Zuzana Panczová pôsobí na Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV, kde sa venuje predovšetkým štúdiu súčasných povestí, fám a konšpiračných teórií. Tie tvoria špecifickú podskupinu fám, teda neoverených tvrdení, ktoré víria verejnú diskusiu. Výskum konšpiračných teórií Panczová podrobne analyzuje v monografii Konšpiračné teórie: témy, historické kontexty a argumentačné stratégie. 

V novembri 2020 bola Zuzana Panczová členkou poroty šiesteho ročníka súťaže Bratislava Game Jam, počas ktorej mali tvorivé tímy za úlohu v priebehu jedného víkendu vytvoriť prototyp videohry. Organizátori a organizátorky zvolili pre tento pandemický, čisto online prebiehajúci ročník tému dezinformácii a konšpiračných teórií, a preto do poroty prizvali okrem expertov a expertiek z herného priemyslu aj Zuzanu Panczovú ako odborníčku na tému konšpiračných teórií. 

So Zuzanou sme sa rozprávali o skúmaní konšpiračných teórií, ako na ich šírenie vplýva vývoj technológií a prostredie sociálnych sietí a čo všetko môže takéto skúmanie odhaliť o našej spoločnosti. Ale aj o tom, ako tieto témy reflektovali videohry, ktoré vznikli počas Bratislava Game Jam.

Mohli by ste prosím bližšie vysvetliť pojmy „konšpiračné teórie“ a „dezinformácie“?

Jednoducho povedané, konšpiračné teórie sú neoverené resp. nepodložené informácie alebo presvedčenia o existencii sprisahania. Môžu nimi byť šírené nepravdivé i pravdivé informácie, účel šírenia môže byť rôzny. Dezinformácie sú účelovo (zámerne) šírené nepravdivé informácie, cieľom je zámerná manipulácia prijímateľov týchto informácií.

Príkladom môžu byť rozsiahle dezinformačné útoky v súvislosti s hybridnou vojnou na Ukrajine alebo prezidentskými voľbami v USA v roku 2016, kde sú silné indície doložené svedeckými výpoveďami odhaľujúce sieť kampaní šírených prostredníctvom prokremeľských informačných zdrojov a falošných účtov na sociálnych sieťach.

Vo vašej publikácii o konšpiračných teóriách citujete Kapferera a jeho tvrdenie, že „fáma je slobodná, a je preto ideálnym nástrojom ku sledovaniu hlbinných procesov tvorby verejnej mienky“. A ak je konšpiračná teória v podstate podskupinou fám,  je takýmto nástrojom aj konšpiračná teória. V čom spočíva tá sloboda a aké hlbinné procesy verejnej mienky vieme takýmto sledovaním odhaliť?

Kapferer narážal na skutočnosť, že vznik alebo prinajmenšom následné šírenie fámy je spontánny proces, v princípe málo kontrolovateľný (častokrát práve snahy o jej zamedzenie ešte viac povzbudzujú jej šírenie). Vníma ju ako protipól oficiálneho diskurzu. Na procese šírenia fámy sa zúčastňuje ktokoľvek, neexistujú tu bariéry (gatekeeping), ktoré sú typické pre oficiálne spravodajstvo. Fámy neprechádzajú redakčnou kontrolou, nevyžadujú odkazy na overené zdroje ani odbornosť autorít. Nevyžadujú si častokrát takmer žiadne náklady, úspešná fáma sa šíri od ucha k uchu (dnes skôr od obrazovky k obrazovke) vlastne sama. To, ktorá fáma je úspešná, ktorá je odolná voči popieraniu, môže byť veľavravnou výpoveďou o náladách a postojoch verejnosti voči udalostiam, autoritám a informačným zdrojom.

Aký je vplyv technológií na vývoj a šírenie konšpiračných teórií? S čoraz vyspelejšími technológiami je možné vytvoriť čoraz presvedčivejšie virtuálne svety a je čoraz ťažšie rozoznateľné, čo realitou je a čo nie. Zmenil sa v tejto súvislosti aj charakter konšpiračných teórií?

