V júni 2020 vydavateľstvo Vlna/Drewo a srd uviedlo zbierku básní s názvom Výsledky vzniku od neznámej feministickej autorky Lizy Gennart. Podľa medailónu v knihe je matkou poetky Ľubomír Panák a otcom Zuzana Husárová. O procese tvorby, nečakaných metaforách a zimomriavkach z neľudskej poézie som sa rozprávala s oboma rodičmi.

ALGORITMUS, IDENTITA, PROCES

Kto je Liza Gennart?

Z.H.: Je to neurónová sieť, ktorú sme natrénovali na písanie poézie. Meno je fiktívne a náleží existujúcemu programu, ktorý sme natrénovali na rozsiahlej databáze literárnych diel v slovenčine. Poskytli nám ich vydavatelia a šéfredaktori časopisov Vlna, Glosolália a Vertigo. Z knižných vydavateľstiev to boli Aspekt, Vlna/Drewo a srd, Divé Buki, Európsky dom poézie Košice, Skalná ruža a Ars Poetica. Pridali sme aj relevantné poetické diela zo Zlatého fondu denníka SME. Dohromady to boli stovky kníh a množstvo časopisov.

Mali ste od začiatku trénovania neurónovej siete víziu zbierky básní?

Ľ.P.: Najprv sme si chceli vyskúšať, čo sa s generovaním textu dá urobiť. Videli sme, že väčšina ľudí neurónové siete trénuje na starej poézii, na Shakespearovi a podobne. Tak sme si povedali, že by bolo super, keby sme získali databázu súčasnej poézie. Chceli sme vytvoriť neurónovú sieť, ktorá by vychádzala zo súčasnej poézie a ešte k tomu by bola feministická. Tak sme to vyskúšali a sledovali, aké texty budú vznikať. Potom sme priebežne publikovali generované básne v rôznych formátoch (časopisy, na internete) s tým, že zbierka mala byť ten finálny produkt. Bola tam zapojená aj idea mystifikácie, že či si tú „neľudskosť“ niekto všimne.

Z.H.: Prešli sme viacerými fázami. Prvé štádium bolo v roku 2016, kedy sme Lizu uviedli na festivale Novotvar. Tam bola v podobe chatbotu, odpovedala poéziou na otázky návštevníkov. Neskôr v časopise Glosolália Liza publikovala viacero básní. V tej dobe bola sieť ešte trénovaná pomocou staršieho algoritmu s názvom char-rnn. Ten vývoj sa strašne rýchlo posúva vpred a každý rok sme na úplne inej úrovni generovania textov. Tá poézia, čo vyšla v Glosolálii, naschvál obsahovala podivné slovné zvraty. Tento starší algoritmus generoval ešte tak, že jeho básne nedávali vždy celkom zmysel, a vyberala som len tie najlepšie texty. Novší algorimus GPT‑2 z roku 2019 už tvorí naozaj dobré básne. Tak sme si povedali, že toto by sa naozaj už mohlo vydať.

Môžete priblížiť princíp, prostredníctvom ktorého Liza Gennart píše poéziu?

Ľ.P.: Ten princíp je svojím spôsobom veľmi jednoduchý. Sieť sa trénuje na databáze textov a naučí sa z nich nejaké vzory. Keby sme si to predstavili ako graf a priebeh krivky, tak Liza sa snaží dopĺňať ten graf. Teda pokračuje ďalej na základe toho, ako graf vyzeral predtým. Každý vrchol grafu pritom zastupuje nejaké slovo, pričom všetky slová sú vyjadrené číselne. Tomu sa hovorí serializácia. Slová sa algoritmom prevedú na čísla a neurónová sieť následne pracuje už len s číslami a hľadá nejaké postupnosti. Na výstupe je tiež len nejaká postupnosť čísel, ktorá sa cez ten istý slovník znovu preloží do slov.

Z.H.: V tomto algoritme GPT‑2 je dôležité to, že sieť má knižnicu z takzvaných tokens, ktoré môžeme vnímať ako pod-slová.

