Priepasť


Keby len technológia vynašla nejaký spôsob, ako sa s vami spojiť v prípade núdze,“ opakoval môj počítač.

Po výsledku amerických volieb v roku 2016 som spolu s niekoľkými ďalšími známymi, snáď na kolektívny impulz sociálnych médií, začal znovu pozerať The West Wing – cvičenie v beznádejnej nostalgii. Nepomáhalo to, ale zvykol som si pozrieť jednu či dve epizódy sám večer po práci alebo v lietadle. Po čítaní najnovších apokalyptických štúdií o zmene klímy, totálnom dozore a neistej globálnej politickej situácii nebola malá neoliberálna komorná hra z nultých rokov tým najhorším, do čoho sa ponoriť. Raz večer v polovici jednej z epizód tretej série som pozeral, ako vedúci kancelárie prezidenta Bartletta Leo McGarry ľutuje, že sa zúčastnil stretnutia anonymných alkoholikov, a preto zmeškal počiatočné štádium krízového stavu. 

Čo také by ste urobili pred pol hodinou, čo ešte nebolo urobené?“ pýta sa prezident.

Vedel by som pred pol hodinou to, čo viem teraz,“ odpovedá McGarry. „Presne to je dôvod, prečo už nepôjdem na stretnutie, – je to luxus.“

Bartlett chodí okolo McGarryho a podpichuje ho: „Ja viem. Keby len technológia vynašla nejaký spôsob, ako sa s vami spojiť v prípade núdze! Nejaké telefonické zariadenie s vlastným číslom, na ktoré by sme vám mohli zavolať, že vás potrebujeme.“ Siahne do Leovho vrecka a vytiahne jeho telefón. „Možno by to vyzeralo takto nejako, pán Moto!“ 

Táto epizóda však nedošla až tak ďaleko. Obraz na displeji pokračoval ďalej, ale počítač zamrzol a jedna veta zo zvukovej stopy sa prehrávala stále dokola: „Keby len technológia vynašla nejaký spôsob, ako sa s vami spojiť v prípade núdze! Keby len technológia vynašla nejaký spôsob, ako sa s vami spojiť v prípade núdze! Keby len technológia vynašla nejaký spôsob, ako sa s vami spojiť v prípade núdze!“

Táto kniha je o tom, čo sa nám technológia pokúša povedať v stave núdze. Je to tiež kniha o tom, čo vieme, ako to vieme a čo nemôžeme vedieť. 

Za posledné storočie technologická akcelerácia premenila našu planétu, naše spoločenstvá i nás samých, ale nedokázala premeniť naše chápanie týchto otázok. Dôvody sú zložité a odpovede sú zložité tiež, najmä preto, že sme úplne ponorení v technologických systémoch, ktoré formujú to, ako jednáme a ako myslíme. Nemôžeme stáť mimo nich; nemôžeme bez nich myslieť. 

Naše technológie majú prsty v najväčších výzvach, ktorým dnes čelíme: v ekonomickom systéme, ktorý sa nám vymkol z rúk, zbedačuje väčšinu a rozširuje priepasť medzi bohatými a chudobnými; v kolapse politických a sociálnych dohôd po celej zemeguli, ktorý má za následok narastajúci nacionalizmus, sociálne rozdiely, etnické konflikty a tieňové vojny; a v čoraz teplejšej klíme, ktorá je pre nás všetkých existenciálnou hrozbou.

Naprieč vedami a spoločnosťou, v politike a vzdelávaní, v ozbrojených konfliktoch a v obchode nové technológie nielen rozširujú naše schopnosti, ale ich aj aktívne tvarujú a usmerňujú, či už je to na osoh, alebo na škodu. Aby sme sa mohli zmysluplne účastniť na tomto tvarovaní a udávaní smeru, je čoraz nutnejšie dokázať premýšľať o technológiách inými spôsobmi a zaujať k nim kritický postoj. Pokiaľ nechápeme, ako komplexné technológie fungujú, ako sa technologické systémy navzájom prepájajú a ako celé systémy systémov interagujú, potom sme v nich bezmocní a ich potenciál ľahšie využijú sebecké elity a nehumánne korporácie. Keďže tieto technológie navzájom interagujú neočakávanými a často zvláštnymi spôsobmi a my sme v nich úplne zapletení, naše porozumenie sa nemôže obmedzovať na praktické poznatky o tom, ako veci fungujú. Musí sa rozšíriť na to, ako veci vznikli, ako ďalej fungujú vo svete spôsobmi, ktoré sú často neviditeľné a prepletené. Nie je potrebné porozumenie, ale gramotnosť.