Súčasné technológie nepochybne urýchlili šírenie informácií ako takých. Falšovanie informácií (zámerné šírenie fám) ako také je starým fenoménom, no počítačové technológie priniesli nové možnosti, a to napríklad v oblasti grafiky. Rozmach falošných správ a internetových mémov bol zreteľný napríklad počas migračnej krízy. Práve internetové mémy prepájajúce vizuálne a textové posolstvo patria v súčasnosti k veľmi vplyvnej forme šírenia dezinformačného a konšpiračného obsahu.

Internet poskytuje ľahko dostupný a nesmierne efektívny informačný nástroj z hľadiska rýchlosti a dosahu šírenia informácií, ktorého užívatelia môžu navyše ľahko kamuflovať svoju pravú identitu. Tým sa môže strácať rešpekt voči iným diskutujúcim v rámci online konverzácie, ako aj pocit zodpovednosti za zdieľaný obsah. Zároveň sa ľudia s podobnými presvedčeniami ľahko sieťujú a vzájomne sa utvrdzujú v presvedčeniach, ktoré by v offline prostredí boli rýchlo terčom pochybností.

Na jednej strane sa predpokladalo, že internet ako demokratická, pluralitná informačná platforma poskytuje slobodný prístup k informáciám a teda ľudia by mali mať teoreticky možnosť kritickej konfrontácie viacerých názorov. Aj internet ponúka nástroje, akými sa dajú odhaliť niektoré typy dezinformácií, falošných mémov. Na strane druhej, ľudia si prirodzene chcú potvrdiť, že ich presvedčenia sú správne, preto si vyberajú tie zdroje informácií, ktoré ich utvrdia v tomto dojme a odmietajú to, čo im protirečí. Podporuje to aj spôsob fungovania sociálnych sietí, ktoré automaticky podsúvajú informácie z obľúbených zdrojov. 

Konšpiračné teórie ostávajú rovnaké v snahe odhaľovať skrytú „realitu“. Fenoménom súčasnosti je podľa niektorých odborníkov to, že žijeme v prostredí konšpiračnej kultúry, teda že konšpiračné teórie ponúkajú vzrušujúci príbeh nielen v oblasti svetonázorových (politických, náboženských alebo filozofických) presvedčení, ale že rovnako nás obklopujú vo forme zábavného priemyslu a umenia (filmy, literatúra apod.). Tento príbeh ponúka obraz boja dobra a zla, vzrušujúceho odhaľovania nečakaných súvislostí, ponúka mocného nepriateľa, čestného hrdinu a najmä obetného baránka. Svet sa neriadi náhodami, ale skrytými úmyslami niekoho v pozadí, čo ľuďom dáva väčší zmysel pri uvažovaní o príčinách diania v spoločnosti.

Odkedy začali odborníci vnímať to, že žijeme v prostredí konšpiračnej kultúry? Kde v zábavnom priemysle a umení sa dá nájsť takýto vzrušujúci príbeh konšpiračných teórií? 

Túto tézu rozvíja v posledných dvoch desaťročiach viacero spoločenských vedcov, príkladom je najmä britský kulturológ Peter Knight (viď napr. jeho knihu Conspiracy Culture, ktorá vyšla v roku 2000). Moju generáciu určite významne zasiahol seriál Akty X, ktorý v tunajšom priestore v 90. rokoch sprostredkoval množstvo medzinárodne populárnych konšpiračných tém. Rovnako populárnym fenoménom boli a stále sú diela Dana Browna, z ktorých boli viaceré sfilmované a ktoré v niečom priniesli do konšpiračnej kultúry nový rozmer. Konšpiračné motívy však nachádzame v mnohých ďalších populárnych dielach (z mnohých môžeme uviesť kultovú filmovú sériu Matrix, aktuálny populárny sci-fi seriál Stranger Things a i.).

Aké sú špecifiká slovenského prostredia?