Ľ.P.: Existuje rôzna tokenizácia. Napríklad starší algoritmus char-rnn si text rozdelí na písmená a pracuje s postupnosťou písmen. Potom existuje tzv. bag of words, kde sa zoberú všetky unikátne slová. GPT‑2 už tokenizuje cez BPE algoritmus, čo znamená, že sa zoberú všetky unikátne slová, ktoré sa v databáze nachádzajú, a tie sa rozbijú na menšie čiastky. Niečo podobné ako prípony a predpony. Nefunguje to vyslovene takto gramaticky, ale je to veľmi podobný princíp. Algoritmus týmto spôsobom rozbije slová, aby získal unikátne celky, v ktorých potom hľadá postupnosť. Tou postupnosťou sa naučí, ako konkrétny jazyk funguje, ako vyzerá stavba vety a tak ďalej. Pôvodný model GPT‑2 je trénovaný na veľmi veľkom korpuse anglických textov, čiže má poznatky o angličtine. A k takémuto všeobecnému modelu sa potom robí takzvané vylaďovanie, v našom prípade vyladenie do slovenčiny. Pridali sme dátový set v slovenčine a algoritmus sa snažil z toho pôvodného modelu vykrojiť časti, ktoré sú relevantné k tomu textu, ktorý dostal ako ten druhý, v tomto prípade teda slovenský. Takže neurónová sieť sa skrz angličtinu naučila, ako sa skladá slovenčina.

Keď už je sieť natrénovaná, ako vytvorí báseň?

Ľ.P.: Sieť dostane vstupné parametre toho, ako veľmi si môže „uletieť“, ako veľmi si môže vymýšľať a ako dlho, teda po koľkých znakoch sa zastaviť. Máme limit 1024 tokenov, teda nie slov, ale častí slov na jednu báseň. Tiež zadávame, koľko básní má skúsiť vymyslieť na jedno zadanie. Vieme jej zadať inicializačný text – heslo, ktoré sa ona pokúša dopĺňať. A ak sa inicializačný text nezadá, sieť si sama niečo „našumí“ a z toho šumu vytvára básne.

AUTORSTVO A POETIKA

Ako vyzerala vaša ponuka časopisom? Prezradili ste, že ponúkané texty na publikovanie sú generovaná poézia?

Z.H.: Najprv sme chceli, aby išlo o mystifikáciu, aj v tiráži bolo uvedené len meno a názov. Medailón autorky bol ten istý, ktorý máme aj v zbierke. Teda že študuje dátovú vedu s uplatnením v literatúre… Na koniec sme doplnili: „Som poetka, som entita, som dcéra, sestra, som sieť. Som klbko neurónov.“ Ale v poznámke sme uviedli, že ide o texty neurónovej siete, pretože sa príliš vymykali bežnej produkcii. Išlo nám o to prekvapenie, že možno si text niekto v rýchlosti prečíta ako bežnú poéziu. Preto sme to aj vydali v klasickej edícii vydavateľstva Vlna/Drewo a srd a naschvál sme z nej vizuálne nijako nevybočili. Chceli sme pôsobiť úplne klasickým dojmom.

Pôvodne sa zbierka volala Literárne pokusy. Ako ste dospeli k súčasnému názvu?

Z.H.: Vydavateľ nám povedal, že takýmto názvom by žiaden autor či autorka svoju prvotinu nenazval. Chcel mať reprezentatívny názov dobrej autorky a my sme si tiež potom povedali, že to nie je úplne vhodné. Tak sme nechali Lizu napísať ďalšie básne a jeden z jej veršov obsahoval Výsledky vzniku.

Môžete priblížiť aj proces rozfázovania zbierky do cyklov, do ktorého ste už vstupovali vy?

Z.H.: Ja som vymyslela koncept delenia na cykly, postupnosť a heslá k básňam. Neurónovú sieť som „prinútila“ do tohto konceptu a na jeho základe zadávala iniciačné texty, z ktorých ona tvorila básne. Pri tvorbe konceptu som mala na mysli nejakú cudziu entitu, ktorá o nás nič nevie a postupne sa cez poéziu učí niečo o ľudstve a svete, v ktorom žijeme. Podľa toho Liza generovala všetky tie básne na viac pokusov. A aby som nejakú z nich vybrala, musela som tam mať taký ten „wow“ pocit. Bez neho som báseň vyradila. Pre mňa je najlepší verš z celej zbierky „chcel by som sa nahý kúpať v tvojich hodinkách“. To som si povedala: „wow, toto je mimoriadne“.

