sk16.eu – digitálny pomník pre budúce pokolenia


Rozhovor s Danielom D. Hromadom

Návštevník, ktorý sa viac alebo menej náhodne dostane na webstránku sk16.eu, môže byť spočiatku zmätený. Modro-zlatý vintage layout z doby altavisty, európske logo 12 hviezd, z ktorých jedna je nahradená slovenskou vlajkou, nepriehľadná navigácia a rozmanité jazykové verzie (bez tej slovenskej). Ak by návštevník uveril, že sa nachádza na oficiálnej stránke slovenského predsedníctva EÚ, vyviesť z omylu ho môže nielen lakonické „Not official.“ v závere sekcie About, ale aj hlbšie začítanie sa do obsahu tejto stránky. Naraziť sa tu dá na články glosujúce domáce korupčné škandály, striktne proeurópske komentáre svetového diania, Manifest európskej morality v0.23, správy o úspechoch Slovákov v rôznych oblastiach, ale i novinky týkajúce sa stránky samotnej, jej technických aspektov i jej autora – Daniela D. Hromadu. O projekte sk16.eu sme sa rozprávali počas prechádzky v lese v novembri, pár týždňov pred skončením slovenského predsedníctva EÚ.

Poďme sa o projekte sk16.eu porozprávať pekne od začiatku: ako začal, prečo, ako sa to postupne vyvíjalo…

Začalo to veľmi prozaicky, keď som si prvýkrát uvedomil, že Slovensko bude predsedať Európskej únii. Povedal som si, že by možno stálo za to k tomu nejako prispieť. V jeden voľný večer som si pozrel, aké sú k dispozícii domény: eu2016.sk už bola obsadená, ale sk16.eu ešte nie. Stála 3 eurá, tak som si povedal, okej, niečo tam urobím a možno to niekedy v budúcnosti predám. Vtedy som si ešte kúpil aj druhú doménu, uk2017.eu, keďže Veľká Británia mala od júla 2017 predsedať EÚ.

Tá ti už, bohužiaľ, na nič nebude…

Bohužiaľ. Projekt sk16.eu som chcel využiť ako takú návnadu na uk2017.eu, ktorú som mal potom v pláne predať. Lenže Brexit dopadol tak, ako dopadol, takže uk2017.eu z jedného dňa na druhý úplne stratila hodnotu.

Môžeš nám povedať niečo o obsahu sk16.eu? Aký je zámer, ktorým sa riadi výber informácií?

Cieľom celého projektu je v istom zmysle dokázanie konceptu, toho, čo sa v období nových médií alebo vo svete, ktorému dominujú internetové médiá, dá s relatívne nízkym vkladom dokázať. Konkrétnejšie ide o to konfrontovať určitú cieľovú skupinu s obsahmi alebo informáciami, ku ktorým by sa inak pravdepodobne nedostali.

A to sa dosiahne práve tým, že si táto stránka osobuje inú identitu, aspoň na prvý pohľad, než v čím skutočnosti naozaj je. Nadpisy, použité farby i logá navádzajú k tomu, aby si návštevník myslel, že sa ocitol na viac-menej oficiálnej stránke spojenej so slovenským predsedníctvom EÚ. 

Stránka sk16.eu existovala rok a pol predtým, ako ministerstvo spustilo svoj oficiálny web. Farby sú európske a logo som si urobil sám. Stránka explicitne uvádza, že je neoficiálna…

Mohli by sme túto stránku prirovnať napríklad k stránke www.gwbush.com, ktorú si počas prezidentskej kampane v roku 1999 zaregistrovala skupina Yes Men, napĺňali ju obsahom, ktorý bol až príliš pravdivý. Vtedy dosiahli to, že Bush v reakcii na túto stránku vyhlásil, že sloboda by mala mať nejaké limity. Vidíš projekt sk16.eu v kontexte taktických médií? 