Osobne si nemyslím, že by slovenské prostredie vynikalo zásadnými špecifikami oproti okolitým krajinám. Svedčí o tom aj to, ako rýchlo sa u nás udomácňujú zahraničné konšpiračné naratívy. Máme, samozrejme, niektoré svoje historické udalosti a osobnosti, ktoré sú interpretované ako dôsledok sprisahania (smrť M. R. Štefánika a pod.), ale varianty podobných príbehov nájdeme aj inde. Prieskumy verejnej mienky hovoria o pomerne vysokej miere nedôvery voči politikom, súdnictvu a iným inštitúciám, čo je prajné prostredie pre nárast popularity antisystémových a populistických postojov a s nimi súvisiacich konšpiračných teórií, ale podobný trend badáme aj v iných štátoch Európy. Súčasťou nášho národného mýtu je naratív o Slovákoch ako o pasívnych obetiach (Maďarov, Čechov, Západu, ZSSR…), s čím je asi spojená aj tendencia hľadania vinníka toho, čo sa u nás deje, v nejakom cudzom nepriateľovi.

Prostredia ktorých sociálnych sietí sledujete pri vašom výskume? 

Je to rôzne a závisí to od konkrétnej témy, ktorú sledujem, no asi prevažuje Facebook, ktorý začína byť síce pre mladšie generácie nepopulárny, ale využíva ju najširšie vekové a záujmové spektrum používateľov. Podľa prieskumov ho významná časť obyvateľov používa ako primárny spravodajský zdroj. Zaujímam sa o rôzne profilované siete, zamerané na témy politické, náboženské, medicínske, vedecké a pod. 

Vo všeobecnosti mám dve základné stratégie – jednak sa dlhodobo sústreďujem na vývoj tém a foriem diskusií na konšpiračných weboch a sociálnych sieťach rôzneho zamerania (napr. badatel.net, protiprudu.org /niekdajší prop.sk/, alianciazanedelu.sk, magnificat.sk a pod.), alebo naopak sledujem, ako sa určitá téma šíri rôznymi kanálmi. Je zaujímavé porovnať, ako hrozbu nastoľovania NWO, migrácie alebo napr. LGBT hnutí ponímajú antisemitské, ultranacionalistické resp. rasistické zdroje, ako ich interpretujú zdroje profilujúce sa v línii náboženského fundamentalizmu a ako mainstream. Rovnako súčasná pandémia priniesla konšpiračné teórie, ktoré jednak uspokojujú rozdielne typy ideologických diskurzov, a zároveň ich dokážu navzájom prepájať ( napr. pseudovedecky a ezotericky orientovaný badatel.net propaguje stránky orientované na kresťanský náboženský fundamentalizmus, ktoré v protipandemických zásadách ROR odhaľujú satanistické rituály).

Majú jednotlivé sociálne siete rozdielny potenciál v šírení konšpiračných teórií?

Samozrejme, je to najmä otázka tematického zamerania. Pokiaľ sú sociálne siete prvoplánovo zamerané na zdieľanie „alternatívnych“ informácií a presvedčení, konšpiračné teórie sú tu očakávané a tvoria ich hlavný obsah. Ale pre mňa sú zaujímavé aj prípady, kedy sa konšpiračná teória uplatní v nie „žičlivom“ prostredí a vyvolá polemiku, pri ktorej sa vyvinie zaujímavá argumentačná výmena. Napríklad keď sa na sociálnej sieti v používateľskej skupine skeptického hnutia (hnutia bojujúcemu proti pseudovedeckým teóriám) objaví niekto, kto propaguje pavedeckú konšpiračnú teóriu, alebo keď sa na stránke liberálne orientovaného mainstreamového média v diskusii objavujú príspevky šíriace apokalyptické konšpiračné teórie. Prípadne naopak, ak sa v konšpiračne orientovanej skupine zrazu objaví niekto, kto chce robiť racionálnu osvetu. Pre mňa je vtedy zaujímavé sledovať argumentačné stratégie oboch strán a do istej miery aj ich úspešnosť – či sa diskusia zmení na pohŕdavé vykázanie nevhodného diskutujúceho, alebo na agresívne až vulgárne zosmiešňovanie súpera, kde si obe strany pravdepodobne len upevnia svoje dovtedajšie presvedčenia, čo môže byť v skutočnosti aj ich cieľom. Občas sa však stane, že druhá strana prejaví náznak empatie a úcty voči spoludiskutujúcemu napriek rozdielnosti názorov, a vtedy sa situácia môže vyvinúť do debaty, kde je šanca na konštruktívnu argumentáciu.