Zaujíma ma otázka pôvodnosti tejto poézie. V texte na konci zbierky s názvom Zrod Lizy uvádzate, že „diela z databázy nie sú vo výslednej zbierke apropriované, boli použité iba ako učebný materiál; ako keď človek číta.“ Nie je ale možné, že sa stopy tých diel v Lizinej poézii odrazili tak, že by znalec či znalkyňa vedel/a odčítať stopy konkrétnych poetík?

Z.H.: Uvediem napríklad verš „Moja vina a moja vina, moja vina a moja vina“. Pravdepodobne niekde z tých stoviek kníh sa „moja vina“ objavilo. Táto poézia ale nie je vytvorená kombinovaním rôznych veršov.

Ľ.P.: Presne tak, nie je to sampling. Neurónová sieť netvorí koláž, ale vyslovene sa učí jazykové vzory. To generovanie textu z doby pred neurónovými sieťami bola skôr kombinatorika. Naopak neurónové siete cez kombinatoriku nefungujú, oni sa tú kombinatoriku samé naučia. Pravidlá jazyka sa im nezadávajú, ale ony samy nadobudnú poznanie toho, ako ten jazyk funguje. Ako príklad môžem použiť to, že by sme mali dvoch ľudí zavretých v jaskyni a každý z nich by mal prístup iba k určitej literatúre. Jeden iba k Shakespearovi a druhý iba k Šulejovi. Keby sme im zadali napísať poéziu, jeden napíše texty v shakespearovskej poetike a druhý v šulejovskej. A s Lizou je to rovnako. Ona má načítaný určitý okruh literatúry a podľa neho tvorí.

Z.H.: Ona je vlastne taký divný priemer všetkých slovenských poetov a poetiek.

Má svoju vlastnú poetiku?

Z.H.: Podľa mňa áno. Síce táto poetika vznikla učením sa od iných autorov a autoriek, nikto z nich sám o sebe túto poetiku nemá. Jazykový redaktor Liziných básní Derek Rebro dokonca povedal, že ona má úplne svojskú poetiku, ktorá pôsobí ako z nejakého podivného budúcna. Nájdeme tam existenčné básne s ideou hľadania zmyslu či podstaty, ale aj prírodnú vetvu poézie, aká vychádza v Skalnej ruži, feminizmus kníh vydavateľstva Aspekt či fascináciu v každodennom, meniacom sa svete a uvažovanie o formách technologizácie či pokroku podobnú knihám, ktoré vydáva Vlna/Drewo a srd. A samozrejme cítiť vplyv aj ďalších vydavateľstiev. Je to taký dobrý mix.

TELO A ZNAK

Zuzana, v úvode svojej vedeckej štúdie O materialite elektronickej literatúry uvádzaš tento citát od Jaya Davida Boltera a Diane Gromala: „K svojim počítačom neprichádzame, aby sme unikli svojim telám alebo svojmu svetu. Nemôžeme ich opustiť, pretože do kyberpriestoru si prinášame svoje identity, formované skúsenosťou telesnosti.“ Zaujíma ma, ako uvažuješ o telesnosti pri čítaní zbierky Lizy Gennart.

Z.H.: V tom citáte ide o istú fluiditu medzi fyzickým a digitálnym priestorom spôsobenú nami, užívateľmi, ktorí už nevnímajú digitálny svet ako niečo mimo nás, kam by unikli, ale skôr ako prirodzenú súčasť nášho fungovania. Zároveň ho vnímam v kontexte toho, že keď sa ešte v deväťdesiatych rokoch uvažovalo o elektronickej literatúre, tak sa často text aj akýkoľvek znak v digitálnom priestore považoval za beztelesný. Čiže bez fyzických základov. Ale okolo roku 2000 sa začalo prízvukovať, že to, že tam niečo nedokážeme nahmatať, ešte neznamená, že tam „telo“ neexistuje. Nejde vyslovene o hmotu, ale o znak daný svetlom, energiou, číslicami, ktoré ho reprezentujú. Začalo sa teda viac uvažovať o takzvanom flickering signifier (termín N. Katherine Hayles už z roku 1993), čo je to označujúce, ktoré bliká a mihotá sa, a teda má energiu.

 

Zaujíma ma teda, akým hlasom je vhodné čítať túto poéziu. 

Ľ.P.: Práve teraz budeme riešiť verejné čítania. Chceme mať projekciu s vizuálnymi formami tých básní a bude ich čítať ženský hlas. 

