Šíriť anarchiu, žiť komunizmus


Keď sa povie vojna, predstavujeme si výnimočný stav rozpadu spoločnosti, násilie, zbrane, vojnové zločiny, okupáciu a genocídu. Existuje však filozofické myslenie, ktoré z vojny spravilo svoj hlavný motív. V kontexte tohto myslenia je vojna, hobbesovská civilná vojna každého proti každému, východiskovým stavom. Na rozdiel od súčasného myslenia, ktoré sa vojnu snaží odčarovať na okraj spoločenskej imaginácie, v myslení skupiny Tiqqun sa vojna chápe ako proces, ktorým sa spoločnost utvára a v ktorej strede sa neustále nachádza. Pojem asymetrickej vojny, ktorý sa v ostatnej dekáde stal buzzwordom nových vojnových stratégií, je úzko spätý s poňatím vojny, ako ho chápu Tiqqun.

Asymetrická vojna už neznamená povstanie difúznej skupiny militantov proti okupácií cudzou mocnosťou, ale asymetriu momentov vojny, prelínajúcich sa s momentmi bežného života. Znamená logiku dnešnej vojny „na diaľku“, vedenej z riadiacich stredísk bezpilotných lietadiel bombardujúcich opačnú stranu sveta. Nie asymetriu súboja Dávida a Goliáša, ale asymetriu hystérie „vojnového stavu“, ktorá kedysi zachvacovala celé krajiny, oproti vojnovému stavu, ktorý sa dočasne (a rovnako hystericky) materializuje v určitých okamihoch na určitý čas. Vojna sa odteraz sústredí na malé ohniská „konfliktu“: prostredia, z ktorých sa ovládajú drony, „chirurgicky presné“ miesta zásahov v urbánnom prostredí, izraelské varovné „klopkanie“ pred bombardovaním palestínskych obydlí, alebo samovražedné útoky v srdci Impéria. Vojna, sústredená do mikroskopických udalostí ohraničených v čase a priestore, medializovaných udalostí konfliktu, je schopná okamžitej a nečakanej materializácie. Ako potencionalita prúdi pod tkanivom spoločnosti permanentne zaseknutej medzi každodennosťou a stavom konfliktu, ktoré sa navzájom dialekticky utvárajú.

Dynamiku toho, ako je konflikt na jednej strane vytláčaný na okraj spoločnosti a na strane druhej slúži na jej utváranie a konsolidáciu pod zámienkou jeho exorcizmu; dynamiku permanentnosti vojny a jej simultánnej “neviditeľnosti” aplikujú Tiqqun na spoločnosť, alebo to, čo ich predchodca, taliansky mysliteľ Autonómie Franco Berardi volá “spoločenským telom”. V ich najhorúčkovitejšom texte “Ako to robiť” – s názvom, ktorý parodizuje Leninov text “Čo robiť” – píšu: “Hovoríme o novej vojne, novej vojne partizánov. Bez frontovej línie či uniformy, bez armády, alebo rozhodujúcej bitky. Vojne, ktorej ohniská sú koncentrované mimo komerčných tokov, stále však do nich zapojené. Hovoríme o kompletne latentnej vojne. […] Hovoríme o vojne pozícií, ktorá sa bojuje tu, kde sme. V mene nikoho, v mene našej vlastnej existencie, ktorá nemá žiadne meno.”

V textoch Tiqqun utópia nie je konečným stavom, ale procesom, ktorý sa neustále znovuvytvára. Ich texty sú “portolánové” mapy, opisujúce smery, orientácie a predispozície, ale nikdy nie konkrétne destinácie.