Spomenuli ste, že existujú nástroje na odhalenie dezinformácií. Aké sú to?

Keďže nie každý ma dostatok času na dôkladné preverovanie poskytovaných informácií, najjednoduchšou cestou bývajú existujúce fastcheckingové stránky ako napríklad snopes.com, politifact.com, český hoax.cz alebo si aspoň preveriť dôveryhodnosť webovej stránky prostredníctvom konspiratori.sk. Pôvod resp. pôvodný kontext obrázkov šírených na webe, ktoré bývajú často dôkazovým materiálom pri šírení politickej propagandy, senzácií a konšpiračných teórií, sa dá zistiť pomocou spätného vyhľadávania (reverse image search) na Google, TinEye a i.

Algoritmy sú dnes stále lepšie vyvinuté. Nie je to len preto, že technológie sa posúvajú dopredu, ale aj preto, že my im dávame presne to, čo chcú – naše zámery a túžby. Sme teda v situácii, keď nám AI algoritmy ukazujú pokrivenú realitu, v ktorej ale naďalej ostávame a tým dávame AI najavo, že chceme z nej vidieť viac. Zaujímalo by ma, či sa dá zachytiť moment, kedy človek od tohto obrazu sveta stráca odstup a dokáže uveriť konšpiračným teóriám?

Neviem, či sa to dá zovšeobecniť, lebo proces otvorenosti voči konšpiračným teóriám je pravdepodobne daný mnohými situačnými a osobnostnými faktormi, primárnym zdrojom nemusia byť technológie. Existujú ľudia, ktorí zažili osobnú traumu, na základe ktorej prestali dôverovať systému, iní sú pod vplyvom komunity (rodiny, priateľov, náboženského spoločenstva, politického hnutia a pod.), ktorej dôverujú a ktorá predpokladá zdieľanie konšpiračných presvedčení. Technológie sú, samozrejme, prostriedkami na sieťovanie, vytváranie a osvojovanie si argumentačných stratégií alebo falošných dôkazov. Tvorba kvalitných deepfakes, teda falošných videí vytvorených počítačovými algoritmami, je pomerne náročná, no i tieto podvody nebýva zvyčajne problém odhaliť. Podľa odborníkov predstavujú problém najmä v menej rozvinutých krajinách, kde chýbajú zručnosti a skúsenosti pri odhaľovaním podobných podvodov. 

V podcaste Rabbit Hole (New York Times), ktorý sa venuje tomu, ako nás mení internet a ako sa mení internet samotný, je aj príbeh muža, ktorý sa radikalizoval k alt-right. Podcast sleduje proces jeho radikalizácie prostredníctvom youtube videií, ktoré mu boli odporučené práve aj cez youtube algoritmy. No potom sa cez twitch streamera Destiny dostal k youtuberom na opačnej strane názorového spektra, ktorí veľmi dobre rozumeli tvrdeniam fašistických alt-right youtuberov, dokázali ich presvedčivo vyvrátiť, čo spôsobilo zmenu aj v myslení tohto muža. Podarilo sa vám v rámci výskumov zachytiť obdobný vývoj názorov konšpirátorov? Je možné využívať algoritmy sociálnych sietí tak, aby sa medzi odporúčaným obsahom objavil aj taký, ktorý ich môže ovplyvniť inak?

Nepodarilo sa mi zachytiť v priamom prenose takýto radikálny obrat, zvyčajne je to postupný proces a dozvedáme sa o ňom až z ojedinelých, následne zverejnených svedectiev takýchto „konvertitov“. Nie som odborníčka na algoritmy sociálnych sietí, preto vám neviem odpovedať, ako by takéto reverzné algoritmy mali pracovať, ale súhlasím s tým, že prvým predpokladom je práve dôkladné poznanie argumentačných stratégií využívaných v danom diskurzívnom prostredí. O niečo podobné (teda o spoznanie argumentačných stratégií a nástrojov presviedčania) sa snažím aj ja pri štúdiu konšpiračných teórií, ktoré vnímam ako prostriedky legitimizácie určitých ideologických názorov.