V psychológii existuje pekný pojem, takzvaný „what effect“, často viditeľný u detí. Kognitívny systém je zrazu konfrontovaný s nejakou novou schémou alebo úplne novými dátami. S niečím úplne nečakaným.  K niečomu podobnému pravdepodobne došlo v prípade nejedného z tých tisícov funkcionárov z Bruselu, ktorí chtiac-nechtiac túto stránku navštívili v priebehu posledných dvoch rokov, niektorí dokonca pravidelne. Dlhodobo malo sk16 najväčšiu návštevnosť práve z Bruselu. 

Samozrejme, dôležité sú aj politické motívy. Všetci vieme, aká je situácia na Slovensku, a čo mňa na slovenskej politickej scéne najviac štve, je dvojitá rétorika, jedna smerom dovnútra, smerovaná na domácich, a úplne iná rétorika, ktorá je smerovaná von do Európy. 

Považoval som za podstatné Európu informovať, aká je tá vnútorná rétorika. Myslím, že v takej miere, ako to urobil tento projekt, to nikto zatiaľ neurobil. Pričom väčšinou ide fakt iba o stručný výber z vecí, ktoré cirkulujú v médiách. Žiadne lži, nenávistné reči či propaganda. Len glosovanie, prípadne preklady toho, čo médiá ako SME, denník N alebo Reuters považujú za pravdivé.

Napríklad ma naozaj dosť štvalo, že slovenská vládnuca vrstva je nielenže skorumpovaná a amorálna, no najmä značne neschopná a nekompetentná. Predsedníctvo EÚ mi preto prišlo ako jedinečná príležitosť na vytvorenie keď už nie právneho alebo politického tlaku, tak aspoň určitého kognitívneho a morálneho pnutia v ľuďoch, ktorí sa doma cítia beztrestne, ale aj tak im istotne nie je príjemné, keď si každý týždeň podávajú ruky s „európskymi partnermi“,  ktorí TO o nich vedia. Preto sk16.eu z času na čas pokrývalo aféry ako #PandurGate, #AlobalGate, #EvkaGate, kauza Bašternák, bratislavský obchvat à la Počiatek a iné.

Čo hovoria dáta o návštevnosti tejto stránky?

Samozrejme to sledujem už od prvopočiatkov, dokonca si robím aj vlastné merania. Najlepšiu návštevnosť som mal, keď začalo predsedníctvo. Vtedy mi tam chodili tisíce cieľových užívateľov denne. Ja som ale bol práve v tom období na dovolenke v Mongolsku, takže som stránku vôbec neaktualizoval. Bolo to celkom vtipné, pretože článok, ktorý tam celý celučičký júl dominoval, bol o tom, že slovenské predsedníctvo je pod záštitou Pallas Atény. Takže si predstav, že nejaký novinár alebo úradník sa chce informovať o slovenskom predsedníctve EÚ, dá do Googlu „EU presidency“ a prvý link, čo vypadne, je Wikipédia, druhý je Európska rada a tretí je ten môj link.

A propos, neviem, ako k tomu mohlo dôjsť, ale došlo k tomu – a je to celkom úsmevné – že keď si pozrieš pätičku oficiálnej stránky Európskeho parlamentu, tak v tejto pätičke, ktorá je zjavne súčasťou takmer všetkých jej podstránok, je všade link na môj projekt. Takže Google Webmaster konzola eviduje, že oficiálna doména Únie europa.eu na mňa backlinkuje asi 280-tisíckrát.

To už je úctyhodný počet. Takýto osvetový zámer smerom do zahraničia má, samozrejme, zmysel, pokiaľ má stránka návštevnosť a pokiaľ sa na ňu ľudia dostanú práve z Googlu. Je to taký grál všetkých reklamných agentúr a každého, kto robí online marketing: akým spôsobom sa dostať na tie prvé miesta vyhľadávačov?