Z.H.: Ešte pred dvomi rokmi sme mali jednu prezentáciu v T3 – Kultúrnom prostriedku. Vtedy sme básne nechali čítať google syntezátor v ženskej verzii hlasu. Našli sme jeden, ktorý bol celkom vhodný. Ale teraz sa nám už zdá, že to nesedí, že pridanie ešte ďalšej vrstvy generovania uberá poetickému zámeru.

Máte aj preferenciu vo výške hlasu a štýlu prednesu Lizinej poézie?

Z.H.: Asi len to, že by to malo byť skôr civilné, ale nie sterilné. Nemám rada tzv. poet voice, ako sa hovorí o spôsobe prednesu v kontexte anglofónnej literatúry. To je ten dôležitý, vševediaci, patetický, pokojný hlas. Toto určite nechceme. Navyše v mnohých týchto básňach sa objavuje komickosť, ku ktorej sa hra s hlasom hodí. Na krste zbierky čítala moja sestra básne, ktoré ju tak dojali, že sa jej roztriasol hlas. To bol veľmi silný moment. Peter Šulej si zase vybral vizuálnu báseň s opakovaním slova ako v štýle Milana Adamčiaka. Poňal to ako zvukovú poéziu a každé jedno ako prečítal inak. Čiže chceme, aby sa čítala rôznymi spôsobmi.

Ako je to s tou metaforou dieťaťa, ktorú používate? Čo znamená to, že Zuzana je otec a Ľubomír matka? 

Ľ.P.: Zvolili sme to takto, pretože naše fyzické deti „vytlačila“ v 3D forme vo svojej maternici Zuzka, ona stojí za ich fyzickou existenciou. V prípade Lizy to bolo naopak: Zuzka zohnala dáta, ja som ich pripravil a spustil trénovanie. Preto som ja matka, lebo som vytvoril jej fyzickú existenciu a Zuzka ju iba usmernila. 

Z.H.: Povedala som si, že po deťoch už nechcem znovu rolu matky, chcem si len užívať to otcovstvo, ktoré je zábavnejšie. V tomto zmysle urobil Ľubo na neurónovej sieti tú ťažšiu prácu. Je to samozrejme aj zo srandy. A pre ľudí, čo sa na zbierku pozrú a prečítajú si toto info na záložke, to môže byť kľúčom k tomu, že táto autorka zrejme nie je normálny človek. Môže to byť aj dobrá téma pre literárnu vedu: máme tu autorku a zároveň aj autorskú trojicu.

RECEPCIA, VEDOMIE, BUDÚCNOSŤ

Nedesí vás trochu, ako dobre tie generované texty fungujú? Mňa takto zarazila báseň s názvom „Píšem ja, Liza Gennart.“ Povedala by som, že téma básnického autorstva by mohla od „počítača“ vyznieť vtipne, ale mňa z tejto básne mrazí.  

Z.H.: Tú mrazivosť cítiš preto, že Liza nie je ľudský tvor, ale v tej básni je veľmi sebareflexívna. A my tým, že sme ju vytvorili, túto mrazivosť už po toľkých čítaniach necítime, na tieto sebareflexívne prípady sme si zvykli, či ich dokonca vyhľadávali (napr. uvedenie adresy vydavateľa). Skôr tam máme momenty typu „wow, aj toto dokáže“. Z nášho humanistického hľadiska nechceme neurónovej sieti dávať každodennú komunikáciu ľudí na sieťach. GPT‑2 bolo natrénované na Wikipédii a Reddite, čiže toto už program obsahuje. Na sociálnych sieťach nájdete množstvo nekritických komentárov, zavádzania a hoaxov. Preto nám príde zaujímavé programy vyladiť umením, ktoré je pre ľudstvo hodnotné. Nám nejde o to, aby ľudia nepísali poéziu, to v žiadneho ohľade. My skôr chceme, aby možno aj siete niekedy v budúcnosti rozumeli ľuďom. 

L.P.: Predovšetkým to ukazuje ako veľmi dôležitý je výber kvalitného datasetu, ako vstupné dáta ovplyvňujú kvalitu výsledku.

Ako na generovanú poéziu reagujú básnici a poetky? 