Kauza Tiqqun

Od polovice 90. rokov sa vo francúzskych aktivistických kruhoch začala utvárať skupina teoretikov silne prepojená na lokálne antikapitalistické a anarchistické hnutie. Výsledkom ich stretnutia bol experiment s názvom Tiqqun. Aj napriek tomu, že zloženie Tiqqun doteraz nie je jasné, niektorí členovia kolektívu sú známi: francúzsky mysliteľ Julien Coupat, filozof tunizského pôvodu Mehdi Belhaj Kacem (neskôr renegádsky učeň Alaina Badioua), alebo talianska aktivistka a výtvarníčka Fulvia Carnevale. Okolo skupiny, ktorá si ako názov svojho experimentu zvolila kabalistický termín Tiqqun, sa neskôr začal pohybovať aj taliansky filozof Giorgio Agamben.

Tiqqun je pojem prevzatý z kabaly, označujúci proces dosahovania dokonalosti – harmónie sveta a spoločnosti. Stal sa názvom dvoch čísel žurnálu, ktorý skupina vydala vo Francúzsku v rokoch 1999 a 2001. Tiqqun je kolektívny pseudonym a experiment v kolektívnom písaní, nie nepodobný talianskemu kolektívnemu autorstvu textov a akcií podpísaných ako Luther Blissett. Podľa Fulvie Carnevale bol Tiqqun „pokusom o preklenutie medzery medzi teóriou a praxou a rozličnými spôsobmi spolubytia.”

Extrahujúc fragmenty svojej filozofie od situacionistov (hlavne od Guya Deborda, s ktorého pojmom spektáklu Tiqqun často operujú), mysliteľov talianskej Autonómie, alebo Agambena, čerpajúc z anarcho-autonómnych prúdov myslenia, do ktorých Tiqqun zasadzujú procesovo orientované post-štrukturalistické myslenie Michela Foucalta, alebo „súdruhov“ Deleuza a Guattariho, ocitajú sa dve čísla žurnálu Tiqqun v strede znovuoživeného anarchistického prúdu myslenia označovaného ako „insurekcionizmus“. Ústredným motívom je termín civilnej vojny, ktorá je chápaná ako obrátenie Hobbesovej logiky na hlavu: spoločnosť nie je potrebná na odvrátenie civilnej vojny, naopak, civilná vojna je prostriedok subjektivácie a vytvárania spoločnosti.

V roku 2007 sa vo Francúzsku o slovo hlási ďalší anonymný autor – Neviditeľný výbor s textom Vzbura prichádza, ktorého slovník a základné koncepty sa zdajú byť pokračovaním syntetického myslenia Tiqqun. Je to text, ktorý pamfletovou formou postuluje stratégiu a taktiku hnutia, ktoré je „viac naľavo ako ľavica“. Hype okolo knihy vrcholí v momente, keď je Julien Coupat a komunita, v tom čase budujúca svoju základňu na farme mimo parížskych kruhov, zatknutá v novembri 2008 za obvinenia z terorizmu. Nasledujú roky izolácie, väzenia a sémantických bojov. Medzitým sa texty Tiqqun dostávajú do Ameriky, kde preklady častí žurnálu Tiqqun vydáva vydávateľstvo Semiotext(e).

 

 

Medzi riotom a filozofiou (a komunizmom)

 

Texty Tiqqun sa nachádzajú niekde medzi praxou a teóriou. Polarizujú. Tiqqun a neskôr Neviditeľný výbor operujú s pojmami zo strategickej pozície. Sú to semiotickí hackeri revolúcie čerpajúci rovnako z talianskej Autonómie ako z Machiavelliho. Polarizácia v prípade Tiqqun znamená orientáciu, materializáciu Etického.

Michel Foucalt a jeho myslenie o politickej technológií tela – rozptýlenom vedení, ktoré operuje na pomedzí disciplíny a trestu, a ktoré obopína ľudské telo v sieti hierarchií, biologických predpokladov a vzťahov, je kľúčom k pochopeniu pozície, z ktorej Tiqqun operujú. Subjekt, tak ako u Foucalta, je v poňatí Tiqqun produktom moci, odtlačkom jej štruktúry v čase, procesom, ktorý je neustále znovuvytváraný. Animálna podstata ľudskej prirodzenosti, ústiaca do vojny každého proti každému, primordiálneho stavu anarchie, ktorá od antického Grécka tak znepokojovala politických filozofov, podľa Tiqqun leží v jadre západnej antropológie človeka. Zatiaľčo pre Hobbesa alebo Adamsa a ich nasledovateľov znamenala táto ľudská prirodzenosť nutnosť „kultúry“ a vlády, ktorá ju potlačí, Tiqqun vychádzajú z iného chápania človeka. Centrálnym je v ich prípade to „spoločné“. Odkazujú na antropologický výskum.