Podľa mňa, kľúčovým faktorom, ktorý veľa ľudí podcenilo, vrátane nášho ministerstva, ktoré malo na celý projekt veľké množstvo peňazí, je čas. Na to netreba zabúdať, že keď má niekto rok a pol náskok, je to vo svete internetu strašne veľa. Keď chceli nejakí úradníci z ministerstiev robiť v roku 2015 prezentácie o nastávajúcom predsedníctve a chceli do svojho powerpointu dať nejaký link, nenašli nič iné iba moju stránku a nemali čas pátrať po tom, či je oficiálna. Oficiálna stránka vtedy ešte neexistovala. Takže preto vo všelijakých powerpointových prezentáciách, ktoré sú uložené na všelijakých vládnych stránkach v Luxemburgu, v Španielsku a bohvie kde ešte, sú linky na túto stránku. Čas je proste veľmi dôležitý faktor. Ďalším dôležitým faktorom je to, že som objavil bug v spôsobe, akým Google indexuje obsah, o ktorom som Google informoval v novembri a ktorý ich bezpečnostné oddelenie momentálne vyhodnocuje.

 

V čom tento bug spočíva?

Spočíva v tom, že pri troche šťastia a za splnenia relatívne ľahko splniteľných podmienok je možné Google presvedčiť o tom, že stránka A linkuje na stránku B, aj keď to tak v skutočnosti nie je. Takže Google si myslí, že na mňa linkuje ministerstvo zahraničných vecí SR alebo stránka holandského predsedníctva, aj keď to tak nie je. Trocha šťastia znamená napríklad, že moju stránku navštívia Google boti skôr ako tú oficiálnu. Tieto komplexné systémy, ktoré crawlujú celý internet, sú, samozrejme, v istom zmysle stochastické. Takže náhoda tam zohráva určitú rolu. Ako presne to indexujú, to nevie nikto, ale za určitých okolností, keď ten bot objaví na mojej stránke nejaký súbor, skôr ako ho objaví na oficiálnej stránke, tak si myslí, že moja stránka je zdrojom. A v tom spočíva celý trik. Uvidíš na oficiálnej stránke nejaké pdf, uverejníš ho u seba, a keď Google bot navštívi tvoju stránku skôr, všimne si to pdf skôr ako na oficiálnej, tak teba považuje za zdroj a keďže teba považuje za zdroj, tak keď to pdf objaví na oficiálnej stránke, tak povie, že oficiálna stránka linkuje na zdroj. Či využitie tohto bugu zvyšuje ranking, je otázne.

Zaujímalo by ma, či prišli nejaké reakcie, jednak zo strany ministerstva zahraničných vecí alebo vlády a jednak v médiách, slovenských alebo zahraničných. Písal o tomto projekte niekto?

Média si to všimli, písali o tom už v novembri 2015, myslím, že to bol server aktuality.sk. Tí aj kontaktovali ministerstvo a pýtali sa na to. Ministerstvo povedalo, že to nie je ich stránka a tým to haslo. Pre súdneho človeka z toho vyplynie, že ministerstvo už na jeseň 2015 vedelo, že sk16.eu existuje. A ja dva roky čakám, že mi niekto napíše normálny e-mail v zmysle: „Mladý muž, trošku nám komplikujete situáciu, mätiete ľudí, nechcete sa na to vykašľať ?“

Naopak, veľakrát mi písali zahraniční novinári, že čo, kde, kam, tak som to všetko preposielal na oficiálne e-mailové kontakty z ministerstva. Nikdy som však nedostal žiadnu odpoveď. Napr. Európska strana zelených chcela prísť na Slovensko a písali mi, s kým sa majú stretnúť, aby som im poskytol nejaké kontakty a podobne.

Ale nešiel si tak ďaleko, že by si začal týmto záujemcom organizovať, čo by mali vidieť, s kým by sa mali stretnúť a podobne…

To nie, ale zvláštne je, že ministerstvo vo vzťahu k tomuto projektu zvolilo tradičný dobre zabehaný postoj mŕtveho chrobáka: nevidíme problém a veríme, že vyhnije. V podstate aj vyhnil, pretože je fakt, že ja ako jedna osoba, ktorej sa nepodarilo okolo seba nadchnúť pre túto záležitosť veľa ľudí, som v podstate nemal šancu voči zaplatenému, dobre zorganizovanému tímu ľudí. A musím povedať, že oficiálna stránka slovenského predsedníctva je vskutku profesionálne odvedenou prácou.