Skutočná systémová gramotnosť predstavuje oveľa viac než jednoduché porozumenie a môžeme ju chápať a praktikovať viacerými spôsobmi. Presahuje funkčné využitie systému, aby pochopila jeho kontext a dôsledky. Odmieta pokladať použitie akéhokoľvek jedného systému za všeliek, nástojí na vzájomnej pôsobnosti systémov a inherentných obmedzeniach akéhokoľvek jedného riešenia. Plynulo ovláda nielen jazyk systému, ale aj jeho metajazyk – jazyk, ktorý systém používa na hovorenie o sebe a na interakciu s inými systémami – a citlivo vníma obmedzenia a potenciálne využitie a zneužitie tohto metajazyka. A čo je kľúčové, dokáže kritizovať aj kritiku prijímať. 

Jednou z častých odpovedí na chabé verejné porozumenie technológiám je výzva zvyšovať technologické vzdelanie. V najjednoduchšej formulácii to znamená naučiť sa programovať. Takú výzvu často počujeme z úst politikov, technologických expertov, špecialistov a biznis lídrov a presadzuje sa čisto funkčnými, trhovo orientovanými spôsobmi: informačná ekonómia potrebuje viac programátorov a mladí ľudia potrebujú v budúcnosti prácu. Je to dobrý začiatok, ale naučiť sa programovať nestačí, rovnako ako naučiť sa vsadiť kuchynský dres nestačí na pochopenie komplexných vzťahov medzi hladinou podzemnej vody, politickou geografiou, starnúcou infraštruktúrou a sociálnou politikou, ktoré definujú, tvarujú a vytvárajú systémy na podporu života v spoločnosti. Čisto funkčné chápanie systémov nestačí, musíme dokázať premýšľať aj o históriách a dôsledkoch. Odkiaľ tieto systémy pochádzajú? Kto ich navrhol a načo? Ktoré z pôvodných zámerov sa v nich ukrývajú ešte dnes?

Druhé nebezpečenstvo čisto funkčného chápania technológií je to, čo nazývam výpočtovým myslením. Výpočtové myslenie je rozšírením toho, čo ostatní nazývajú solutionizmom – vierou, že každý problém sa dá vyriešiť aplikovaním výpočtov, že na každý praktický alebo sociálny problém, ktorému čelíme, existuje apka. Ale ani solutionizmus nestačí; to je jedna z vecí, ktoré sa nám naše technológie snažia povedať. Okrem tejto chyby výpočtové myslenie predpokladá – často na nevedomej úrovni – že svet je naozaj taký, ako solutionisti vyhlasujú. Zvnútorňuje solutionizmus do takej miery, že nie je možné myslieť alebo artikulovať svet v pojmoch, ktoré sú nevypočítateľné. Výpočtové myslenie dnes vo svete prevláda, poháňa najhoršie trendy v našich spoločnostiach a interakciách a my mu musíme vzdorovať skutočnou systémovou gramotnosťou. Ak je filozofia tá časť ľudského myslenia, ktorá sa zaoberá tým, čo nemôžu vysvetliť vedy, systémová gramotnosť je myslenie, ktoré sa zaoberá svetom, ktorý nie je vypočítateľný, pričom uznáva, že je nezvratne tvarovaný a informovaný výpočtami.

O nedostatočnosti požiadavky „naučiť sa programovať“ svedčí aj argument z opačnej strany: mali by sme dokázať pochopiť technologické systémy bez toho, aby sme sa museli učiť programovať, tak ako človek nemusí byť inštalatér na to, aby sa vysral či žil bez strachu, že sa ho kanalizačný systém pokúsi zabiť. Možnosť, že sa ho kanalizácia skutočne snaží zabiť, by tiež nemala byť zavrhnutá: komplexné výpočtové systémy zabezpečujú veľkú časť infraštruktúry súčasnej spoločnosti, a pokiaľ nie je pre ľudí bezpečné ich používať, žiadna miera vzdelania o tom, aké sú zlé, nás v dlhodobom meradle nezachráni. 