Tiqqun na jednej strane teoretizujú vojnu v strede spoločnosti, na druhej strane sú ich texty plné komplicít, vzťahov, priateľstiev a komún. Tak ako môžme Tiqqun nazvať filozofmi vojny, môžeme ich označiť za filozofov vzájomnosti a spoločného. Ich myslenie je utópiou spoločného okamihu. Syntetizuje zážitky všetkých tých, ktorí prežili momenty povstania a revolúcií, všetkých tých, ktorí sa ocitli „na squate. počas orgie. počas nepokojov, vo vlaku, alebo v okupovanej dedine“, ktorí cítili „prúdenie svojej sily“, ktorí znovuobjavili svoju „túžbu po komunizme“.

Hlavne v kontexte lokálnej historickej skúsenosti s „komunizmom“ je asi potrebné vysvetliť, že Neviditeľný výbor termín používa iným spôsobom ako „to, čo bolo historicky karikaturované ako „komunizmus““ tj. socializmus. „Komunizmus nepotrebuje Marxa.“ píšu v The Call, texte z roku 2004. Používanie slova „komunizmus“ je jazykovou operáciou, pokusom o znovuprivlastnenie si termínu, ktorého význam sa stal bojiskom. Oproti chápaniu komunizmu ako vzdialenej politickej utópie, kvôli ktorej treba prevychovať generácie v šialenom spoločenskom experimente, postulujú komunizmus dostupný okamžite, tu a teraz. Je to komunizmus vo forme zdieľania, spoločného: komúny, vlastne jediného ‚receptu’ na utópiu, ktorý je prítomný v každom z ich textov.

Komúna je pre Neviditeľný výbor spoločná prísaha, sľub čelit svetu spoločne. Je to „konšpirácia tiel“. Neviditeľný výbor popisuje komúnu ako proces „vytvárania kolektívnych foriem radikálnej subjektivity“, miest dezercie, pre tých, ktorí sú na úteku pred spoločnosťou, alebo spoločnosť dobrovoľne opustili. Komúna sa stáva miestom, v ktorom je možné nadobúdať politickú slobodu a autonómiu od infraštruktúr moci. Nie je potrebné priamo napádať systém, ten sa v distribuovanom procese komunizácie nakoniec stane nepotrebným. Komúna je dobrovoľným a zároveň pevným zväzkom do miery, v akej je dobrovoľná a pevná iná podobná intenzita – priateľstvo. Vysnenou budúcnosťou pre Neviditeľný výbor je vznik globálneho “súostrovia” komún, ktoré vytvoria novú geografiu odporu navrstvenú na starej mape Impéria. Geografiu hnutia, ktoré je vnútorne heterogénne, ale ktorého boje sú globálne v tom zmysle, v akom sa „globálne“ dejú proti rovnakému nepriateľovi, ale vždy iným spôsobom, vychádzajúc z lokálnych podmienok a lokálnych „pohybov nepriateľa“.

