na okupovanie verejných priestorov mesta Minsk. Fórum. Kriticko-filozoficko-spoločenské príspevky striedali abstraktnejšie kozmologické zamyslenia až po skupinový parcours mestom pomedzi paneláky pomaľované kresťanskými výjavmi a monumentálnymi dielami oslavujúcimi prvého človeka vo vesmíre. Žiadne eufemizmy. Len úprimná snaha hľadať spôsoby, ako byť spolu, ako tvoriť spoločnosť.

V pamäti nám stále rezonuje platforma Speculative Computer Club, v rámci ktorej sa uskutočňujú stretnutia s ekonómkami a ekonómami, hackerkami a hackermi, programátorkami a programátormi, biologičkami a biológmi, futurologičkami a futurológmi, filozofkami a filozofmi a podobne. Cieľom je prepojiť technologické a politické, a to antidisciplinárnym spôsobom. Skúmať infraštruktúry mesta. Baviť sa a búriť. Pripravovať workshopy, v rámci ktorých sa zhromažďujú rôzne technické materiály, aby ich špekulácie nadobudli materiálnu formu. Počítačový klub, kde sa hry nehrajú tak, ako bolo s nimi zamýšľané, ale udržiavajú oči otvorené a apropriujú technológie, ktoré môžu byť opätovne použité.

Tento klub poskytuje školiace materiály o architektúre sietí, distribúcii vlastníctva IT infraštruktúry a vyvlastňovaní technológií. A ako sami o tomto projekte hovoria jeho autori: „Je to skvelá príležitosť vedieť, kto bude vládnuť svetu, keď sa všetky štáty utopia vo svetovom oceáne pod váhou drôtov, ktoré ich obaľujú.“

Ak teda pripustíme hypotetickú situáciu, že sme sa rozhodli kurátorovať bunker jedného z týchto pánov a klimatická alebo iná katastrofa bude tak mierna, že nám bude stačiť len prečkať, tak by sme radi strávili tento kreatívny čas spolu s miliardármi, kolektívom EEEFFF (Nicolay Spesivtsev, Dzina Zhuk) a im blízkymi umelkyňami/umelcami, s ktorými by sme sa pokúsili sprístupniť bunker pre všetkých, ktorí by to potrebovali. Predsa len to by to bolo dokonalé spojenie výrobných prostriedkov a túžby po inom a spravodlivejšom svete.

Xenophilia (z gréckeho slova xenos – cudzí a philia – láska) je  v preklade láska k cudziemu, opozitum xenofóbie. Jediná cesta, ako čeliť krízam, v ktorých sa nachádzame, vedie cez radikálnu pohostinnosť, intimitu, xenofíliu, alebo ako hovorí náš kamarát, psychiater Ján Ballx, cez radikálnu etiku. Takáto zmena v uvažovaní nám môže ukázať spôsoby, ako čeliť krízam (klíma, nerovnosť a pod.), alebo môže byť samotnou cestou von.

PIC Archív autorov