V tejto knihe sa budeme trochu venovať inštalatérstvu, v každej fáze však musíme brať do úvahy potreby neinštalatérov: potrebu rozumieť a potrebu žiť, aj keď nie vždy rozumieme. Často zápasíme s tým, ako uchopiť a popísať rozsah a rozmery nových technológií, to znamená, že máme problém ich vôbec nejak poňať. Nepotrebujeme nové technológie, ale nové metafory: metajazyk na popísanie sveta, ktorému dali tvar komplexné systémy. Potrebujeme nový spôsob zapisovania, ktorý uznáva a zároveň adresuje skutočnosť sveta, v ktorom sú ľudia, politika, kultúra a technológie totálne prepletené. Vždy sme boli prepojení – nerovnomerne, nelogicky, niektorí viac ako iní – ale plne a nevyhnutne. So sieťou sa zmenilo to, že toto spojenie je viditeľné a nepopierateľné. Sme neustále konfrontovaní s radikálnou prepojenosťou vecí a nás samých a s týmto vedomím musíme počítať novými spôsobmi. Nestačí hovoriť, že internet alebo amorfné technológie samotné nevyspytateľne zapríčiňujú alebo zrýchľujú priepasť medzi naším porozumením a pôsobením. Pre nedostatok vhodnejšieho výrazu používam slovo „sieť“ na zahrnutie nás a našich technológií v jednom obrovskom systéme – na zahrnutie ľudského i neľudského jednania a chápania, vedenia a nevedenia v tej istej polievke aktérov. Priepasť sa nenachádza medzi nami a našimi technológiami, ale v rámci siete samotnej a prostredníctvom siete sa o nej dozvedáme.

Systémová gramotnosť v konečnom dôsledku umožňuje kritiku, vyslovuje ju a odpovedá na ňu. Systémy, ktorými sa budeme zaoberať, sú príliš kľúčové nato, aby ich vymýšľala, chápala, navrhovala a realizovala hŕstka ľudí, najmä keď sa táto hŕstka až príliš ľahko podriaďuje starším elitám a mocenským štruktúram. Medzi komplexnosťou systémov, s ktorými sa dnes každodenne stretávame, neprehľadnosťou, s akou je väčšina z nich vytvorená alebo opisovaná, a zásadnými globálnymi problémami nerovnosti, násilia, populizmu a fundamentalizmu je konkrétny kauzálny vzťah. Príliš často sa nové technológie prezentujú ako inherentne emancipačné. Je to príklad výpočtového myslenia, z ktorého sme vinní všetci. Tí z nás, čo patrili medzi prvých užívateľov a nadšencov nových technológií, čo zakúsili ich mnohoraké pôžitky a výhody, a preto sa zasadzovali, často naivne, za ich širšiu implementáciu, nie sú o nič menej ohrození ich nekritickým využívaním. Výzva ku kritickému prístupu nemôže vychádzať z individuálnych hrozieb ani zo stotožnenia s menej šťastnými alebo menej vzdelanými. Individualizmus a empatia v sieti nepostačujú. Prežitie a solidarita musia byť možné bez porozumenia.

Nerozumieme a ani nemôžeme rozumieť všetkému, sme však schopní rozmýšľať o tom. Schopnosť myslieť bez nároku alebo dokonca bez snahy o úplne porozumenie je pre prežitie v novou veku temna kľúčová, pretože ako uvidíme, porozumenie je často nemožné. Technológie nám sú a môžu byť sprievodcom a pomocníkom v myslení, pokiaľ nekladieme príliš veľký dôraz na ich výstup: počítače tu nie sú nato, aby nám dali odpovede, sú to nástroje na kladenie otázok. Ako opakovane uvidíme v tejto knihe, hlboké a systematické chápanie technológií nám častokrát umožňuje pretvoriť ich metafory, aby slúžili iným spôsobom myslenia.

Počiatkom 50. rokov začal do diagramov elektrických inžinierov prenikať nový symbol pre popísanie systémov, ktoré stavali. Bol to neurčitý kruh, chumáčik alebo myšlienková bublina. Jeho tvar sa nakoniec ustálil do podoby oblaku. Čokoľvek, na čom inžinier pracoval, sa dalo pripojiť k tomuto oblaku a viac nebolo treba vedieť. Ten oblak (cloud) mohol byť elektrický rozvodový systém, výmena dát alebo ďalšia počítačová sieť, skrátka hocičo. Bolo to jedno. Cloud bol spôsob, ako znížiť komplexnosť: dovoľoval sústrediť sa na to, čo je poruke, a nestarať sa, čo sa deje inde. Postupom času boli siete čoraz rozsiahlejšie a prepojenejšie a cloud bol čoraz dôležitejší. Menšie systémy boli definované svojím vzťahom ku cloudu, tým, ako rýchlo si s ním mohli vymieňať informácie alebo čo si z neho mohli stiahnuť. Cloud získaval na váhe, stával sa zdrojom: cloud môže urobiť to, cloud môže hento. Cloud môže byť mocný a inteligentný. Slovo cloud sa neustále omieľalo v biznise, bol to spôsob, ako niečo predať. Stal sa viac než inžinierskou formou zápisu; stal sa metaforou.