 

To Our Friends

 

Posledná kniha Neviditeľného výboru To Our Friends (Semiotext(e), 2015) sumarizuje obdobie od vydania textu Vzbura prichádza. Témy antiglobalizmu sa od roku 2000 zmaterializovali v populárnych hnutiach a povstaniach. Jeho slovník prestal byt používaný ľavicovými „militantmi“ a presiakol do bežného jazyka. Všetky nedávne povstania a prevraty boli unesené, alebo docielili len konštitúciu novej vlády, ktorá sa nakoniec ukázala identická (ak nie horšia) ako tá zvrhnutá. Akoby sa nutnosť štátu a logika vládnutia vinula vnútri povstaní, aj napriek ich snahe vládu a štát zvhrnúť. Za zlyhaniami podľa Neviditeľného výboru nestojí len neschopnosť predstaviť si spoločnosť bez vlády alebo nepripravenosť hnutia, ktoré sa po zvrhnutí vlády ocitá neschopné ďalšieho pohybu. Zlyhanie je hlavne „obrana pokrokov demokracie […] rešpekt ku práci, k užitočnému, a k poriadnemu“, falošné ciele, ktoré sú podľa Neviditeľného výboru produktom militantného procesu pacifikácie spoločnosti Impériom. Uvedomiť si občiansku vojnu v jej vnútri, znamená už viac neveriť na jej existenciu a chápať vlády ako záujmové skupiny bojujúce o prežitie, vnímať políciu ako zločinecký gang, súdnictvo ako kriminálne zoskupenie a nakoniec občana ako fízla. „Vláda je mafia, ktorá ilegalizovala všetky ostatné“ a „Všetci čuráci majú adresy“. Pre Neviditeľný výbor je povstanie cieľom samým o sebe, trvalým procesom, ktorý zbavuje konštituovanú moc jej nebeskej glorioly a vracia ju späť na zem.

 

 

Impérium trvá pokiaľ trvá katastrofa a kríza”, píšu Tiqqun. Kríza je nekonečná, umelo predlžovaná (ak nie úmyselne vyvolávaná) a stala sa základným predpokladom pre existenciu vlády. Podľa Neviditeľného výboru nežijeme v historickom momente materializácie celoplanetárnej krízy (ekonomickej, politickej, migračnej, ekologickej). Tá istá kríza existovala v rôzných formách súbežne s kapitalizmom. Logika krízy si vyžaduje aby sa celá spoločnosť zjednotila v snahe o jej prekonanie. Neviditeľný výbor tu popisuje populistické zneužívanie ingroup / outgroup dynamiky a friedmanovský koncept „krízy“ ako prostriedku na „aktualizáciu“ kapitalizmu. Ak žiadna spoločnosť neexistuje, kríza je jedným zo spôsobov, ako spoločnosť ešte raz invokovať. Kríza sa preto sústavne predlžuje, je všade a je nekonečná, pracuje s perpetuálnym stavom ohrozenia a spoločenskej mobilizácie. Spoločnosť, ktorá sa takto inštancuje, začína byť unavená, jej materiál sa opotrebuváva a “občania” sa stávajú imúnnymi voči nekončiacej mobilizácií. A preto všetky tie nečakané vzbury a prevraty za posledné roky. Už nikto neverí na žiadnu spoločnost, stav civilnej vojny je každému známy.

Čo Tiqqun a ich texty znamenajú v stredoeurópskom kontexte? Po prvé: našu zahanbujúcu slabosť. Hnutie také silné v iných krajinách sa v našich končinách nachádza dominované fašizmom, nacionalizmom a populizmom. V dôsledku toho sa antiautoritárske, antiglobalistické myslenie a súvisiace spoločenské témy automaticky stávajú “hnedými”. Možno za to môže neskutočná rekombinančná schopnosť neonacistov, bezostyšne a nekomplikovane si privlastňujúcich každý vhodný diskurz. Aj Tiqqun – a ich idealisticko-militantnú predstavu foriem života v nekonečnom konflikte, ich nevraživosť voči „demokratickým inštitúciám“, vnímanie ideálu spoločenskej harmónie ako procesu pacifikácie, situacionistické koncepty impéria a spektáklu, foucaltovskú biomoc a proti nej stavanú existenčnú poéziu protispoločenských komplicít a romantizovanie ilegalizmu. Človek len tŕpne, kedy sa v našich končinách vynoria prví fašisticko-autonómni predstavitelia post-štrukturalizmu. Ak Neviditeľný výbor kritizuje ľavicové hnutie za jeho neschopnosť uvedomiť si, že dnešné revolúcie sú primárne eticky motivované, je to hlavne kvôli tomu, že „etické“ témy sa dnes stali doménou fašistov.