Možno však povedať, že reakcia slovenských inštitúcií bola krajne neprofesionálna. Fakt je aj ten, že keby súperom ministerstva v mediálnom boji nebol básnivý rojko, ktorý vlastne žiadnym súperom nie je, ale organizovaná či dokonca platená skupina, postoj „tvárime sa, že problém neexistuje“ by sa naozaj nemusel vyplatiť.

Takže úprimne verím, že to, že ma nikto oficiálne nikdy neriešil, bolo spôsobené tým, že ma spravodajské služby SR vyhodnotili ako neškodného, a nie preto, že by si projekt sk16.eu vôbec nevšimli.

V tomto kontexte mi nedá nedodať, že od marca do apríla, kedy som projekt presunul na bežný nemecký hosting, sa uskutočnili masívne útoky. Niekto sa proste snažil zhodiť server, na ktorom projekt sk16.eu bežal. Zrejme si zaplatili na crimenete botnet a snažili sa mi to dať dole cez tzv. distribuovaný denial-of-service útok (DDOS).

Dá sa nejakým spôsobom vystopovať, odkiaľ tie útoky prišli?

Nie. Experti z oblasti IT bezpečnosti mi hovorili, že DDOS si dnes na darknete môže objednať v podstate ktokoľvek. Dáš link, zaplatíš a niekto  ten útok realizuje. A nevylučujem, že to bol nejaký iniciatívny úradník, ktorý namiesto toho, aby napísal mail a opýtal sa, čo sa deje, videl nepriateľa aj tam, kde nie je. Skôr ma nahnevalo, keď mi Twitter zrušil účet @sk2016eu približne v období, kedy už som začal mať viac followerov ako oficiálny účet @eu2016sk.

Myslíš, že sa to stalo na základe nejakého podnetu ?

Asi áno. Predpokladám, že klasifikačné systémy v systémoch ako Twitter kombinujú svoje vlastné algoritmické vstupy so vstupmi prichádzajúcimi od overených užívateľov. A v podstate mali umelé inteligencie v Twitteri aj pravdu a účet @sk2016eu mohol byť vnímaný naozaj ako „impostering“. Preto som to príliš nehrotil. Aj keď príjemné to nebolo, keďže som tým prišiel o jeden z dvoch základných kanálov, odkiaľ mi na stránku chodili ľudia. Jeden bol cez Twitter a druhý cez Google. Facebook som neriešil vôbec.

Ten Twitter účet si tiež riešil algoritmicky?

Twitter som sčasti riešil algoritmicky a sčasti, samozrejme, obsahovo. Linkoval som každý článok, ktorý som na stránke publikoval. Tá stránka sa nezdá, ale obsahuje nejednu technickú vychytávku. Napr. každé slovo môže slúžiť ako hashtag. Volám to absolútna hashtagizácia. 

Čo sa Twittera týka, naprogramoval som si preň zopár relatívne jednoduchých botov, asi štyri skripty, a bolo celkom tragikomické vidieť, ako pár riadkov kódu stačí na to, aby sa z pár desiatok stali stovky a z pár stovák stali tisíce followerov. Vrátane Lajčáka, Kukana a nejedného veľvyslanca. Najmä tí veľvyslanci sa, myslím, miestami museli celkom dobre baviť.

Na akom princípe také boty fungujú?

Najjednoduchší spôsob je taký, že sleduješ followerov svojich followerov. Približne jedna desatina ťa sleduje naspäť a to stačí.

Využitie potenciálu sociálnych médií na politický aktivizmus je v dnešnej dobe jednou z legitímnych stratégií hnutí odporu, nech už ide o odpor voči akejkoľvek forme totalitarizmu. S podobnými nástrojmi operuje i angažované umenie. Ako vidíš tento projekt v kontexte aktivizmu a umenia?