Dnes je cloud centrálnou metaforou internetu: globálny systém s veľkou mocou a energiou, ktorý si napriek tomu naďalej zachováva auru veci o sebe a niečoho nadprirodzeného, takmer neuchopiteľného. Pripájame sa ku cloudu, pracujeme s ním; ukladáme a sťahujeme z neho veci; myslíme cezeň. Platíme zaň a všimneme si ho, až keď prestane fungovať. Je to niečo, s čím sme neustále v styku bez toho, aby sme skutočne rozumeli, čo to je alebo ako funguje. Učíme sa naň spoliehať, pričom máme len veľmi hmlistú predstavou o tom, čo mu zverujeme a komu to zverujeme.

Bez ohľadu na výpadky prvou kritikou cloudu je, že je veľmi zlou metaforou. Cloud nie je bezváhový; nie je amorfný. Nie je dokonca ani neviditeľný, ak viete, kde ho hľadať. Cloud nie je žiadnym vzdialeným magickým miestom vytvoreným z vodnej pary a rádiových vĺn, kde všetko skrátka funguje. Je to fyzická infraštruktúra pozostávajúca z telefónnych vedení, optických káblov, satelitov, káblov na dne oceánov, obrovských skladov plných počítačov, ktoré spotrebujú nesmierne množstvá vody a energie a spadajú pod národné a právne jurisdikcie. Cloud je novým druhom priemyslu, a to hladným. Cloud nemá len tieň, má aj stopu. Cloud absorboval mnohé z bývalých ťažkých budov civilnej sféry: miesta, kde nakupujeme, využívame bankové služby, socializujeme sa, požičiavame si knihy a volíme. Takto zatienené sú menej viditeľné a menej prístupné kritike, skúmaniu, zachovaniu a regulácii. 

Ďalšou kritikou je, že tento nedostatok porozumenia je zámerný. Existujú dobré dôvody na zahmlievanie toho, čo je vo vnútri cloudu, od národnej bezpečnosti cez korporátne tajomstvo až po rôznu trestnú činnosť. Pôsobnosť a vlastníctvo sa vyparujú: väčšina našich emailov, fotiek, statusov, obchodných dokumentov, údajov z knižníc a volieb, zdravotných záznamov, úverových ratingov, lajkov, spomienok, zážitkov, osobných preferencií a nevyslovených túžob je v cloude, v infraštruktúre niekoho iného. To, že Google a Facebook s obľubou budujú svoje dátové centrá v Írsku (nízke dane) a Škandinávii (lacná energia a chladenie), má svoje dôvody. Dôvod, prečo sa globálne, údajne postkoloniálne ríše aj naďalej držia kúskov sporných území ako Diego Garcia a Cyprus, je ten, že na týchto miestach sa cloud dotýka zeme a sporný status týchto území môžu využiť. Cloud sa tvaruje podľa geografií moci a vplyvu a slúži na ich posilnenie. Cloud je mocenský vzťah a väčšina ľudí v ňom nie je navrchu.

Ide o oprávnenú kritiku a jedným zo spôsobov, ako prešetriť cloud, je pozrieť sa, kam dopadá jeho tieň: posvietiť si na sídla dátových centier a podvodných káblov a pozrieť sa, čo nám hovoria o skutočnom rozložení sily v súčasnosti. Z oblaku môžeme vytvoriť umelý dážď, kondenzovať ho, donútiť ho, aby sa vzdal niektorých svojich príbehov. S tým, ako bude miznúť, budú možno odhalené niektoré tajomstvá. Keď pochopíme, ako predstava cloudu slúži na zahmlenie skutočného fungovania technológií, môžeme začať chápať aj mnohé spôsoby, akými technológie zakrývajú vlastnú pôsobnosť – neprehľadnými strojmi a nepreniknuteľným kódom, ako aj fyzickou vzdialenosťou a legálnymi konštruktmi. A na oplátku sa možno dozvieme niečo o fungovaní moci, ktorá robila takéto veci dávno predtým, než mala cloudy a čierne skrinky, kde by sa mohla ukryť.