Information Overload Gameplay from andererhu on Vimeo.

Ako interpretovali účastníci BGJ zadanú tému? Akým spôsobom reflektovali hry súčasné otázky ohľadne konšpiračných teórií?

Niektorí to poňali ako možnosť pohrať sa s konšpiračnou tematikou formou survivalových motívov, alebo prostredníctvom humoru (tam sa okrem konšpiračných teórií ocitli aj iné typy iracionálnych presvedčení ako napríklad povery), iní sa snažili poukázať na nadmerný informačný balast, ktorý ľudia nedokážu zvládať, no práve víťazná hra výrazne evokovala potrebu kritického uvažovania resp. nutnosti byť poctivý a vynaložiť úsilie pri tvorbe názorov. Že nestačí nekriticky preberať informácie, ktoré nám podsúvajú naše obľúbené webstránky, čím si potvrdzujeme svoju zdanlivú neomylnosť. 

Videohry využívajú technológie na vytvorenie presvedčivých virtuálnych svetov. Je zaujímavé, ak tvorcovia videohier pracujú s týmto faktom sebareflektívne alebo kriticky. Stretli ste sa s takýmto prístupom pri videohrách BGJ? 

Áno, bolo veľmi zaujímavé sledovať, čo všetko tvorcom videohier evokovala táto téma namierená smerom k dezinformáciám, k iluzórnosti virtuálneho sveta alebo aj k problému zahltenia dnešných ľudí informáciami každého druhu. Oceňujem jednak znalosť mnohých konšpiračných motívov, ale aj schopnosť vystihnúť pointu toho, prečo ľudí dezinformácie priťahujú a ako sa šíria, pričom mnohé z hier mali práve ostrý satirický prístup. 

Viacero hier odkazovalo na populárne témy utajovanej prítomnosti mimozemšťanov alebo jašterov (napr. hry Lizards From Outer Space , Escape From Area 51, Conspirator a i.), skryté pôsobenie agentov tajných služieb, nacistov a ich zbraní (Die Grosse Zitze), ale aj na aktuálne hoaxy o koronavíruse (Hi 5G) a pod. Niektoré sa venovali spôsobu šírenia alebo boju proti dezinformáciám (napr. Desifno, Catch Your Truth a i.). Satirický podtón mali odkazy na fake news šírené počas posledných prezidentských volieb v USA (Stop the Count), téma vytvárania reality (Fact Factory), ale aj problém unikania pred všadeprítomnými fake news (hry Brain Run, Information Overload).

Ako sa im podarilo vystihnúť pointu toho, prečo ľudí dezinformácie priťahujú? Je zaujímavé, že tá príťažlivosť funguje pravdepodobne skôr na emocionálnej ako na racionálnej úrovni napriek tomu, že o datasfére zvykneme uvažovať na úrovni logiky. 

Konkrétne hra Brain Run zreteľne a výstižne označila emócie, ktoré stoja za fake news a konšpiračnými teóriami, pred ktorými sa mozog snaží uniknúť – hnev, strach a únava. Pokiaľ sa to mozgu nepodarí, podľahne. Iné hry (napr. A Gig) poukazujú na skutočnosť, že tak konšpiračné teórie, ako aj odhaľovanie pravdy v niečom pripomínajú detektívku – riešia záhady, pričom je v spleti rozporuplných indícií a poloprávd ťažké nájsť pravdu; tá si vyžaduje zmysel pre objektivitu a kritické uvažovanie. Podobné posolstvo mala aj hra Impressum –  „Zo sveta plného informácií nemožno len tak utiecť, môžete sa v ňom však skúsiť zorientovať a prežívať.“

PIC archív Zuzany Panczovej, archív Bratislava Game Jam