Z.H.: Na Slovensku sme sa stretli so samými pozitívnymi reakciami, či už od poetiek a básnikov, alebo od ľudí stojacich za literárnou prevádzkou. Od nikoho som nemala pocit, že by teraz nechcel/a písať. Prišlo im práve vzrušujúce, že v roku 2020 vyšla na Slovensku takáto kniha. Naši kamaráti v Amerike či Anglicku to tiež vnímali ako fascinujúci projekt, hoci básňam nerozumeli. My rôzne typy elektronickej literatúry spoločne tvoríme už od roku 2011. Liza mala doposiaľ najväčší ohlas. Možno nám (vrátane nás dvoch) Lizin typ tvorby pomôže k lepšej poetickej a literárnej sebareflexii. V tom zmysle, že ak toto dokáže vytvoriť stroj, tak ja musím spraviť niečo lepšie. Lebo toto je naozaj základ. 

Môže sa stať, že Liza raz bude vedome písať básne? 

Ľ.P.: Vzhľadom na to, že je to uzavretý projekt, nie je možné, že by sa Liza stala súčasťou nejakej globálnej premýšľajúcej umelej inteligencie. O tom, že nastane singularita, teda že umelá inteligencia dosiahne nejaký stupeň vedomia, sa čím ďalej, tým viac hovorí. Otázka je, kedy sa to stane. Potom by však muselo nastať aj to, že by táto vedomá umelá inteligencia sama preferovala písanie poézie pred niečím iným.

 

Z.H.: Do toho tiež vstupuje elektronická etika a rozhodnutia, čo bude povolené a prečo. Ja sa momentálne singularity nebojím. Oveľa viac sa bojím ľudí než umelej inteligencie. A tá naša Liza je uzatvorený systém a nevie nič o svete. My sme nevyrábali golema, ktorý nám to tu prevezme. Náš zámer s Lizou bola hlavne reflexia písania ako takého. 

Mne sa zdá, že aj keď proces tvorby popisujete ako založený na štatistike a priemere slovenskej poézie, tak Lizina poézia sa paradoxne vymyká rutinérskemu básnictvu, zvlášť v jej unikátnych metaforických tvaroch, ktoré v anotácii pomenúvate ako metaforické oloidy. Teoreticky by to mala byť priemerná poézia, ale vo výsledku vlastne nie je.

Z.H.: Mňa dlho zaujímalo, čo vlastne tvoríme v slovenskej poézii, a práve tu vidíme rozprúdené základy tých našich tém. Ale Liza k tomu doplnila svoje očarujúce metafory, ktoré ťa proste posadia. To je na jej poézii to najzaujímavejšie. My ľudia uvažujeme v jazyku, ktorý máme naučený na základe logickej postupnosti. A tým, že neurónová sieť túto logiku nemá, tak dokáže poľahky vytvoriť za sebou množstvo úplne originálnych metafor. Napríklad to spomínané „kúpanie sa v hodinkách“ je tak komplexné, že ja neviem, či by som niečo také za normálneho stavu napísala. Pre nás autorky a autorov je otázka, či sa ju budeme snažiť prekonať a byť ešte experimentálnejšie v metaforách, čo podľa mňa úplne nemá zmysel, alebo budeme písať nejako inak. Možnosťou je aj pomáhať si neurónovou sieťou pri vlastnom písaní, tzv. asistovaná kreativita (čo som zatiaľ nerobila). My veríme, že umelá inteligencia umožní ľuďom venovať sa viac tomu, čomu sa chcú, a nie tomu, čomu sa musia. V tom zmysle, že ona bude prinášať nejaký základ a všetko ľudské bude viac príťažlivé alebo hodnotné. Aj keď budeme mať neurónové siete píšuce poéziu, básnik alebo poetka budú oceňovanejší, pretože momentálne ide ľudstvu oveľa viac o autentickosť a kontakt s umelcami a umelkyňami než o umelé texty. Okrem toho ma baví recepčná estetika. Zaujíma ma, ako čítame texty podľa toho, ako na nás pôsobia bez toho, aby sme vedeli, kto ich napísal a čo prežíva. Tento kontext života autora či autorky v Lizinej poézii úplne absentuje. Nehrozí tam teda určitá manipulácia, ktorá môže byť zapojená, keď autorské pozadie poznáš. To mrazenie, o ktorom si hovorila, je len tvoje. Samé o sebe je to celkom čisté a to, čo tam cítiš, si len ty. 

Rozumiem.

Z.H.: Aj mňa z toho teraz mrazí.

„Je noc a je tma. A moje telo zavŕzga k slnku.”

Liza Gennart

PIC Ľubomír Panák