Okrem tejto znovu funkčnej vízie cloudu a jeho stiahnutia na zem, bolo by možné pojem cloudu ešte raz prevrátiť tak, aby sme vytvorili novú metaforu? Môže cloud absorbovať nielen našu neschopnosť chápať, ale aj naše chápanie tohto nedostatku porozumenia? Môžeme nahradiť to nízke výpočtové myslenie cloudovým myslením, ktoré uznáva nevedenie a robí z neho produktívny dážď? V štrnástom storočí napísal neznámy kresťanský mystik o „oblaku nevedenia“, že visí medzi ľuďmi a Božstvom – stelesnením dobra, spravodlivosti a správneho konania. Tento oblak nemožno preniknúť myšlienkou, ale upustením od myslenia a dôrazom na to, čo je tu a teraz – nie na predpovedanú, vypočítanú budúcnosť – ako oblasť pôsobnosti. Autor nás nabáda, aby sme „išli za zážitkom, nie vedením“. „Poznanie vás pre hrdosť môže často oklamať, ale táto jemná, milujúca láskavosť vás neoklame. Poznanie má tendenciu plodiť pýchu, ale láska buduje. Poznanie je plné práce, láska je plná odpočinku.“ Je to tento oblak, ktorý sme chceli dobyť výpočtami, ale ktorý je neustále porazený realitou toho, o čo sa snažíme. Cloudové myslenie, prijatie nevedenia by nám mohlo dovoliť odvrátiť sa od výpočtového myslenia a to je to, k čomu nás núti samotná sieť. 

Najvýznačnejšou kvalitou siete je, že nemá jediný, pevný zámer. Nikto sa nepodujal vytvoriť ani sieť, ani najväčší postavený exemplár siete, internet. Časom sa napájal systém na systém, kultúra na kultúru prostredníctvom verejných programov a súkromných investícií, prostredníctvom osobných vzťahov a technologických protokolov, v oceli, skle a elektrónoch, naprieč fyzickým priestorom a v priestore mysli. Sieť dala postupne hlas najnižším a najvyšším ideálom, uchovávala a radostne hlásala najvšednejšie a najradikálnejšie túžby, pričom jej pôvodcovia, ktorými sme my všetci, nič z toho nepredvídali. Nebol to a nie je problém, ktorý treba vyriešiť, len kolektívny počin: vznikajúce nevedomé generovanie nástroja pre nevedomé generovanie. Myslenie o sieti odhaľuje neadekvátnosť výpočtového myslenia a prepojenosť všetkých vecí, rovnako ako aj ich nekonečnosť. Trvá na neustálej potrebe premýšľať a uvažovať o závažiach a rovnováhe, jej kolektívnom zámere a zlyhaniach, jej roliach, zodpovednostiach, predsudkoch a možnostiach. Sieť nás učí, že skutočne stačiť bude len všetko. 

V myslení o sieti bolo doposiaľ našou obrovskou chybou predpokladať, že jej činy sú inherentné a nevyhnutné. Inherentným tu myslím to, že vznikli ex nihilo z vecí, ktoré sme vytvorili, namiesto toho, aby naše vlastné činy boli súčasťou tohto spoluvytvárania. Nevyhnutným myslím vieru v priamu líniu technologického a historického pokroku, ktorému nemáme moc vzdorovať. Takáto viera bola opakovane napadnutá mysliteľmi spoločenských vied a filozofie už celé desaťročia, nebola však porazená. Skôr sa vtelila do technológie samotnej: do strojov, ktoré majú vykonávať svoje vlastné zabudované túžby. Tak sme sa vzdali svojich námietok voči lineárnemu pokroku padajúc do priepasti výpočtového myslenia.

Najväčšou nosnou vlnou pokroku za posledné storočia bola ústredná myšlienka osvietenstva, že viac vedenia, viac informácií, vedie k lepším rozhodnutiam. Každý si tu, samozrejme, môže dosadiť vlastný koncept „lepšieho“. Napriek útokom moderny a postmoderny došlo k tomu, že tento základný princíp určuje nielen to, čo sa implementuje, ale aj to, čo z nových technológií sa vôbec považuje za možné. Internet sa v počiatkoch často označoval ako „informačná superdiaľnica“, kanál poznania, ktoré v blikajúcom svetle optických káblov, osvieti svet. Všetky fakty a všetky informácie boli na dosah ruky, stačilo len ťuknúť na klávesnicu – aspoň tak sme tomu chceli veriť.