 

Dýchať

 

Taliansky filozof a teoretik, jeden z protagonistov hnutia Autonómie, Franco “Bifo” Berardi, svoju nedávnu prednášku v pražskej Národnej galérii začal rozprávaním o svojej čoraz silnejúcej astme. Astmu a neschopnosť dýchať spojenú so stavom paniky neskôr rozvinul ako metaforu diagnózy, ktorou trpí celé „spoločenské telo“. Neschopnosť nadýchnuť sa je prejavom paniky jednotlivca, ktorého hlavná pracovná náplň je neustále vylučovat seba a svoju identitu ako nový druh komodity. Je to prejav existenčnej paniky, ktorou podľa Berardiho okrem iných hlavne trpia mladé ženy pracujúce vo sfére nových technológií. Je zaujímavé, že Berardi menoval práve mladé ženy. Istým spôsobom to rezonuje s textom Tiqqun Predbežné materiály ku teórií Young-Girl (La Jeune-Fille), ktorý ako súčasť Tiqqun 1 vyšiel v anglickom preklade v roku 2012. Berardi rozpráva o existenčnej hrôze prekarizovaného človeka, ktorý nikdy neprestáva pracovať. Neskôr spomína návratovosť k teritóriu, dedine, komunite ako nebezpečné utópie, ktoré dnes invokujú predovšetkým fašisti.

Podľa Berardiho sa nevieme nadýchnuť, pretože sme v stave paniky a rátame nespočítateľné. Pre Tiqqun sa nevieme nadýchnuť, pretože sme neustále niečím zamestnávaní. Možno je dobré si zobrať príklad z Tiqqun a spôsobu, akým používajú pojmy – strategicky. Ak sa od nich vôbec niečo dá naučiť, je to to, že stratégia je primárna. Nie v zmysle účelov, ktoré svätia prostriedky, ale v zmysle budovania momentov, v ktorých je možné sa zastaviť, preskupiť a znovu zaútočiť:

Politika ľubovoľnej singularity spočíva v ofenzíve. V okolnostiach,
v momentoch, v miestach, kde sa chopíme
okolností, momentov a miest
na takúto anonymnosť,
na chvíľkové spočinutie v stave jednoduchosti,
je to šanca extrahovať zo všetkých našich foriem čisté splynutie s prítomnosťou,
šanca byť, konečne,
tu.”

 

PIC warrug.com


 

Poznámky

1 Marshall Sahlins, The Western Illusion of Human Nature: With Reflections on the Long History of Hierarchy, Equality, and the Sublimation of Anarchy in the West, and Comparative Notes on Other Conceptions of the Human Condition, Prickly Paradigm Press, Chicago, 2008.

2 Invisible Politics – An Introduction to Contemporary Communisation, John Cunningham, 29. September 2009, Mute, http://www.metamute.org/editorial/articles/invisible-politics-introduction-to-contemporary-communisation.

3 Premiers matériaux pour une théorie de la Jeune-Fille, TIQQUN 1, 1999, V angličtine prvý krát vyšlo ako Preliminary Materials for a Theory of the Young-Girl, Semiotext(e), 2012. Tiqqun si zvolili “young” a “girl” ako najkonzumnejšie segmenty populácie, ideálne natoľko, že sa stávajú predobrazom dokonalého spotrebiteľa. Zaujimavé je, že podľa jeho prednášky v Prahe, Berardi nemá veľkú mienku o teritoriálne ukotvených ohniskách odporu – zatiaľčo Tiqqun nehovoria o ničom inom. Je možné, že tu Berardi hovorí skôr o “skanzenoch” než “komúnach”.

Rubriky