Posledná kvapka


Nad odpoveďou na túto otázku som rozmýšľal takmer dva týždne. Podobne ako Douglas Rushkoff, ktorý navrhuje, aby sa korporátny milionár pokúsil nadviazať bližšie vzťahy so svojimi ochrankármi ešte predtým, než nastane globálna katastrofa, aj ja som „kurátorovanie“ jeho obydlia zvažoval skôr ako možnosť niečomu predísť, než ako nakupovanie umenia pre byt v post‐apokalyptickom svete. Viem si predstaviť máločo zbytočnejšie, než umenie pre finančnú elitu, ktorá ako jediná prežila celosvetovú katastrofu.

Túto úlohu som teda najprv poňal ako taký edukačný projekt. Mala to byť knižnica, ktorú som každý deň mentálne plnil novými titulmi. Hromadili sa tam utopické a dystopické romány, filozofické state a eseje, enviromentálne, sociálne a ekonomické teórie. Mal to byť teoretický základ, na ktorý potom mali naviazať knihy a filmy, ktoré ponúkajú riešenia sociálnych a environmentálnych problémov dnešného sveta. Cítil som, že tento je prístup je extrémne naivný, ale nevedel som si predstaviť, ako inak k tomuto fiktívnemu milionárovi pristúpiť, ako inak ho osloviť. Ako mu dať umením najavo, že zmena musí vychádzať od neho samého, že, ako píše Rushkoff, byť človekom nie je o záchrane či úteku jednotlivca, je to tímový šport a naša budúcnosť spočíva v spoločnej snahe.

Ale keď som so svojím osvietenským zoznamom finišoval a mal som túto odpoveď odovzdávať, stala sa v mojom blízkom okolí veľmi smutná a tragická udalosť. V jej svetle mi prišiel tento edukačný projekt skrz literatúru a umenie nielen naivný, ale aj hlúpy a zbytočný, skôr vo mne vyvolával hnev než nádej. Všetky tituly som zmietol zo stola, knižnicu som rozložil a vyhodil. Jediné, na čom som mohol myslieť, bola krehkosť – krehkosť medziľudských vzťahov, krehkosť celého nášho ekosystému, krehkosť samotného života. Myslel som na tú povestnú poslednú kvapku, ktorá stačí, aby sa nášmu srdcu blízke veci a ľudia navždy stratili. Myslel som na to jedno posledné slovo, ktoré stačí, aby sa vzťahy a rodiny nadobro rozpadli, na tú jednu zlomovú chvíľu, kedy sa človek rozhodne skoncovať so životom. Na tú jednu poslednú plastovú slamku, ktorá odštartuje nezvratný koniec morského ekosystému. Práve to sú tie momenty, tak nečakané momenty, ktoré nám v celej nahote ukážu krehkosť sveta, v ktorom žijeme. A hlavne nám ukážu, že sme za ten krehký svet okolo seba zodpovední.

Rozhodol som sa teda, že ak by mal existovať nejaký príbytok pre elitného milionára pred apokalypsou, bol by to práve tento motív krehkosti, ktorý by bol jeho hlavou témou. A nemal by byť objektivizovaný v jednotlivých umeleckých dielach či knihách, ktoré by taký človek prijímal z odstupu. Krehkosť by mala byť základným atribútom celého jeho príbytku. Poháre i príbory by mali byť vyrobené z extrémne tenkého a krehkého skla. Z každého by bol iba jeden kus, ak sa rozbije, ďalší už neexistuje. Rovnako všetko ostatné v byte. A tak ako navrhuje Rushkoff, toto obydlie by nemalo byť len pre jednotlivca, malo by byt zdieľané s ďalšími ľuďmi. Človek by v ňom musel spolupracovať a neustále si uvedomovať vplyv svojho konania na všetkých ostatných, svoju zodpovednosť za ostatných, ktorej sa nemôže nikto vzdať. Možno je i táto predstava rovnako naivná ako tá predchádzajúca, ale sám v tejto chvíli, obklopený strašidelnou krehkosťou, neviem ako inak by sa dala v takto koncipovanom projekte zvýšiť a prehĺbiť citlivosť voči životu a svetu. Ako inak si uvedomiť, že za každú tú poslednú kvapku, či už na osobnej, či celosvetovej úrovni, nesieme zodpovednosť.

PIC Archív