A tak sa dnes ocitáme napojení na obrovské úložiská vedomostí, ale stále sme sa ešte nenaučili myslieť. V skutočnosti je opak pravdou: to, čo malo svet osvietiť, ho v praxi zatemňuje. Hojnosť informácií a pluralita svetonázorov, ktoré sú nám teraz dostupné cez internet, nevytvárajú koherentnú konsenzuálnu realitu, ale realitu rozštiepenú fundamentalistickým trvaním na zjednodušujúcich naratívoch, konšpiračných teóriách a postfaktuálnej politike. Tento protiklad je jadrom myšlienky nového veku temna: veku, v ktorom je hodnota, ktorú sme pripisovali poznaniu, zničená prebytkom tejto výnosnej komodity a v ktorom sa rozhliadame hľadajúc nové spôsoby, ako chápať svet. H. P. Lovecraft v roku 1926 napísal:

Myslím, že to najmilosrdnejšie na svete je neschopnosť ľudskej mysle uvedomovať si celý svoj obsah. Obývame pokojný ostrov nevedomosti uprostred temných morí nekonečna a nie je nám dané cestovať ďaleko. Vedy, každá z nich smerujúca vlastným smerom, na tom sotva čo zmenili; avšak jedného dňa, spojenie znalostí až doteraz nesúvisiacich nám otvorí tak strašidelné pohľady na skutočnosť a na naše úbohé postavenie v jej rámci, že z toho zjavenia buď zošalieme, alebo utečieme z nebezpečného svetla do pokoja a bezpečia nového veku temna. 

Podľa českého prekladu Ondřeje Neffa, 1990.

To, ako chápeme a rozmýšľame o svojom mieste vo svete a o svojich vzťahov k ostatným a ku strojom, nakoniec rozhodne o tom, či nás naše technológie privedú k šialenstvu alebo k mieru. Temno, o ktorom píšem, nie je doslovnou temnotou, nepredstavuje ani absenciu alebo zablokovanie poznania, ako sa obecne o dobe temna verí. Nie je vyjadrením nihilizmu alebo beznádeje. Ale odkazuje na povahu a príležitosť aktuálnej krízy: zjavnú neschopnosť jasne vidieť to, čo je pred nami, a konať zmysluplne, rázne a spravodlivo vo svete – a tým, že toto temno vezmeme na vedomie, možnosť hľadať nové spôsoby, ako vidieť v inom svetle. 

V najhorších chvíľach prvej svetovej vojny 18. januára 1915 si poznačila Virginia Woolfová do svojho denníka: „budúcnosť je temná, a to je, myslím, najlepšie, aká budúcnosť môže byť.“ Ako píše Rebecca Solnit, „Je to výnimočné vyhlásenie, ktoré hovorí, že neznáme netreba meniť na známe falošným veštením alebo projektovaním pochmúrnych politických alebo ideologických naratívov; je to oslava temna, ktorá je ochotná – ako napovedá to „myslím“ – byť neistá dokonca aj vo svojom vlastnom tvrdení.“

Donna Harawayová túto myšlienku ďalej rozvíja a upozorňuje, že Virginia Woolfová na nej trvá aj v diele Three Guineas z roku 1938:

Myslieť musíme. Myslime teda v kanceláriách, v omnibusoch, kým stojíme v dave a hľadíme na korunovácie a inaugurácie nových starostov. Myslime, keď prechádzame okolo vojnového pamätníka Cenotaph a vo Whitehalle, na balkóne Dolnej snemovne, v súdnych sieňach. Myslime na krstoch, sobášoch a pohreboch. Nikdy neprestávajme myslieť – čo je táto „civilizácia“, v ktorej sa ocitáme? Čo sú tieto ceremónie a prečo by sme sa ich mali zúčastňovať? Čo sú tieto profesie a prečo by sme na nich mali zarábať? Kam nás skrátka vedie procesia synov vzdelaných mužov?

Virginia Woolfová, Three Guineas, New York: Harvest, 1966.

 

Triedne a sociálne konflikty, historické hierarchie a nespravodlivosti, na ktoré Woolfová naráža vo svojich procesiách a ceremóniách, sa v dnešnej dobe vôbec nezmiernili, možno sa však zmenili niektoré miesta, v súvislosti s ktorými o nich máme premýšľať. Davy, ktoré v roku 1938 lemovali londýnske inauguračné pochody starostov a korunovačné sprievody, sú teraz roztrúsené v sieti, balkóny a miesta bohoslužieb sa nápodobne presunuli do dátových centier a podmorských káblov. Nemôžeme prestať myslieť na sieť: môžeme myslieť len cez ňu a v rámci nej. A môžeme ju počúvať, keď sa k nám snaží hovoriť v stave núdze. 