Ak tomu správne rozumiem, práve taktické médiá sú priesečníkom umenia, aktivizmu a mediálnej mágie. S postupom času som stále viac vnímal ten projekt ako umelecký akt. Na jednej strane ti to umožňuje cítiť sa ako-tak bezpečne vo vzťahu k režimu a systému. Slovensko môže byť akokoľvek skorumpované, ale stále je to demokracia s veľkou mierou úcty k slobode prejavu. Naši ctení JUDrovia môžu mať akokoľvek za ušami, no kvôli umeniu, verím, nikoho zatvárať nebudú.

Oveľa podstatnejšie je však to, čo považujem za základnú esenciu umenia. A totiž to, že umelec sa snaží po sebe nejakým spôsobom zanechať stopu, presiahnuť čas. Možno so mnou nesúhlasíš, určite, existujú aj formy umenia, ktoré sú viazané na nejaký moment, performancie a rituály, ktoré večnosť dosahujú práve preto, že už sa nikdy nezopakujú. Ale tradičné umelecké disciplíny, ako sú sochárstvo alebo maliarstvo, vytvárajú artefakty, ktoré tu zostávajú aj dávno potom, čo ich tvorcovia zomreli.

No dobre, s tou definíciou esencie umenia, samozrejme, nesúhlasím, ale v tejto súvislosti je podľa mňa zaujímavé, že práve internetová stránka je tak nemateriálne, prchavé a dočasné médium…

Práveže nie. Zober si napríklad tweet alebo facebookový post. To je niečo, čo už nikdy nedohľadáš. Za 5 minút po ňom neštekne ani jeho autor, nieto ešte jeho pes. V tomto zmysle je sk16.eu antitézou, lebo dokedy ja budem vládať, dokedy budem mať peniaze v peňaženke, dovtedy budem tých pár eur mesačne platiť za hosting. Dovtedy bude prístupná cez zadanie siedmich písmen do adresového riadku prehliadača.

Stránka tam možno bude v nejakom temnom zákutí, ale ak už nebude mať návštevnosť, nikto ju ani nenájde a ani sa na ňu nedostane.

Bude v temnom zákutí, na aktuality.sk a na poličke s archívom 3/4, to áno. Ale bude žiť aj online. A to my, samozrejme, z dnešného uhla pohľadu nemôžeme povedať, čo bude temné zákutie a čo nie… Nech už to bude akokoľvek, tá doména bude aktívna a každý si tam bude môcť aj o 50 rokov prečítať, ako JUDr. Fico „prorokoval“ zánik európskeho projektu pred koncom roka 2016, prípadne, aký bol postoj JUDr. Kaliňáka k obetiam nesmiernej ľudskej tragédie, ktorá sa už niekoľko rokov odohráva v Sýrii.

Ktovie, ako to bude s udržateľnosťou uchovávania takého obrovského množstva dát, aké dnes produkujeme, ich objem exponenciálne stúpa…

Celkový objem dát na internete nie je môj problém. Môj problém je, aby sa čo najväčšie množstvo obsahov, ktoré chcem zafixovať v čase, nahralo a zreplikovalo do čo najväčšieho množstva zariadení a kognitívnych systémov. A to sa aj deje: všetky texty a glosy, ktoré som na sk16.eu za dva roky publikoval, majú dokopy len 350 kilobajtov. Za pár sekúnd sa hravo uložia do medzipamäte každého z prehliadačov, ktoré danú stránku navštívili, či navštívia.

Takže to bude taký digitálny pomník pre budúce pokolenia.

Také memento. Ja to volám časová kapsula. Spomienka na to, že najväčším hrdinom v príbehu európskej a občianskej maturity Slovenskej republiky napokon nebol ani jeden z upadnuvších JUDrov, ale muži ako Vladimír Suchodolinský, in memoriam, či jedna „vsiludobraveriaca“ žena menom Zuzana Hlávková.

Kategórie