Nejde tu o argument proti technológiám: to by znamenalo argumentovať proti sebe samým. Je to skôr podnet k vedomejšiemu vzťahu k technológiám spojenému s radikálne odlišným chápaním toho, čo je možné si myslieť a vedieť o svete. Výpočtové systémy ako nástroje kladú dôraz na jeden z najmocnejších aspektov ľudstva – na našu schopnosť efektívne konať vo svete a tvarovať ho podľa svojich túžob. Naším výsadným právom ale zostáva tieto túžby odhaliť a artikulovať a zároveň zaistiť, aby neznižovali, neprebíjali, nezahladzovali alebo nevymazávali túžby druhých.

Technológia nie je len vytváraním a používaním nástrojov, je aj vytváraním metafor. Tým, že vytvárame nástroj, dávame tvar určitému chápaniu sveta, ktoré sa konkretizuje, a môže tak mať v tom svete určité dôsledky. Stáva sa ďalšou pohyblivou súčasťou nášho chápania sveta – aj keď často nevedome. Môžeme teda povedať, že ide o skrytú metaforu: je dosiahnutý určitý druh prenosu alebo prevodu, ale zároveň určitý druh disociácie, vloženie určitej myšlienky alebo spôsobu myslenia do nástroja, kde už nepotrebuje k aktivácii myslenie. Aby sme mohli myslieť znova alebo po novom, musíme nanovo začarovať naše nástroje. Táto úvaha je len prvou časťou procesu začarovania, pokusom premýšľať o našich nástrojoch inak – nie nutne zmenou ich účelu alebo novou definíciou, ale vedomým prístupom k nim. 

Ako vraví príslovie, keď máš v ruke kladivo, všetko vyzerá ako klinec. Ale tu ide o to nepremýšľať nad kladivom. Správne chápané kladivo má mnoho využití. Môže klince zatĺkať aj vyťahovať, môže kuť železo, tvarovať drevo a kameň, odkrývať skameneliny, upevniť ukotvenia pre horolezecké laná. Môže vyniesť rozsudok, zvolať schôdzu alebo byť hodené v atletickej súťaži. V rukách boha plodí počasie. Thorovo kladivo Mjölnir, ktoré svojím úderom stvorilo hrom a blesk, tiež zrodilo amulety v tvare kladiva, ktoré mali poskytnúť ochranu pred hnevom tohto boha – alebo vďaka podobnosti s krížom pred núteným obrátením na vieru. Prehistorické kladivá a sekery vyorané pluhmi neskorších generácií sa volali „hromové kamene“ a verilo sa, že spadli z oblohy počas búrok. Tieto tajomné nástroje sa stali magickými objektami: keď ich pôvodný účel zanikol, mohli na seba zobrať nový symbolický zmysel. Musíme znovu začarovať naše kladivá – všetky naše nástroje – tak, aby sa menej podobali tesárovmu kladivu a viac Thorovmu. Aby sa viac podobali hromovým kameňom.

Technológia nie je vytvorená úplne – ex nihilo – ľuďmi. Rovnako ako náš život, závisí od toho, čo nám poskytujú nehumánne veci (baktérie, úroda, stavebné materiály, oblečenie a sprievodné druhy). Infraštruktúra vysokofrekvenčného obchodovania a ekonomický systém, ktorý urýchľuje a charakterizuje, sú príbytkom s kremíkom a oceľou, s rýchlosťou svetla prenikajúceho sklom, s hmlou, vtákmi a veveričkami. Technológia môže byť skvelou lekciou o pôsobnosti nehumánnych aktérov, od skál po chrobáky, vždy keď prekážajú alebo sa pracú z cesty, prehrýzajú alebo skratujú naše vedenia komunikácie a moci. 

Tento vzťah, keď je správne pochopený, tiež vedie k uvedomeniu inherentnej nestabilnosti technológií: ich časovému a dočasnému zladeniu alebo rezonancii s istými ďalšími neurčitými vlastnosťami materiálov a zvierat, ktoré podliehajú zmene. Skrátka ich oblačnej povahy. Príkladom je skúmanie meniacich sa možností materiálov pre výpočty v závislosti od environmentálneho tlaku v 3. kapitole: veci časom fungujú inak. Technológia má auru strnulosti: keď sú myšlienky uväznené do vecí, zdajú sa ustálené a nenapadnuteľné. Správne použité kladivá ich však môžu znova rozbiť. Opätovným začarovaním niekoľkých nástrojov možno uvidíme množstvo spôsobov, akými je toto uvedomenie prítomné vo viacerých módoch súčasného každodenného života. Pritom by sme si mali to, čo by mohlo byť prezentované ako „zjavenia“ o „pravde“ sveta, držať od tela, ako len (biedne) premýšľanie o tomto svete. Držať si od tela by tu malo byť rezonujúcim a reprezentujúcim gestom tejto práce, keďže držanie niečoho od tela na dĺžku ruky z inej perspektívy pôsobí, akoby sme ukazovali na niečo iné v diaľke, niečo presahujúce bezprostrednú realizáciu a sľubujúce viac. 

Táto kniha prezentuje tvrdenie, že podobne ako pri klimatickej zmene, dopady technológií sú rozšírené po celej zemeguli a majú už dosah na všetky oblasti našich životov. Tieto dopady sú potenciálne katastrofické a sú výsledkom neschopnosti chápať turbulentné a zosieťované dôsledky našich vlastných vynálezov. Ako také narušujú to, čo sme naivne očakávali ako prirodzený poriadok vecí, a vyžadujú radikálne premyslenie spôsobov, akými rozmýšľame o svete. Ale druhým posolstvom tejto knihy je, že nie všetko je stratené: ak skutočne dokážeme myslieť novými spôsobmi, potom dokážeme aj rozmýšľať o svete nanovo a inak mu rozumieť a žiť v ňom. A tak ako naše súčasné chápanie sveta vychádza z našich vedeckých objavov, tak naše nové premýšľanie musí vzísť z našich technologických vynálezov a po ich boku, pretože sú veľmi reálnymi manifestáciami sporného, komplexného a protirečivého stavu sveta samotného. Naše technológie sú našimi predĺženiami, zakódovanými v strojoch a infraštruktúrach, v rámcoch poznatkov a praxe; keď o nich skutočne premýšľame, ponúkajú model pravdivejšieho sveta.

Boli sme vedení k tomu, aby sme temnotu chápali ako miesto nebezpečenstva alebo dokonca smrti. Ale temnota môže byť aj miestom slobody a možností, miestom rovnosti. Pre mnohých je to, čo tu popisujem, zrejmé, pretože v tejto temnote, ktorá sa privilegovaným javí taká hrozivá, žili vždy. Musíme sa ešte veľa učiť o nevedení. Neistota môže byť produktívna, dokonca povznášajúca. 

Posledná a najzásadnejšia je priepasť, ktorá sa otvára medzi nami, jednotlivcami, keď si nedokážeme priznať a artikulovať súčasnú situáciu. Nebuďme na omyle, niektoré aspekty nového veku temna sú reálnymi a bezprostrednými existenčnými hrozbami, najočividnejšie otepľovanie klímy našej planéty a kolaps ekosystémov. Sú tu aj dlhodobé dopady rúcajúceho sa konsenzu, zlyhávajúcich vied, skrátených horizontov predpovedí, verejnej a súkromnej paranoje – všetky z nich pozývajú rozbroje a násilie. Nerovnosti v príjme a v chápaní sú obe smrteľné v nie tak dlhom časovom meradle. Všetky tieto veci sú prepojené: všetky z nich sú zlyhaním schopnosti myslieť a hovoriť. 

Písať o novom veku temna, aj keď to môžem odľahčiť sieťovou nádejou, nie je príjemné. Vyžaduje to povedať vecí, ktoré by sme radšej nechali nevyslovené, myslieť na veci, nad ktorými by sme radšej nerozmýšľali. Keď tak človek robí, často to v ňom zanechá prázdny pocit v žalúdku, určitý druh zúfalstva. Ale nerobiť to by znamenalo nedokázať uznať svet taký, aký je, a žiť ďalej vo fantázii a abstrakcii. Myslím na svojich priateľov a na veci, ktoré si hovoríme, keď sme úprimní, a ako nás to na istej úrovni desí. Hovoriť o nárokoch súčasnosti je v niečom zahanbujúce a ukrýva to v sebe veľkú zraniteľnosť, nesmie nám to však zabrániť myslieť. Teraz nemôžeme jeden druhého sklamať.

 

Text vyšiel ako 1. kapitola v knihe Jamesa Bridla The New Dark Age, Verso 2018.

PREKLAD: Magdaléna Kobzová